znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 436/2010-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana   Ľalíka   v   konaní   o   sťažnosti   N.   P.,   toho   času   vo   výkone   trestu,   zastúpeného ustanovenou advokátkou JUDr. K. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010 a jemu predchádzajúcim postupom takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva N. P. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010 tým, že nerozhodol   o   alternatívnej   žiadosti   o nahradení   väzby peňažnou   zárukou   alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n é   b o l i.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   N.   P.   v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur a osemdesiatosem   centov)   na   účet   advokátky   JUDr.   K.   P.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010 doručená sťažnosť N. P.(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená 30. decembra 2010 podaním ustanovenej advokátky JUDr. K. P., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ntv 2/2010   zo   17.   júna   2010   (ďalej   len   „uznesenie   zo   17.   júna   2010“   alebo   „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v júni 2010 bol sťažovateľovi doručený návrh predsedu   najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 21. mája 2010 na predĺženie lehoty trvania jeho väzby do 15. decembra 2010, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril písomným podaním doručeným najvyššiemu súdu 16. júna 2010. V uvedenom podaní sa sťažovateľ okrem   iného   vyjadril,   že   návrh   na   predĺženie   väzby   považuje   za   arbitrárny,   pretože neobsahuje dostatočné odôvodnenie ďalšieho trvania jeho väzby.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola   jeho   väzba   predĺžená   do   15.   decembra   2010.   V   uvedenom   rozhodnutí   podľa sťažovateľa najvyšší súd nezohľadnil ním uvádzané argumenty, a to, že bol obžalovaný prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo spáchania   piatich   skutkov,   pričom   Špeciálny   súd   ho   pre   skutok   nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami oslobodil a za spáchanie štyroch skutkov (trestný čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny,   trestný   čin   vraždy spolupáchateľstvom, trestný čin hrubého nátlaku spolupáchateľstvom a trestný čin hrubého nátlaku) odsúdil. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že za skutok založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny bol prepustený z väzby už uznesením Špeciálneho súdu sp.   zn.   Pš   16/05   BB   z 22. júla   2005   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Toš 123/2005   zo   16.   augusta   2005.   Následne   (13.   apríla   2006)   bol   vyšetrovateľom Policajného   zboru   obvinený   z   totožného   skutku   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej skupiny, ale prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   dňa   14.   apríla   2006   nariadil   jeho   prepustenie   zo   zadržania rozhodnutím   č.   k.   VII/2 Gv   93/06-41.   V   súčasnosti   je   sťažovateľ   vo   väzbe tretíkrát   za totožný skutok.

Vzhľadom   na   uvedené   považuje   sťažovateľ   uznesenie   najvyššieho   súdu   za neodôvodnené, nezákonné a arbitrárne predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k jeho osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie jeho väzby.

Sťažovateľ tiež poukázal na neprimeranosť trvania jeho väzby, ktorá začala plynúť 24.   augusta   2006.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   porušil   jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, a súčasne poukázal na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   argumentoval,   že   najvyšší   súd   mu   uznesením zo 17. júna   2010   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   použitím   ustanovenia   §   76a   Trestného poriadku, a preto jeho väzba už nie je zákonná v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže v čase jeho vzatia do väzby v roku 2006 bola zákonom ustanovená maximálna väzobná lehota 48 mesiacov. Ustanovenie § 76a Trestného poriadku sa stalo súčasťou Trestného poriadku až v roku   2009 na politickú objednávku vtedajšej vlády Slovenskej republiky, pričom   toto ustanovenie má podľa sťažovateľa retroaktívny charakter.

Za   najpodstatnejšiu   považuje   sťažovateľ   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v   uznesení zo 17.   júna 2010   nerozhodol   o   jeho alternatívnej   ponuke nahradiť jeho väzbu zárukou, a teda   buď   prijať   peňažnú   záruku,   alebo   aplikovať   inštitút   dohľadu   probačného a mediačného úradníka. Najvyšší súd sa k navrhnutej záruke vyjadril, že „... vzhľadom na osobu obžalovaného, no najmä na charakter prejednávanej trestnej veci neprichádza do úvahy...“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd „pochybil, keď rozhodnutie o neprijatí peňažnej záruky, resp. o aplikácii probačného a mediačného úradníka nie je obsahom výrokovej časti napadnutého   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Bolo   povinnosťou   súdu rozhodnúť o kaucii a probačnom dohľade výrokom v uznesení, pretože to vyplýva z ducha i litery ustanovenia § 80 a § 81 Trestného poriadku. Navyše, neprijatie kaucie musí byť odôvodnené zo všetkých hľadísk, ktoré súd viedli k záveru, že nahradenie väzby kauciou, resp.   dohľadom,   je   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   povahu   prejednávanej   veci nedostatočné   (viď   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   publikované   pod R č. 42/ 2007).“.

Absenciou   výroku   o   ponúknutých   náhradách   za   väzbu   boli   podľa   sťažovateľa porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo N. P. na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky uznesením sp. zn. 5 Ntv 2/2010 porušené bolo.

2) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010 porušil právo N. P. podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010 porušil právo N. P. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

4) N. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000 €, ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť N. P. trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením   č.   k. I.   ÚS   436/2010-28 z 9. marca   2011   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a   predseda   najvyššieho   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním vedeným pod sp. zn. KP 4/2010 doručeným 27. apríla 2011 takto vyjadril najvyšší súd: „Obžalovanému N. P. bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby doručený, pričom bol v Ústave na výkon väzby v Košiciach, v zmysle pokynu predsedu senátu JUDr. M. K. poučený o tom, že bez jeho výsluchu možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak výslovne požiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak by jeho zdravotný stav neumožňoval jeho výsluch.

V prípade, ak žiada aby sa konalo v jeho neprítomnosti, bol vyzvaný, aby to ihneď oznámil konajúcemu súdu. Zároveň bol tiež poučený, že písomné vyjadrenie k návrhu môže zaslať Najvyššiemu súdu SR tak, aby ho tento mal k dispozícii pred 17. júnom 2010. Zo zápisnice zo 17. júna 2010 vyplýva, že bolo oboznámené vyjadrenie obvineného N. P., ktoré na základe písomnej výzvy predsedu senátu bolo s ním spísané v Ústave na výkon väzby v Košiciach k otázke účasti na rozhodovaní o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby v ktorom obvinený uviedol, že súhlasí, aby sa konalo o návrhu na predĺženie väzby bez neho, že sa tohto konania zúčastniť nechce a práva účasti na ňom sa vzdáva. K návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sa obžalovaný N. P. vyjadril písomne, pričom podstata obsahu jeho vyjadrenia je uvedená v napadnutom uznesení.

Zo   zápisnice   na   účel   vypočutia   obžalovaného   N.   P.   pred   rozhodnutím   o návrhu predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby vyplýva, že obhajca väzby a iba vinou orgánov trestného konania nebolo trestné konanie skončené a prikláňa sa k tomu, čo vo vyjadrení k návrhu uviedol obžalovaný.

Zástupkyňa Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR JUDr. B. G. uviedla, že je toho názoru, že sú splnené obidve podmienky na predĺženie lehoty väzby, a preto navrhla lehotu trvania väzby predĺžiť v zmysle návrhu.

Senát v posudzovanom konaní o návrhu predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby u obžalovaného N. P. rozhodoval nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, podľa   svojho   vedomia   a svedomia   a   len   na   základe   skutočností   zistených   v   súlade   so zákonom, tak ako to ukladá zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v písomných dôvodoch napadnutého uznesenia, riadiac   sa   ustanovením   §   176   Trestného   poriadku,   uviedol,   okrem   iných   náležitostí aj skutkové zistenia a právne úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, že obžalovanému N. P. predĺžil lehotu trvania väzby v zmysle podaného návrhu.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   senát   Najvyššieho   súdu   slovenskej   republiky   konal v primeranej lehote vzhľadom na   rozsah a   náročnosť   veci.   Vec obvineného N.   P.   bola právoplatne   skončená   13.   septembra   2010.   O   samotnej   väzbe   rozhodol   najvyšší   súd v zákonnej   lehote   a   vysvetlil   aj   dôvody,   prečo   neprichádzali   do   úvahy   iné   inštitúty Trestného poriadku nahradzujúce väzbu, čím reagoval na obsah vyjadrenia obvineného N. P. k návrhu na predĺženie väzby.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1,   2   a   5   ústavy   a   práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu.   K   porušeniu   ním označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd v uznesení zo 17. júna 2010, ktorým rozhodol o predĺžení jeho väzby,

- nedostatočne odôvodnil, pretože nezohľadnil ním uvádzané argumenty a neuviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom predĺženia jeho väzby,

- neprimerane predĺžil lehotu trvania jeho väzby,

- o predĺžení lehoty trvania väzby rozhodol nesprávnou aplikáciou § 76a Trestného poriadku, v dôsledku čoho sa jeho väzba stala nezákonnou,

- nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka uvedenom v jeho vyjadrení k návrhu na predĺženie väzby.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s ustanovením   ods.   1   písm.   c)   tohto   článku...   a   má právo,   aby   jeho vec   bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd v prvom rade svoju pozornosť zameral na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 a zisťoval, či dané rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je zákonné a ústavne akceptovateľné, či námietky sťažovateľa   sú   v   príčinnej   súvislosti   s   obsahom   jednotlivých   namietaných   porušení základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a či sú opodstatnené.

II.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 v súvislosti s tým, že nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 17. júna 2010. K porušeniu uvedených práv došlo podľa sťažovateľa   okrem   iného   v   dôsledku   toho,   že   najvyšší   súd   sa   vo   výroku   napadnutého rozhodnutia   nezaoberal   jeho   návrhom   na   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka podaným v rámci jeho vyjadrenia k návrhu na predĺženie trvania jeho väzby doručeného najvyššiemu súdu 16. júna 2010.

Ústavný súd z uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2009 zistil, že neobsahuje výrok o neprijatí peňažnej záruky sťažovateľa podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ani výrok   o   neprijatí   návrhu   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k možnosti   nahradenia väzby sťažovateľa miernejšími zabezpečovacími prostriedkami sa uvádza: „Aplikácia inštitútov trestného práva spôsobilých, za určitých zákonom vymedzených podmienok nahradiť väzbu, v danom prípade vzhľadom na osobu obžalovaného, no najmä charakter prejednávanej trestnej veci neprichádza do úvahy.“

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru, z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie   používanej   vo   vnútroštátnom   práve.   Zárukou   treba   rozumieť   akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby.   Uplatňuje   sa   nielen   v   prípade   takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.   V rozpore s dohovorom   by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade   niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky   dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 81 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.

Podľa § 81 ods. 2 Trestného poriadku s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu, jeho následok a iné okolnosti prípadu predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

a) v rámci postupu podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 opatrením určí výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia a doručí opatrenie tomu, kto má peňažnú záruku zložiť, alebo

b) postupuje podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 bez vydania tohto opatrenia.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že právny poriadok Slovenskej republiky   pozná   ako   samostatný   inštitút   žiadosť   o   prepustenie   na   slobodu,   ktorou   sa obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu argumentujúc neexistenciou väzobných dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v Trestnom poriadku existujú prostriedky, ktorými možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu dôvodov   väzby,   ale   tvrdí,   že   účel   jeho   väzby   je   možné   dosiahnuť   aj   miernejšími prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby, písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   sa   najvyšší   súd nezaoberal   jeho   návrhom   na   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   alebo   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka,   zistil,   že   vo   výroku   napadnutého   uznesenia   chýba výrok obsahujúci rozhodnutie o ponúknutej peňažnej záruke a o navrhovanom dohľade probačného a mediačného úradníka, avšak na druhej strane z citovanej časti odôvodnenia uvedeného   uznesenia   možno   vyvodiť,   že   najvyšší   súd   sa   alternatívnym   návrhom sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   alebo   dohľadom   probačného a mediačného úradníka zaoberal a tento neprijal.

Uvedený postup najvyššieho súdu podporil vo svojej argumentácii k tejto veci aj predseda najvyššieho súdu, ktorý v rámci svojho vyjadrenia z 20. apríla 2011 (doručeného ústavnému súdu 27. apríla 2011) uviedol, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vysvetlil dôvody,   pre   ktoré   neprichádzala   do   úvahy   aplikácia   inštitútov   nahradzujúcich   väzbu sťažovateľa.

Z uvedeného je zrejmé, že podstatnou   pre rozhodnutie v tejto veci   je otázka, či uvedený   postup   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   je   postačujúce,   ak   sa   s   návrhom sťažovateľa   na   nahradenie   jeho   väzby   peňažnou   zárukou   alebo   dohľadom   probačného a mediačného úradníka vysporiada súd len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho,   aby   o   ňom   samostatne   rozhodol   vo   výrokovej   časti   svojho   rozhodnutia,   možno považovať za ústavne konformný, resp. či je v súlade so zárukami, ktoré možno vyvodiť pre rozhodovanie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní z príslušných ustanovení ústavy a dohovoru, ako aj jeho doterajšej judikatúry.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   zaujal   názor,   že   je   potrebné individualizovať výrokovú časť rozhodnutia súdu o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktorým sa zasahuje do práva na osobnú slobodu zaručeného ústavou i dohovorom, tak aby z nej zjavne vyplývalo, že súd rozhodol o všetkých návrhoch obvineného (sťažovateľa), ktorá vyplýva zo záujmu na zachovaní právnej istoty, ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 227/09, I. ÚS 14/2010).

Vzhľadom na to, že uznesením najvyššieho súdu nebolo rozhodnuté o sťažovateľom riadne   v   rámci   konania   uplatnených   oprávneniach   (o   dvoch   prostriedkoch   nahradenia väzby), nemožno toto uznesenie v tejto časti označiť za ústavne súladné.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   rozhodol,   že   uznesením   najvyššieho   súdu zo 17. júna   2010   tým,   že   nerozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   na   nahradenie   jeho   väzby peňažnou   zárukou   alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka,   boli   porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   veci v primeranej lehote a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia uznesením najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   argumentoval   tým,   že   najvyšší   súd   svoje   uznesenie zo 17. júna   2010   nedostatočne   odôvodnil,   pretože   jeho   odôvodnenie   neobsahuje,   resp. nepoukazuje sa v ňom na dostatok konkrétnych skutkových okolností vo vzťahu k osobe sťažovateľa, na ktorých by bolo možné založiť predĺženie jeho väzby, a súčasne sa v ňom najvyšší   súd   nevysporiadal   so   všetkými   argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho písomnom vyjadrení k návrhu predsedu najvyššieho súdu na predĺženie väzby sťažovateľa.

Zo   sťažnosti   a   z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   predseda senátu najvyššieho súdu „podal 21. mája 2010 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u obžalovaného N. P. do 15. decembra 2010 s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. naďalej trvajú. Je dôvodný predpoklad, že do 8. júla 2010, kedy končí obžalovanému P. lehota väzby, nebude možné trestné stíhanie ukončiť a hrozí obava, že pokiaľ   by   bol   z   väzby   prepustený   na   slobodu,   mohlo   by   byť   zmarené   alebo   podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.“.

K   uvedenému   návrhu   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu   sa   vyjadril   sťažovateľ podaním doručeným najvyššiemu súdu 16. júna 2010, v ktorom uviedol, že „podaný návrh považuje za arbitrárny, pretože obsahuje iba reprodukciu príslušných ustanovení trestného poriadku   o   väzbe,   ale   absentuje   v   ňom   akákoľvek   argumentácia   k   opodstatnenosti väzobného stíhania. Je väzobné stíhaný takmer 51 mesiacov, pričom väzba prekračujúca 50 mesiacov sa podľa konštantnej judikatúry štrasburského súdu považuje za neprimeranú. To,   že   Trestný   poriadok   umožňuje   držať   obvineného   vo   väzbe   60   mesiacov,   považuje za politickú záležitosť. Poukázal na ustanovenie § 567c ods. 2 Tr. por. a predostrel výklad, že sporných 12 mesiacov, o ktoré je možné predĺžiť lehotu väzby v zmysle § 76a Tr. por., je treba pred súdom skrátiť na polovicu. Obžalovaný dal na úvahu, či ustanovenie § 76a Tr. por. možno aplikovať aj v jeho prípade, keď mu bol trest uložený v trvaní 23 rokov. Poukázal   na   prvok   retroaktivity   v   ustanovení   §   76a   Tr.   por.,   čím   sa   porušuje   princíp právnej   istoty.   Krátkou   analýzou   dôkaznej   situácie   týkajúcej   sa   skutkov,   pre   ktoré   bol uznaný za   vinného,   preukazoval,   že   nie sú   splnené   ani   materiálne podmienky ďalšieho trvania väzby. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nepredĺžil lehotu trvania väzby a zvážil aplikáciu probačného a mediačného úradníka, alternatívne ponúkol peňažnú kauciu, ktorej výšku ponechal na úvahu súdu.

Najvyšší súd preskúmal existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa a v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že dôvodom jeho vzatia do väzby „bola dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/ Tr.   por.),   pretože   obžalovaný   sa   nezdržiaval   na   adrese   trvalého   bydliska,   jednotlivým procesným úkonom sa vyhýbal tak, že si nepreberal predvolania na procesné úkony, pokusy o   jeho   predvedenie   políciou   boli   neúspešné,   čo   viedlo   až   k   vydaniu   príkazu   na   jeho zadržanie. V súčasnej dobe k týmto dôvodom pribudol aj ten, že obžalovaný P. bol zatiaľ neprávoplatne odsúdený na dvadsaťtriročný nepodmienečný trest odňatia slobody. Tieto okolnosti vo svojom súhrne aj v tomto štádiu konania dostatočne odôvodňujú obavu, že pokiaľ by bol prepustený z väzby na slobodu, mohol by sa vyhýbať trestnému stíhaniu alebo v prípade uznania viny, výkonu uloženého trestu.

Obžalovaný N. P. bol vzatý do väzby aj z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V jeho prípade a pri tomto dôvode väzby je nutné konštatovať, že tento obžalovaný sa v minulosti do rozporu so zákonom už dostal, v súčasnej dobe je trestne stíhaný za veľmi závažnú trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná viacerými skutkami. Ani v tomto štádiu konania   nenastali   také   okolnosti,   ktoré   by   obavu   z   možného   pokračovania   v páchaní trestnej činnosti rozptýlili.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   jeho   väzba   je   neprimeraná   v   dôsledku neexistencie jej dôvodov pri preskúmaní jej zákonnosti najvyšším súdom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Podľa   judikatúry   ESĽP väzba pre   účely   dohovoru   končí   vyhlásením   rozhodnutia o vine   a   treste   súdom   prvého   stupňa   bez   ohľadu   na   právoplatnosť   tohto   rozhodnutia (Solmaz   v.   Turecko   zo   16.   januára   2007).   Pozbavenie   osobnej   slobody   po   vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa preto nepodlieha kontrole podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z hľadiska existencie dôvodov väzby počas celej doby trvania väzby, ktorý je aplikovateľný len v prípade, ak je obmedzenie osobnej slobody založené na dôvode podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase podania sťažnosti bola osobná sloboda   sťažovateľa   obmedzená   väzbou   potom,   ako   bol   rozsudkom   Špeciálneho   súdu sp. zn.   BB   3T   3/2008   z   24.   februára   2009   uznaný   za   vinného   zo   zločinu   založenia, zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny,   z   trestného   činu   vraždy spolupáchateľstvom, z trestného činu hrubého nátlaku spolupáchateľstvom a aj z trestného činu hrubého nátlaku a bol mu uložený výnimočný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri rokov. Z uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 vyplýva, že táto skutočnosť bola podstatná   aj   pri   rozhodovaní   najvyššieho   súdu   o   ďalšom   predĺžení   väzby   sťažovateľa a spolu   s prihliadnutím   na správanie sťažovateľa   pred jeho vzatím   do   väzby a druhom trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený, tvorila dôvody, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné na predĺženie väzby sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu možno konštatovať, že uznesenie zo 17. júna 2010 plne rešpektuje požiadavky kladené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy na rozhodovanie o zákonnosti väzby a nemožno ho označiť za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vzhľadom na vydaný rozsudok Špeciálneho súdu z 24. februára 2009 sťažovateľ sa už v tomto štádiu trestného konania nemôže v záujme ochrany   svojich   práv   domáhať   aplikácie   čl.   5   ods.   3   dohovoru   na   účely   preskúmania dôvodov jeho väzby.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uznesenia zo 17. júna 2010 nezohľadnil všetky ním uvádzané argumenty (analýzu skutkov, za ktoré bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného,   resp.   spod   obžaloby   ktorých   bol   oslobodený,   resp. skutkov, za ktoré bol prepustený zo zadržania), ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

S   prihliadnutím   na   uvedené   možno   podľa   ústavného   súdu   konštatovať,   že skutočnosť, že najvyšší súd uvedenú argumentáciu sťažovateľa v konaní o návrhu predsedu najvyššieho súdu na predĺženie väzby sťažovateľa posúdil ako irelevantnú, resp. nie natoľko podstatnú pre rozhodnutie, aby k nej v rámci jeho odôvodnenia dal samostatnú odpoveď, nemožno posúdiť ako taký nedostatok odôvodnenia toho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý by mal za následok porušenie ním označených práv.

Sťažovateľ   ďalej   argumentoval   tým,   že   jeho   väzba   je   nezákonná   v   dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 76a Trestného poriadku, ktoré má podľa jeho názoru retroaktívny   charakter,   keďže   v   čase   jeho   vzatia   do   väzby   bola   zákonom   ustanovená maximálna väzobná lehota 48 mesiacov.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že trvanie väzby je upravené v § 76 až § 79 Trestného poriadku, pričom celková lehota väzby je upravená v § 76 ods. 6 Trestného poriadku. S účinnosťou od 20. marca 2009 bol zákonom č. 97/2009 Z. z. do Trestného poriadku doplnený § 76a, podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných   dôvodov   skončiť   do   uplynutia   celkovej   lehoty   väzby   v   trestnom   konaní a prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní   spolu   s   jej   predĺžením   podľa   predchádzajúcej   vety   však   nesmie   presiahnuť   60 mesiacov. Podľa prechodného ustanovenia k § 76a Trestného poriadku (§ 567e Trestného poriadku)   sa   §   76a   použije   aj   na   lehotu   väzby,   ktorá   začala   plynúť   predo   dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 97/2009 Z. z. (t. j. pred 20. marcom 2009), vrátane lehoty väzby   v   konaní   pred   súdom   podľa   §   78   ods.   1   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom do 31. januára 2009, nepoužije sa však v prípade, ak by sa   mala predĺžiť lehota väzby v prípravnom konaní.

Najvyšší súd postupoval pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa ustanovenia § 76a Trestného poriadku, ktoré bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania a ktoré sa v zmysle prechodného § 567e Trestného poriadku použije aj na lehotu súdnej väzby,   ktorá   začala   plynúť pred   nadobudnutím   účinnosti   novely,   ktorou   bolo   doplnené uvedené ustanovenie.

K   tomuto   záveru   dospel   aj   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   predĺžení   väzby sťažovateľa,   keď   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   priamo   citoval   spomínané ustanovenia Trestného poriadku.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   nezistil   taký   výklad   relevantných   ustanovení v tom   čase   účinného   procesného   predpisu   upravujúceho   postup   v   trestnom   konaní v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   námietok   sťažovateľa a záverov opierajúcich sa o judikatúru ESĽP možno urobiť záver, že uznesenie zo 17. júna 2010 ako aj jemu predchádzajúci procesný postup nemohli porušiť práva sťažovateľa, tak ako   to   uvádza   vo   svojej   sťažnosti,   a   že   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovuje.

III.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   požadoval   za   porušenie svojich označených práv finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu   a   riadiac   sa   úvahou,   že   cieľom   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje za dostatočné konštatovanie porušenia označených základných práv sťažovateľa zaručených ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené v 1. výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 a § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 Občianskeho súdneho poriadku aj o úhrade trov konania ústavnému súdu, ktoré mu vznikli v dôsledku zaplatenia trov ustanovenej právnej zástupkyni sťažovateľa. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie   a   príprava   zastupovania   a   písomné   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný paušál. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu 254,88 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011