znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 432/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s. r.   o.,   Ž.,   zastúpeného spoločnosťou G., s. r. o., B., konajúceho prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S 55/2010-238 z 27. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodenej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou G., s. r. o., B., konajúceho prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S 55/2010-238 z 27. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 27. septembra 2011“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ   sa   domáhal   v   konaní   vedenom   pred   Porušovateľom   pod   sp.   zn. 20S/55/2010   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   v   zmysle ustanovenia § 250v zákona č. 99/1963 2b. občianskeho súdneho poriadku v plamom znení (ďalej len „OSP“). Zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím vidí Sťažovateľ v konaní Správy katastra Ž.,… konkrétne vo výmaze údaja zapísaného na LV č. 2327 pre katastrálne   územie   Ž.,   obec   Ž.   –   vecného   bremena   spočívajúceho   v   povinnosti   trpieť prechod   peši,   osobnými   a nákladnými motorovými   vozidlami   cez celú   parcelu č.   1789, ktorému zodpovedajúce právo je spojené s vlastníctvom nehnuteľností – parc. č. 1787/4, 1787/2, 1787/3, 1786/4, 1786/1, 1787/1, 1786/3, 1786/2, podľa č. V 3121/97 – 3735/97. Uvedený údaj bol z príslušného listu vlastníctva ako verejnej listiny vymazaný spôsobom, ktorý odporuje ustanoveniu § 59 ods. 5 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností. Sťažovateľ,   napriek   tomu,   že   ide   o   jeho   majetkové   právo,   nebol   účastníkom   žiadneho správneho ani súdneho konania, ktorého výsledkom by byť rozhodnutie o zániku vecného bremena. Nenastala žiadna kvalifikovaná právna skutočnosť ani žiaden právny úkon, ktorý by v zmysle ustanovenia § 151p zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka spôsobil zánik predmetného vecného bremena a následne tým možnosť na jeho výmaz z katastra nehnuteľností. Podľa názoru Sťažovateľa ide zo strany Správy katastra… Ž. o svojvoľné a nezákonné   konanie,   o   nezákonný   zásah   nemajúci   charakter   rozhodnutia,   ktorý   má ďalekosiahly   dopad   na   postavenie   Sťažovateľa,   predovšetkým   z   dôvodu   materiálnej publicity katastra nehnuteľností...

V   konaní   20S/55/2010   pred   Porušovateľom   Sťažovateľ   dôrazne   poukazoval   na skutočnosť, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi nezákonným postupom Správy katastra Ž. spočívajúcom vo vymazaní konkrétneho údaja z listu vlastníctva v rozpore s § 59 ods. 5 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (a to bez ohľadu na to, či tento údaj bol zapísaný   oprávnene   alebo   neoprávnene)   a   medzi   správnym   konaním   o   oprave   chyby v operáte   katastra   o   tom,   či   vecné   bremeno   má   byť   alebo   nemá   byť   zapísané   na   liste vlastníctva.   V   tomto   názore   a   argumentácii   Sťažovateľa   v   plnom   rozsahu   podporil i Najvyšší súd SR v rozhodnutí 10 Sžr/10/2010 zo dňa 12. 1. 2011, ktorým zrušil uznesenie Porušovateľa 20S 55/2010 zo dňa 11. 10. 2010:

„Navrhovateľ správne poukázal na skutočnosť, že nebol daný dôvod na prerušenie súdneho konania, nakoľko konanie č. X-256/06 je konaním o oprave chyby v katastrálnom operáte, v ktorom sa rozhodne o tom, či vecné bremeno bude alebo nebude zapísané na príslušnom liste vlastníctva, pričom výsledok tohto správneho konania nemôže mať vplyv na posúdenie toho, či došlo k nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa.“

Porušovateľ   však   návrh   Sťažovateľa   na   ochranu   pred   zásahom   orgánu   verejnej správy ktorý nie je rozhodnutím 20S 55/2010-238 zo dňa 27. 9. 2011 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu na základe § 250v ods. 7 OSP nie je prípustný opravný prostriedok (riadny ani mimoriadny)...

Ak   Porušovateľ   zamietol   návrh   Sťažovateľa   nemal   na   aplikáciu   takéhoto   výroku rozhodnutia zákonnú oporu. V zmysle § 250 ods. 4 OSP poslednej vety totiž platí, že „súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný, alebo nie je prípustný.“ Ide o kogentné ustanovenia zákona, teda neprináleží súdu rozširovať ani zužovať kategórie, pre ktoré zákon zamietnutie výslovne uvádza. S otázkou dôvodnosti sa Porušovateľ vysporiadal na str. 5 rozhodnutia, kde   uvádza:   „V   čase   podania   návrhu   teda   bol   návrh   podaný   dôvodne“.   Na   str.   6 rozhodnutia uvádza: „Preto aj návrh bol podaný dôvodne...“. S otázkou prípustnosti sa súd vysporiadal v rozhodnutí na str. 6., kde uvádza: „Súd má za to, že návrh nebolo možné zamietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti...“.

Je   teda nepochopiteľné a právne neodôvodniteľné,   že súd   rozhodol   o zamietnutí návrhu, hoci sám konštatoval, že dôvodnosť návrhu je daná a neprípustnosť neprichádza do úvahy...

Porušovateľ   odôvodňuje   svoje   rozhodnutie   o   zamietnutí   návrhu   tým,   že   „v   čase svojho rozhodovania nezistil taký nezákonný zásah odporcu, ktorým by bol navrhovateľ ukrátený   na   svojich   právach“   a   „v   súčasnej   dobe   už   návrh   nie   je   dôvodný...“   (str.   6 rozhodnutia).

Ak teda, podľa názoru Porušovateľa, došlo k strate dôvodnosti počas konania, hoci v čase   podania   návrhu   bola   dôvodnosť   daná,   nie   je   možné   v   takomto   prípade   návrh zamietnuť, ale Porušovateľ mal aplikovať § 250v ods. 6, nakoľko by došlo k tzv. odpadnutiu dôvodov...

Čo   je   však   mimoriadne   znepokojujúce   je   skutočnosť,   že   Porušovateľ   vo   svojom rozhodnutí uvádza „Podľa § 154 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP a § 250v ods.   8   OSP   pre rozsudok je rozhodujúci   stav   v čase jeho vyhlásenia.   V   čase vyhlásenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   je   nutné   konštatovať,   že   návrh   už   nieje dôvodný...“

Podľa nášho názoru ide o flagrantné, až absurdné porušenie zákona. Porušovateľ, ktorého   podstatná   časť   agendy   spočíva   práve   v správnom   súdnictve   neaplikuje   (z   nám neznámych dôvodov) ustanovenie § 250 i ods. 1 OSP v spojitosti s § 250v ods. 8 OSP, ktoré sú   lex   specialis   a   majú   právne   prednosť   pred   inými   ustanoveniami   na   ktoré   odkazuje Porušovateľ, ale i jasnú logiku. Porušovateľ tak mal vychádzať pri svojom rozhodovaní zo skutkového   stavu,   ktorý   tu   bol   v   čase   zásahu   orgánu   verejnej   správy.   V dôsledku akceptovania ustanovenia § 250 i ods. 1 OSP v spojitosti s § 250v ods. 8 OSP by tak súd mal pripustiť dôvodnosť návrhu a návrhu následne vyhovieť...

Sťažovateľ žiadal Porušovateľa, aby: a.   zakázal   Správe   katastra   Ž...   pokračovať   v porušovaní   práva   Sťažovateľa   na pokojné užívanie majetku,

b.   uložil   Správe   katastra   Ž.   do   3   dní   od   dňa   doručenia   rozsudku   súdu   obnoviť pôvodný stav, teda vyznačiť v časti „C“ listu vlastníctva č. 2327 a na výpisoch z listu vlastníctva   č.   2327,   katastrálne   územie   Ž.,   nasledovný   záznam:   „Vecné   bremeno spočívajúce v povinnosti trpieť prechod peši, osobnými a nákladnými motorovými vozidlami cez   celú   parcelu   č.   1789,   ktorému   zodpovedaj   líce   právo   je   spojené   s   vlastníctvom nehnuteľností – parc. č. 1787/4, 1787/2, 1787/3, 1786/4, 1786/1, 1787/1, 1786/3, 1786/2, podľa č. V 3121/97 – 3735/97.“

c. priznal náhradu trov konania Sťažovateľovi. Porušovateľ   však   svojim   rozhodnutím   zamietol   všetky   nároky   uplatňované Sťažovateľom.   Napriek   tomu,   že   sám   Porušovateľ   skonštatoval,   že   návrh   je   dôvodný, nezakázal Správe katastra Ž. pokračovať v porušovaní práva Sťažovateľa (ako obrana pred akýmkoľvek obdobným zásahom do hociktorého údaja zapísaného na liste vlastníctva), hoci tak učiniť mal. Práve vyslovenie takéhoto výrok súdu je tou ochranou, kvôli zabezpečeniu ktorej sa dotknutá osoba obracia na súd. Uvedenie veci do pôvodného stavu je už len nárokom, ktorý je fakultatívny. Ak teda Porušovateľ skonštatoval dôvodnosť návrhu, mal rozhodnúť o zákaze v ďalšom porušovaní práva a bez ohľadu, či je možné navrátenie do pôvodného stavu, mal Porušovateľ priznať Sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania… Porušovateľ   sa   pri   svojom   rozhodovaní   upriamil   na   skúmanie   stavu   konania o oprave   chyby   v   katastrálnom   operáte   vednom   pod   X   256-06-1-VM   napriek   tomu,   že Najvyšší   súd   jasne   inštruoval   vo   vyššie   uvedenom   rozhodnutí,   že   takýto   postup   je irelevantný. Navyše, porušovateľ vychádzal zo stále neprávoplatných rozhodnutí, ku dňu rozhodovania Porušovateľa uvedené konanie stále nebolo ukončené a preto nebolo možné ani uvažovať o odpadnutí dôvodov pre ďalšie konanie a bolo tak možné zápis vecného bremena vyznačiť opätovne na liste vlastníctva...

Sme presvedčení, že Porušovateľ hrubým spôsobom porušil právo Sťažovateľa na súdnu   ochranu   garantovanú   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že spôsobom uvedeným v čl. III tejto sťažnosti nesprávne, ústavne nesúladné interpretoval a aplikoval (resp.   neaplikoval vôbec)   príslušnú právnu normu   –   ustanovenia   §   250v   ods.   4,   5   a   6   OSP   a   §   250i   ods.   1   OSP.   Rozhodnutie Porušovateľa 20S 55/2010 zo dňa 11. 10. 2010 je tak zmätočné nemajúce oporu v zákone a je výsledkom svojvôle Porušovateľa. Situácia je o to vážnejšia, že Sťažovateľ sa s dôverou obrátil   na   Porušovateľa   z   dôvodu   poskytnutia   rýchlej   a   účinnej   ochrany   pred   ďalšími prípadnými zásahmi do majetkových práv Sťažovateľa zo strany orgánu verejnej správy, pričom túto ochranu mu Poskytovateľ riadne do dnešného dňa neposkytol, hoci ju bolo možné   predvídať.   Z   uvedeného   dôvodu   je   možné   považovať   predmetné   rozhodnutie Porušovateľa   za   rozhodnutie,   ktoré   je   v   rozpore   s   princípom   právnej   istoty   a   z   neho vyplývajúcou   zásadou   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia.   Rovnako   tak   je   viac   ako pravdepodobné, že na základe skutkového stavu v danom prípade bolo možné predvídať rozhodnutie o náhrade trov konania (čím došlo svojim spôsobom i k dotknutiu ďalších majetkových práv Sťažovateľa)...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1. Krajský súd v Žiline rozhodnutím 20S 55/2010-238 zo dňa 27. 9. 2011 porušil právo I., s. r. o… na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S 55/2010-238 zo dňa 27. 9. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. I., s. r. o… priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- EUR…, ktoré im je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť I., s. r. o… trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 €… na účet právneho zástupcu sťažovateľa G., s. r. o...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   videl   porušenie   ním   označených   základných   práv   v   nesprávnych právnych   záveroch   krajského   súdu,   ktorý   v   konaní   o   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa domáhal   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250v Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   spočívajúcom   vo   výmaze   vecného bremena z príslušného listu vlastníctva Správou katastra Ž.

Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s posudzovaním dôvodnosti jeho návrhu   podľa   stavu   v čase   rozhodovania   krajského súdu,   a nie   v čase samotného podania návrhu.

Krajský súd v napadnutom rozsudku učinil záver o dôvodnosti návrhu sťažovateľa v čase jeho podania, ale zároveň dospel k záveru, že na základe skutkového stavu v čase rozhodovania o tomto návrhu už tento nie je dôvodný.

Podľa sťažovateľa je takýto postup a rozhodnutie krajského súdu v rozpore s § 250v ods. 4, 5 a 6 OSP a § 250i ods. 1 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, krajský súd svoje právne závery, podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď uviedol:

„Krajský súd v Žiline konštatuje, že vecné bremeno zapísané na LV č. 2327 k. ú. Ž. bolo zapísané do KN na základe rozhodnutia odporcu č. X 256/06-VM zo dňa 21. 09. 2007. Jednalo sa o rozhodnutie podľa § 59 ods. 1 písm. a) Katastrálneho zákona, ktorým odporca opravil údaje katastra, ktoré mali byť v rozpore s verejnou listinou. Bolo preukázané, že na základe uvedeného rozhodnutia na LV č. 2327 bolo príslušné vecné bremeno do časti C i zapísané. Nezákonný zásah, na ktorý poukazoval navrhovateľ spočíval v tom, že odporca v záznamovom konaní vymazal toto vecné bremeno z LV č. 2327 a práva zodpovedajúce tomuto vecnému bremenu z príslušných LV bez toho, aby vydal príslušné rozhodnutie napr. o oprave chyby v KN alebo rozhodnutie vo vkladovom konaní. Krajský súd sa stotožnil s tvrdením navrhovateľa v žalobe, že rým, že odporca týmto spôsobom, t. j. opatrením Z 3228/09, ktoré bolo zapísané do KIN pod položkou výkazu zmien 2430/09 zo dňa 12. 06. 2009 vymazal vecné bremeno a práva zodpovedajúce vecnému bremenu z príslušných LV, nezákonne zasiahol do práv a oprávnených záujmov navrhovateľa, ktorý bol oprávnený z tohto vecného bremena. Záznamom v zmysle § 34 Katastrálneho zákona – bez vydania správneho   rozhodnutia   –   totiž   nemožno   vykonať   výmaz   vecného   bremena,   a   to   ani   na základe návrhu na takýto postup, ktorý iniciovala povinná z vecného bremena JUDr. T. V. návrhom zo dňa 30. 03. 2009, ktorý došiel odporcovi 01. 04. 2009. Nejedná sa o žiadnu zo situácií uvedenú v § 34 Katastrálneho zákona, ktorá môže byť zapísaná do KN záznamom. V čase podania návrhu teda bol návrh podaný dôvodne.

Bolo však preukázané, že rozhodnutie odporcu č. X 256/06-VM zo dňa 21. 09. 2007, ktorým   bolo   vecné   bremeno   na   LV   č.   2327   k.   ú.   Ž.   zapísané,   bolo   rozhodnutím Katastrálneho   úradu   v Ž.   č.   k.   Xo   47/2010-Ha   zo   dňa   21.   12.   2010,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   03.   01.   2011   zrušené   a   vec   bola   vrátená   Správe   katastra   Ž.   na   nové prejednanie a rozhodnutie. V čase rozhodovania krajského súdu o návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy tak bol zrušený titul, na základe ktorého bolo vecné bremeno zapísané na príslušný LV, Krajský súd v Žiline v čase svojho rozhodovania nezistil taký nezákonný zásah odporcu, ktorým by bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch v zmysle § 250v ods. 1 O. s. p., pretože hoci bolo vydané opatrenie Z 3228/09, ktoré zrušilo zápisy do KN, bol zrušený i titul, na základe ktorého boli tieto zápisy do KN vykonané (rozhodnutie č. X 256/06-VM zo dňa 21. 09. 2007). Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p. a § 250v ods. 8 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V čase vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Žiline, t. j. ku dňu 27. 09. 2011 je nutné konštatovať, že návrh už nie je dôvodný, pretože nezákonné opatrenie Z 3228/0 už nemohlo zasiahnuť do práv navrhovateľa, keďže práva navrhovateľa, ktoré vyplývali z rozhodnutia č. X 256/06- VM, zanikli spolu so zrušením tohto rozhodnutia odvolacím orgánom. Keďže v súčasnej dobe už návrh nie je dôvodný, súd ho zamietol podľa § 250v ods. 4 O. s. p.

Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v tomto konaní sa bolo potrebné zaoberať porovnaním LV č. 2327 k. ú. Ž. po vydaní rozhodnutia š. X 256/06-VM zo dňa 21. 09. 2007 apo vykonaní záznamu Z 3228/09. Krajský súd konštatuje, že po vykonaní záznamu 3228/09 na   LV   v   časti   C   chýbal   zápis   vecného   bremena,   ktorý   tam   bol   zapísaný   na   základe rozhodnutia č. X 256/06-VM. Preto aj návrh bol podaný dôvodne, a to až do času, kým uvedené rozhodnutie nebolo rozhodnutím č. k. Xo 47/2010-Ha zo dňa 21. 12. 2010 zrušené. Súd nemohol posudzovať zápis Z 3228/09 vo vzťahu k pôvodnému zápisu vecného bremena na pôvodnom LV č. 1100 k. ú. Ž. na základe V 6121/97, ktorým pôvodne vecné bremeno podľa   dohody   o   zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a zriadení   vecných bremien   vzniklo.   Právne   relevantným   sa   posúdenie,   či   skutočne   došlo   k nezákonnému zásahu   je   porovnanie   stavu,   ktorý   bezprostredne   predchádzal   tvrdenému   nezákonnému zásahu   a   v   tomto   prípade   je   takýmto   stav,   ktorý   vznikol   rozhodnutím   č. X 256/06-VM z 21. 09.   2007.   Toto   je titul,   na základe ktorého boli vecné bremená do KN naposledy zapísané.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011