znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 435/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. R. F., Advokátska kancelária, Š., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   procesným   postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 171/2008 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie v úvodnej časti označených práv postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 171/2008.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   vytýkala   okresnému   súdu,   že   sa   v označenom exekučnom konaní odmietol zaoberať jej podnetom, ktorým žiadala o odklad exekúcie až do vyriešenia sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 74/2009 týkajúcej sa pohľadávky, ktorú si v exekučnom konaní uplatňuje oprávnený proti povinnému, ale ktorej veriteľom je sťažovateľka, a nie oprávnený.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 171/2008 porušil jej právo garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), prikázal okresnému súdu konať o jej podnete a priznal jej proti okresnému súdu náhradu trov konania v sume 303,16 €.

4. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti [§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)], a dospel k záveru, že ide o zjavne neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Uvedené   ustanovenie   v záujme   racionality   a efektivity konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti.

Ak   potom   sťažnosť   smeruje   proti   rozhodnutiu   (opatreniu,   alebo   inému   zásahu) orgánu   verejnej   moci,   považuje ju ústavný súd   spravidla   za   zjavne neopodstatnenú,   ak napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietané vady konania,   ktoré   jeho   vydaniu   predchádzalo,   spôsobilé   porušiť   základné   práva   a slobody sťažovateľky, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

5.   V posudzovanej   veci   sa   sťažovateľka   domáhala   zásahu   ústavného   súdu   proti opatreniu okresného súdu, ktorý jej listom z 1. júna 2010 „v exekučnej veci oprávneného: Ing. O. L.– T., proti povinnému: D., a. s., o vymoženie 4 650 276,40 Sk s prísl...“, odmietol postavenie účastníka konania (oprávneného) a potom nerozhodol o jej podnete na odklad exekúcie zo 14. októbra 2009.

6. Toto opatrenie (postup) okresného súdu nemožno považovať za jeho zásah do základných práv a slobôd sťažovateľky.

7. Účastníkmi exekučného konania sú tí, ktorých zákon za účastníkov označuje (§ 90 Občianskeho   súdneho   poriadku);   podľa   ustanovenia   §   37 ods.   1 zákona Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sú nimi predovšetkým oprávnený a povinný. Rozhodujúce je teda len to, kto sa v návrhu na vykonanie exekúcie označí za oprávneného a koho uvedie ako povinného, bez ohľadu na to, či tomu zodpovedá právny a skutkový stav (aktívna alebo pasívna   vecná   legitimácia).   Odkladom   exekúcie   sa   zabezpečuje   ochrana   povinného v exekučnom konaní, takže na podanie návrhu je podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku procesne legitimovaný len povinný (fyzická osoba), a nie oprávnený.

8. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd prípisom z 1. júna 2010 správne oznámil sťažovateľke neexistenciu skutočností pre jej chcený vstup do prebiehajúceho exekučného konania   a   vydanie   dočasného   opatrenia   (odkladu   exekúcie);   jej   svojská   aplikácia príslušných   právnych   noriem   urobila   z nich   nástroj   absurdity   (oprávnená   nie   je   vecne legitimovaná   na   podanie   návrhu   o odklad   exekúcie)   a pokračovala   do   zbytočného zaťažovania ústavného súdu sťažnosťami, ktoré sú zjavne neoprávnené, ale ktoré musí tiež rozhodnúť, a to na úkor rozhodovania skutočne opodstatnených sťažností.

9.   S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   na   neverejnom zasadnutí senátu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011