znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 431/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C/127/2011-8 zo 14. decembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/171/2012 z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   14 C/127/2011-8 zo 14. decembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/171/2012 z 30. apríla 2012.

2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Po predbežnom splnení zákonných podmienok a náležitom ošetrení prípadu, som dňa 3. VIII. 2011 podal hromadný súdny návrh Okresnému súdu Bratislava I, ktorý ho zaregistroval pod č. k. 14 C/127/11, ale keď ma on prvýkrát oslovil svojím uznesením... -5, zo dňa 12. IX. 11, v ktorom odo mňa žiadal o. i. aj to, aby som mu označil sídlo orgánu, ktorý má konať za štát a ktoré v mojom návrhu bolo, tušil som, že tento súd bude lipnúť na maličkostiach a vymýšľať, aby sa ma mohol čím skôr zbaviť, čo nakoniec aj docielil, a to s pomocou odvolacieho súdu, ale podľa mňa celkom   hanebným   a   primitívnym   spôsobom.   Napriek   tomu   ja   som   uvedenej   výzve prvostupňovému súdu plne vyhovel, a to svojím písomným podaním, zo dňa 21. XI. 11, ako som len najlepšie vedel a mohol /moja odpoveď má 17 strán a k tomu ešte aj 7 príloh

-pozn./. Ale nakoniec to sa minulo svojho účinku, možno aj preto, že pre niekoho moje obsiahle   podanie   bolo   na   čítanie   únavné,   preto   bolo   mojím   veľkým   a   nepríjemným prekvapením,   keď   mi   došlo   ďalšie   uznesenie   tohto   okr.   súdu   pod  ...-8   zo   14.   XII.   11 o odmietnutí môjho súdneho návrhu z 3. 8. 11. Z neho som sa dozvedel aj to, že som vraj na jeho uznesenie z 12. 9. 11 vôbec nereagoval a bol nečinný, čo je nehorázna lož! Nepomohlo tu ani moje odvolanie zo 4. 1. 12, ktorým som túto nepravdu vyvrátil a ani ďalšie moje písomné podanie s tým súvisiace: z 13. 11. 12, pretože Krajský súd v Bratislave na to vôbec nedal a svojím konečným uznesením 4 Co/171/2012-20 z. 30. IV. 12 neslýchané uznesenie prvostupňového sudu, zo dňa 14. XII. 11, bezvýhradne potvrdil...“

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva: I. K. K. podľa č1.46, ods. 1/ Ústavy SR a čl. 6, ods. 1/ Dohovoru postupom Krajského sudu v Bratislave vyjadrenom v jeho konečnom uznesení sp.   zn.   4   Co/171/20l2-20   z 30.   IV.   12 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I pod č. k. 14 C/127/2011-8, zo dňa 14. XII. 2011, porušené boli.

2./ Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 171/2012-20 z 30. IV. 12 a uznesenie Okresného sudu Bratislava I č. k. 14 C 127/2011-8 zo 14. XII. 11 a prikazuje im nanovo vo veci konať a rozhodnúť vo veci samej.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 99 tis. EUR... ktoré je mu povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./   Ukladá   Krajskému   súdu   v   Bratislave   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti, tohto ústavného nálezu.“

4. Sťažovateľ žiadal tiež o ustanovenie advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy   túto   poskytuje   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovení čl. 125 až čl. 130 ústavy, a to za presne vymedzených procesných podmienok vrátane kvalifikovaného podania, návrhu na začatie konania, ktorého náležitosti sú bližšie ustanovené v § 20 ods. 1 a 2, § 49, § 50 a § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a dopytom na okresnom súde zistil, že predmetom sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 14 C/127/2011-8   zo   14.   decembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co/171/2012 z 30. apríla 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým spôsobom, že jeho vec odmietli. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že „Súd prvého stupňa pri posudzovaní podania navrhovateľa z 03. augusta 2011 nepochybil, keď toto podanie posúdil ako návrh na   začatie   konania.   Rovnako   správny   bol   postup   súdu   prvého   stupňa,   keď   uzavrel,   že podanie   neobsahuje   dostatočné   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   a   teda   je neprejednateľný a boli splnené podmienky na odmietnutie, pretože nebolo riadne opravené a doplnené. V prejednávanej veci odvolací súd v názorovej zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že navrhovateľ žiadne také rozhodujúce skutočností, t. j. také, aby bolo jasné o čom   a   na   akom   základe   má   súd   rozhodnúť   v   návrhu   neuviedol   a   pokiaľ   vo   svojom odvolaní poukazoval na to, že opravu vykonal v podaní z 21. novembra 2011, pre tento záver obsah spisu nedáva žiadny podklad. V spise sa totiž žiadne podanie navrhovateľa z toho dňa, a ani žiadne iné nenachádza. Konanie v danej veci je ovládané prejednacou zásadou, ktorá znamená, že súd prvého stupňa je viazaný skutkovým stavom tak, ako bol opísaný v návrhu. Pokiaľ teda navrhovateľ svoj nárok na peňažné plnenie odôvodnil bez ďalšieho len tvrdením o prieťahoch v konaní, napriek tomu, že uviedol žalobný petit, základ nároku uplatneného návrhu zostal nevymedzený. Námietku navrhovateľa o porušení práva na spravodlivý proces podľa č. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd posúdil preto ako nedôvodnú. K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ žiadosť na ustanovenie zástupcu podľa § 30 ods. 1 O. s. p. nepodal, nemohol teda o nej preto ani rozhodnúť a ďalej, že súdy viac nerozhodujú o ustanovení právneho zástupcu, ale v prípade, že sú predpoklady na strane účastníka konania na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd odkáže účastníka konania na Centrum právnej pomoci (§ 30 O. s. p. účinný od 01. 01. 2012).“.

8. V súvislosti s preskúmavaním namietaných porušení sťažovateľom označených základných práv okresným súdom a krajským súdom tým, že rozhodnutím odmietli jeho vec, ústavný súd dopytom na okresnom súd zistil, že sťažovateľ podal 19. júla 2012 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co/171/20l2 z 30. apríla 2012 mimoriadny opravný prostriedok   –   dovolanie,   o   ktorom   v   čase   podania   ústavnej   sťažnosti   nebolo   meritórne rozhodnuté.

9. Ústavný súd koná na základe princípu subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktorý   znamená,   že   môže   konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11.   Ak   sa   za   tejto   situácie   (bod   8)   sťažovateľ   domáhal   svojho   práva   jednak na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude vo vzťahu   ku   krajskému   súdu   rozhodovať najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Ústavný   súd zaujal   preto   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade   podania   opravného prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54).

12. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012