znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 433/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. S., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. M. G., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   č.   k.   Kv   32/11-12 z 23. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2011 faxom a následne 26. októbra 2011 poštou doplnená sťažnosť S. S., t. č. vo výkone väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   G.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kv 32/11-12 z 23. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru sp. zn. ČVS:   PPZ-201/BOK-ZA-2011   z   22.   augusta   2011   (ďalej   len   „uznesenie   vyšetrovateľa o vznesení obvinenia“) bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. j) Trestného zákona účinného v rozhodnom období. Keďže uvedené uznesenie   vyšetrovateľa   považoval   sťažovateľ   za „nesprávne,   nezákonné a nepreskúmateľné“, pretože sa uvedeného skutku nedopustil, podal proti nemu sťažnosť priamo   do   zápisnice   pri   výsluchu   konanom   22.   augusta   2011   s   tým,   že   jej   písomné odôvodnenie   pošle   vyšetrovateľovi   v   zákonom   ustanovenej   trojdňovej   lehote,   ktorá uplynula 24. augusta 2011.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti argumentoval, že v deň konania jeho výsluchu (pred ním   aj   bezprostredne   po   ňom)   chcel   jeho   obhajca   využiť   právo   nahliadnuť   do vyšetrovacieho spisu, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom, ako aj kvalifikovane odôvodniť sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Nahliadnutie do spisu mu bolo v zmysle § 69 ods. 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom odmietnuté bez odôvodnenia.   Následne   podal   sťažovateľ   žiadosť,   ktorou   žiadal   preskúmať   uvedený nezákonný   postup   vyšetrovateľa.   V   prípise   krajskej   prokuratúry   z   8.   septembra   2011, ktorým bola žiadosť sťažovateľa vybavená, prokurátor krajskej prokuratúry konštatoval, že „v súčasnom štádiu vyšetrovania nie sú dané dôvody na odmietnutie... práva nazerať do spisu, s tým, že prokurátor krajskej prokuratúry písomne vyšetrovateľa PZ upravil, aby mi v realizácii   môjho práva   nebránil   a zároveň prokurátor upozornil   vyšetrovateľa   PZ,   že závažnosť   dôvodov   odmietnutia   nahliadnuť   do   vyšetrovacieho   spisu   je   potrebné   vždy konkretizovať“. Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   postupom vyšetrovateľa bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, základné právo na obhajobu, ako   aj   základné   princípy   a   zásady   trestného   konania   a   v   tejto   súvislosti   poukázal   na judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

Napadnutým uznesením (doručeným sťažovateľovi 25. augusta 2011) bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia krajskou prokuratúrou zamietnutá pred uplynutím zákonnej trojdňovej lehoty, dokonca hneď v prvý deň tejto lehoty, čo súčasne krajskej prokuratúre znemožnilo vysporiadať sa s písomným odôvodnením sťažnosti, keďže ňou v tom čase ani nedisponovala. Sťažovateľ vyjadril svoje presvedčenie, že v opačnom prípade (ak by jeho obhajcovi bolo umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu a krajská prokuratúra poznala písomné odôvodnenie jeho sťažnosti), jediným jej rozhodnutím by bolo zrušenie uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Podľa sťažovateľa „v uvedenom štádiu trestného konania orgány činné v trestnom konaní sa opierali o dôkazy, teda jeden jediný dôkaz, ktorý nasvedčoval tomu, že by som sa skutku mal dopustiť ja, avšak orgány činné v trestnom konaní nevykonali v danom štádiu trestného konania žiaden dôkaz, ktorý vykonať mohli a mali, ktorý by vyvracal podozrenie o tom, že by som ja bol spáchal uvedený skutok,   dokonca   aj   mne   šikanóznym   konaním   znemožňovali   výkon   svojich   ústavou garantovaných   práv...“. Uvedeným   postupom   a   napadnutým   uznesením   boli   podľa sťažovateľa závažným spôsobom porušené ním označené základné a iné práva zaručené ústavou a dohovorom.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a d) dohovoru, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti krajskej prokuratúre na ďalšie konanie, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € a trovy konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   napadnutým uznesením, ktorým bola krajskou prokuratúrou zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Sťažovateľ najmä namieta, že napadnuté uznesenie bolo vydané pred uplynutím zákonnej trojdňovej lehoty (hneď v jej prvý deň), v rámci ktorej   bol   oprávnený   svoju   sťažnosť   prednesenú   počas   výsluchu   do   zápisnice   písomne doplniť, túto možnosť aj využil, avšak krajská prokuratúra sa písomným doplnením jeho sťažnosti nezaoberala z dôvodu, že ním v čase svojho rozhodovania ani nedisponovala. Sťažovateľ tiež argumentoval, že uvedenú sťažnosť nemohol riadne odôvodniť v dôsledku neodôvodneného odmietnutia nahliadnutia do spisu zo strany vyšetrovateľa v deň konania výsluchu, čím bolo porušené najmä jeho právo na obhajobu.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   považoval   v   prvom   rade   za potrebné opätovne poukázať na čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je jeho právomoc v konaní o sťažnostiach limitovaná princípom subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, príp. iné orgány verejnej moci. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy, ale aj iné orgány moci sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z toho dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, príp. iných orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   súvislosti   s   uplatňovaním   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   pri   posudzovaní namietaného porušenia označených práv sťažovateľa v prebiehajúcom trestnom konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku až po   jeho   koniec   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania   jednotlivých   úkonov a realizácie   garancií   ochrany   základných   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05). Právomoc ústavného   súdu   zasahovať   do   rozhodovania   v   štádiu   prípravného   konania   je   daná   len výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným zásahom došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným   orgánom   verejnej   moci   alebo   ho   nemožno   napraviť   v   ďalšom   konaní   pred všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu   základných   práv   a   slobôd   vrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Zákonné predpoklady na ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy   v   priebehu trestného konania vytvárajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku môže obvinený uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a   opravné   prostriedky.   Má   právo   zvoliť   si   obhajcu   a   s   ním   sa   radiť   aj   počas   úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa   §   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, ale aj v čase rozhodovania o nej nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu trestného konania. Z toho vyplýva, že až po prípadnom podaní obžaloby sa môže začať konanie pred súdom. Za takejto situácie všeobecný   súd,   ktorému   bude   podaná   obžaloba,   bude   povinný   skúmať   ústavnosť a zákonnosť   konania   predchádzajúceho   podaniu   obžaloby,   a   to   tiež   so   zreteľom   na dodržanie   základných   práv   a   slobôd   v   prípravnom   konaní.   Všeobecný   súd   má   podľa Trestného   poriadku   aplikovateľného   na   tento   prípad   celý   rad   účinných   procesných nástrojov,   ako   zabezpečiť   nápravu   prípadného   porušenia   základných   práv   a   slobôd v prípravnom konaní, ak dospeje k záveru, že boli porušené.

Sťažovateľ teda uplatnením svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného proti nim má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 100/09).

Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia jeho označených práv priamo pred súdom prvého stupňa v rámci konania o merite veci a následne zákonom dovoleným spôsobom aj prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. novembra 2011