znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 433/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. V., P., zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 4 Er/272/2012-32 zo 4. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2012 doručená sťažnosť Mgr. V. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 4 Er/272/2012-32 zo 4. júna 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je v procesnom   postavení   povinnej   v exekučnom   konaní   oprávneného   (S.   so   sídlom   v B., pobočky P.) o vymoženie 736,27 € s príslušenstvom, vedenom súdnou exekútorkou JUDr. M. Š. na Exekučnom úrade P. pod sp. zn. Ex 427/2012. O námietkach sťažovateľky proti exekúcii rozhodol okresný súd uznesením č. k. 4 Er/272/2012-32 zo 4. júna 2012, ktorým námietky zamietol.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že „ako   povinná   som   v námietkach   proti exekúcii   namietala   právoplatnosť   a vykonateľnosť   druhostupňového   rozhodnutia   ako exekučného   titulu...,   že   mi   druhostupňové   rozhodnutie   nebolo   doručené   spôsobom,   aký ukladá § 212 ods. 1, 3 a 4, resp. § 213 zákona o sociálnom poistení...“. Uvedená skutočnosť (spôsob   doručovania,   pozn.) „je dôvodom,   ktorý upravuje a uznáva   Exekučný poriadok v § 50...   a v   §   57   ako   dôvod   na   zastavenie   exekúcie“.   Rozhodnutie   okresného   súdu nekorešpondujúce   s jej   názorom   na „spôsob   a postup“ doručovania   malo   spôsobiť porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K porušeniu jej práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa   názoru sťažovateľky „došlo   práve   v dôsledku   nedostatočne   odôvodneného   výroku   o zamietnutí námietok proti exekúcii a ústavne nekonformného odôvodnenia najmä z hľadiska splnenia formálnej a materiálnej stránky rozhodnutia“.

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   ňou označených   práv   (zaručených   čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl. 6 ods.   1   dohovoru)   uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 272/2012-32 zo 4. júna 2012. Žiadala zrušiť toto uznesenie a vec vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   požiadala   o priznanie   náhrady   trov konania „vo výške 159,16 €“.

5.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľka   k sťažnosti   okrem   iného   pripojila   návrh oprávneného na vykonanie exekúcie; upovedomenie o začatí exekúcie zo 14. marca 2012; námietky z 28. marca 2012 proti exekúcii a uznesenie okresného súdu zo 4. júna 2012.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu č. k. 4 Er 272/2012-32 zo 4. júna 2012.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   ústavou a dohovorom   garantovaných   základných   práv   napadnutým   uznesením   okresného   súdu. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   napadnutým uznesením   porušil   označené   základné   právo   (resp.   právo)   predovšetkým   namietaným postupom   uvedeným   v   bode   3.   Bolo   preto   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľkou označeným základným právom podľa   ústavy,   resp.   právom   podľa   dohovoru   existuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by po eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zakladala   opodstatnené   dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či účinky   výkonu právomoci   okresného   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o námietkach sťažovateľky proti exekúcii uznesením č. k. 4 Er/272/2012-32 zo 4. júna 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovorom).

15.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   okresného   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z v konaní zisteného   skutkového   stavu   a na   tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov. V odôvodnení okresný súd [v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľky (pozri tiež bod 3)] oboznámil dovtedajší priebeh exekučného konania a najmä námietky sťažovateľky proti začatiu exekúcie a písomné vyjadrenie oprávneného k nim:

«V   priebehu   konania,   potom   ako   súdny   exekútor   dňa   14.   3.   2012   vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré dňa 19. 3. 2012 doručil povinnej do vlastných rúk, povinná   podala   námietky   proti   začatiu   exekúcie.   V   bode   1   námietok   povinná   namieta právoplatnosť a vykonateľnosť druhostupňového rozhodnutia s odôvodnením, že jej toto nebolo doručené, pretože dňa 16. 5. 2005 jej bol na vlastnú žiadosť pozastavený výkon advokácie   a   dňom   28. 11.   2005   jej   bol   taktiež   na   vlastnú   žiadosť   pozastavené prevádzkovanie   živnosti,   ale   z podnikateľskej   činnosti   jej   aj   po   tomto   čase   bola   pošta doručovala   množstvo zásielok,   a to   aj doporučených -   s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“, pretože v súvislosti s prerušením podnikateľskej činnosti, najmä v oblasti právneho zastupovania klientov musela splniť veľa povinností voči súdom, prokuratúre, daňovému orgánu a pod, a preto venovala sledovaniu a preberaniu poštových zásielok primeranú pozornosť. Napriek tomu nemá poznatok o pokuse o doručení druhostupňového rozhodnutia, ktoré by jej bolo doručované poštou.

V bode 2 námietok spochybnila správnosť označenia oprávneného a tým aj splnenie náležitosti právneho úkonu.

V bode 3 námietok uviedla,   že od novembra 2005 mesačnými splátkami splatila pohľadávku oprávneného vo výške 42.310,00 Sk, ktorú si pobočka S. P. uplatnila návrhom zo   dňa   17.   5.   2005   a   bola   vymáhaná   Ing.   H.   pod   EX   113/05,   a   ktorú   pohľadávku   S. postúpila   zmluvou   zo   dňa   29.   7.   2008   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (podľa   oznámenie spoločnosti   zo   dňa   26.   9.   2008)   a   preto   má   zato,   že   S.   nemá   oprávnenie   nakladať   s pohľadávkou, ktorá tvorí predmet exekúcie EX 427/2012.

K   týmto   námietkam   podal   oprávnený   písomné   vyjadrenie,   v   ktorom   uviedol,   že rozhodnutie S. ústredie bolo oznamované v súlade s § 212 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z.   o   sociálnom poistení,   doručovanie   bolo   vykonané   2x na adresu,   ktorá   je   uvedená   v námietkach proti exekúcii, adresát si zásielku určenú do vlastných rúk neprevzal a táto sa vrátila   späť   s   poznámkou   „zásielka   neprevzatá   v   odbernej   lehote“.   Rozhodnutie   bolo povinnej   oznamované   2x   aj   napriek   tomu,   že   jej   to   zákon   neprikazuje,   oznamovala   na adresu, ktorá je aj v súčasnej bode adresou bydliska povinnej a povinná nenamieta, že by sa v   čase   oznamovania   v   jeho   mieste   nezdržiavala.   Oprávnený   preto   námietky   povinnej považuje   za   nedôvodné   a   účelové.   Čo   sa   týka   označenia   oprávneného   v návrhu   na vykonanie exekúcie uviedli, že oprávnený je označený v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, čoho dôkazom je i vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. K bodu 3   námietok   oprávnený   uviedol,   že   v   exekučnom   konaní   č.   113/2005   vedenom   súdnou exekútorkou Ing. Mgr. O. H. pre vymoženie 42 610,- Sk v prospech S. B., pobočka P. bola vymáhaná   pohľadávka   za   obdobie   január   2002   až   december   2004   z   rozhodnutí 454/2003/SZČO zo dňa 6. 8. 2003, č. 904072084 zo dňa 22. 9. 2004 a 700-0910091104- GC04/04 zo dňa 29. 11. 2004, ktorá bola postúpená spoločnosti B., s. r. o., a platby, ktoré povinná po postúpení pohľadávky uhradila priamo S. boli postúpené spoločnosti B., s. r. o. S poukazom na uvedené oprávnený trvá na podanom návrhu na vykonanie exekúcie. Z predložených fotokópií doručeniek je zrejmé, že rozhodnutie č. 332-194-GC-04/2006 bolo prvý krát odovzdané na poštovú prepravu dňa 1. 3. 2006 s poznámkou „úložná doba 3 dni“, uložené na pošte dňa 3. 3. 2006, s poznámkou doručovateľa 3. 3. - 6. 3.06 a „adresát zásielku   neprevzal   v   odbernej   lehote“   s   dátumom   6.   6.   06,   ktorá   zásielka   sa   vrátila Sociálnej poisťovne ústredie dňa 10. 3. 2006. Následne dňa 14. 3. 2006 rozhodnutie bolo podané na poštovú prepravu druhý krát taktiež s poznámkou „úložná doba 3 dni“, táto bola dňa 17. 3. 2006 uložená na pošte s vyhradením dátumu uloženia 20. 3. 2006 a vrátená Sociálnej poisťovne ústredie s poznámkou pošty „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“ zo dňa 20. 3. 2006.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd takto:„Súd   sa   oboznámil   s   obsahom   podaných   námietok,   s   vyjadrením   oprávneného, s príslušným spisovým materiálom a zistil, že predmetná exekúcia je vedená na základe exekučných titulov - rozhodnutia S., pobočky P. č. 700-0910131705-GC04/05 zo dňa 7. 11. 2005 v spojitosti s rozhodnutím S., ako odvolacieho orgánu, č. 332-194-GC-04/2006 zo dňa 22.   2.   2006,   ktorými   bolo   povinnej   predpísané   uhradiť   v   lehote   15   dní   odo   dňa právoplatnosti   poistné   na   nemocenské,   invalidné,   starobné   poistenie   a   poistné   do rezervného fondu v celkovej sume 22.181,- Sk a to za obdobie od 1. 7. 2004 do 15. 3. 2005, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 20. 3. 2006 a vykonateľnosť dňa 4. 4. 2006.

Oprávnený   v návrhu   na   vykonanie exekúcie   na   základe   exekučného   titulu   žiadal vymôcť od povinnej sumu 736,27 €.

Podľa § 50 ods. 1 Ex. por. povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo   bránia   jeho   vymáhateľnosti,   alebo   ak   sú   tu   iné   dôvody,   pre   ktoré   je   exekúcia neprípustná.

Na základe zistených skutočností súd zistil, že námietky povinnej nie sú dôvodné ani v jednom   bode   námietok.   Čo   sa   týka   vykonateľnosti   rozhodnutia,   súd   po   preskúmaní doručeniek dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo doručované v súlade s ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z. z. na adresu trvalého bydliska povinnej 2x (druhý krát nad rámec zákona), ktorú zásielku obsahujúcu rozhodnutie č. 332-194-GC-04/2006 zo dňa 22. 2. 2006 si povinná neprevzala a toto rozhodnutie sa posledným doručením a za použitia fikcie doručenia stalo uplynutím lehoty na uloženie dňa 20. 3. 2006 právoplatným tým istým dňom a následne po uplynutí 15-ich dní na odvolanie aj vykonateľným, a to dňa 4. 4. 2006.

Ďalej čo sa týka označenia oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie ako aj oprávnenosti pobočky S. v P. na podanie návrhu, súd konštatuje, že označenie oprávneného je v súlade s ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý výslovne upravuje oprávnenosť pobočky vymáhať pohľadávky, vystupovať a konať pred súdom.

Pokiaľ   povinná   namieta   oprávnenosť   oprávneného   nakladať   s   pohľadávkou vymáhanou v tejto exekúcii, pretože sa domnieva, že bola predmetom exekúcie EX 113/05, ktorá bola vedená u exekútorky Ing. Mgr. H. a následne postúpená spoločnosti B., s. r. o., B. súd uvádza, že pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní pod značkou EX 113/05 u Ing. Mgr. H. pochádzala z iných rozhodnutí S., bola vymožená, resp. povinnou uhradená, poverenie exekútorka súdu vrátila a nemá žiadnu spojitosť s pohľadávkou vymáhanou v predmetnej exekúcii vedenej u JUDr. Š. pod EX 427/2012.

Vzhľadom na zistené súd poukazuje na to, že exekučný súd v konaní o námietkach proti exekúcii skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie a námietky proti exekúcii sa posudzujú v čase začatia exekučného konania, t. j. v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie   u   súdneho   exekútora.   Súd   má   za   preukázané,   že   oprávnený   podal   návrh   na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dôvodne. Pretože povinná neuviedla skutočnosti ani nepreukázala skutočnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, ktoré by bránili jeho vymáhateľnosti, ani iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná, súd v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 Ex. por. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

16. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   okresného   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že okresný súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia okresného súdu č. k. 4 Er/272/2012-32   zo   4.   júna   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   okresný   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012