znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 433/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   15097/2013   a Rvp   22699/2013;   sp.   zn.   Rvp   15098/2013,   Rvp   16348/2013 až Rvp   16356/2013,   Rvp   22190/2013   a   Rvp   22191/2013;   sp.   zn.   Rvp   21674/2013; sp. zn. Rvp   21675/2013   a   Rvp   21676/2013,   Rvp   22192/2013   až Rvp   22194/2013, Rvp 22426/2013   a Rvp   22700/2013   a   sp.   zn.   Rvp   22189/2013   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a namietaného   porušenia   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 47 Charty základných   práv   Európskej   únie   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Košice   I sp. zn. 17   Er   42/2005   z 25.   novembra   2011   a sp.   zn.   27   Er   130/2004   z 27.   júna 2012, Okresného súdu Rožňava sp. zn. 9 Er 105/2005 z 18. apríla 2011, sp. zn. 4 Er 289/2004 z 18.   júla   2012,   sp.   zn.   8   Er   288/2009   z 9.   augusta   2012,   sp.   zn.   12   Er   289/2009 z 20. júna 2012,   sp.   zn.   12   Er   297/2009   z 20.   júna   2012,   sp.   zn.   10   Er   268/2005 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 10 Er 609/2006 zo 14. augusta 2012, sp. zn. 12 Er 413/2009 z 30. júla   2012,   sp.   zn.   8   Er   413/2009   zo   14.   augusta   2012,   sp.   zn.   10   Er   275/2004 zo 7. augusta   2012,   sp.   zn.   11   Er   324/2006   z 21.   decembra   2012,   Okresného   súdu Michalovce sp. zn. 16 Er 323/2010 zo 4. marca 2013, Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 2 Er 211/2005 z 22. novembra 2012, sp. zn. 7 Er 76/2008 z 15. novembra 2012, sp. zn.   4   Er   7/2007   z 15.   augusta   2012,   sp.   zn.   12   Er   48/2004   z 23.   augusta   2012, sp. zn. 2 Er   230/2006   zo   14.   novembra   2012,   sp.   zn.   4   Er   7/2007   z 15.   augusta   2012, sp. zn. 9   Er   156/2003   z 12.   júna   2013   a   Okresného   súdu   Košice   okolie sp. zn. 12 Er 103/2005 z 25. apríla 2013, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach   sp. zn.   8   CoE   52/2012   z 30.   januára   2013,   sp.   zn.   1   CoE   15/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn. 12 CoE 287/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 13 CoE 328/2012 z 20. februára 2013, sp. zn. 16 CoE 9/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 12 CoE 316/2012 z 25. februára 2013, sp. zn. 14 CoE 256/2012 z 26. februára 2013, sp. zn. 12 CoE 289/2012 z 21.   februára   2013,   sp.   zn.   14   CoE   285/2012   zo   14.   februára   2013, sp. zn. 15 CoE 519/2012 z 28. februára 2013, sp. zn. 12 CoE 305/2012 z 12. februára 2013, sp.   zn.   13   CoE   364/2012   z 11.   marca   2013,   sp.   zn.   5   CoE   45/2013   z 20.   júna   2013, sp. zn. 5 CoE   45/2013   z 20.   júna   2013,   sp.   zn.   6   CoE   79/2013   z 18.   júla   2013, sp. zn. 15 CoE   155/2013   z 31.   júla   2013,   sp.   zn.   1   CoE   66/2013   z 28.   júna   2013, sp. zn. 16 CoE   291/2012   z   30.   júla   2013,   sp.   zn.   16   CoE   293/2012   z 30.   júla   2013, sp. zn. 14 CoE   79/2013   z 2.   júla   2013,   sp.   zn.   16   CoE   291/2012   z   30.   júla   2013, sp. zn. 6 CoE   105/2013   z 9.   septembra   2013   a sp.   zn.   4   CoE   103/2013   z 30.   júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 15097/2013 a Rvp 22699/2013; sp. zn. Rvp 15098/2013, Rvp 16348/2013 až   Rvp 16356/2013,   Rvp   22190/2013   a   Rvp   22191/2013;   sp.   zn.   Rvp   21674/2013; sp. zn. Rvp 21675/2013   a   Rvp   21676/2013,   Rvp   22192/2013   až Rvp   22194/2013, Rvp 22426/2013   a Rvp   22700/2013   a   sp.   zn.   Rvp   22189/2013 s p á j a   na   spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15097/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2013, 27. mája 2013, 14. októbra 2013, 31. októbra 2013, 4. novembra 2013 a 18. novembra 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   15097/2013 a Rvp 22699/2013;   sp.   zn.   Rvp   15098/2013,   Rvp   16348/2013   až   Rvp   16356/2013, Rvp 22190/2013   a   Rvp   22191/2013;   sp.   zn.   Rvp   21674/2013;   sp.   zn.   Rvp   21675/2013 a Rvp 21676/2013,   Rvp   22192/2013   až Rvp   22194/2013,   Rvp   22426/2013 a Rvp 22700/2013 a sp. zn. Rvp 22189/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy a čl. 14 dohovoru, ako aj práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Er 42/2005 z 25. novembra 2011 a sp. zn. 27 Er 130/2004 z 27. júna 2012, Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Er 105/2005 z 18. apríla 2011, sp.   zn.   4   Er   289/2004   z 18.   júla   2012,   sp.   zn.   8   Er   288/2009   z 9.   augusta   2012, sp. zn. 12 Er 289/2009   z 20.   júna   2012,   sp.   zn.   12   Er   297/2009   z 20.   júna   2012, sp. zn. 10 Er 268/2005 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 10 Er 609/2006 zo 14. augusta 2012, sp. zn.   12   Er   413/2009   z 30.   júla   2012,   sp.   zn.   8   Er   413/2009   zo   14.   augusta   2012, sp. zn. 10 Er 275/2004 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 11 Er 324/2006 z 21. decembra 2012, Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   16   Er   323/2010 zo 4. marca 2013, Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 2 Er 211/2005 z 22. novembra 2012, sp. zn. 7 Er 76/2008 z 15. novembra 2012, sp. zn.   4   Er   7/2007   z 15.   augusta   2012,   sp.   zn.   12   Er   48/2004   z 23.   augusta   2012, sp. zn. 2 Er   230/2006   zo   14.   novembra   2012,   sp.   zn.   4   Er   7/2007   z 15.   augusta   2012, sp. zn. 9 Er 156/2003 z 12. júna 2013 a Okresného súdu Košice okolie (ďalej len „okresný súd“)   (spolu   aj   „okresné   súdy“)   sp.   zn.   12   Er   103/2005   z   25.   apríla   2013 (spolu aj „napadnuté   uznesenia   okresných   súdov“),   ako   aj   postupom   a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   8   CoE   52/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 1 CoE 15/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn. 12 CoE 287/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 13 CoE 328/2012 z 20. februára 2013, sp. zn. 16 CoE 9/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 12 CoE 316/2012 z 25. februára 2013, sp. zn. 14 CoE 256/2012 z 26. februára 2013, sp. zn. 12 CoE 289/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. 14 CoE 285/2012 zo   14.   februára   2013,   sp.   zn.   15   CoE   519/2012   z 28.   februára   2013, sp. zn. 12 CoE 305/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. 13 CoE 364/2012 z 11. marca 2013, sp.   zn.   5   CoE   45/2013   z 20.   júna   2013,   sp.   zn.   5   CoE   45/2013   z 20.   júna   2013, sp. zn. 6 CoE 79/2013   z 18.   júla   2013,   sp.   zn.   15   CoE   155/2013   z 31.   júla   2013, sp. zn. 1 CoE   66/2013   z 28.   júna   2013,   sp.   zn.   16   CoE   291/2012   z   30.   júla   2013, sp. zn. 16 CoE   293/2012   z 30.   júla   2013,   sp.   zn.   14   CoE   79/2013   z 2.   júla   2013, sp. zn. 16 CoE   291/2012   z 30.   júla 2013,   sp.   zn.   6   CoE   105/2013   z 9.   septembra   2013 a sp. zn. 4 CoE 103/2013 z 30. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), alebo na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú   tretiu   osobu   (splnomocnenca),   ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene   dlžníka   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu   dlžníkom,   ktorá   mala   mať   povahu exekučného titulu.

3.   Z dôvodu,   že   dlžníci   svoje   záväzky   vyplývajúce   im   z predmetných   úverových zmlúv   dobrovoľne   neplnili,   tieto   sa   voči   sťažovateľke   stali   splatnými   a v nadväznosti na uvedené   sťažovateľka   v prípadoch,   kde   bolo   udelené   splnomocnenie   na   spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom,   ktorého   rozhodcovské   rozsudky   sa   tak   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

4.   Po   tom,   ako   v začatých   exekučných   konaniach   okresné   súdy   poverili sťažovateľkou   zvolených   exekútorov   vykonaním   exekučných   konaní,   napadnutými uzneseniami okresných súdov tieto exekučné konania ex offo zastavili.

Krajský   súd   v dôsledku   odvolaní   podaných   sťažovateľkou   proti   napadnutým rozhodnutiam okresného súdu tieto napadnutými uzneseniami (okrem iných častí výroku) ako vecne správne potvrdil.

5. V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a napadnutými uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu   ako   súdu   exekučného,   v kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresné súdy rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   v tom-ktorom   prípade   k dispozícii exekučný   titul,   a to   rozhodcovský   rozsudok   alebo   notársku   zápisnicu,   avšak   tento   je nevykonateľný. Uvedené pochybenia okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

6.   V doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu   25.   júla   2013 a v sťažnostiach podaných po tomto dátume sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého   má   vyplývať,   že   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13   EHS z 5. apríla 1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval   v rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

7.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napadnutými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a práv   zaručených   v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie v sume po 1 000 € (v prípadoch, kde bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok,   pozn.)   alebo   po   600   €   (v   prípadoch,   kde   bola   exekučným   titulom   notárska zápisnica, pozn.), a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

8.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   v záhlaví označenými spisovými značkami a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupom napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

12. V súvislosti s napadnutými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   (všeobecný)   súd,   ústavný   súd   jej   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

13.   Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napadnutých   uznesení   okresného   súdu,   a to   podaním   riadneho   opravného   prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj účinne   využila.   Na   základe   sťažovateľkou   podaných   odvolaní   sa   krajský   súd   ako   súd odvolací v odvolacích konaniach musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka proti týmto rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

14.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že a) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako exekučný súd podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly po tom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmal   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem toho sťažovateľka namieta, že b) krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice)   aplikoval   smernicu   Rady,   ktorá   podľa   sťažovateľky   nie   je   prameňom   práva, okrem toho sťažovateľka namieta, že c) krajský súd a pred ním tiež okresný súd neprerušili, hoci tak mali urobiť exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov, alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve   o úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu   v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka namieta d), že tak krajský súd a ani okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

15. V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k záveru,   že   z dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia   v týchto sťažnostiach   je v podstate   identická   s jej   právnou   argumentáciou, ktorú   už   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   v uplynulom období zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených   odkazuje,   čo   sa   týka   odôvodnenia,   na   svoje   rozhodnutie č. k. II. ÚS 78/2013-16   zo   7.   februára   2013   (v   prípadoch,   kde   bol   exekučným   titulom rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   na   svoje   rozhodnutie   č.   k.   II.   ÚS   79/2013-13 zo 7. februára 2013 (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

16. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

17.   Súvislosti   s doplňujúcou   argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   porušenia práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty a z neho   vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd pred rozhodnutím   o posúdení zmluvnej podmienky   (rozhodcovskej   doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z 21.   februára   2013,   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľka   mala   možnosť oboznámiť   sa   s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a neprípustnosti   exekúcie z uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým podala aj odvolania, v ktorých   sa   k týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z exekúcií,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (príp. podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu),   že   si   neprajú,   aby   bolo   v ich   prípadoch   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých uzneseniach   náležite   zaoberal   a objasnil   svoje   závery,   pre   ktoré   považoval   uznesenia okresného súdu za vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na   oboch   stupňoch).   Presadzovanie   názoru,   že   na   každom   stupni   súdnictva   musí   byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade   prisúdilo   len   funkciu   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti   konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel   k záveru,   že postupom   krajského   súdu   a jeho uzneseniami bol v daných   veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   47   charty,   dodržaný,   v dôsledku   čoho   k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.

18. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014