znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 435/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, predbežného   správcu   úpadcu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 3 CoKR 7/2015-174 z 26. mája 2015 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 154/2015 z 12. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, predbežného správcu úpadcu

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. októbra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len   „sťažovateľ“),   predbežného   správcu   úpadcu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „úpadca“), vo veci namietaného porušenia základného práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoKR 7/2015-174 z 26. mája 2015 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 154/2015 z 12. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 K 49/2014-66 z 15. októbra 2014 bolo začaté konkurzné konanie proti úpadcovi a uznesením okresného súdu č. k. 31 K 49/2014-75 z 29. októbra 2014 bol sťažovateľ   ustanovený   úpadcovi za   predbežného   správcu pre   účely zistenia,   či   majetok úpadcu bude postačovať aspoň na úhradu nákladov konkurzu v súlade s § 21 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Sťažovateľ v súlade s § 21 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a uznesením okresného súdu z 29.   októbra   2014   vypracoval   a   predložil   okresnému   súdu   v stanovených   lehotách štyri písomné správy o stave zisťovania majetku dlžníka a o vykonaných úkonoch a okresný súd uznesením č. k. 31 K 49/2014-99 z 29. decembra 2014 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 19. decembra 2014 požiadal podľa § 21 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 11 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), o priznanie odmeny v sume 165,97 € a náhrady preukázaných výdavkov v sume 370,26 € predbežného správcu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   31   K   49/2014-111   z   9.   februára   2015   priznal sťažovateľovi   odmenu   v   sume   165,97   €   (teda   v   celej   uplatnenej   výške)   a   náhradu preukázaných   výdavkov   v   sume   100,20   €   (teda   len   v   časti   z   celkovej   sťažovateľom uplatňovanej   sumy   a   sťažovateľom   uplatnenú   náhradu   výdavkov   v   sume   270,06   € mu nepriznal).

Sťažovateľ   svoju   nespokojnosť   s   nepriznaním   náhrady   výdavkov   predbežného správcu v sume 270,06 € (z toho 90,06 € výdavky na kancelárske potreby a 180 € výdavky na prenájom motorového vozidla) vyjadril vo svojom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu   z   9.   februára   2015,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak, že uznesenie okresného súdu z 9. februára 2015 v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   ním   označené   práva   boli   porušené   uznesením   krajského   súdu a vo svojej sťažnostnej argumentácii uvádza:

«Súd   mi   nepriznal   riadne   preukázané   výdavky   na   kancelárske   potreby   vo   výške 90,06 eur,   čo   zdôvodnil   tým,   že   neboli   mnou   ako   predbežným   správcom   dostatočne preukázané a to aj napriek tomu, že som riadne doložil fotokópiu pokladničného dokladu ako dôkaz o zaplatení. Súd tiež v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že mnou uplatnený nárok na náhradu preukázaných výdavkov v časti nákladov na kancelárske potreby nepovažuje tieto čo do výšky za opodstatnené. Konštatoval, že tieto výdavky predstavujú všeobecné náklady   na   správcovskú   kanceláriu.   Súd   však   uznal   ako   riadne   preukázaný a „opodstatnený“ výdavok predbežného správcu na farebný papier pre účely prehľadného oddelenia častí správcovského spisu.

S uvedeným názorom súdu sa nestotožňujem a mám za to, že všetky tieto položky - obálky, kancelársky papier, šanóny, spony (nielen farebný papier) priamo súvisia a boli potrebné pre riadny výkon činnosti predbežného správcu v tomto konkrétnom konkurznom konaní, napríklad na vytvorenie spisu a jednotlivých spisových zložiek, posielanie výziev, žiadosti a odpovedí jednotlivým subjektom, ako aj, a nie len, riadne prehľadné vedenie spisu. Všeobecnými nákladmi na riadne zriadenú správcovskú kanceláriu možno považovať náklady na nájomné, kúrenie, elektrina, vody, zariadenia kancelárie, prípadne upratovacie služby a pod.

Ďalej mi súd nepriznal ani riadne preukázané výdavky na prenájom motorového vozidla továrenskej značky Peugeot 308 vo výške 180 eur s DPH na dobu 45 dní (trvanie predbežnej správy počas konkurzného konania) a bez obmedzenia kilometrov, prenajatého práve   za   účelom   riadneho   výkonu   činnosti   predbežného   správcu   v   tomto   konkurznom konaní, čo je uvedené aj na faktúre za prenájom motorového vozidla. Odvolací sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Rovnako má za to, že prenájom motorového vozidla za sumu 180 eur/45 dní nie je účelne vynaloženým výdavkom a uviedol, že do úvahy prichádza použitie ekonomicky výhodnejších prostriedkov prepravy - napr. MHD. K cestám predbežného správcu do a odvolací súd uviedol, že ako predbežný správca som mal dlžníka a svedka predvolať a vypočuť v kancelárii správcu.

Výdavok   za   prenájom   predmetného   motorového   vozidla   pre   účely   konkurzného konania   som   príslušnému   súdu   riadne   preukázal   faktúrou   č.   101/2014   +   príjmovým pokladničným   dokladom/dokladom   o   zaplatení.   Predmetné   motorové   vozidlo   som niekoľkokrát   využíval   na cestu   do a, keďže dlžník   má   trvalý   pobyt v a   p. ⬛⬛⬛⬛,   ktorú   bolo   potrebné   pre   účely   zistenia   majetnosti dlžníka vypočuť, sa zdržiava v meste. Navyše, je matkou troch maloletých detí, o ktoré   sa   sama   stará.   Pre   krátkosť   času   bolo   nevyhnutné   upustiť   od   ich   písomného predvolania   na   dostavenie   sa   do   mojej   kancelárie   v za   účelom   podania vysvetlenia. Považoval som za časovo hospodárnejšie dohodnúť si telefonicky stretnutie s vyššie uvedenými osobami priamo v mieste ich pobytu, kde som súčasne vykonal ďalšie zisťovania majetku dlžníka, aby som následne mohol podať správy súdu v ním stanovených lehotách. O výsluchu som ručne spísal aj úradný záznam.

Prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia taktiež uviedol, že mu nebol z mojej strany predložený už spomínaný úradný záznam o poskytnutí súčinnosti p. v ani cestovné príkazy. Poukazujem na skutočnosť, že rovnaký súd mi uznesením priznal výdavky vynaložené na poštovné bez predloženia jednotlivých odoslaných listov, preto som nepovažoval za potrebné predkladať súdu v tomto prípade záznamy spísané počas   úkonov   vykonaných   mimo   správcovskej   kancelárie,   avšak   pre   úplnosť   som   ich predložil ako prílohu odvolania, Krajský súd v Košiciach ich teda mal pri rozhodovaní k dispozícii.

Čo sa týka cestovných príkazov na jazdu predmetným motorovým vozidlom, tieto neboli potrebné, nakoľko išlo o prenájom motorového vozidla bez obmedzenia kilometrov a nie o prípad, kedy napríklad správca počas konkurzu používa vozidlo patriace úpadcovi, ktorý musí viesť zo zákona účtovníctvo. Pokiaľ by som k činnosti predbežného správcu mimo svoju   správcovskú   kanceláriu   používal   svoje   motorové   vozidlo   a   účtoval   ako   výdavok predbežného   správcu   tieto   cesty   na   základe   cestovných   príkazov,   som   presvedčený, že náklady predbežnej správy by sa značne navýšili, preto som v danom prípade zvolil finančne menej náročný variant. K uvedenému rozhodnutiu som dospel na základe svojich bohatých niekoľkoročných skúseností z činnosti predbežného správcu.

O všetkých uvedených skutočnostiach a úkonoch pri výkone činnosti predbežného správcu   som   priebežne   a   podrobne   konkurzný   súd   informoval   v   štyroch   podrobných správach tak ako mi to ukladá ZKR, súd teda mal priebežne vedomosť o mojom riadnom výkone funkcie predbežného správcu, pričom túto som vykonával svedomito s dôrazom na správne a dostatočné zistenie majetkových pomerov dlžníka.

S poukazom na uvedené mám za to, že som prvostupňovému aj odvolaciemu súdu dostatočne preukázal výdavky, ktoré mi ako predbežnému správcovi vznikli. Konštatovanie konkurzného súdu, že mnou riadne preukázané výdavky nie sú dostatočne opodstatnené, považujem za konanie nad rámec kompetencií konkurzného súdu pri rozhodovaní o nich. Posudzovanie opodstatnenosti výdavkov súdom by bolo namieste v prípade zjavného excesu v predbežným správcom uplatnenom nároku alebo ak by ich namietal zložiteľ preddavku alebo ten, kto má odmenu a výdavky predbežného správcu platiť. Ak pripustíme, aby súd posudzoval a vyhodnocoval opodstatnenosť riadne preukázaných výdavkov predbežného správcu tak, ako to urobil v tomto prípade,,,dovolíme“ súdu, aby napr. prehodnocoval aj to, či bolo v rámci činnosti predbežného správcu účelné vyzvať na súčinnosť všetky banky a pobočky zahraničných bánk a nepriznal predbežnému správcovi náhradu preukázaných výdavkov - bankami fakturované poplatky za poskytnutú súčinnosť, ak boli všetky odpovede na výzvu o súčinnosť negatívne, teda predbežný správca nezistil žiaden majetok dlžníka, a súd tieto úkony vyhodnotí ako neúčelné. Nejde pritom o zanedbateľnú sumu, keďže banky za poskytnutie súčinnosti fakturujú poplatky vo výške cca 20 - 30 eur, čo pri oslovení len piatich bánk znamená výdavok 150 eur. Predbežný správca tak vždy bude konať s obavou, že mu súd neprizná náhradu nákladov, ktoré mu reálne vznikli a riadne ich preukázal. Mám za to, že okrem prípadov zjavných excesov, by sa mal súd pri rozhodovaní o návrhu predbežného správcu na priznanie náhrady preukázaných výdavkov obmedziť na formálne posúdenie splnenia dvoch podmienok, a to, že 1. predbežným správcom uplatnené výdavky   súvisia   so   zisťovaním   majetnosti   dlžníka   v   predmetnom   konkurznom   konaní (výkonom   funkcie   predbežného   správcu   konkrétneho   dlžníka)   a   2.   predbežný   správca priloženými dokladmi preukázal vznik výdavkov, náhradu ktorých si uplatňuje. V opačnom prípade súd stavia osobu riadne vykonávajúcu funkciu predbežného správcu do právnej neistoty,   čoho   dôsledkom   môže   nastať   stav,   kedy   predbežný   správca   z   dôvodu   obavy z „neuznania“   jeho   výdavkov   z   opatrnosti   nevykoná   niektorý   z   úkonov   potrebných   pre zistenie majetnosti dlžníka (taký úkon, ohľadom ktorého mu súd v inom prípade v minulosti nepriznal náhradu výdavkov z dôvodu ich neopodstatnenosti) a na základe predbežným správcom nedostatočne zisteného stavu následne súd nesprávne posúdi vec....

Arbitrárnosťou (svojvôľou) pri výklade a aplikácii vyššie uvedených ustanovení ZKR a vyhlášky sa Krajský súd v Košiciach (a pred ním Okresný súd Košice I) natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam...

Navyše,   prvostupňový   aj   odvolací   súd   rozhodli   o   mojom   návrhu   na   priznanie náhrady   preukázaných   výdavkov   vo   výške   370,26   eur   tak,   že   rozhodli   len   o   priznaní náhrady preukázaných výdavkov vo výške 100,20 eur, t. j. nižšej sumy výdavkov ako som si uplatnil, pričom s rozdielom 270,06 eur (nepriznanou časťou výdavkov) sa zaoberali len v odôvodnení svojich rozhodnutí a nerozhodli, že mi ich nepriznávajú alebo môj návrh v tejto   časti   zamietajú.   Takýmto   postupom   už   prvostupňový   súd   svojim   uznesením č. k. 31K/49/2014-111 znemožnil, aby som podal odvolanie len voči tej výrokovej časti rozhodnutia, ktorou mi v časti náhradu výdavkov nepriznáva a nepriamo ma donútil, aby som   podal   odvolanie   voči   výrokom   rozhodnutia,   ktorými   mi   náhradu   preukázaných výdavkov vo výške 100,20 eur priznáva a ukladá učtárni vyplatiť ich k mojim rukám. Výroky prvostupňového   rozhodnutia,   s   ktorými   sa   stotožňujem,   tak   nemohli   nadobudnúť právoplatnosť,   a   teda   nemohlo   dôjsť   ani   k   úhrade   aspoň   časti   priznanej   náhrady preukázaných výdavkov k mojim rukám. Súd tak tiež znemožnil, aby došlo k vyplateniu odmeny za výkon funkcie predbežného správcu, ktorá mi bola priznaná v plnej výške, keďže som pri absencii výroku o nepriznaní preukázaných výdavkov v časti 270,06 eur musel podať odvolanie aj voči výroku o uložení povinnosti učtárni vyplatiť mi odmenu a náhradu čiastočne   priznanej   náhrady   výdavkov.   Považujem   za   dôležité   poukázať   na   skutočnosť, že výdavky vznikli v priebehu mesiacov november - december 2014, odmena a náhrada časti výdavkov mi boli súdom priznané rozhodnutím zverejneným v Obchodnom vestníku vo februári   2015,   pričom   prinajmenej   do   právoplatnosti   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach   v   auguste   2015   mi   tieto   neboli   (a   pri   vyššie   popísanom   postupe   súdu ani nemohli   byť)   uhradené.   Skoro   rok   teda   financujem   konkurzné   konanie   z   vlastných prostriedkov a navyše po rozhodnutí odvolacieho súdu je zrejmé, že pokiaľ nedôjde k jeho zrušeniu, v časti 270,06 eur som toto konkurzné konanie nedobrovoľne „dotoval“. Je zjavné, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach bolo porušené moje právo na spravodlivý proces (the right to a fair trial) a správne právne posúdenie veci, čoho dôsledkom je porušenie základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR rozhodol, že moje základné práva   porušené   boli,   zrušil   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach   a   vrátil   mu   vec na ďalšie konanie.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„Základné práva ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.   3CoKR/7/2015-174   zo   dňa   26.   05.   2015   zverejneným   v   Obchodnom   vestníku č. 154/2015 zo dňa 12. 08. 2015 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3CoKR/7/2015-174 zo dňa 26. 05. 2015 zverejnené v Obchodnom vestníku č. 154/2015 zo dňa 12. 08. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Priznáva ⬛⬛⬛⬛ primerané finančné zadosťučinenie v sume 2   000   eur,   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 199,36 eur na účet jeho advokátky ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je namietanie nesprávnych záverov krajského   súdu   o   nepreukázateľnosti   a   nedôvodnosti   sťažovateľom   uplatnenej   náhrady výdavkov   v   súvislosti   s   výkonom   funkcie   predbežného   správcu   úpadcu,   a   to   v   sume 270,06 € (z toho 90,06 € výdavky na kancelárske potreby a 180 € výdavky na prenájom motorového vozidla) z celkovej sťažovateľom uplatnenej sumy 370,26 €. V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ namietal aj nesprávne rozhodovanie okresného súdu o ním uplatnenom nároku na náhradu odmeny a preukázaných výdavkov predbežného správcu úpadcu, keď o nepriznaní časti výdavkov okresný súd nerozhodol samostatným výrokom a jedným   výrokom   rozhodoval   o   uložení   povinnosti   učtárni   súdu   zaplatiť   sťažovateľovi priznanú odmenu a výdavky. V dôsledku toho bol sťažovateľ nútený podať odvolanie proti výroku   uznesenia   okresného   súdu   z   9.   februára   2015   o   náhrade   výdavkov   a   výroku o uložení   povinnosti   učtárni   súdu,   čím   sa   zablokovalo   správoplatnenie   týchto   výrokov, a tým realizácia platby priznanej sumy odmeny a náhrady výdavkov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo   účastníka   súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

Vzhľadom na uvedené bolo vylúčené z prieskumnej právomoci ústavného súdu ako súdu, ktorý nie je „skutkovým súdom“, vyhodnocovať skutkové závery okresného súdu a krajského súdu namietané sťažovateľom v súvislosti s preukázateľnosťou a dôvodnosťou jeho výdavkov na kancelárske potreby v sume 90,06 € a prenájom motorového vozidla v sume 180 € v súvislosti s výkonom činnosti predbežného správcu úpadcu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že v danej veci ide o náhradu výdavkov predbežného správcu v sume 270,06 €, t. j. z hľadiska premetu sporu ide o tzv. bagateľnú vec. Za daných okolností už samotný predmet veci v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom prerokúvaní.   Ak   totiž   zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   vylučuje   (obdobne ako Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje   u tzv.   bagateľných   vecí)   prieskum   rozhodnutí vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe   uplatnenia   mimoriadneho   opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosť   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).   V   danom   prípade   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   možné uvažovať o extrémnom vybočení všeobecného súdu pri rozhodovaní o odmene a náhrade preukázaných výdavkov predbežného správcu.

Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   argumentácia   sťažovateľa   nenasvedčuje   možnosti porušenia   označených   práv   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   nie   je   spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Sťažovateľom uvádzané námietky proti záverom krajského súdu nezakladajú dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa uznesením krajského súdu, je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku sa ústavný súd ďalšími jeho nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015