znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 432/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. Z., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline č. k. 8 Co 246/2012-449 z 28. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Z. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013 doručená sťažnosť V. Z., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 8 Co 246/2012-449 z 28. januára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z obsahu spisu Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 274/2005 (ktorý bol ústavným súdom vyžiadaný) vyplýva, že okresným súdom bolo vedené súdne konanie pod sp. zn. 7 C 274/2005 o návrhu bývalej manželky sťažovateľa (doručenom okresnému súdu 23. decembra 2005), ktorým sa domáhala proti sťažovateľovi ako odporcovi zrušenia spoločného nájmu družstevného bytu, určenia,   že   výlučnou   nájomníčkou   bytu   zostáva   navrhovateľka   a   že   odporcovi   nepatrí bytová   náhrada.   Navrhovateľka   v   priebehu   konania   svoj   návrh   rozšírila   aj   o   uloženie povinnosti sťažovateľovi predmetný byt vypratať.

Prvé   tri   rozsudky   okresného   súdu,   ktorými   v   celom   rozsahu   vyhovel   návrhu navrhovateľky,   boli   zrušené uzneseniami krajského   súdu   v   odvolacích   konaniach   a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie (prvý rozsudok okresného súdu z 5. decembra 2005 bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 32/2008-195 z 12. novembra 2008, druhý rozsudok okresného súdu zo 4. mája 2009 bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 196/2009 z 27. januára 2010 a tretí rozsudok okresného súdu z 24. mája 2010 bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 236/2010 z 15. júna 2011).

Okresný súd aj svojím štvrtým rozsudkom č. k. 7 C 274/2005-404 z 21. marca 2012 (ďalej len „rozsudok z 21. marca 2012“) v celom rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľky, t. j. zrušil spoločný nájom účastníkov k družstevnému bytu, určil navrhovateľku za výlučnú nájomníčku, rozhodol, že sťažovateľ nemá nárok na bytovú náhradu, a uložil mu povinnosť byt vypratať.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   z   21.   marca   2012   stotožniac   sa   so   skutkovými   a   právnymi   závermi okresného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal   na   dôvody,   pre   ktoré   okresný   súd   rozsudkom z 21. marca 2012 vyhovel návrhu navrhovateľky, dôvody svojho odvolania proti rozsudku okresného súdu z 21. marca 2012, ako aj na závery krajského súdu v napadnutom rozsudku a vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedol:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   súd   prvého   stupňa   neúplné   zistil   skutkový   stav   veci, pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností a na základe   vykonaných   dôkazov   dospel   pri   rozhodovaní   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Rovnako sťažovateľ poukazuje na vadu v zmysle ust. § 221 ods. 1 Osp, z dôvodu, že má pochybnosť o tom, či vo veci konal a rozhodoval zákonný sudca a či súd bol správne obsadený. V prípade prvých troch zrušovacích uznesení Krajského súdu v Žiline bola vec pridelená na konanie v senáte 7Co, kde postupne vo veci konali a rozhodovali sudca JUDr. M. C., a Mgr. F. D. V prípade posledného odvolania bola vec pridelená na prejednanie v senáte 8Co, kde rozsudkom rozhodla JUDr. T. R. Zo spisu pritom nie je zistiteľný dôvod zmeny   zákonného   sudcu.   Podľa   názoru   sťažovateľa,   opierajúc   sa   nielen   o   zaužívanú judikatúru, ale aj príslušné právne predpisy, a to najmä zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak v priebehu súdneho konania dôjde k zmene zákonného sudcu, zo spisového materiálu musí byť zrejmé z akého dôvodu a na základe čoho k zmene došlo. Súčasťou spisového materiálu musí byť nie len potvrdenie o prevzatí a pridelení vecí inému sudcovi, ale aj zmeny zákonného sudcu, ktorým spravidla je dodatok k rozvrhu práce, resp. opatrenie predsedu súdu ak zlyhali technické a programové zariadenia alebo uznesenie o vylúčení sudcu z prejedávania a rozhodovania vo veci. V tejto súvislosti poukazujeme na nález Ústavného súdu II. ÚS 283/2009, podľa ktorého, iba taký sudca určený podľa   rozvrhu   práce,   ktorý je sudcom vecne a   miestne príslušného súdu ustanovenému   zákonom,   je   zákonným   sudcom   v zmysle   čl.   48   ods.   1   Ústavy   SR,   resp. nezávislým   a   nestranným   sudcom   podľa   čl.   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na absenciu relevantných dokladov v spise, z ktorých   by   nepochybne   vyplývali   dôvody,   na   základe   ktorých   k   tejto   zmene   došlo. Domnievame, že v danom prípade bolo porušené aj základné právo vyplývajúce z ust. čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 vety prevej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojím rozsudkom sp. zn. 8Co/246/2012-449 zo dňa 28. 01. 2013 o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/274/2005-404 zo dňa 21. 03. 2012 o zrušení spoločného nájmu k družstevnému   bytu,   výlučnou   nájomníčkou   a   členkou   OSBD   sa   stáva   žalobkyňa, žalovanému nepriznal bytovú náhradu, čím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ má za to, že súd nespravodlivo vyhodnotil aj navzájom si odporujúce dôkazy a to v prospech žalobkyne, čím došlo k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy, zaručujúceho rovnosť účastníkov konania. Prvostupňový súd nezohľadnil námietky sťažovateľa, ktoré mal voči svedkom žalobkyne.

Neodôvodnený je záver súdu o nedostatku pričinenia žalovaného na získaní sporného bytu.   Súd   vôbec   nevzal   do   úvahy   tú   skutočnosť,   že...   sporný   byt   bol   pridelený   práve sťažovateľovi   v   čase,   keď   bol   zamestnaný   v   OFZ   Istebné   ako   stabilizačný   byt,   tiež so skutočnosťou,   že je   preukázateľné,   že   žalobkyňa   vyplatila   nesplatený   investičný   úver vo výške 13.519,- Sk z finančných prostriedkov z účtu sťažovateľa.

Prvostupňový súd vôbec nevzal do úvahy, že sťažovateľ podniká a podnikateľskú činnosť vykonáva priamo v spornom byte a rovnako ani možnosť lepšieho využitia bytu, nakoľko bol sťažovateľ ochotný a schopný vyplatiť žalobkyňu z jej polovičného podielu hodnoty družstevného bytu, a to sumou 450.000,- Sk. Súd tiež opomenul právo sťažovateľa na polovičnú tržnú hodnotu členského podielu v družstevnom byte.

Rovnako   sťažovateľ   namieta   aj   rozhodnutie   súdu   vo   výroku   o   trovách   konania. Sťažovateľ mal od začiatku snahu predísť súdnemu sporu, bol ochotný žalobkyňu vyplatiť z jej podielu v družstevnom byte v trhovej hodnote, máme za to, že žalobkyňa zámerne podala predmetnú žalobu až po tom, ako uplynula doba 3 rokov na vyporiadanie BSM. Do uvedenej doby žiadala iba výplatok z bytu taktiež jej pôvodná žaloba nemala všetky náležitosti, žalobkyňa menila žalobný petit v podstate až na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, vyšpecifikovala svoj návrh, ktorého zmenu prvostupňový súd pripustil. Všetky tieto dôvody sú určite dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré v zmysle § 150 ods. 1 Osp platí, že aj v prípade keď mala žalobkyňa vo veci úspech, súd jej výnimočne nemusí priznať náhradu trov celého konania...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:«1. „Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/246/2012-449 zo dňa 28. 01. 2013   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   Ústavy   SR,   spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve na spravodlivé súdne konanie.“

2.   „Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 8Co/246/2012-449 zo dňa 28. 01. 2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7C/274/2005-404 zo dňa 21. 03. 2012 o zrušení spoločného nájmu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v petite sťažnosti označenom len ako čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu z 21. marca 2012,   ktoré sú   podľa   neho arbitrárne, založené na nesprávnych   skutkových   a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základných   práv   neoznačených v petite sťažnosti, ústavný súd zdôrazňuje, že je viazaný návrhom sťažovateľa vyjadreným v petite, a preto namietané porušenie základných práv mimo petitu sťažnosti nepreskúmava.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti rozsudku   okresného   súdu   z   21.   marca   2012   a   svoj   rozsudok   náležite   odôvodnil,   keď po zhrnutí dôvodov rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania sťažovateľa uviedol:«Okrem opätovného oboznámenia sa s celým spisom a s dôkazmi tam pripojenými ako aj s oboznámením sa so spisom sp. zn. 7C/17/2005 okresný súd vykonal po zrušujúcom uznesení ďalšie dokazovanie dôkazmi predloženými účastníkmi (výsluchom detí účastníkov konania a oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi) a vychádzajúc z ustanovení § 705 ods. 2, 3, § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase podania návrhu,   opätovne   rozhodol   tak,   že   zrušil   právo   spoločného   nájmu   bytu   žalobkyne a žalovaného   s   tým,   že   výlučnou   nájomníčkou   a   členkou   bytového   družstva   zostáva žalobkyňa,   žalovanému   bytová   náhrada   nepatrí   a   žalovaný   je   povinný   byt   vypratať do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd pritom vychádzal z tej skutočnosti, že pokiaľ ide o rozhodnutie o zrušení práva spoločného   nájmu   k   družstevnému   bytu,   skutočne   možno   konštatovať   zhodne s predchádzajúcim   rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   že   správnosť   tohto   výroku   v   zásade nenamietajú ani účastníci a ani skutkový stav pre jeho základ nie je medzi účastníkmi sporný.   Problematickým   sa   javilo   rozhodnutie   o   tom,   kto   bude   naďalej   byt   užívať ako výlučný nájomník a člen bytového družstva, resp. rozhodnutie o bytovej náhrade. Podľa súdu ustanovenie § 705 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka mu nedáva úplný návod ako a ktoré hľadiská má v konkrétnom prípade vziať na zreteľ pri rozhodovaní o budúcom nájme bytu, hoci osobitné miesto patrí dvom hľadiskám vymedzeným v tomto ustanovení   (záujem   maloletých   detí   a   stanovisko   prenajímateľa),   ani   tieto   však   nie   sú nadradené nad ostatné. Navyše treba poukázať na skutočnosť, že v súčasnosti už sú všetky deti účastníkov plnoleté a vyjadrenie prenajímateľa je len v tom smere, že žiada, aby súd pridelil byt tomu, u koho je väčší predpoklad pravidelného platenia nájomného. V tomto smere súd konštatoval, že v zásade predpoklady na riadne platenie nájomného sú u oboch účastníkov rovnaké a aj prípadný nedoplatok, ktorý vznikol žalovanému vzhľadom na dlhé obdobie,   za   ktoré   tento   predpoklad   súd   vyhodnocoval   (teda   od   rozvodu   manželstva) nepovažoval toto za relevantné, pretože v zásade žalovaný platí nájomné v tomto dlhom období bez veľkých nedoplatkov.

Medzi hľadiská, na ktoré súd prihliadol, patrí potom skutočnosť, že hoci synovia účastníkov už nie sú maloletí a jeden si zakladá v súčasnosti vlastnú rodinu a domácnosť, minimálne dvaja synovia F. a P. sú svojim spôsobom ešte odkázaní na pomoc pri bývaní od rodičov, konkrétne za svoj domov považujú miesto, kde býva ich matka. Ako od študenta vysokej školy, tak aj od syna P., ktorý v súčasnosti len začína svoju profesionálnu kariéru a chodí   na   turnusy   do   zahraničia,   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby   si   zabezpečili   svoje bývanie samostatne. Ďalšie hľadisko spočíva aj v tom, že žalovaný sám prehlasuje v konaní, že ako živnostník má solídny príjem a je schopný žalobkyňu vyplatiť oproti tomu žalobkyňa ako štátna zamestnankyňa má príjem hlboko pod priemernou mzdou Je teda jednoduchšie pre žalovaného zabezpečiť si nové ubytovanie, už aj vzhľadom na nespornú skutočnosť, že má vzťah s priateľkou, ktorá má byt v tej istej bytovke, ako sa nachádza byt, ktorý je predmetom tohto konania. Navyše s bytom mu môže pomôcť aj jeho právny zástupca tak, ako to ponúkol žalobkyni, pričom súd mohol vychádzať aj z predpokladu dôvery medzi klientom a právnym zástupcom ohľadne toho, že môže ísť o výhodný dlhodobejší nájom, čo od žalobkyne v takomto prípade nemožno spravodlivo žiadať.

Najpodstatnejším hľadiskom, a to či už pri rozhodovaní o výlučnom nájomcovi a pri rozhodovaní   o   bytovej   náhrade   však   zostáva   jednoznačne   preukázaná   skutočnosť, že žalovaný   sa   za   trvania   manželstva   dopúšťal   voči   žalobkyni   fyzického   a   psychického násilia. Toto fyzické a psychické násilie za trvania manželstva bolo v konaní jednoznačne preukázané či už fotografiami, ale predovšetkým výsluchmi svedkov či už synov účastníkov, tak aj rodičov žalobkyne, susedy či spolupracovníkov žalobkyne (výpovede svedkov Mgr. M. A.,   J.   M.,   Mgr.   J.   L.,   A.   P.,   M.   P.).   Svedkovia   ako   napríklad   synovia   boli   násiliu   aj fyzickému   prítomní,   videli   ho,   ostatní   svedkovia   videli   následky   fyzického   násilia   u žalobkyne. Podľa súdu niet dôvodu týmto svedkom už aj vzhľadom na ich počet a rozličný okruh, z ktorého pochádzajú, neveriť. Toto násilie popieral len žalovaný a jeho matka, ktorí sú nedôveryhodní už aj z toho dôvodu, že popierali aj alkoholizmus žalovaného, ktorý je preukázaný minimálne už len samotným viacnásobným liečením žalovaného na psychiatrii. Súd ešte podotkol, že v danom prípade nerozhodoval podľa § 705a Občianskeho zákonníka a pokiaľ ide o argumentáciu rozvodovým rozsudkom,   resp.   skutočnosťami uvedenými v rozsudku, či v rozvodovom spise, poukazoval len na tú skutočnosť, že aj tam uvádzané skutočnosti žalobkyňou len potvrdzujú výpovede samotnej žalobkyne a svedkov v tomto konaní,   pokiaľ   hovorili   o   násilí   žalovaného   voči   žalobkyni.   Súd   bol   v   danom   prípade viazaný   rozhodnutím   o   osobnom   stave,   teda   výrokom   o   rozvode   manželstva,   avšak   v žiadnom prípade mu nebráni zákon ani rozsudok o rozvode, aby vykonával dokazovanie, či dochádzalo   v   priebehu   manželstva   k   nejakej   forme   násilia   medzi   manželmi.   Súd   teda vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol v zmysle § 705 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka tak, že výlučnou nájomníčkou a členkou OSBD zostáva žalobkyňa.

O bytovej náhrade súd rozhodoval v zmysle ustanovenia § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie jasne hovorí, že ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd   rozhodne,   že   bytová   náhrada   mu   nepatrí.   Podľa   súdu   je   úplne   zrejmé,   že   nie   je podstatné,   či   sa   pácha   násilie   za   trvania   manželstva,   po   rozvode   alebo   za   trvania manželstva a aj po rozvode. Pokiaľ sa niekto dopúšťa fyzického alebo psychického násilia, súd musí rozhodnúť, že mu bytová náhrada nepatrí. Predmetom dokazovania jednoznačne môže a musí byť fyzické a psychické násilie z obdobia pred rozvodom aj po rozvode. Iný výklad   nie   je   možný.   V   danom   prípade   ako   súd   už   uviedol   vyššie,   považoval   fyzické a psychické násilie do rozvodu za jednoznačne preukázané z výpovedí predovšetkým synov účastníkov,   s   ktorými   korešpondujú   a   potvrdzujú   tvrdené   násilie   aj   ostatní   menovaní svedkovia a toto popieral len žalovaný a jeho matka. Navyše z výpovedí synov účastníkov jednoznačne vyplývalo psychické násilie   aj   po   rozvode účastníkov a to či   už   vo forme vyhrážok či už telefonicky alebo SMS, tak aj z celkového správania žalovaného, ktorý aj formou riadne neplateného výživného vystavoval žalobkyňu, resp. dieťa riziku následkov z nedostatku finančných prostriedkov. Pokiaľ mal súd za preukázané fyzické a psychické násilie čo i len do rozvodu žalovanému bytová náhrada nepatrí.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žalovaný   má   vzťah   s   priateľkou,   s   ktorou   chcú   žiť v spoločnom byte a ktorá býva dokonca v tom istom bytovom dome ako teraz žalovaný, navyše   ako   sám   tvrdil   ako   živnostník   má   slušný   príjem,   lehotu   60   dni   na   vypratanie od právoplatnosti rozsudku považoval súd za korektnú a dostatočnú...

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas   účastník   konania   (§   204   ods.   1,   §   201   O.   s.   p.),   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno napadnúť   týmto   opravným   prostriedkom   (§   201   O.   s,   p.),   pričom   podanie   opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§   214   ods.   2,   §   156   ods.   3   O.   s.   p.),   preskúmal   rozhodnutie   v   napadnutom   rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.), a to z nasledovných dôvodov:

Krajský   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   otázky,   ktoré   boli   vo   veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,   vecne   správne   rozhodol   a   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   v   súlade   s   ust.   §   157 ods. O. s. p.   Odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu   je   vecne   správne,   pričom v jednotlivostiach   naň   poukazuje   aj   krajský   súd.   Z   uvedených   dôvodov   sa   krajský   súd v odvolacom   konaní   obmedzil   iba   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na   doplnenie   považoval   krajský   súd   za   potrebné   vyporiadať   sa   s   námietkami žalovaného vyjadrenými v odvolaní.

Pokiaľ   žalovaný   považoval   rozsudok   okresného   súdu   za   nepreskúmateľný   pre nedostatok dôvodov malo to byť preto, že nie sú v rozsudku obsiahnuté výpovede svedkov... Okresný súd vo veci rozhodol trikrát (pred preskúmavaným rozhodnutím v štvrtom poradí), každé rozhodnutie citoval a uviedol dôvody pre ktoré rozhodol. Taktiež uviedol skutočnosti, ktoré po zrušujúcom uznesení krajského súdu mal preukázané. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal sa všetkými dôkazmi vykonanými v konaní. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu zodpovedá citovanému ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Ďalej žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že v poslednom zrušujúcom uznesení č. k. 7C/236/2010 z 15. 06. 2011 krajský súd jednoznačne vyslovil právny názor, ktorým bol súd prvého stupňa podľa § 226 O. s. p. viazaný.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že podľa neho nebolo dôvodom rozvratu   psychické   a   fyzické   násilie   voči   žalobkyni   a   nebolo   preto   ani   predmetom dokazovania v rozvodovom konaní. Za pochybenie považoval že súd v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu dopĺňa nad rámec dokazovania, keď skúma ďalšie dôvody, ktoré mali viesť k rozvodu manželstva. Iba fyzické a psychické násilie po rozvode manželstva (žalobkyňa sa odsťahovala od žalovaného ešte v čase trvania manželstva v roku 2004) by mohlo   byť   predmetom   dokazovania   v   danom   konaní.   Odvolací   súd   sa   nestotožnil   so záverom okresného súdu, že nie je daná potreba trestného stíhania pre použitie ust. § 705a Občianskeho zákonníka.

Odvolací   súd   v   prvom   rade   uvádza,   že   aj   keby   krajský   súd   v   predchádzajúcom rozhodnutí   vyslovil   právny   názor   v   zmysle   ust.   §   226   O.   s.   p.,   k   čomu   však   výslovne a zreteľne nedošlo, nebol ním ako odvolací súd iného senátu viazaný.

V ďalšej časti odvolania žalovaný vytýkal súdu nezohľadnenie všetkých okolností na jeho strane, ktoré konkretizoval a pre ktoré by mal byť on určený za ďalšieho nájomcu a člena   družstva.   Okrem   toho   nenáležité   vyhodnotenie   odkázanosti   detí   na   bývanie v spornom byte spolu so žalobkyňou...

Vedľa hľadísk výslovne uvedených v § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka (záujem maloletých, detí, stanovisko prenajímateľa), na ktoré je súd povinný prihliadať a sa s nimi vždy vyporiadať, tak v zhode s ustáleným výkladom podávaným súdnou praxou súd podľa okolností   konkrétneho   prípadu   prihliada   aj   na   ďalšie   hľadiská   (porovnaj   R   27/1999), a to najmä   na   –   príčiny   rozvratu   manželstva   účastníkov,   –   možnosti   usporiadania   ich bytových   pomerov,   –   sociálne   a   majetkové   pomery   manželov   (menovite   vzhľadom na možnosti   nového   usporiadania   bytových   pomerov),   –   zdravotný   stav   rozvedených manželov, – pracovné zaradenie manželov, – to, ako sa ktorý z manželov pričinil o získanie bytu, – účelné využitie bytu, – to, kto v byte fakticky býva, – to, či sú u osôb, ktoré v nájomnom pomere zotrvajú, predpoklady na pokojné a usporiadané užívanie bytu. Podľa   odvolacieho   súdu   sa   okresný   súd   vysporiadal   s   rozhodujúcim   hľadiskom (vyjadrenie   prenajímateľa)   a   správne   prihliadol   aj   na   ďalšie   okolnosti   významné   pre rozhodovanie o ďalšom nájme bytu. V tomto smere preto len zdôrazňuje, že za stavu, že z manželstva   účastníkov   konania   už   nepochádzajú   maloleté   deti   lebo   tieto   nadobudli plnoletosť v priebehu súdneho konania (T. a P.) mohlo byť prihliadnuté aj na deti dospelé tak ako to zohľadnil aj okresný súd. Dospelé deti účastníkov konania F. a P. jasne prejavili vôľu zotrvať so žalobkyňou a teda do založenia si vlastnej rodiny a domácnosti. Syn T. si založil vlastnú domácnosť. Syn F. ešte študuje na vysokej škole. Tiež podľa odvolacieho súdu   nemožno   od   nich   (F.   a P.)   žiadať,   aby   vypratali   byt   keď   svoj   nárok   na   bývanie nezneužívajú   resp.   sa   nechovajú   k   rodičom   v rozpore   s   dobrými   mravmi.   Napokon   so žalovaným synovia nedokázali žiť pre nezhody ako to vyplynulo z priebehu konania počas ktorého určitý čas s týmto žili v spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že rodičia sú povinní v rámci svojej vyživovacej povinnosť poskytovať svojmu dieťaťu i bývanie. Pokiaľ ide o príčiny rozvratu manželstva účastníkov z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu zo dňa 24. 05. 2005 č. k. 7C 17/2005-43 nesporne vyplýva, že žalobkyňa poukazovala na nadmerné požívanie alkoholu žalovaného, pod vplyvom ktorého bol tento agresívny a aj neodôvodnene žiarlivý. Žalovaný sa snažil tieto skutočnosti zľahčovať, nemal za to, že požíval alkohol nadmieru a pokiaľ išlo o nejaké fyzické násilie, bola to viac menej náhoda.   Jednoznačne   teda   vyplýva,   že   správanie   žalovaného   prispelo   k   urýchleniu   a prehĺbeniu   rozvratu   manželstva.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   dodáva,   že   uvedené   sa potvrdilo aj dokazovaním vykonávaným v tomto konaní (o zrušenie práva spoločného nájmu bytu) v súvislosti s rozhodovaním o bytovej náhrade. Napokon je aj podľa odvolacieho súdu účelným využitím bytu keď v 3-izbovom byte bývajú 3 osoby (žalobkyňa a 2 dospelé deti) ako len osoba jedna a to samotný žalovaný.

Návrh žalovaného počas konania na okresnom súde na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne I. J., terajšej priateľky žalovaného na skutočnosť, že táto má v úmysle presťahovať sa zo svojho bytu k žalovanému aj s deťmi, ale nie je to možné realizovať pre toto konanie, resp. na skutočnosť, že táto má so žalovaným nádherný vzťah, bol aj podľa odvolacieho súdu   pre   rozhodnutie   súdu   nepodstatný.   V   postupe   okresného   súdu   o nevykonaní navrhovaného dokazovania a zamietnutí návrhu nevidel preto žiadne pochybenie.

Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že nebol viazaný návrhom žalobkyne pokiaľ ide o   navrhovanú   bytovú   náhradu.   Nie   je   totiž   viazaný   ani   návrhom,   ktorý   z   rozvedených manželov má byť určený nájomca lebo ide o konanie, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov medzi účastníkmi (§ 153 ods. 2 O. s. p. Preto tvrdenie žalovaného v odvolaní o nekompletnosti žaloby, resp. upresnení žalobného petitu na jeho vypratanie bytu bez bytovej návrhy až v priebehu konania bolo neopodstatnené.

Pokiaľ ide o druh bytovej náhrady podľa § 712a ods. $ prvej vety Občianskeho zákonníka   zákon   síce   nehovorí,   že   rozvedený   manžel   má   právo   „len“   na   náhradné ubytovanie alebo prístrešie. To však zrejme viaže na dôvody hodné osobitného zreteľa. Inak je citované ustanovenie potrebné v nadväznosti na § 712a ods. 7 vykladať tak, že rozvedený manžel má vždy právo na náhradný byt a iba v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd   rozhodnúť,   že   rozvedený   manžel   má   právo  ,,len“   na   náhradné   ubytovanie   alebo prístrešie. Pri rozhodovaní o druhu bytovej náhrady bude súd prihliadať na majetkové pomery rozvedených manželov a na to, z akého dôvodu došlo k rozvodu manželstva, ako sa manželia   pričinili   o   získanie   spoločného   bytu,   kto   v   prípade   družstevného   bytu   splatil členský podiel, ako sa ten – ktorý z manželov staral o byt, ktorý z manželov po rozvode platil nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu a najmä na to, ktorému z manželov bola po rozvode   zverená   starostlivosť   o   maloleté   deti   (pozri   §   705   ods.   3   občianskeho zákonníka).

Ustanovenie druhej vety § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka bolo do Občianskeho zákonníka   doplnené   zákonom   č.   526/2002   Z.   z.   Zákon   tu   rieši   problematiku   bytových náhrad v prípadoch rozvodu manželstva a okrem dôvodov uvedených v § 705a Občianskeho zákonníka (pozri tiež § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je táto úprava občianskoprávnou   sankciou   pre   násilníka.   To   znamená,   že   okrem   obmedzenia   alebo vylúčenia   užívacieho   práva   manžela,   ktorý   sa   správa   spôsobom   uvedeným   v   §   705a Občianskeho   zákonníka,   môže   súd   v   prípade   zámku   spoločného   nájmu   bytu   manželmi rozhodnúť, že násilnému manželovi neprislúcha žiadna bytová náhrada Predpokladom pre nepriznanie bytovej náhrady je, že násilný manžel sa počas trvania manželstva a najmú po rozvode v spoločnom byte, dopúšťal voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva v spoločnom byte, násilného konania uvedené v ust. § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka (rozumej fyzického alebo psychického). Právo na poskytnutie bytovej náhrady násilnému manželovi by v takom prípade bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. V praxi ide najmä o prípady násilia v rodinách, keď má týraný manžel po rozvode manželstva zverené do výchovy deti, trpí akútnym nedostatkom financií (rozvedený manžel neplatí ani výživné, ani neprispieva na nájomné alebo na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu) a   v   dnešnej   reálnej   situácii   na   trhu   s   bytmi   je   prakticky   vylúčené   aby   bol   schopný zabezpečiť rozvedenému manželovi čo i len náhradné ubytovanie.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   mohol   podľa   odvolacieho   súdu   okresný   súd v súvislosti s rozhodovaním o bytovej náhrade skúmať aj okolnosti rozvratu manželstva spojeného s násilím počas jeho trvania. Tiež nepovažoval za rozhodujúce, že žalovaný nebol počas manželstva trestne stíhaný či uznaný vinným z trestného činu týrania. Realizované psychické a fyzické násilie počas manželstva však bolo preukázané. V danom prípade nešlo, len   o   hrozbu   násilím,   násilie   bolo   vykonané.   Uvedené   vyplynulo   z   návrhu   a   výsluchu navrhovateľky   v   konaní   o   rozvod   manželstva   účastníkov   konania,   ktoré   žalovaný nepopieral,   fotografii   z   obdobia   pred   odchodom   žalobkyne   zo   spoločnej   domácnosti, výsluchom detí účastníkov, svedkov a to nielen rodinných príslušníkov žalobkyne. Nesporne bolo tiež zo zdravotných záznamov žalovaného preukázané, že mal problémy s nadmerným požívaním alkoholických nápojov. Za danej situácie bolo na žalobkyni, či oznámi násilie orgánom činným v trestnom konaní pričom svedkovia potvrdili, že žalobkyňa takto nechcela postupovať aj keď ju k tomu nabádali. Tiež nebolo pri rozhodovaní o bytovej náhrade v tomto   konaní   rozhodujúce,   že   žalobkyňa   nepodala   predtým   návrh   na   obmedzenie   či vylúčenie   žalovaného   z   užívania   bytu.   V   danom   prípade   tak   bola   žalobkyňa   nútená   aj s deťmi bývať od r. 2004 vo viacerých podnájmoch, hradiť značné nájomné napriek nízkemu príjmu.   Okrem   toho   domáhať   sa,   prípadne   dospelé   deti,   výživného   od   žalovaného   aj v trestnom konaní. Nebolo rozhodujúce, že trestné konanie bolo odložené. Došlo k tomu totiž   po   tom   ako   žalovaný   v   priebehu   konania   (trestného)   výživné   zaplatil   v   podstate pod hrozbou   uloženia   viny   a   trestu.   Určitý   čas   bývali   deti   u   žalovaného   aj   preto   lebo žalobkyňa   nebola   schopná   im   zabezpečiť   prijateľné   bývanie   a   keď   výdavky   na   deti   sa zvyšovali. Všetky tieto okolnosti zrejmé z celého spisového materiálu sú preto aj podľa odvolacieho   súdu   dôvodom   hodným   osobitného   zreteľa   pre   ktorý   okresný   súd   mohol rozhodnúť, že žalovanému bytová náhrada nepatrí vôbec...»

Ústavný súd konštatuje, že aj podľa neho sa okresný súd veľmi podrobne a dôsledne vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   podstatnými   pre   posúdenie   veci   vrátane skutočností, ktoré tvorili podstatnú časť odvolacích dôvodov sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu aj podstatnú časť dôvodov jeho sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97)   rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   v celom   rozsahu sa   ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013