znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 434/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Rožňava   v   exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Er   246/2012   a   jeho   uznesením č. k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. J. P., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   exekučnom   konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 246/2012 a jeho uznesením č. k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 20. marca 2013“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Rožňava, č. k. 9 C/54/2010-106, zo dňa 27. 08. 2010 zaviazaný prispievať na výživu maloletej dcéry S. po 200,- Eur mesačne a na maloletého syna Samuela po 200,- Eur mesačne, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca do rúk matky. Z dôvodu omeškania sťažovateľa s úhradou výživného v mesiaci február 2012, kedy sťažovateľ vopred informoval matku maloletých detí, že výživné uhradí s omeškaním (s omeškaním dvoch až siedmych dní). V mesiaci február 2012 sťažovateľ uhradil výživné v celkovej výške 400,- Eur v dvoch splátkach, dňa 17. februára 2012 sťažovateľ uhradil sumu 150,- Eur a dňa 22. februára 2012 sumu 250,- Eur.

Porušovateľ vydal dňa 14. 03. 2012 poverenie na vykonanie exekúcie... na vymoženie uloženej povinnosti sťažovateľa zaplatiť bežné výživné v celkovej výške 400,- Eur na výživu oprávnených počnúc od 15. 02. 2012 do budúcna, poverenému exekútorovi JUDr. M. Z... Sťažovateľ   podal   u   súdneho   exekútora   dňa   13. 04. 2012   námietky   proti   trovám exekúcie   a   dňa   23. 04. 2012   námietky   proti   exekúcii.   V   oboch   podaniach   sťažovateľ akcentoval   neprípustnosť   exekúcie,   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   uspokojil   všetky   nároky oprávnených ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a nemožnosť vzniku trov exekúcie, z dôvodu, že súdny exekútor v čase do vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonával exekučnú činnosť.

Porušovateľ uznesením, vydaným pod č. k. 9 Er/246/2012-81, zo dňa 20. 03. 2013... rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol...

Prvým   výrokom   Napadnutého   rozhodnutia   porušovateľ   rozhodol   o   neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a druhým výrokom o zamietnutí námietok proti trovám exekúcie. Výrok o trovách exekúcie však v Napadnutom rozhodnutí absentuje.

Podľa § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činností (Exekučný poriadok)... „ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.“. V odôvodnení Napadnutého rozhodnutia (strana 5) porušovateľ   uvádza,   „O   trovách   exekúcie   rozhodne   súd   v   zmysle   §   151   ods.   3   OSP samostatným uznesením.“. Rozhodnutie porušovateľa o tom, že o trovách konania rozhodne po   právoplatnosti   Napadnutého   rozhodnutia,   sa   vo   výrokovej   časti   Napadnutého rozhodnutia nenachádza. Porušovateľ sa o rozhodovaní po právoplatnosti Napadnutého rozhodnutia zmieňuje len v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho možno prijať   záver,   že   o   trovách   konania   nebolo   rozhodnuté   a   nebolo   ani...   rozhodnuté, že sa o nich rozhodne po právoplatnosti Napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ má ta to, že v Napadnutom rozhodnutí chýba akýkoľvek výrok o trovách exekučného konania. Skutočnosť, že v Napadnutom rozhodnutí chýba výrok o trovách exekúcie v zmysle ustanovenia   §   200   ods.   2,   prípadne   výrok   o   tom,   že   o   trovách   exekúcie   sa   rozhodne po právoplatnosti Napadnutého rozhodnutia, je podľa názoru sťažovateľa, možné napraviť len   príkazom   Ústavného   sudu   rozhodnúť   o   trovách   exekúcie   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9Er/246/2012.

Bez   ohľadu   na   vyššie   uvedené,   sťažovateľ   namieta   aj   výrok   Napadnutého rozhodnutia, ktorým porušovateľ rozhodol o zamietnutí námietok proti trovám exekúcie. Takéto rozhodnutie popiera podstatu a účel ustanovení § 47 ods. 3 druhá veta Exekučného poriadku, podľa ktorých,,do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie má však exekútor   nárok   iba   na   odmenu   sa   spísanie   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   nárok na náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov“...

V odôvodnení Napadnutého rozhodnutia porušovateľ neposkytol jedinú relevantnú odpoveď   na   sťažovateľom   nastolené   otázky   týkajúce   sa   nedôvodnosti   vyčíslenia   trov exekúcie, zo strany súdneho exekútora...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo Ing. J. P. na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/246/2012, porušené bolo.

Okresnému   súdu   Rožňava   prikazuje   rozhodnúť   o   trovách   exekúcie   vedenej pod sp. zn. 9Er/246/2012.

Uznesenie Okresného súdu Rožňava, č. k. 9Er/246/2012-81, zo dňa 20. 03. 2013, v časti výroku ktorým boli námietky povinného proti trovám exekúcie zamietnuté, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie.

Ing. J. P., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú je Okresný súd Rožňava povinný zaplatiť, na účet právneho zástupcu Ing. Juraja Pápaya, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 246/2012 a jeho uznesením z 20. marca 2013.

Sťažovateľ   je   účastníkom   exekučného   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 9 Er 246/2012 v postavení povinného. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal   námietky   proti   exekúcii   i   trovám   exekúcie   a   namietal,   že   v   exekúcii   vymáhané pohľadávky titulom výživného na maloleté deti boli uhradené ešte pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Okresný súd posúdil námietky sťažovateľa proti exekúcii ako návrh na zastavenie exekúcie a uznesením z 20. marca 2013 rozhodol, že takto „exekúciu   vyhlasuje   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavuje“,   a   vo   svojom   druhom výroku rozhodol o zamietnutí námietok povinného proti exekúcii.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   práv v   tom,   že okresný   súd žiadnym spôsobom nerozhodol o trovách exekúcie, resp. nerozhodol ani o tom, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Ďalšia sťažnostná námietka sťažovateľa smeruje proti výroku uznesenia okresného súdu z 20. marca 2013 o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2013 v časti jeho výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa proti trovám exekúcie bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv aj v absencii výroku v uznesení okresného súdu z 20. marca 2013 o trovách exekučného konania (či už v podobe meritórneho rozhodnutia o trovách, resp. rozhodnutia, že o trovách rozhodne   okresný   súd   samostatným   uznesením),   takýto   ním   tvrdený   nedostatok namietaného   uznesenia   patrí   prioritne   do   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu a sťažovateľ mal možnosť tieto svoje výhrady proti postupu a uzneseniu okresného súdu namietať v prípustnom odvolaní.

Sťažovateľ teda mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   podľa   jeho   názoru   porušené.   Vzhľadom na uvedené   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv týmto uznesením okresného súdu.

Ústavný súd preto už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013