znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 434/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Mgr. Petrom Volochom, Čáčovská 305, Senica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 2 T 116/2011 zo 6. novembra   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   5   To   41/2014 z 27. januára   2015   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 2 Tdo 35/2015 zo 23. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 7. októbra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 116/2011 z 6. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   To   41/2014   z 27. januára   2015   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 35/2015 z 23. júna 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom okresného súdu uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   s   poukazom   na   §   138   písm.   a)   Trestného   zákona, a to na skutkovom   základe   uvedenom   v   skutkovej   vete   výrokovej   časti   označeného rozsudku súdu prvého stupňa. Okresný súd mu za to uložil trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov,   ktorý   mu   bol   podmienečne   odložený   a   bola   mu   určená   skúšobná   doba 18 mesiacov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní odvolanie, v ktorom namietal, že spáchanie skutku mu nebolo preukázané, poškodený   jeho   spáchanie   popieral,   rozsudok   okresného   súdu   považuje   za   chaotický, nezrozumiteľný a skutok v ňom opísaný za neurčitý. Krajský súd uznesením podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol odvolanie sťažovateľa, pretože zistil, že nie je dôvodné. Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, pričom namietal, že rozsudok okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu sú založené na nezákonne získaných dôkazoch, na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a oba súdy nižšieho stupňa nerešpektovali v plnom rozsahu právo sťažovateľa na riadnu obhajobu. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol o podanom dovolaní napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   najmä   nesprávne   odôvodnenie   namietaných rozhodnutí, ktoré vyplýva z nesprávneho vyhodnotenia výpovedí poškodených a svedkov, ktoré   sťažovateľ   podrobne   rozobral,   a   teda   z   nesprávne   zisteného   skutkového   stavu. Podľa názoru   sťažovateľa „rozhodnutie   v   trestnom   konaní   nie   je   možné   vyniesť   len na základe toho, či sudca verí alebo neverí výpovedi tej ktorej strany, ale na základe riadne vykonaných,   zákonných,   nespochybniteľných   dôkazov“.   Sťažovateľ   tiež   poukázal na flagrantné porušenie Trestného poriadku, ako aj práva na obhajobu, keď na hlavnom pojednávaní   po   záverečnej   reči   obhajcu   udelil   predseda   senátu   slovo   na   prednesenie záverečnej reči splnomocnenej zástupkyni poškodenej.

V   súvislosti   s   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   zdôraznil, že najvyšší súd neprihliadol v dostatočnej miere na to, že súdy nižšieho stupňa pri svojom rozhodovaní   vzali   do   úvahy   aj   výpovede   poškodenej   uskutočnené   pred   vznesením obvinenia,   čím   porušili   základnú   zásadu   trestného   konania,   podľa   ktorej   orgány   činné v trestnom   konaní   a   súd   hodnotia   dôkazy   získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd ako dovolací súd sám „svojvoľne a v rozpore   so   zákonom   menil   a   skúmal   úplnosť   zisteného   skutku,   keď   prišiel   vo   svojom rozhodnutí s argumentáciou, nevyslovenou v žiadnom z rozsudkov súdov nižších stupňov, že skutok   mal   byť   naplnený   vyhrážkou   (hoci   bez   vyslovenia   výhražných   slov)   vyjadrenou mierením funkčnou a nabitou brokovnicou na telo iného“.

Sťažovateľ sa domnieva, že namietanými rozhodnutiami na všetkých inštančných stupňoch došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto rozhodnutia považuje za neodôvodnené, svojvoľné a arbitrárne.

Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   predchádzajúce   rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn. 2 T 116/2011 z 25. apríla 2012 v danej trestnej veci, ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 97/2012 z 26. marca 2013 z dôvodu, že okresným súdom nebola objasnená základná skutočnosť, a to vyhrážanie sa spôsobom vzbudzujúcim dôvodnú obavu. Podľa sťažovateľa po opakovanom vypočutí poškodených, ako aj svedkov k zmene dôkaznej situácie nedošlo, napriek tomu bol vo veci sťažovateľa opakovane vynesený odsudzujúci rozsudok.

Sťažovateľ formuloval petit ústavnej sťažnosti takto: „1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   rešpektovanie   prezumpcie   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo 35/2015 zo dňa 23. 06. 2015, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/41/2014-303 zo dňa 27. 01. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 2T/116/2011-271 zo dňa 06. 11. 2013 boli porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 21 do 35/2015 zo dňa 23. 06. 2015, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/41/2014-303 zo dňa 27. 01. 2015 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 2T/116/2011-271 zo dňa 06. 11. 2013 a vec vracia Okresnému súdu Dunajská Streda na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Dunajská Streda je povinný do 15 dni od právoplatnosti tohto nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Petra Volocha... náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto   považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   pripomína,   že   jeho   úlohou   ako   nezávislého   súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je vo veci sťažovateľa preskúmať zlučiteľnosť rozhodnutí, ktorými bol pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia   ústavnej   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   medzi   všeobecné   súdy a ústavný   súd   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   (I. ÚS 165/02).   Keďže   úlohou   ústavného   súdu je sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach   ústavne   akceptovateľným spôsobom   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a   či   nenesú   znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   relevantných   úvah   ústavný   súd   prikročil k preskúmaniu   dôvodov   uvedených   v   ústavnej   sťažnosti   v   korelácii   s   napádanými rozhodnutiami všeobecných súdov a ich postupom vo veci sťažovateľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ   vytýka   konajúcim   súdom,   že   nesprávne   zistili   skutkový   stav,   keďže zo žiadnej z výpovedí poškodených ani svedkov nevyplynulo, že sťažovateľ sa dopustil vyhrážania sa inému a súčasne vzbudil u niekoho dôvodnú obavu, a preto mala byť v jeho prípade aplikovaná základná zásada trestného konania „in dubio pro reo“. Skutok kladený sťažovateľovi za vinu preto nemožno kvalifikovať ako trestný čin, mohol by byť podľa názoru   sťažovateľa   posudzovaný   ako   priestupok   proti   občianskemu   spolunažívaniu. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho práva na obhajobu postupom okresného súdu na hlavnom   pojednávaní,   kedy   po   záverečnej   reči   obhajcu   predniesla   záverečnú   reč splnomocnená zástupkyňa poškodenej. Sťažovateľ ďalej poukázal na nezákonnosť dôkazov, na   ktorých   sú   založené   rozhodnutia   v   jeho   trestnej   veci,   a   tiež   na   predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 To 97/2012 z 26. marca 2013 v tom smere, že ani po doplnení dokazovania nebola súdom prvého stupňa objasnená základná skutočnosť, ktorá podmieňuje   právnu   kvalifikáciu   konania   obžalovaného   ako   prečinu   nebezpečného vyhrážania, t. j. vyhrážanie spôsobom vzbudzujúcim dôvodnú obavu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh taktiež vyplýva, že sťažovateľ obsahovo identické námietky   nastolil   v   konaní   pred   okresným   súdom,   ďalej   vo   svojich   opravných prostriedkoch, o ktorých už rozhodol krajský súd a najvyšší súd, a rovnako ich formuloval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv   rozsudkom   okresného   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa, pretože jeho rozsudok preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súduÚstavný   súd   ďalej   skúmal   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa uznesením krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal. Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   doplnil   dokazovanie   v   rámci   rozhodnutia   Krajského   súdu v Trnave,   vypočul   poškodenú ⬛⬛⬛⬛,   poškodeného ⬛⬛⬛⬛, svedka ⬛⬛⬛⬛,   svedka ⬛⬛⬛⬛,   oboznámil   dokumentačný   materiál. Poškodená ⬛⬛⬛⬛ bola vo veci niekoľkokrát vypočutá, pričom z jej výpovedí vyplýva, že kritického dňa sa vo večerných hodinách okolo 23,45 hod. vrátila v spoločnosti svojho známeho ⬛⬛⬛⬛. Hneď na dvore z drevín vystúpil bývalý manžel, ktorý v ruke držal poľovnícku strelnú zbraň namierenú proti nim a hneď začal vulgárne nadávať. Z vyjadrení poškodenej ďalej vyplýva, že takýmto konaním obžalovaného bola zaskočená, zrejme presne nevnímala, čo obžalovaný hovoril. Vzápätí ju aj fyzicky napadol tak, že ju začal udierať do oblasti tváre, chytil ju za vlasy a sotil na zem, kde ju viackrát kopol na rôznych častí tela. ⬛⬛⬛⬛ sa podarilo obžalovanému vziať zbraň, keď potom ⬛⬛⬛⬛ zastavil ⬛⬛⬛⬛, došlo k výstrelu do vzduchu, neskôr incident pokračoval na dvore ⬛⬛⬛⬛, ktorý je synovcom obžalovaného. Keď si poškodená neskôr dávala slová obžalovaného do súvisu, už v prípravnom konaní dňa 2.   8.   2007 potvrdila,   že obžalovaný   sa   im vyhrážal   s tým, aby   zmizla,   že zastrelí jej známeho. Prednesené vyhrážky obžalovaným zopakovala aj vo výpovedi v prípravnom konaní dňa 16. 10. 2008 a dňa 4. 4. 2011. Na hlavnom pojednávaní dňa 30. 9. 2013 opätovne zopakovala svoju výpoveď z prípravného konania a tiež zopakovala aj rovnaké vyhrážky voči nim zo strany obžalovaného (č. l. 265).

Rovnako viackrát bol vypočutý poškodený ⬛⬛⬛⬛, zhodne vypovedal o útoku zo strany obžalovaného na poškodenú ⬛⬛⬛⬛ a uviedol, že bol v šoku, zľakol sa a zrejme nevnímal všetky slová, ktoré obžalovaný vyslovil. Uviedol, že si preto nepamätá, akým spôsobom sa obžalovaný vyhrážal.

Z výpovedi svedkov, ktorí boli ďalej vo veci vypočutí vyplýva, že do pivnice priniesol   zbraň ⬛⬛⬛⬛,   nakoľko   obžalovaný   mal   záujem   si   zbraň   kúpiť. Obžalovaný z pivnice odišiel a svedkovia konflikt zaregistrovali až vtedy, keď počuli krik z dvora obžalovaného. Svedkovia preto vypovedali len o časti konfliktu, ktorý sa odohral medzi obžalovaným a poškodenými.

Podľa názoru krajského súdu vykonané dôkazy na seba vzájomne nadväzujú a možno z nich vyvodiť záver, že obžalovaný v kritickom čase nečakane vystúpil spoza kríkov, proti poškodeným namieril zbraň, nadával poškodenej, vyhrážal sa, že ich zastrelí a následne poškodenú   aj   fyzicky   napadol.   Takéto   agresívne   konanie   obžalovaného   bolo pre poškodených prekvapením a to vzhľadom na čas, kedy obžalovaný tak urobil, miesto, kde tak urobil, je preto logické, že poškodená si hneď nedala do súvisu všetky nadávky a vyhrážky, ktoré obžalovaný použil, a keďže poškodený ⬛⬛⬛⬛ nepoznal prostredie, nevedel, čo konfliktu predchádzalo, a agresívne konanie zo strany obžalovaného nečakal, nevedel sa hneď zorientovať, preto nevedel vypovedať presne o nadávkach a vyhrážkach obžalovaného. O tom, že obžalovaný s namierenou strelnou zbraňou oboch poškodených prekvapil a vzápätí vyvolal   ďalší konflikt, niet pochybností. K odvolaniu obžalovaného je potrebné   uviesť,   že   nie   je   dôvod   vzhľadom   na   situáciu,   v   ktorej   obžalovaný voči poškodenej zbraň použil, neveriť tvrdeniu poškodenej, že okrem nadávok a fyzického násilia použil obžalovaný voči nim aj vyhrážky. To, že poškodený ⬛⬛⬛⬛ si vyhrážky zo strany obžalovaného nepamätá, neznamená, že obžalovaný tieto nepoužil. Ako už vyššie krajský súd uviedol, je potrebné brať do úvahy všetky okolnosti, ktoré predchádzali konfliktu ako aj miesto a spôsob, akým obžalovaný zbraň voči poškodeným použil. Už samotné namierenie   zbrane   voči   poškodeným   v   danej   situácii   bolo   pre   poškodených   veľmi nebezpečné. Ďalšie agresívne konanie obžalovaného toto nebezpečenstvo ešte zvýšilo. Vzhľadom   na   odvolanie   obžalovaného   krajský   súd   ponechal   skutok   tak,   ako   bol ustálený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Konanie obžalovaného bolo správne právne kvalifikované ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák.“

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vo vzťahu k   trestnému   činu   nebezpečného   vyhrážania   podľa   §   360   Trestného   zákona,   z   ktorého spáchania   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu (tak ako to bolo aj v danom prípade), ako aj brať do úvahy to, ako poškodení vnímali ujmu, ktorá im s ohľadom na konanie sťažovateľa hrozila.

Vychádzajúc z už uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu a   tvrdeným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces.

Čo sa týka namietanej arbitrárnosti záverov uznesenia krajského súdu, ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať   sa   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04). Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru bývalej Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe   právo   účastníka   súdneho   konania   na   preskúmanie   toho,   ako   vnútroštátny   súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ spochybňuje hodnotenie každého dôkazu, ktorý bol všeobecnými súdmi vyhodnotený v jeho neprospech. Nie je úlohou ústavného súdu prehodnocovať   zistený   skutkový   stav   v   trestnom   konaní   ani   posudzovať   otázku   viny sťažovateľa, ale preskúmať, či námietky sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu môžu byť v príčinnej súvislosti s porušením základných práv označených v sťažnosti.

Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   je   toho   názoru,   že   napadnuté rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu. V uznesení krajského súdu nie sú vnútorné rozpory a pri prijímaní skutkových a právnych záverov nedošlo k žiadnym zjavným omylom alebo k uvedeniu skutočností, ktoré by bolo v zrejmom rozpore s podstatou súdnej ochrany požadovanej v trestnom   konaní   vedenom   proti   sťažovateľovi.   Samotná   skutočnosť,   že   si   krajský   súd neosvojil   interpretáciu   výsledkov   dokazovania   spôsobom,   ako   ich   predniesla   obhajoba, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Krajský súd svoje závery ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a   uviedol   logický   postup,   ako   k   týmto záverom dospel. Ústavný súd preto hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   nevidí   žiadny   dôvod na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie právnych záverov krajského súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí. Právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (podobne   napr. III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   označenými   právami sťažovateľa, porušenie ktorých namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie proti uznesenie krajského súdu odmietnuté.

Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom vysporiadal takto: «K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Existenciu   tohto   dovolacieho   dôvodu   dovolateľ   vecne   odôvodnil   tým,   že   jeho odsúdenie je založené iba na jednom usvedčujúcom dôkaze, a to nezákonne vykonaných výsluchoch   poškodenej ⬛⬛⬛⬛,   predtým   ako   mu   bolo vznesené obvinenie (strana 5 a 9 dovolania).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno úspešne uplatňovať v prípadoch,   keď   je   rozhodnutie   súdu   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   na   hlavnom pojednávaní   vykonané   zákonným   spôsobom.   Skutočnosť,   že   rozhodnutie   je   založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá   i   samotná   povaha   dovolania   ako   mimoriadneho   (nie   ďalšieho   riadneho) opravného prostriedku.

Z   uvedeného   potom   logicky   vyplýva   záver,   že   nesprávny   procesný   postup   súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. len vtedy, ak mal, resp. má negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru, tak ako odkazom na nezákonné výsluchy poškodenej naznačil dovolateľ, by   mohlo   dôjsť   len   vtedy   ak   by   odsúdenie   obvineného ⬛⬛⬛⬛ bolo   založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom čo sa ale nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z 2. 2. 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. 1. 2010, Van Mechelen a ďalší p. Holandsku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. 2. 2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. 12. 2011 a ďalšie).

Je   potrebné   súhlasiť   s   dovolateľom,   že   poškodená

bola v dňoch 25. júla 2007 (č. l. 87 až 91), 2. augusta 2007 (č. l. 192 - 199) a 16. októbra 2008 (č. l. 100 až 107) vypočutá ešte predtým ako bolo obvinenému vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ku ktorému došlo až 8. septembra 2009 - č. l. 11. Tu sa žiada poznamenať, že pôvodne bolo menovanému vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. síce už 25. júla 2007 (č. l. 5, 6), ale prokurátor Okresnej prokuratúry Dunajská Streda uznesením, sp. zn. 2 Pv 546/07, z 13. júna 2008 zrušil uznesenie o vznesení obvinenia voči ⬛⬛⬛⬛.

Z predloženého spisového materiálu však vyplýva, že odsúdenie obvineného nie je založené výlučne a ani v rozhodujúcej miere na označených výpovediach poškodenej, pretože poškodená ⬛⬛⬛⬛ bola opakovane a už po vznesení obvinenia ⬛⬛⬛⬛ vypočutá nielen v prípravnom konaní dňa 4. apríla 2011 (č. l. 108 - 113), ale i na hlavných pojednávaniach konaných 17. februára 2012 (č. l. 217) a 30.   septembra   2013   (č.   l.   265)   za   dodržania   a   úplného   rešpektovania   zásady kontradiktórnosti,   pričom   jej   výpovede   mali   usvedčujúci   a   trestnú   činnosť   obvineného preukazujúci charakter.

Pokiaľ   teda   okresný   súd   oprel   odsúdenie   obvineného   aj   o   výpovede   svedkyne

-poškodenej ⬛⬛⬛⬛ neporušil zákon, pretože jej výpovede zo 4. apríla 2011, 17. februára 2012 a 30. septembra 2013 boli vykonané nielen v súlade s našim Trestným poriadkom, ale zodpovedajú i prísnym kritériám čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru. S   ohľadom   na   uvedené   najvyšší   súd   konštatuje,   že   nezistil   splnenie   dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. K   označenému   dovolaciemu   dôvodu   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   v   rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.). Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne   posúdené,   to   znamená,   či   boli   právne   kvalifikované   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   hmotného   práva.   Preto   nemožno   preverovať   úplnosť   vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, pretože to sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie   je mimoriadnym   opravným prostriedkom a   rozhoduje o   ňom   najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to   nemôže   najvyšší   súd   spochybňovať   skutkové   zistenia   a   prehodnocovať   vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Obvinený v rámci podaného dovolania síce označil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., nepodložil ho však takými vecnými argumentmi, ktoré by naznačovali jeho naplnenie.

Obvinený ⬛⬛⬛⬛ v   dovolaní   stručne   a   z   opatrnosti   vyslovil,   že:   „Stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho konania bol prinajmenšom nepatrný vzhľadom na jeho následky a aj vzhľadom na to, že skutok sa stal pred ôsmymi rokmi“.

Najvyšší súd nezdieľa názor dovolateľa o nepatrnej závažnosti jeho konania, pretože vyhrážka (hoci bez vyslovenia výhražných slov) vyjadrená mierením funkčnou a nabitou brokovnicou   na   telo   iného   predstavuje   mimoriadne   nebezpečný   spôsob   konania,   ktorý v predmetnej veci zrejme len z dôvodu zápasu o pušku neskončil streľbou a závažnejším následkom.   Treba   si   uvedomiť,   že   vnímanie   situácie   účastníkmi   konfliktu   je   vždy   iné z pohľadu útočníka a iné z pohľadu napadnutých osôb. Každý na koho je mierené zbraňou sa oprávnene môže nielen zľaknúť, ale i obávať o život. Vyhrážka vyjadrená mierením zbraňou robí každý útok dôraznejším a útočníka nebezpečnejším. Preto v žiadnom prípade nemôže platiť, že spôsob vykonania činu obvineným ⬛⬛⬛⬛ bol nepatrný, ale práve   naopak.   Súdy   nižšieho   stupňa   pri   posúdení   stíhaného   skutku   podľa   príslušného zákonného ustanovenia ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. postupovali správne, keď vyvodili naplnenie i materiálneho korektívu (§ 10 ods.   2   Tr.   zák.)   tohto   prečinu.   Dĺžka   konania   bola   konvalidovaná   uložením   relatívne mierneho trestu.

Pokiaľ dovolateľ opakovane poukázal (tak ako už aj pred odvolacím súdom) na to, že je   nevinný   a   že:   „skutok,   ktorý   sa   mu   kladie   za   vinu   nespáchal“,   takýto   argument nezodpovedá   označenému   dovolaciemu   dôvodu   a   najvyšší   súd   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha už v tretej inštancii preskúmavať správnosť skutkových zistení a hodnotenie dôkazov súdmi nižšieho stupňa na podklade dovolania podaného obvineným.

Preto   najvyšší   súd   konštatuje,   že   v   prípade   obvineného v prejednávanej veci nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por...

V ďalšom môže najvyšší súd súhlasiť s dovolateľom v tom, že samosudca Okresného súdu Dunajská Streda na hlavnom pojednávaní konanom 30. septembra 2013 nepostupoval úplne v súlade s § 274 ods. 2 Tr. por., keď umožnil poškodenej predniesť záverečnú reč ako poslednej, teda až po obhajcovi. Takýto procesný postup samosudcu však (a to aj podľa obsahu   záverečných   rečí)   nijak   neovplyvnil   právo   obvineného   na   spravodlivý   proces, pretože   nemal   a   nemá   žiadny   negatívny   dopad   na   jeho   právo   na   obhajobu   (hlavného pojednávania sa z vlastnej vôle nezúčastnil) a nevyvolal žiadne, pre obvineného negatívne procesnoprávne a ani hmotnoprávne dôsledky, čo napokon vyplýva i z toho, že prítomný obhajca   nenamietal   postup   samosudcu   a   nedomáhal   sa   nápravy   v   podobe   umožnenia predniesť záverečnú reč znova, po záverečnej reči poškodenej, čím by, per analogiam, mohol realizovať svoje právo repliky. Nesprávny postup samosudcu v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. sa síce obsahovo približuje dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., najvyšší súd ak uzatvára, že uvedený nesprávny procesný postup samosudcom na hlavnom   pojednávaní   formálne   ani   materiálne   nespĺňa   kritéria   dovolacieho   dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože nie je možné vysloviť, že právo obvineného na obhajobu bolo postupom samosudcu porušené zásadným spôsobom.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

Uvedené   závery   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   nepovažuje   za   také,   ktoré   by odporovali ústavnoprávnym princípom ochrany základných práv a slobôd. To znamená, že vyhodnotenie   najvyššieho   súdu   v   otázke   o   nenaplnení   sťažovateľom   uplatnených dôvodov   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   a   i)   Trestného   poriadku   nemožno bez ďalšieho považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné. Právny názor najvyššieho súdu o nesplnení dôvodov dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd   jasne   a   zrozumiteľne   vymedzil   aj   svoju   právomoc   vo   vzťahu   k preskúmavaniu správnosti   a   úplnosti   zisteného   skutkového   stavu.   Ústavný   súd   taktiež   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu v zákone.   Z   hľadiska   dodržania   ústavnoprocesných   princípov   zabezpečujúcich   ochranu základných   práv   a   slobôd   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   zasahovať   do   výkladu a aplikácie príslušných ustanovení Trestného poriadku najvyšším súdom.

Sťažovateľ   sa   v   navrhovanom   petite   domáha   aj   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva podľa   čl.   50 ods.   2   ústavy,   teda   práva na rešpektovanie prezumpcie neviny uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie uplatnenej v namietanom uznesení najvyššieho súdu zastáva názor, že neprekračuje rámec dôvodného podozrenia a je z pohľadu zachovania princípu prezumpcie neviny z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   relevantnú   súvislosť   ani   medzi   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   a   označenými   právami   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namietal,   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015