znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 433/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Viliamom   Karasom,   PhD., advokátska   kancelária   MAPLE   &   FISH   s. r. o.,   Dunajská   15/A,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 393/2014 z 29. júla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 538/2014 z 23. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   8 Co 393/2014 z 29. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 538/2014 z 23. júla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola úspešná v konaní, v ktorom sa ako žalobkyňa žalobou domáhala proti Lesom Slovenskej republiky ako žalovanému vydania a navrátenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   podľa   zákona   č.   161/2005   Z.   z. o navrátení   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“), keď jej vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   bolo   prinavrátené   rozsudkom   Okresného   súdu   Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 66/2007-439 zo 4. februára 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vo výroku vo veci samej v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 145/2009-574 z 29. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 200/2010 z 27. februára 2012 o zamietnutí dovolania žalovaného.

V označenom konaní okresný súd svojím rozsudkom vo výroku o trovách konania priznal sťažovateľke trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a pri vyčíslení trov   konania   vychádzal   z   neurčitej   hodnoty   predmetu   konania,   preto   základnú   sadzbu tarifnej   odmeny   ustálil   na   1/13   výpočtového   základu   podľa   §   11   ods.   1   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Krajský súd svojím rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách   konania   a   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   o trovách konania sťažovateľky opätovne rozhodol uznesením č. k. 8 C 66/2007-927 z 28. januára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažovateľke priznal náhradu trov konania   tak,   že   pri   ich   vyčíslení   už   ustálil   hodnotu   predmetu   konania   hodnotou nehnuteľností ustálenou znaleckým posudkom podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky. Na odvolanie žalovaného krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že sťažovateľke priznal náhradu trov konania podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, teda z hodnoty predmetu konania ustálenej 1/13 výpočtového základu. Proti uzneseniu krajského súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie neprávnych záverov krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o   nemožnosť   určenia   skutočnej   hodnoty   veci   hodnotou nehnuteľností,   ktoré   boli   predmetom   reštitučných   nárokov   sťažovateľky,   a   nepriznanie náhrady trov podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta nesprávne ustálenie dôvodov prípustnosti dovolania.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Krajského súdu v Nitre spisová značka 8Co/393/2014-984 zo dňa 29.07.2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.07.2015 sp. zn. 3Cdo 538/2014, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre spisová značka 8Co/393/2014-984 zo dňa 29.07.2014 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.07.2015 sp. zn. 3Cdo 538/2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na nové konanie. Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na   výnimky,   ktoré   v   danej   veci   nie   sú   relevantné,   je   ústavný   súd   pritom   viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   ktorý   koncipoval   samotný   návrh,   ústavnému   súdu   s   návrhom   nedoručila rozhodnutia,   proti   ktorým   sťažnosť   smeruje   (uznesenie   krajského   súdu   a   uznesenie najvyššieho súdu).

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010,   III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010,   I. ÚS 162/2010,   IV. ÚS 234/2010,   III. ÚS 206/2010,   IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015