znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 431/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., konateľkou   Advokátskej   kancelárie,   s.   r.   o,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 1 a   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo/9/2010 z 31. mája 2010 v znení opravného uznesenia z 27. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2010 doručená sťažnosť Mgr. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   základného   práva   na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť osoby   a jej   súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 9/2010 z 31. mája 2010 v znení opravného uznesenia z 27. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila 14. septembra 2010 o návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení, ktorým sa domáhala, aby ústavný súd uložil Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) povinnosť dočasne nekonať a nerozhodnúť vo veci sťažovateľky ako navrhovateľky proti správcovi konkurznej podstaty spoločnosti Z., a. s. „v konkurze“, L. (ďalej len „spoločnosť“). Dňa 27. októbra 2010 bola ústavnému súdu doručená opätovná žiadosť sťažovateľky o vydanie rozhodnutia o dočasnom opatrení.

2.   Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   okrem   iného uviedla, že správca   konkurznej podstaty   spoločnosti   zapísal   jej   majetok   pozostávajúci   z bytu,   garážového   státia a skladových priestorov nachádzajúci sa v bytovom dome v B. na..., ktorý má vo svojom vlastníctve, do súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty. Sťažovateľka na základe uvedeného a po doručení výzvy na podanie vylučovacej žaloby podala na okresnom súde návrh voči osobe správcu konkurznej podstaty spoločnosti a žiadala, aby konkurzný súd vylúčil jej majetok zo súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty spoločnosti. Uvedené konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 61 Cbi 4/2009. Sťažovateľka sa domáhala prerušenia tohto konania z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn. 17 C 51/2007 konanie, ktoré má vyriešiť zásadné otázky (existencia záložného práva, vlastnícke práva sťažovateľky) vo veci vylúčenia jej majetku zo súpisu konkurznej podstaty. Okresný súd návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol a krajský súd po odvolaní podanom sťažovateľkou uznesenie okresného súdu zmenil tak, že konanie vedené na okresnom súde pod   sp.   zn.   61 Cbi 4/2009   prerušil   do   právoplatného   rozhodnutia   veci   vedenej   na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 51/2007. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal   dovolanie   správca   konkurznej   podstaty,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   zmenil uznesenie   krajského   súdu   a potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   v dôsledku   čoho excindačné konanie nebolo prerušené do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I.

3. Na základe uvedených skutočností došlo podľa tvrdení sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu   jej už označených práv a slobôd, v dôsledku čoho sa domáha, aby ústavný súd jej sťažnosť prednostne prerokoval, rozhodol o porušení jej práv, zrušení rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie a priznaní trov právneho zastúpenia.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

5.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka namietala, že rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej práva, a to tým spôsobom, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevzal do úvahy jej vyjadrenie   k dovolaniu   a nezaujal   stanovisko   k   argumentom neexistencie   dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,   procesnej ekonómii konania a hľadisku   právnej   istoty   účastníkov   konania,   ohrozeniu   spravodlivej   ochrany   práv a oprávnených záujmov sťažovateľky, judikatúre najvyššieho súdu, ale aj Najvyššieho súdu Českej   republiky,   celkovému   stavu   konkurzného   konania   a neodôvodnenosti   rýchlosti konania.   Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   je   arbitrárne, pretože zaujal nerovnaký prístup k účastníkom dovolacieho konania, takže jeho konanie a rozhodnutie   vyústilo   aj   do   porušenia   práva   sťažovateľky   na   ochranu   vlastníctva,   na nedotknuteľnosť   obydlia,   na   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   a na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

6. Ústavný súd vychádzajúc zo stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   je „výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok   a   jeho prípadné pochybenia v jednom štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06).

Práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, tvoria súčasť široko chápaného práva na   spravodlivý   súdny   proces,   ktorého   rešpektovanie   alebo   porušenie   možno   v zásade posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   pre   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či v konaní boli využité opravné prostriedky, ktoré zákon na ochranu namietaného porušenia práva priznáva a zistil, že   v uvedenom   prípade   bol   zavŕšený   trojstupňový   systém   ochrany,   keďže   vo   veci rozhodoval okresný, krajský i najvyšší súd. Dovolanie vo veci bolo podané odporcom – správcom konkurznej podstaty, pričom sťažovateľka mala možnosť sa k nemu vyjadriť. K   námietke   uplatnenej   sťažovateľkou,   že   najvyšší   súd   sa   jej   námietkami   k dovolaniu nezaoberal, ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade nedošlo rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy, keďže sťažovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu nereagovala na rozhodnutie krajského súdu (s výsledkom ktorého bola   spokojná),   ale   iba   na   dôvody   dovolania   formulované   žalovaným   –   správcom konkurznej   podstaty.   Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v uvedenom   prípade   nejde o meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   ale   o rozhodnutie   procesného   charakteru,   pričom sťažovateľka má pri zmene pomerov v konaní o veci možnosť opakovane sa obrátiť na všeobecný súd s novým   návrhom na prerušenie konania, v dôsledku čoho sťažovateľkou namietané porušenie práva nenadobudlo ústavný rozmer.

Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností uvedených v sťažnosti a k nej pripojených príloh ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti nie je opodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

7. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s označeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a napadnutým   rozhodnutím najvyššieho   súdu   neexistuje   príčinná   súvislosť,   nemohlo   v nadväznosti   na   to   dôjsť   ani k porušeniu ďalších sťažovateľkou označených článkov ústavy.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v zostávajúcej časti zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde taktiež odmietol.

8. Požiadavke sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu a krajskému súdu, aby v právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 61 Cbi 4/2009 až do rozhodnutia ústavného   súdu   o sťažnosti   nekonali   a vo   veci   samej   nerozhodli,   nebolo   vyhovené. K uvedenému právnemu záveru ústavný súd dospel po vyhodnotení dôvodov uvádzaných sťažovateľkou a vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť ako celok odmietol.

9. Ústavný súd po oboznámení sa s ďalšími s vecou súvisiacimi konaniami, na ktoré sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   poukazuje,   pre   úplnosť   uvádza,   že   v jednotlivých prípadoch nejde o identické situácie, v ktorých by všeobecné súdy mali zaujať jednotný postoj. Ústavný súd v závere poznamenáva, že podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   a do   jeho   kompetencie   nepatrí   zjednocovanie   právnych názorov všeobecných súdov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010