znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 433/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu   Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval   sťažnosť   Ľ.   M.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   D.   D.,   Advokátska kancelária   JUDr.   D. D.,   spol. s r. o., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva na prejednanie jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti   v   primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľ. M. priznáva náhradu trov konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré   j e   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. D. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. V prevyšujúcej časti sťažnosti Ľ. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 433/2010-8 z 11. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 159/2006.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva,   že   sťažovateľka   11.   novembra   2005   podala na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že výkon jej exekútorského úradu trvá,   a žiadala   priznať   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   postupom   Slovenskej komory exekútorov. Do podania ústavnej sťažnosti nebolo vo veci meritórne rozhodnuté napriek   opakovaným   sťažnostiam   na   prieťahy   z 24.   februára   2009   a 4.   novembra   2009 adresovaným predsedníčke okresného súdu, ktoré boli vyhodnotené ako opodstatnené a na základe   ktorých   bola   zákonná   sudkyňa   upozornená   na   svoju   povinnosť   konať   bez prieťahov.

3. Sťažovateľka porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru videla vo viacerých časových úsekoch, keď okresný súd buď vôbec nekonal, alebo konal neefektívne   a   v   celkovej   dobe   doterajšieho   prvostupňového   konania,   ktoré   do   podania ústavnej sťažnosti dosiahlo takmer dobu piatich rokov.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   159/2006,   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov a zároveň ho zaviazal zaplatiť jej primerané zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy konania. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že prieťahy v súdnom   konaní jej spôsobujú psychické vyčerpanie, právnu neistotu a negatívne sa premietajú do vzťahov medzi ňou a Slovenskou komorou exekútorov, ktorá je v konaní žalovanou.

5. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 24. januára 2011 uznala, že súd nekoná vo veci plynulo, avšak táto skutočnosť je podľa jej názoru spôsobovaná i tým, že vo veci sú zo strany sťažovateľky podávané procesné návrhy, o ktorých musí súd rozhodnúť.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom, a následne pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska jej primeranosti.

7. Zo sťažnosti, k nej pripojených písomností a z vyžiadaného spisu okresného súdu sp.   zn.   24   C   159/2006   ústavný   súd   zistil   tento   relevantný   priebeh   a   stav   predmetného konania. Žaloba bola pôvodne podaná 11. novembra 2005 na Okresnom súde Považská Bystrica. Spis bol postúpený 22. decembra 2005 na okresný súd a bol zapísaný pod sp. zn. 24 C 7183/2005 a pridelený zákonnej sudkyni JUDr. E. Š., pracovisko N. Dňa 11. januára 2006 bola zaslaná sťažovateľke výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok bol uhradený 24. januára 2006. Dňa 7. apríla 2006 bol doručený žalobný návrh žalovanej, ktorá svoje vyjadrenie k nemu doručila konajúcemu súdu 21. apríla 2006. Dňa 17. mája 2006 došlo zo strany okresného súdu k postúpeniu veci Okresnému súdu Bratislava V. Okresný súd Bratislava V na základe návrhu sťažovateľky na opätovné prikázanie veci okresnému súdu   z   dôvodu   vhodnosti   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky.   Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky z 19. septembra 2006 bola predmetná vec 19. októbra 2006 opätovne pridelená okresnému súdu a bola zapísaná pod sp. zn. 24 C/159/2006.

Zákonná   sudkyňa   nariadila   termín   prvého   pojednávania   na   27.   november   2006. Nariadené   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu,   že   bude   vypracované uznesenie   o pripustení   vedľajšieho   účastníka   na   strane   odporcu   a v konaní   sa   bude pokračovať aj   s vedľajším   účastníkom.   Uznesenie   o pripustení   vedľajšieho   účastníka   do konania z 20. februára 2007 nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2007.

Na   základe   návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením z 29. júna 2007 konanie v časti zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2007. Prípisom z 29. júna 2007 bol žiadaný právny zástupca sťažovateľky o zaslanie presnej špecifikácie žalobného petitu. Právny zástupca sťažovateľky 25. júla 2007 doručil okresnému súdu špecifikáciu žalobného návrhu.

Zákonná sudkyňa určila ďalší termín pojednávania na 14. november 2007. Nariadené pojednávanie odročil okresný súd na neurčito z dôvodu predloženia písomných vyjadrení účastníkov. Okresný súd uznesením zo 14. novembra 2007 pripustil zmenu návrhu. Z dôvodu prechodu výkonu súdnictva a dôvodu, že JUDr. E. Š. sa stala sudkyňou Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, bol spis 8. januára 2008 pridelený novej zákonnej sudkyni JUDr. T. P.

Dňa 23. januára 2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovanej k žalobnému návrhu. Zákonná sudkyňa vo vecí určila termín pojednávania na 18. február 2008.   Dňa   12.   februára   2008   bolo   pojednávanie   zrušené   z   dôvodu   práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Ďalší termín pojednávania bol určený na 10. marec 2008. Uvedeného dňa bolo pojednávanie odročené na neurčito. Okresný súd zvažoval prerušenie konania pre účely podania návrhu ústavnému súdu.

Dňa 30. marca 2009 bola zákonná sudkyňa upozornená na povinnosť konať vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov. Zákonná sudkyňa nariadila ďalšie pojednávanie na 11. január 2010. Dňa 8. januára 2010 bola súdu doručená prostredníctvom právneho zástupcu   navrhovateľky   zmena   žalobného   návrhu.   Pojednávanie   bolo   11.   januára   2010 odročené na neurčilo pre účely rozhodnutia o procesných návrhoch žalobkyne.

8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa ústavy a dohovoru ústavný súd predovšetkým   konštatuje,   že   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v   primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako ďalej vyplýva z   judikatúry   ústavného   súdu,   nemožno   primeranosť   dĺžky   civilného   konania   vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú   je   vždy   potrebné   považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať   primeranosť   dĺžky   konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní,   a   tiež   o   to,   čo   bolo   pri   prerokovávaní veci pre sťažovateľa v   hre,   resp.   aký   malo konanie pre   neho význam (porov.   napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010).

9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná vec sa po právnej a skutkovej stránke javí zložitejšou, avšak zároveň podotýka, že doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania nemôže byť pripísaný na vrub naznačenej faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Okresný súd v doterajšom priebehu konania nevykonával také dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo danú celkovú dĺžku konania na prvom stupni. Zákonné   sudkyne,   ktorým   bola   vec   pridelená,   prejavili   váhavosť   a   nerozhodnosť a uspokojili sa s formalizovaným postupom opakovaním súdnych pojednávaní v čase od 27. novembra 2006 až do podania ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto uvádza, že nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania pred okresným súdom bola dĺžka konania bez uskutočneného širšieho dokazovania takmer 5 rokov.

10. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj otázkou či opakované postúpenie veci na iné okresné   súdy   ako   súdy   prvého   stupňa   bolo   odôvodnené   a či   aj túto   skutočnosť   možno považovať   za   zbytočné   prieťahy.   Ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   zistil,   že   o miestnej príslušnosti bolo právoplatne rozhodnuté už uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 NcC 32/05 zo 6. decembra 2005, ktorým boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci všetci sudcovia Okresného súdu Považská Bystrica, a zároveň bola vec prikázaná okresnému súdu, ktorý sa tak stal miestne príslušným súdom na konanie. Okresný súd ako súd nižšieho stupňa bol týmto rozhodnutím viazaný, a preto jeho ďalší postup, keď postúpil spis na konanie Okresnému súdu Bratislava V, nebol správny. Ústavný súd k tomu konštatuje, že aj tento nesprávny postup okresného súdu, ktorý mal vplyv na celkovú dĺžku doterajšieho   konania, má povahu zbytočných   prieťahov   a   je ho   nutné pripísať   na   jeho ťarchu.

11. Pri hodnotení správania sťažovateľky v priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že jej konanie bolo po celú dobu aktívne a súčinné   a neprispelo k predĺženiu konania. V tomto smere nemožno prisvedčiť predsedníčke okresného súdu, že prieťahy sú spôsobované   i tým,   že   vo   veci   sú   zo   strany   sťažovateľky   podávané   procesné   návrhy, o ktorých musí súd rozhodnúť. Z vyžiadaného spisu vyplýva, že predmetné návrhy neboli po právnej stránke zložité,   spočívali v bližšej špecifikácii návrhu, resp. v jeho rozšírení o ušlý   zisk   o ďalšie   roky   od   podania   žaloby,   o ktorých   mohol   okresný   súd   rozhodnúť priamo na pojednávaní.  

12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký význam má pre sťažovateľku predmetné konanie. V jej prípade ide prioritne o určenie, či výkon jej exekútorského úradu, ktorý bol zdrojom jej príjmov, trvá. Preto právom žiadala o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty k spochybnenej oprávnenosti výkonu jej slobodného povolania.  

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru,   ktorých   porušenie   sa   namieta. V   občianskom   súdnom   konaní je totiž povinnosť   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná   vo   viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po opakovaných sťažnostiach na prieťahy v konaní adresovanej predsedníčke okresného súdu.

14. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd...   tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.   Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá. Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

15. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním   príslušného   súdu   (sudcu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

16. Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná a najmä právoplatne skončená.

17. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že   k   porušeniu   práva   alebo   slobody   došlo   nečinnosťou   súdu,   prikáže   tomu,   kto   právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

18.   Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o   tom,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o   ústavnom   súde   náhradou   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Vzhľadom   na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v   danom   prípade   suma   1   500   €   zodpovedá   primeranému   finančnému   zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú zatiaľ utrpela. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného súdu   i   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ale   aj   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia   za   existujúci   stav   právnej   neistoty,   čo   sa   týka   výsledku   súdneho   sporu zapríčineného   výlučne   súdom,   a   nie   úplná   reparácia   prípadnej   škody,   o   ktorej   bude rozhodovať všeobecný súd. Preto žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € nemohol absolútne vyhovieť.

19. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti a 2 x   paušálna   náhrada   hotových   výdavkov   po   7,21   €).   Priznanú   náhradu   trov   právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011