znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 434/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   S. K.,   M., zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   rešpektovanie   súkromného   života   podľa   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 136/2009 z 8. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2010 doručená   sťažnosť   S.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 136/2009 z 8. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) z 30. októbra 2001 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Proti personálnemu rozkazu podal rozklad, o ktorom minister vnútra rozhodol 15. januára 2002 tak, že rozhodnutie potvrdil a rozklad zamietol. Uznesením vyšetrovateľa z 5. októbra 2001 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že sťažovateľ sa mal spolu s inými obvinenými dohodnúť ako príslušník Policajného zboru na vlámaní do predajne potravín J. v obci K. Na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) bola na sťažovateľa podaná obžaloba. Rozsudkom okresného súdu z 26. januára 2004 bol sťažovateľ   oslobodený   spod   obžaloby,   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   10.   februára 2004.   Sťažovateľ   následne   požiadal   o   zrušenie   personálneho   rozkazu,   ktorým   bol prepustený   zo   služobného   pomeru.   Návrh   sťažovateľa   (posúdený   ako   návrh   na   obnovu konania)   bol   rozhodnutím   z   25.   marca   2004   zamietnutý   pre   neexistenciu   skutočností odôvodňujúcich   obnovu   konania.   Rozklad   sťažovateľa   bol   zamietnutý   rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) zo 4. júna 2004. Dňa 23. júna 2004 podal sťažovateľ žalobu pre neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru na okresnom súde, ktorý vec postúpil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 3 Sž 123/05 z 18. novembra 2005 konanie zastavil.

3. Sťažovateľ podal 30. septembra 2008 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal ochrany osobnosti voči žalovanému, a to vo forme náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený prepustením zo služobného pomeru, ako aj rozhodnutím, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zrušenie personálneho rozkazu (návrh na obnovu konania). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 C 145/08 z 12. marca 2009 žalobu zamietol z dôvodu, že právo na ochranu osobnosti náhradou nemajetkovej ujmy bolo v čase podania návrhu premlčané a žalovaný sa premlčania dovolal. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

4. Sťažovateľ v sťažnosti prejavil nesúhlas s rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a uviedol:

,,V   právnej   praxi   orgánov   aplikujúcich   právo   SR   niet   pochybností   o   tom,   že osobnostné   práva   zakotvené   v   §   11   a   nasledujúcich   Občianskeho   zákonníka,   nie   sú majetkovými právami. Medzi takéto práva sa nezaraďuje ani žiaden z prostriedkov ochrany pred   porušovaním   osobnostných   práv   a   to   právo   domáhať   sa,   aby   sa   upustilo   od neoprávnených   zásahov   do   osobnosti   fyzickej   osoby,   aby   sa   odstránili   následky   týchto zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie a to aj v peniazoch, ak bola v značnej miere v dôsledku zásahu znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Súd prvého stupňa aj odvolací súd dospeli k záveru, že naposledy citovaný prostriedok ochrany osobnosti, napriek jeho systematickému zaradeniu do časti týkajúcej sa ochrany osobnosti,   je   v   skutočnosti   majetkovým   právom.   V   dôsledku   takéhoto   posúdenia   naňho vztiahol ustanovenie § 100 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej doby ustanovenú v § 101 Občianskeho zákonníka.

Súdy oboch stupňov teda konali v rozpore s ústavným imperatívom zakotveným v článku 13 ods. 2 Ústavy SR, z ktorého výslovného znenia vyplýva obmedzenie základných práv len zákonom.

Ako už bolo vyššie uvedené, systematické zaradenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v   peniazoch medzi   práva   patriace k ochrane   osobnosti,   nedovoľuje   vykladať   toto právo tak, že by jeho uplatniteľnosť mohla byť obmedzená, uplynutím premlčacej doby, čo je   imanentným znakom všetkých   majetkových práv,   s výnimkou vlastníckeho.   Pokiaľ   by zákonodarca mal v úmysle obmedziť právo na ochranu osobnosti v tejto jeho zložke a obmedziť dobu jeho uplatniteľnosti uplynutím premlčacej doby, neexistuje jediný dôvod, prečo   by   zákonodarca   úlohou   obmedziť   v   uplatniteľnosť   tejto   zložky   práv   na   ochranu osobnosti zaťažil súdy a neustanovil takéto obmedzenie v zákone výslovne, napriek tomu, že ho už citovaný článok 13 ods. 2 ústavy k tomu výslovne zaväzuje.

Citované   ustanovenie   ústavy   je   nepochybne   potrebné   vykladať   tak,   že   pokiaľ obmedzenie základných práv nevyplýva priamo zo zákona, nemožno dôjsť interpretáciou práva   k   rozširujúcemu   výkladu   obmedzenia   základných   práv.   Pokiaľ   ústava   zveruje právomoc stanoviť medze základných práv výslovne zákonodarcovi, nemôže si toto právo prisvojiť súdna moc. Súdna moc nemôže ignorovať absenciu výslovnej úpravy obmedzujúcej uplatniteľnosť niektorej zložky práva na ochranu osobnosti a vyhradzovať si právomoc rozhodnúť o takomto obmedzení, ktoré zákon výslovne neustanovuje, pretože by sa dostala do   pozície   zákonodarcu.   Zákonodarca   však   rozhodol,   že   v   tejto   veci   nezakotví   žiadne výslovné obmedzenie uplatnenia osobnostných práv.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, na čo vo svojom rozsudku poukazuje aj samotný krajský súd, podľa ktorého zaradenie inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti, vyvoláva dlhodobé právne diskusie a to z hľadiska jeho premlčateľnosti.

So   zreteľom   na   už   vyššie   uvedené   však   práve   zavedenie   inštitútu   náhrady nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti bez toho, aby zákonodarca zakotvil jeho premlčateľnosť, nedáva možnosť dôjsť k ústavne konformnému záveru, že toto právo sa premlčuje...

Je   neakceptovateľným   taký   predpoklad,   že   by   zákonodarca   zavádzajúc   do Občianskeho   zákonníka   inštitút   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   mal   v   úmysle nechať   pri   uplatňovaní   tohto   práva   v   súdnom   konaní   všeobecné   súdy   tápať   v   otázke obmedzenia   tohto   práva   uplynutím   času.   Navyše,   so   zreteľom   na   špecifikum   práva   na ochranu osobností, je nezrozumiteľné, akým spôsobom by sa mal súd vysporiadať s otázkou začiatku plynutia a uplynutia premlčacej doby.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, a žiada, aby ústavný súd tento rozsudok zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zakázal mu v ďalšom konaní porušovať jeho označené práva. Požadoval priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou,   nie je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m.   II. ÚS 21/96,   II.   ÚS   134/09). Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako   „pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre porušenie základného práva na súdnu   ochranu   (a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu   a sťažnosť   možno   podľa   jej   skutočného   obsahu   (nesúhlas   s právnymi   závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa.

12. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdený nesprávny právny záver krajského súdu, ktorý v zhode so záverom okresného súdu konštatoval premlčateľnosť nároku   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   ako   jedného   z čiastkových   nárokov v rámci ochrany osobnostných práv. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu:

,,Okresný súd mal za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako spôsob ochrany osobnosti je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej   premlčacej   lehote.   Na   rozdiel   od   iných   prostriedkov   ochrany   osobnosti (napríklad upustenie od konkrétnych neoprávnených zásahov, alebo odstránenie trvajúcich následkov   neoprávneného   zásahu),   má   zadosťučinenie   vo   forme   náhrady   nemajetkovej ujmy v peniazoch majetkový charakter. Jedná sa o peňažný nárok na ktorý sa vzťahuje zákonná úprava premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a to bez ohľadu na to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je prostriedkom zabezpečenia osobnostného   práva   na   ochranu   osobnosti,   ktoré   je   vyňaté   z   režimu   premlčania.   Po ustálení tejto právnej otázky sa zaoberal aj tým, kedy začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia   doba.   Mal   za   to,   že   toto   svoje   právo   žalobca   mohol   uplatniť   po   prvý   raz najneskôr dňa 4.6.2004, kedy bolo vydané konečné rozhodnutie žalovaného o zamietnutí rozkladu   žalobcu   proti   zamietnutiu   jeho   návrhu   na   obnovu   konania   vo   veci   jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Pri tomto závere súd vychádzal   z   tvrdení   samotného   žalobcu,   že   práve   rozhodnutiami   Ministra   vnútra   resp. Ministerstva vnútra SR z 30.10.2001, 15.1.2002, 25.3.2004 a 4.6.2004 došlo k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Z uvedeného vyvodil, že najneskôr vydaním posledného z týchto rozhodnutí dňa 4.6.2004 si mohol žalobca po prvý krát uplatniť svoje právo na ochranu   osobnosti   niektorým   zo   zákonných   spôsobov   ochrany   vrátane,   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z toho uzavrel, že trojročná premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 4.6.2007. Vzhľadom k tomu, že žalobca svoj nárok na súde uplatnil až dňa 1.10.2008 vyvodil záver o tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná a nárok z tohto dôvodu zamietol.“

Následne krajský súd poukázal na dôvody odvolania sťažovateľa ako žalobcu proti rozsudku   okresného   súdu   (ktoré   boli   obdobné   ako   dôvody   sťažnosti)   a na   vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal s dôvodnosťou námietky premlčania uplatnenej žalovaným ako aj s priebehom uplynutia premlčacej lehoty a správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol.

Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s dôvodmi napadnutého rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a na ich doplnenie považuje za potrebné uviesť.

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti bola   do   Občianskeho   zákonníka   zavedená   jeho   novelou   č.   87/1990   Zb.   účinnou   od 29.3.1990. Dovtedajšie znenie ustanovenia § 13 poznalo ako prostriedky ochrany osobnosti iba nárok na upustenie od neoprávnených zásahov a nárok na primerané zadosťučinenie a to formou morálnej satisfakcie. Takéto znenie ustanovenia § 13 nevyvolávalo žiadne spory v otázke,   že   ide   o   nemajetkové   práva,   ktoré   sa   nepremlčujú.   Novo   zaradený   prostriedok ochrany formou peňažnej náhrady sa svojím charakterom približuje právnej úprave ktorá je v právnych poriadkoch iných krajín kvalifikovaná ako nemajetková škoda, teda ako jeden z druhov škody.

Zaradenie   tohto   nového   inštitútu   do   ustanovenia   §   13   Občianskeho   zákonníka   v rámci práva na ochranu osobnosti vyvoláva vo vzťahu k predchádzajúcim prostriedkom ochrany dlhodobo právne diskusie aj z hľadiska jeho zaradenia do práv majetkových, resp. nemajetkových a v náväznosti na to aj z hľadiska jeho premlčateľnosti.

Tieto otázky rieši právna prax Slovenskej republiky čiastočne odlišne, ako v Českej republike a to so záverom, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Toto právo hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou zreteľne   odlišuje   od   týchto   osobnostných   práv.   Aj   keď   ide   o   satisfakciu   v   oblasti nemateriálnych osobnostných práv jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo 278/07 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom 75/2008).

Odvolací   súd   pridržiavajúc   sa   judikatúry   súdov   Slovenskej   republiky   sa   s   týmto právnym názorom stotožňuje. Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalobcu aj v časti   v   ktorej   tento   namietal   nesprávne   posúdenie   začiatku   plynutia   premlčacej   lehoty. Rozhodujúcim momentom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je posúdenie, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý raz a týmto, momentom teda začína plynúť aj premlčacia doba. Pokiaľ žalobca za pôvodcu zásahu označil konkrétne rozhodnutia žalovaného resp. ministra vnútra SR je treba mať za to, že začiatkom plynutia premlčacej lehoty je moment vydania   týchto   rozhodnutí.   Pre   posúdenie   premlčania   nie   je   preto   právne   významná skutočnosť   dokedy   sa   účinky,   tohto   zásahu   prejavovali.   S   poukazom   na   tieto   dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.“

13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľa takto spočívalo v právnom posúdení ne/premlčateľnosti žalovaného nároku vo všeobecnosti a následne in concreto jeho ne/premlčania.   V intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   posúdil   ústavný   súd   len   to,   či   rozsudok   krajského   súdu   je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad   práva   všeobecným   súdom   nie   je   taký,   že   popiera   účel   a zmysel   príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľovi podrobnú   a ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   (i)   prečo   právo   na   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napriek jeho štrukturálnemu zaradeniu medzi prostriedky ochrany   osobnostných   práv   patrí   medzi   majetkové   práva,   v dôsledku   čoho   v zmysle všeobecnej   úpravy   podlieha   premlčaniu,   a taktiež   prečo   (ii)   v danej   veci   vzhľadom   na konkrétne okolnosti prípadu a časovú niť (tvrdený zásah – plynutie času – premlčanie – podanie žaloby na súd) došlo k uplynutiu všeobecnej premlčacej doby, v dôsledku čoho bolo   na   mieste   na   základe   žalovaným   dôvodne   vznesenej   námietky   premlčania   žalobu zamietnuť.   Výklad krajského súdu   vychádzajúci aj z historických   súvislostí   a judikatúry najvyššieho   súdu   dôsledne   reaguje   aj na všetky   relevantné odvolacie   námietky.   Právny záver krajského súdu nevykazuje ani znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

15.   V rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho   všeobecného   súdu,   rešpektuje   zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody ústavný súd len stručne dodáva, že in concreto nemožno akceptovať názor sťažovateľa, že krajský súd vztiahol na seba právomoc zákonodarcu, keď napadnutým rozsudkom upravil medze základných práv a slobôd inak ako zákonom (čl. 13 ods. 2 ústavy). Krajský súd totiž napadnutým rozsudkom iba určoval obsah pojmu,,majetkové práva“ na účely premlčania (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a výkladom, ktorý ústavný súd považoval za akceptovateľný, pod tento pojem subsumoval   aj   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   ako   čiastkové   právo dotknutej   osoby   pri   zásahu   do   jej   osobnostných   práv   (§   13   ods.   1   a   2   Občianskeho zákonníka).  

17. K tvrdenému zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza:

Primárnym porušovateľom označených práv nemohol byť z podstaty veci krajský súd (a ani okresný súd),   keďže mal ústavnú (čl. 142 ods.   1 ústavy) a zákonnú (§ 7 ods. 1 Občianskeho   súdneho poriadku)   právomoc rozhodnúť o tom,   či   k takému   zásahu došlo, resp.   mohlo dôjsť zo strany žalovaného (Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky) ako potenciálneho   porušovateľa.   Absentuje   tu   tak   príčinná   súvislosť   medzi   rozsudkom krajského súdu a tvrdeným zásahom do týchto práv sťažovateľa. V tomto smere však možno poukázať   aj   na   relatívne   stabilizovanú   judikatúru   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že súčasne porušil   aj ústavno-procesné princípy   postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05).

18. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   totiž   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným   postupom   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07). Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011