znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 431/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpenej spoločnosťou a., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 28/2011 a jeho uznesením z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2011 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou a., s. r. o.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a advokátky   JUDr.   Z.   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 28/2011 a jeho uznesením   z   30.   júna   2011   (ďalej   len   „uznesenie   z   30.   júna   2011“   alebo   „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Žalobou zo dňa 12. 10. 2009, podanou na Krajskom súde v Bratislave, sme sa domáhali   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   pozemkového   úradu,   sp.   zn. 1079/199/2009, zo dňa 27. 07. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 08. 2009 a postupu správneho orgánu podľa § 247 a nasl. O. s. p. Krajský súd v Bratislave nás po podaní   žalobného   návrhu   uznesením   zo   dňa   23.   10.   2009   vyzval   o   doplnenie   žaloby o správne   označenie   žalobcu   (meno,   priezvisko,   resp,   obchodné   meno,   sídlo,   IČO). V odôvodnení uviedol, že: „Z podania zo dňa 12. 10. 2010 nie je zrejmé, kto robí toto podanie.   Žalobca   je   označený   ako:   užívatelia   Z.,   členovia   Z.   Vo   veci   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   č.   1079/199/2009   zo   dňa   27.   07.   2009   bola   splnomocnená advokátka JUDr. Z. B., ktorej však plnú moc udelili fyzické osoby, ktoré nie sú označené ako žalobcovia. Nakoľko súdu nie je zrejmé, či tieto fyzické osoby sú členovia Z., vyzval súd žalobcu o správne označenie žalobcu.“

Dňa 14. 10. 2010 nám bolo doručené uznesenie Krajského súdu zo dňa 24. 09. 2010, č.   k.   4S   196/2009-30,   ktorým   súd   rozhodol   o   zastavení   konania.   Súd   v   odôvodnení uznesenia, ktorým bolo predmetné konanie zastavené, uvádza:

„Súd na základe vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení konanie vo veci zastavil, nakoľko zo žaloby podanej advokátkou JUDr. B. nevedel ustáliť, kto predmetnú žalobu podáva, t. j. či sú žalobcami bližšie neoznačené fyzické osoby (menom, priezviskom, dátumom narodenia, bydliskom, štátnou príslušnosťou – náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p.) a ide o fyzické osoby, ktoré splnomocnili JUDr. B. na ich zastupovanie... alebo je žalobcom   v   žalobe   uvedená   právnická   osoba   –   Z.,   ktorej   označenie   tiež   nie   je   úplné, neobsahuje všeobecné náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. (názov, obchodné meno, sídlo,   IČO).   V   žalobe   nie   sú   doložené   doklady   preukazujúce   právnu   subjektivitu   takto označeného žalobcu.“...

V zákonom stanovenej lehote sme voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S 196/2009-30, podali odvolanie zo dňa 22. 10. 2010. V odvolaní zo dňa 22. 10. 2010 sme na základe pokynov prvostupňového súdu upresnili označenie žalobcu v tomto konaní, ktorý splnomocnil na zastupovanie JUDr. Z. B., advokátku, a to nasledovne: „Na strane žalobcu vystupuje Z. (v ďalšom texte aj ako „ZO SZZ“), ktorej súčasťou je aj záhradková osada S.“. Túto   skutočnosť   sme   podložili   plnomocenstvom   zo   dňa   09.   10.   2009,   podpísaným štatutárnymi zástupcami ZO SZZ (štatutárnymi zástupcami sú predseda ZO SZZ a tajomník ZO SZZ). Súčasne sme preukázali vznik ZO SZZ a uviedli sídlo. Keďže sme v lehote na podanie   odvolania   odstránili   nedostatky   podania,   navrhovali   sme,   aby   súd   nášmu odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 09. 2010, č. k. 4S 196/2009-30 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   dospel   Uznesením   zo   dňa   31.   01.   2011,   sp.   zn. 1Sžr/6/2010, k záveru, že nami podané odvolanie je potrebné odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Následne sa v odôvodnení rozhodnutia uvádza (str. 2 a 3): „Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým,   kto   na   odvolanie   nie   je   oprávnený.   Odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu podala   „základná   organizácia   S.“,   hoci   tento   subjekt   nebol   účastníkom   konania   pred krajským   súdom   ani   účastníkom   konania   pred   správnymi   orgánmi   na   oboch   stupňoch. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v správnom súdnictve, ktoré poskytuje ochranu jednotlivcovi proti   nezákonnému   postupu   alebo   rozhodnutiu   subjektu   –   nositeľov   štátnej   moci,   je dominantným prvkom žalobca (navrhovateľ), s ktorým správny orgán konal a konať mal. Zmena, zámena alebo výmena osoby v pozícii žalobcu (navrhovateľa) by viedla po podaní návrhu k právnej neistote, kto a čo v správnej lehote brojil z akého titulu proti napadnutému rozhodnutiu. Toto, so všetkými dôsledkami platí aj pre odvolacie konanie. Preto dospel odvolací súd k záveru, že takto podané odvolanie je treba odmietnuť, pretože ho podala na to neoprávnená osoba. Na základe uvedeného Najvyšší súd nepociťoval potrebu vykonať zmenu v označení navrhovateľa“.

Voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžr/6/2010, o odmietnutí odvolania sme podali v zákonom stanovenej lehote na Ústavný súd SR Sťažnosť… zo dňa 18. 04. 2011, a to z dôvodu, že sme s poukazom na ust. § 246 c) ods. 1 O. s. p. využili na ochranu svojich práv všetky dostupné právne prostriedky, ktoré nám zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje. O predmetnej sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z   dôvodu   právnej   istoty   sme   voči   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn. 1Sžr/6/2010, o odmietnutí odvolania podali i napriek existencii ust. § 246 c) ods. 1 O. s. p... v zákonom stanovenej lehote Dovolanie zo dňa 15. 03. 2011...

V podanom dovolaní sme poukazovali na skutočnosť, že účastníkovi konania bola postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   došlo   k   porušeniu   princípu dvojinštančnosti   konania.   Najvyšší   súd   Uznesením   zo   dňa   30.   06.   2011,   sp.   zn. 1Sdo/28/2011, konanie o dovolaní zastavil, a to s poukazom na ust. § 246c ods. 1 O. s. p. V odôvodnení   rozhodnutia   sa   vôbec   nezaoberal   porušením   našich   práv   ani   nami uvádzanými   dôvodmi   prípustnosti   podaného   dovolania.   Súd   len   stručne   uviedol,   že   zo žiadneho ust. Piatej časti O. s. p. Správne súdnictvo – nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu v správnom súdnictve…»

Sťažovateľka v obsahu sťažnosti namietala porušenie ňou označených základných a iných   práv   tým,   že   jej   ako   účastníčke   konania   bolo   znemožnené   konať pred   súdom, porušenie   zásady   dvojinštančnosti   konania   a porušenie   svojho   práva „na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom“. Z obsahu tejto časti argumentácie sťažovateľky je možné ustáliť, že táto smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr   6/2010   z   31.   januára   2011   o   odmietnutí   odvolania   sťažovateľky   proti   uzneseniu Krajského   súdu   v   Bratislave   z 24.   septembra   2010   o   zastavení   konania   o preskúmanie rozhodnutia a postupu správneho orgánu (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2011“).

Sťažovateľka však v petite sťažnosti namietala porušenie svojich základných a iných práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (ktorým bolo zastavené konanie o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu z 31. januára 2011) preto, že najvyšší súd zastavil   konanie   o   jej   dovolaní   s   poukazom   na   neprípustnosť   dovolania   v správnom súdnictve.   Podľa   sťažovateľky   je   prípustnosť   dovolania   daná   aj   v   správnom   súdnictve v prípade,   ak   túto   prípustnosť   odôvodňujú   vady   konania   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré však najvyšší súd neskúmal, hoci boli sťažovateľkou v jej dovolaní   namietané.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   okrem   iných   na   nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 283/07-35 zo 17. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: „Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu   bez ohľadu   na povahu predmetu konania…   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ak   je   občianske   súdne   konanie   postihnuté niektorou   z   vád   vymenovaných   v   tomto   ustanovení,   možno   napadnúť   dovolaním   aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc...“

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že už skoršou sťažnosťou z 18. apríla 2011 podanou ústavnému súdu namietala porušenie svojich základných a iných práv uznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2011 a o tejto sťažnosti dosiaľ nebolo rozhodnuté.

V samotnom návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite sťažnosti) označila len napadnuté uznesenie a jemu predchádzajúci postup a ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva Z... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn.   1 Sdo/28/2011 a ním vydaným uznesením zo dňa 30. 06. 2011, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo/28/2011 z 30. 06. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   Z.,   trovy   právneho zastúpenia v sume 261,82,- Eur + DPH na účet jej právneho zástupcu, a. s. r. o., JUDr. Z. B., konateľka a advokátka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených základných a iných práv napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu z 31. januára 2011.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 30. júna 2011 sa okrem iného uvádza:

«...   zo   žiadneho   ustanovenia   Piatej   časti   OSP   –   Správne   súdnictvo   –   nevyplýva prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu   v   správnom   súdnictve,   čo   znamená,   že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.

Uvedený   právny   názor   rešpektuje   aj   doterajšiu   judikatúru   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   „niet   žiadnych   právnych   pochýb   o   skutočnosti,   že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť,   že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti...»

Podľa § 250s OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b). Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Podľa § 104 ods. 1 OSP prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľky proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydanému   v   rámci   správneho súdnictva.   Z   tretej   vety   §   250s   OSP   zjavne   vyplýva,   že   v   správnom   súdnictve   nie   je dovolanie   prípustné.   Za   daných   okolností   najvyšší   súd   postupoval   správne,   ak konanie o dovolaní sťažovateľky s poukazom na § 104 ods. 1 OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade   procesnými   predpismi   upravujúcimi   postup   súdu   v   rámci   správneho   súdnictva) nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a pritom   postupoval v   súlade   s platnou právnou úpravou (§ 250s tretia veta v spojení s § 104 ods. 1 OSP) a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, na ktorú poukázal, ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je riadne odôvodnené, nemožno ho považovať za arbitrárne, a preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľky.

Ústavný súd je viazaný návrhom vo veci samej (petitom sťažnosti), a preto nebolo namieste posudzovať sťažovateľkou mimo petitu namietané porušenie jej práv uznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2011.

Vo vzťahu k rozhodnutiu č. k. IV. ÚS 283/07-35 zo 17. apríla 2008 ústavný súd uvádza, že ide o ojedinelé rozhodnutie. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry dodržiava líniu svojej rozhodovacej činnosti tak, ako to je aj v tomto prípade.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011