znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 435/2012-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Ing. E. D., T., zastúpenej advokátkou JUDr. M. D., B., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 149/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 Er 149/2005   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Er   149/2005 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   E.   D.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500   € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   E.   D.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   404,37   € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyni   JUDr.   M.   D.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 435/2012-17 z 3. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 149/2005.

2.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza: „...   Proti   mojej   osobe   je   vedené exekučné konanie a to na Exekútorskom úrade JUDr. V. K. N., pod č. k. EX 261/2005-6 JK... Súdny exekútor mi doručil upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 23. 3. 2005, proti ktorému som prostredníctvom môjho splnomocneného právneho zástupcu v zákonnej lehote podala   námietky   a   to   dňa   18.   5.   2005,   nakoľko   som   túto   exekúciu   považovala za neprípustnú.   V   rámci   vykonávania   exekúcie   mi   súdny   exekútor   zablokoval   účet v dôsledku   čoho dodnes   nemôžem disponovať   so   svojimi   peniazmi a tento stav   trvá   už 7 rokov.

Následne   zo   strany   súdneho   exekútora   celý   spis   bol   odstúpený   Okresnému   súdu v Žiline, kde je evidovaný pod sp. zn. 18 Er 149/2005.

Od tohto termínu sa vo veci nekonalo, až dňa 8. 10. 2007 mi bola doručená výzva zo súdu   podpísaná   vyšším   súdnym   úradníkom...   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Táto záležitosť bola riešená telefonicky, pričom bolo vysvetlené, že súdny poplatok bol zaplatený v nalepených kolkoch tak, ako to vyplýva z mnou podaných námietok.

Následne   dňa   16.   3.   2009   môjmu   právnemu   zástupcovi   bola   doručená   výzva na zaslanie mojej plnej moci, na čo ním bolo reagované podaním zo dňa 16. 3. 2009, v ktorom bolo oznámené, že originál plnej moci spolu s námietkami bol doručený súdnemu exekútorovi JUDr. V. K. dňa 18. 5. 2005.

Následne dňa 6. 4. 2009 opäť bola zo súdu môjmu právnemu zástupcovi doručená výzva na doplatok za konanie súdu o námietkach vo výške 17,50 Eur.

Na   túto   výzvu   opäť   reagoval   môj   právny   zástupca   podaním   zo   dňa   6.   4.   2009, z ktorého   je   možné   sa   oboznámiť   s   tým,   že   poplatková   povinnosť   mnou   bola   splnená a žiaden nedoplatok z mojej strany nie je potrebné uhrádzať...

Uvedené skutočnosti teda spôsobujú prieťahy v konaní v rozsahu 7 rokov, pričom toto konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené a stále sa koná na úrovni prvostupňového súdu...

Podľa   názoru   sťažovateľky   zbytočné   prieťahy   v   predmetnom   súdnom   konaní   sú spôsobené   nečinnosťou   súdu   majúcou   povahu   v   organizačnom   zabezpečení   práce   súdu a priamym   nedodržaním,   resp.   porušovaním   exekučného   poriadku   za   strany porušovateľa...“

3.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postupom   okresného   súdu   dochádza k porušovaniu jej základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada vydať tento nález:

„Právo sťažovateľky Ing. E. D. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného pod č. 209/1992 Zb. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci č. k. 18 Er 149/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   20.000,-   EUR   a   to   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Zároveň si uplatňujem trovy právneho zastupovania podľa vyhlášky 655/2004 Z. z., ktoré žiadam uhradiť na účet mojej právnej zástupkyne...“

Svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka zdôvodnila „...   odopieraním   poskytnutia   spravodlivosti   sťažovateľke   vzniká   tiež nemajetková   ujmy   spočívajúca   najmä   v pocitoch   neistoty   a bezmocnosti   za   stavu,   keď príslušný súd vo veci za sedem rokov nerozhodol, čo sťažovateľku okrem iného núti zotrvať v stave neistoty ohľadom svojho práva a tiež reálneho termínu konečného rozhodnutia vo veci samej“.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   okresný   súd   v   písomnom   podaní (sp. zn. 1 SprS/598/2012 z   24.   októbra   2012)   uviedol,   že   sa   stotožňuje   s priloženým písomným   vyjadrením   zákonnej   sudkyne   z 22.   októbra   2012,   v ktorom   je   uvedené: «povinná   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   prevzala   dňa   16.   5.   2005   a   námietky   proti exekúcii povinnou boli na pošte podané 18. 5. 2005 a súdnemu exekútorovi doručené dňa 25. 5. 2005. Z uvedeného je zrejme, že tieto boli podané v zákonom stanovenej 14-dňovej lehote. Súdny exekútor ich súdu predložil až dňa 25. 9. 2007...

Je pravdou, že vo veci vznikli prieťahy, spis mne ako sudkyni však prvýkrát bol predložený až s touto sťažnosťou dňa 18. 10. 2012 a o podaných námietkach som nemala vedomosť. Chcem však poukázať na to, že od októbra 2008 kedy som začala vybavovať predmetnú   agendu,   často   dochádzalo   k   zmene   vyšších   súdnych   úradníkov   na   tomto oddelení,   ktorí   najskôr   potrebovali   určitý   čas   na   zaučenie,   čo   malo   vplyv   aj   na   dĺžku vybavovania vecí. Uvedené oddelenie bolo dlhodobo personálne obsadené. V súčasnej dobe bolo   oddelenie   posilnené   o   ďalších   vyšších   súdnych   úradníkov   a   administratívnych pracovníkov, avšak enormne došlo k zvýšeniu nápadu nových vecí. Popri exekučnej agende som vybavovala aj veci oddelenia „C“ pri nástupe do funkcie sudcu mi bolo pridelených v októbri   2007   250   vecí   napadnutých   do   konca   roka   2006   z iných   senátov,   pričom   sa jednalo o skutkovo a právne náročné veci, ktoré dovtedy neboli skončené v pôvodných senátoch. Popritom mi išiel aj plný nápad nových vecí...»

5. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedla: „... som toho názoru, že skutočnosti, ktoré uvádza OS Žilina v podanom vyjadrení ho nezbavujú zodpovednosti za vzniknuté prieťahy v súdnom konaní. OS Žilina ospravedlňuje vzniknuté prieťahy v podstate slabým personálnym vybavením súdu a   nadmerným   množstvom   napadnutých   vecí   a   s   tým   spojenou   nadmernou   pracovnou vyťaženosťou zákonnej sudkyne...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že táto ústavná sťažnosť je dôvodná...“

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

7.   Z   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených   písomností   a   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 18 Er/149/2005 ústavný súd zistil, že proti sťažovateľke je vedené exekučne konanie oprávneného F., D. (ďalej len „oprávnený“), na vykonanie exekúcie 1 792,73 € a trovy exekúcie. Žiadosť o udelenie poverenia č. k. EX 261/2005-6 na vykonanie exekúcie bola podaná súdnym exekútorom JUDr. V. K. (ďalej len „súdny exekútor“) na okresnom súde 21. februára 2005 a bola zaevidovaná pod sp. zn. 18 Er/149/2005. Následne boli vo veci vykonané tieto úkony:

- 3. marca 2005 okresný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktoré súdny exekútor prevzal 11. marca 2005,

- 20. mája 2005 sťažovateľka podala prostredníctvom súdneho exekútora námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie,

-   6.   júna   2005   súdny   exekútor   požiadal   oprávneného,   aby   zaujal   stanovisko k námietkam sťažovateľky,

-   25.   septembra   2007   súdny   exekútor   predložil   okresnému   súdu   námietky sťažovateľky proti začatiu exekúcie, aby rozhodol o nich,

-   12.   augusta   2008   okresný   súd   požiadal   súdneho   exekútora   o zapožičanie   spisu sp. zn. EX 261/05,

- 25. augusta 2008 bol okresnému súdu doručený požadovaný spis,

- 11. marca 2009 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na zaslanie originálu plnej moci na zastupovanie v exekučnom konaní,

- 20. marca 2009 bol okresnému súdu doručený originál plnej moci na zastupovanie sťažovateľky v exekučnom konaní,

- 1. apríla 2009 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatila súdny doplatok za konanie o podaných námietkach proti exekúcii vo výške 17,50 € pod hrozbou zastavenia konania,

- 9. apríla 2009 bolo okresnému súdu doručené stanovisko sťažovateľky k výzve na zaplatenie súdneho doplatku za konanie o podaných námietkach,

- 31. augusta 2012 okresný súd doručil právnej zástupkyni oprávneného námietky sťažovateľky,

-   17.   septembra   2012   okresný   súd   doručil   právnej   zástupkyni   oprávneného (opakovane) námietky sťažovateľky proti začatiu exekúcie,

- 22. októbra 2012 okresný súd vyzval Ing. I. Š., správkyňu konkurznej podstaty oprávneného, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila, či súhlasí s pokračovaním v exekúcii.

III.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

11.   Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je aj   v   exekučnom   konaní (v   rozsahu zákonných oprávnení a povinností súdu, pozn.) zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd   so   žiadosťou   o   jeho rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z §   6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Ďalej z § 50 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyplýva, že námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

12.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (i), správanie účastníka súdneho konania (ii) a postup samotného súdu (iii). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

13. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom   konania   je   rozhodovanie   o námietke   povinnej   v exekučnom   konaní,   teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.

14.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   nezistil   okolnosti,   na   základe ktorých by sťažovateľka prispela k celkovej dĺžke prebiehajúceho exekučného konania.

15.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej veci. Sťažovateľka v sťažnosti nekonkretizovala obdobia, počas ktorých malo dôjsť   k zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní,   ale   poukázala   na   celkovú   dĺžku konania v trvaní viac ako 7 rokov. Úkony okresného súdu v období od 25. septembra 2007, keď   mu   súdny   exekútor   predložil   námietky   sťažovateľky   proti   začatiu   exekúcii,   aby rozhodol   o nich,   sú   poznačené   nečinnosťou,   neefektívnosťou   a nekoncentrovanosťou. Okresný   súd   od   26. septembra   2007   do   12. augusta   2008   a   od   25.   augusta   2008   až do 11. marca 2009, ďalej od 9. apríla 2009 do 24. augusta 2012 v dĺžke takmer 5 rokov bol absolútne nečinný a nevykonal žiaden procesný úkon vo veci.

16. Okresný súd v tejto súvislosti nepochybne porušil svoje zákonné povinnosti dané mu právnymi predpismi (predovšetkým § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý mu ukladá rozhodnúť o námietkach proti exekúcii najneskôr do 60 dní od ich doručenia). Konanie na okresnom súde je poznačené ako celok neprimeranou dĺžkou konania, neefektívnosťou a nesústredenosťou.   Okresný   súd   síce   mechanicky   vykonával   jednotlivé   administratívne úkony, ale vec meritórne neposudzoval.

17. Obranu okresného súdu spočívajúcu v organizačných vzťahoch a personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že okresný súd prieťahy v exekučnom konaní priznal.

18.   Ústavný súd   preto dospel   k   záveru, že doterajším   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er/149/2005 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania   (takmer   5   rokov),   keď   o námietkach   sťažovateľky   doteraz   okresný   súd   vôbec nerozhodol, došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedenú   dĺžku   konania   nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

19. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

20.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľky ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

21.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   sp.   zn. 18 Er/149/2005 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval ale vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k záveru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   20 000 €   z   dôvodov   pretrvávajúcej dlhodobej   právnej   neistoty,   ktorá   pretrváva   naďalej.   Cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

22.   Vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 18 Er/149/2005, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, zohľadniac tiež výšku požadovanej   istiny   (čo   je   v hre)   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   500   €   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu   práva priznaného čl. 46 ods.   3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

23. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľke, ktorá bola vo veci namietaných porušení svojich práv úspešná, vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho   zastúpenia   advokátkou.   Advokátka   vykonala   3   úkony   právnych   služieb,   a   to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 5. septembra 2012 a zaujatie písomného stanoviska z 12. novembra 2012 k vyjadreniu okresného súdu. Odmena za jeden úkon   právnych   služieb   v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu.   Za   jeden   právny   úkon   vykonaný   v roku   2012   patrí   advokátke odmena z výpočtového   základu   763   €,   t.   j.   127,16 €,   a režijný   paušál   7,63   €   (127,16 € + 7,63 €), teda spolu = 134,79 €. Celková odmena (celkovo 3 úkony) za právne zastúpenie pred ústavným súdom predstavuje sumu 404,37 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012