znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 433/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 211/2011 zo 14. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej spoločnosťou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 211/2011 zo 14. februára 2013 (ďalej „rozsudok zo 14. februára 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v denníku K. Korzár bol 11. januára 2010 uverejnený článok s charakterom komentára týkajúcim sa politikov pôsobiacich v orgánoch miestnej   samosprávy   pod   názvom „POZNÁMKA   –   Do   svojho   vrecka   viac,   občanom priškrtia“,   ktorý   sa   nachádzal   vedľa   článku   pod názvom „Jazero   schválilo   úsporný rozpočet, na platoch šetriť neplánujú, schválili viac“. V tom istom denníku bol 19. januára 2010 uverejnený ďalší článok spravodajského charakteru týkajúci sa vecí verejného záujmu pod   názvom „A.   J.   (HZDS-ĽS):   Kúpila   2   byty,   za   koľko,   tají,   tvrdí,   že   v   majetkovom priznaní   bude   všetko“.   Žalobkyňa   MVDr.   A.   J.   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   podala   na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti z titulu zásahu do jej osobnostných práv uvedenými článkami uverejnenými v denníku K. Korzár.

Okresný   súd   vo   veci   žaloby   o   ochranu   osobnosti   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 13 C 53/2010   zo   6.   mája   2011   (ďalej   len „rozsudok   zo   6.   mája 2011“),   ktorým sťažovateľovi   uložil   povinnosť   uverejniť   v   denníku   K.   Korzár   ospravedlnenie za zverejnenie dotknutých článkov, ďalej zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 319,30 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Posledným štvrtým výrokom rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský   súd   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   rozsudkom sp. zn. 3 Co 211/2011 zo 14. februára 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2011 v časti, v ktorej nároku žalobkyne vyhovel.

Podľa   sťažovateľa   rozsudky   zo   6.   mája 2011 a 14.   februára 2013 sú   nezákonné a v rozpore so základným právom vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy   a   právom   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   10   ods.   1   dohovoru, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V   čase   uverejnenia   predmetných   článkov   žalobkyňa   zastávala   už   dlhšie   obdobie viacero volených verejných funkcií, bola verejným činiteľom, vystupovala ako politička na verejnosti, v médiách (v komunálnych voľbách pre volebné obdobie 2002 – 2006 bola zvolená za poslankyňu Mestského zastupiteľstva v K., v roku 2006 vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky neúspešne kandidovala na 43. mieste za ĽS-HZDS za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky, v komunálnych voľbách pre volebné obdobie 2006 – 2010   bola   zvolená   za poslankyňu   Mestského   zastupiteľstva   v K.   a súčasne   za   starostku Mestskej časti N., v roku 2009 vo voľbách do orgánov samosprávnych krajov bola zvolená za poslankyňu zastupiteľstva K. samosprávneho kraja, v roku 2010 vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky opätovne neúspešne kandidovala na 43. mieste za ĽS-HZDS za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky, aj po uverejnení predmetných článkov úspešne   kandidovala   v komunálnych   voľbách   a   bola   opätovne   zvolená   za   poslankyňu Mestského zastupiteľstva v K. a starostku Mestskej časti N. pre volebné obdobie 2010 – 2014).

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   predmetnej   veci   zásah   do   osobnostných   práv žalobkyne ako regionálnej političky videli v tom, že v regionálnom denníku bola uverejnená pravdivá informácia o kúpe nehnuteľností, avšak nebol zverejnený objektívne zistiteľný fakt, že dve z troch nehnuteľností v spoluvlastníctve žalobkyne boli zaťažené záložným právom zriadeným v prospech   peňažných ústavov. Samotné ospravedlnenie je v žalobe formulované   spôsobom   vytvárajúcim   celkom   iný   text,   nový   text,   významovo   inú informáciu, rozdielne formulovanú od uverejneného článku.

Konštatácia,   podľa   ktorej   o   tom,   že   v   regionálnom denníku   v   krátkom   časovom období boli uverejnené tri rôzne články o regionálnej političke z metropoly regiónu, ktorá zastávala   viacero   verejných   funkcií,   so   zámerom   difamovať   žalobkyňu,   nevychádza z racionálneho základu a ani z vykonaného dokazovania.

K   oprávnenosti   zásahu do   osobnostných   práv   žalobkyne sťažovateľ   okrem   iného uviedol: «Odôvodnenie rozhodnutia konštatovaním, že článok vyvolal v svedkoch aj v ich okolí predovšetkým hľadanie odpovede na neodpovedané, a že len naznačoval neurčitosť otázky   financovania   zakúpenia   dvoch   bytov,   spôsobil   spochybnenie   bezúhonnosti   osoby žalobkyne v očiach verejnosti, by malo byť skôr odôvodnením prečo žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a nie jej rozsudkom vyhovieť. Veď aj toto je v demokratickej spoločnosti úlohou médií   vo   vzťahu   k   politikom   –   hľadať   odpovede   na   neodpovedané,   iniciovať   verejnú diskusiu   o   otázkach   verejného   záujmu,   či   informovať   širokú   verejnosť   a   vytvárať   tak kontrolu   a spätnú   väzba   spoločenských   procesov.   Žalobkyňa   je   osobou   narábajúcou   s verejnými financiami, političkou v riadiacej výkonnej funkcii. V demokratickej spoločnosti je nevyhnutné, aby tlač nebola sankcionovaná za plnenie si svojich funkcií, Iba za takých podmienok môžu médiá plniť svoju dôležitú funkciu „strážcu“ demokracie.»

Vo   vzťahu   k   záverom   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci v súvislosti s článkom z 11. januára 2010 sťažovateľ uviedol: «... článok – Poznámka, bol komentárom,   hodnotiacim   úsudkom,   ktorý   sa vo   všeobecnosti   venoval   u   nás   už takmer zaužívanému spôsobu riešenia finančného nedostatku zo strany politikov, priškrtiť občanom a do svojho vrecka dávať viac. Stáva sa bežnou praxou nešvár, že zástupcovia občanov pri spravovaní   verejných   financií   vo   svojich   rozhodnutiach   znižujú   výdavky   týkajúce   sa financovania verejnoprospešných potrieb, no pritom zvyšujú výdavky týkajúce sa svojich odmien a pôžitkov. Išlo predsa o kritiku oprávnenú a primeranú, navyše v článku nebola osoba žalobkyne vôbec ani spomenutá, či menovaná a teda ani prirovnávaná.

Odvolací súd a pred ním aj súd prvého stupňa uviedli, že poznámka sa síce zakladá na   pravdivých   informáciách,   ale   forma   verejnej   prezentácie   (úsudku)   nie   je   vôbec primeraná a použité pojmy prekračujú medze vecnej kritiky. Poznámka tak mala mať podľa súdu difamujúci charakter, zosmiešnila a urazila osobu žalobkyne, znehodnotila výsledky jej práce.

Z výroku rozsudku nikde nevyplýva, že sa žalobkyni máme ospravedlniť práve z tohto dôvodu, opätovne tak poukazujeme na ust. § 153 ods. 1 O. S. P. máme za to, že žalobu bolo potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

Takáto aplikácia právnej normy súdmi je vzhľadom na platnú Ústavu Slovenskej republiky neprípustná a podľa nášho názoru v demokratickej spoločnosti je aj nežiadúca, vykazujúca istú dávku svojvôle a podobnosti s vnímaním „slobody“ prejavu v bezprávnych nedemokratických režimoch.

Rozhodnutie   je   navyše   aj   v   tejto   časti   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov a úvahy súdu smerujú k svojvoľnému rozhodnutiu, ktoré nemá podklad v právnej norme a ani vo vykonanom dokazovaní.

Aj   v   tejto   časti   potom   odkazujeme   na   formuláciu   návrhom   uplatneného   nároku, formuláciu ospravedlnenia, ktoré kreuje celkom iný text, ktorý mení význam autorského článku redaktorky Renáty Némethovej.

Rozhodnutie je nepreskúmateľné aj v časti v ktorej odvolací súd uviedol, že neobstojí naša   námietka,   že   formulácia   ospravedlnenia   kreuje   celkom   iný   text   článkov.   Tým   súd zasiahol do základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci nedostatočne zohľadnili okolnosti danej   veci   a   v   rámci   stretu   troch   základných   práv,   a   to   práva   žalobkyne   na   ochranu osobnosti,   právo   sťažovateľa   na slobodu   prejavu, ako   aj právo   občana, resp.   verejnosti na informácie týkajúce sa verejného záujmu (o konaní verejných činiteľov regionálnej a komunálnej politiky či politiky ako takej), dali neodôvodnene prednosť právu na ochranu osobnosti žalobkyne pred zostávajúcimi dotknutými právami.

V predmetnej veci je podľa sťažovateľa nevyhnutné skúmať mieru zásahu do práva na   ochranu   osobnosti,   a   to   v   kontexte   s   právom   na   slobodou   prejavu   a   s   právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009, v ktorom ústavný súd uviedol, že pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená.

Podľa sťažovateľa v článku z 19. januára 2010, ktorý má spravodajský charakter, čitateľov denníka K. Korzár len pravdivo informoval o otázkach verejného záujmu, a preto ním nemohol zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. Na druhej strane článok z 11. januára   2010   má   charakter   komentára,   a   preto   práve   pri   skúmaní   intenzity   zásahu spôsobeného týmto článkom je potrebné aplikovať test proporcionality. Sťažovateľ následne uviedol:

« Kto?

Petit   Press,   a.   s.   je   vydavateľom   niekoľkých   regionálnych   a   centrálnych   titulov na Slovensku. Denník K. Korzár vychádza denne a prináša spravodajstvo z k. kraja. Článok autorsky spracovala naša redaktorka, ktorá pri svojom svedeckom výsluchu na pojednávaní súdu uviedla detailné okolnosti týkajúce sa spracovania článku. Vyplynulo, že článok, resp. články glosoval aktuálne spoločenské otázky a teda ide o sociálnu diskusiu s prvkami kritiky a tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl. 26 ods. 1 Ústavy SR. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry ESĽP máme za to, že podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej   spoločnosti.   Je   zrejmé,   že   privilegovanou   skupinou   sú   novinári   a masmédiá, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu...

O kom? Tak   ako   sme   to   uviedli   už   aj   vyššie,   žalobkyňa   zastávala   v   čase   uverejnenia predmetných   článkov   a   zastáva   ešte   aj   dnes   viacero   volených   verejných   funkcií,   je političkou, verejne činnou osobou, verejne známou osobou, ktorá úspešne pôsobí na úrovni miestnych samospráv – k. VÚC, Mesta K. a mestskej časti N. V súčasnosti je starostkou mestskej časti Nad Jazerom v K., poslankyňou Mestského zastupiteľstva v K., poslankyňou zastupiteľstva k. samosprávneho kraja a zastáva funkcie vo viacerých komisiách Mesta K. a K.   samosprávneho   kraja.   Žalobkyňa   je   za   svoju   prácu   odmeňovaná   z   verejných prostriedkov, teda za peniaze daňových poplatníkov. V neposlednom rade treba spomenúť, že dvakrát kandidovala aj za poslankyňu NR SR. Žalobkyňa je teda političkou, pričom opätovne zdôrazňujeme, že hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov. Mali sme   legitímny   záujem   informovať   čitateľov   o   veciach   verejného   záujmu,   nakoľko   je nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto   informácie   dostať.   Naďalej   však   trváme na tom,   že   žalobkyňa   v   článku   ani   nebola   spomenutá   a   ani   sa   článok   netýka   osoby žalobkyne...

aj starosta alebo poslanec orgánu miestnej samosprávy, ktorý sa výrazne angažuje v záležitostiach   verejných,   môže   byť   objektom   kritiky   v   súvislosti   s   výkonom   svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“... Čo? Predmetom komentára – kritiky bol spôsob rozhodovania komunálnych politikov, ktorí svojimi rozhodnutiami vplývajú na každodenný život občanov. Poslanci miestneho zastupiteľstva nakladajú s verejnými prostriedkami a tak jednoznačne bola riešená otázka verejného záujmu. Konkrétne je v Poznámke kritizované to, že v čase krízy sa šetrí na tom, čo   je   prospešné   pre   každého   (zeleň,   parkoviská   a   pod.),   ale   nešetrí   sa   na   platoch a odmenách poslancov a starostov, ktoré sú tiež platené z verejných zdrojov. V žiadnom prípade však netvrdíme, že si komunálny politici nezaslúžia za svoju prácu plat a odmeny. Tvrdíme však, a na to sme poukazovali aj v predmetnom článku, že komunálny politici by mali s verejnými finančnými prostriedkami nakladať vyvážene, t. j. ak sa v rozpočte šetrí na verejnoprospešných potrebách z dôvodu nedostatku financií, takéto šetrenie by sa malo odzrkadliť aj na výške priznaných odmien pre starostov a poslancov miestnej samosprávy. Kde? Predmetné články boli uverejnené v denníku K. Korzár, ktorý vychádza iba v K. kraji. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je autorom článkov novinár, tak privilegované postavenie novinára neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (IV. ÚS 139/2010).

Ako? Z hľadiska kritéria AKO je potrebné brať do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej treba   pri   posudzovaní   limitov   slobody   prejavu   starostlivo   rozlišovať   medzi   faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. 07. 2001)...

K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i   akýmkoľvek   iným   konaním   difamujúcej   (zneucťujúcej,   znevažujúcej,   dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.

Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný   tak,   že skresľuje   skutočnosť,   či   nie   je   natoľko   intímny,   že   by   odporoval   právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie   zodpovedalo   pravde,   teda   stačí,   aby   pravdivá   bola   podstatná   časť   tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne, či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale   podľa   celkového   dojmu   s   prihliadnutím   ku   všetkým   súvislostiam   a   okolnostiam,   za ktorých k tvrdeniu došlo.

Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca)   čo   do   obsahu,   formy   a   miesta.   Vecnosť   kritiky   vyžaduje,   aby   kritika vychádzala   z   pravdivých   skutočností   (podkladov)   ako   premís   pre   hodnotiaci   úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky   dôvodiť.   Konkrétnosť   kritiky   znamená,   že   hodnotiaci   úsudok   sa   musí   opierať o konkrétne   skutočnosti.   Primeranosť   kritiky   čo   do   obsahu,   formy   a   miesta   (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn.: 4 Cdo 149/2009)

Článok zo dňa 11. 01. 2010 bol uverejnený pod titulkom „POZNÁMKA“, z čoho jasne vyplýva, že ide o komentár – kritiku a nie spravodajský článok. Priemerný čitateľ tak počíta s hodnotovo zafarbeným prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje obozretnejšie.   Tón   článku   možno   považovať   za   sarkastický,   ale   v   žiadnom   prípade   nie za zákerný.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a po zodpovedaní vyššie uvedených otázok máme za to, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne nedošlo, a aj v prípade, že ústavný súd dôjde k záveru, že k nejakému zásahu predsa len došlo, máme za to, že zásah nebol takej intenzity, aby právu žalobkyne bolo potrebné poskytnúť prednosť pred právom na   slobodu   prejavu.   Sme   preto   toho   názoru,   že   záver   súdov   nie   je   výsledkom   ústavne akceptovateľného   vyvažovania   ústavou   a   dohovorom   garantovaného   práva   ochranu osobnosti so slobodou prejavu.

Záverom   si   dovolíme   ešte   uviesť,   že   prirovnávame   ľudí   k   zvieracej   ríši,   resp. poukazovať   na   niektoré   charakterové   črty   a   správanie   sa   ľudskej   populácie prostredníctvom dávania ľudských vlastností, či už dobrých alebo zlých postavám zvieracej ríše je známe v demokratickej časti sveta od čias Ezopových bájok. (Robia tak i súdy v SR, robí tak i ESĽP – napr. tlač je strážnym psom demokracie). Napokon máme za to, že žalobkyňa ani nebola v článku spomenutá a teda nemohla byť ani prirovnávaná. Zásahy do slobody   prejavu   za takéto   personifikovanie   politikov   vo   všeobecnosti   a   dokonca   bez vyslovenia mena konkrétneho politika sa takýmto spôsobom spájajú skôr s autokratickými režimami, či nedemokratickými zriadeniami minulých storočí, nemalo by sa tak však stávať v   dvadsiatom   prvom   storočí   v   demokratickej   spoločnosti,   akou   Slovenská   republika nepochybne je, navyše ak právo na slobodu prejavu zakotvuje najvyšší zákon štátu – Ústava SR. Sloboda prejavu aj podľa Ústavného súdu SR predstavuje jeden zo základných pilierov v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát,   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti... Je teda zrejmé, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené rozsudkom odvolacieho súdu nie je správne a nie je v súlade so zákonom a s Ústavou Slovenskej republiky. Navyše príslušný právny predpis podľa nášho názoru ani neumožňuje takéto meritórne rozhodnutie o veci, pretože primeraná náhrada nie je sankciou, či pokutou za správanie sa, ale má byť primeraným zadosťučinením, ak sa preukáže v súdnom konaní zásah do práva na ochranu osobnosti. Ust. § 13 Občianskeho zákonníka výslovne uvádza, že fyzická osoba má tiež právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   no   to   len   pokiaľ   by   sa   nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa prvého odseku, najmä preto, že bola v značnej miere znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť   v   spoločnosti.   Ide   o   nerozlučnú spojitosť, nie o dve samostatné nároky. Nemajetkový ujma v peniazoch je len subsidiárnou zložkou. V tejto časti odkazujeme na súdnu prax a publikovanú judikatúru.

Za tejto situácie je uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením práva na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj práva vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   svojím   nálezom vyslovil, že rozsudkom zo 14. februára 2013 boli porušené základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok zo 14. februára 2013 a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu náhradu trov konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   pri   skúmaní   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ 6. mája 2013 podal na okresnom súde dovolanie.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   199/2010, III. ÚS462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   sťažnosť   proti   rozsudku   krajského   súdu   zo   14.   februára   2013 odmietnuť   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   zo   14.   februára   2013   (porovnaj   tiež   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013