znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 430/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Rakom, Masarykova 13, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 2   Sd   83/2013   z   15.   januára   2014   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 43/2014 z 8. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Sd 83/2013 z 15. januára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a   rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“) sp. zn. 9 So 43/2014 z 8. júla 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 595 712 6813 0 zo dňa 3. 9. 2013 mi bola zvýšená   suma   invalidného   dôchodku   od   27.   2.   2013   na   sumu   215,20   Eur   mesačne. Posudkový lekár určil mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 50 %, čo je dolná hranica z daného percentuálneho rozpätia. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že odkazovalo na závery lekárskej správy a najmä na závery posudkového lekára, pričom v ňom   bolo   uvedené,   že   za   moje   rozhodujúce   zdravotné   postihnutie   bolo   označená recidivujúca depresívna porucha ťažkého stupňa bez psychotických príznakov, pričom toto zdravotné postihnutie je zaradené podľa prílohy č. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení do kapitoly V – Duševné choroby a poruchy správania, písm. b) ťažké formy, kde zákon stanovuje rozpätie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 50 % do 80 %.

Mám za to, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť mi nebola určená správne, jej vymedzenie na dolnej hranici nebolo dostatočne odôvodnené.

Jednoznačne z lekárskych správ vyplýva skutočnosť, že došlo k zhoršeniu môjho zdravotného stavu a to z tej istej diagnózy zo stredného stupňa depresie na ťažký stupeň depresie.   Z   lekárskych   správ   ďalej   vyplýva   skutočnosť,   že   je   u   mňa   výrazné   oslabená tolerancia záťaže a situačne podmienené reakcie na záťaže, pre ktoré nie som už spôsobilá vykonávať naďalej činnosti ktoré som vykonávala. Takýto záver dávajú lekárske správy odborníkov v oblasti psychológie a psychiatrie na základe, ktorých posudkový posudzoval mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť....

Okrem   iného   som   bola   aj   hospitalizovaná   a   od   17.   1.   2013   do   30.   08.   2013 a od 2. 10.   2013   do   1.   2.   2014   bola   práceneschopná,   čo   sa   považuje   za   dlhodobú práceneschopnosť....

Okrem iného ako vyplýva z lekárskych správ odborných lekárov okrem depresie ťažkého   stupňa   trpím   artériovou   hypertenziou   2   stupňa,   podľa   niektorých   lekárov   aj 3 stupňa,   čo   spôsobuje   poškodenie   mozgu,   cieva   a   následne   zhoršovanie   depresívnej poruchy a naopak, čo ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, čo som aj preukázala na základe predloženého Rozsudku NS SR, sp. zn. 7So/58/2012, 7So/66/2012, že aj sama Sociálna poisťovňa vo svojej rozhodovacej činnosti zohľadnila túto skutočnosť a v týchto obchodných prípadoch arteriálnu hypertenziu už II. stupňa považovala za dôvod pre navýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť....

Posudkový lekár v odbornom posudku neodôvodnil, prečo rozhodujúcemu zhoršeniu zdravotného stavu zvýšila len na minimálnu hranicu určenú zákonom a to na 50 %, pričom oproti predošlému zdravotnému stavu stredného stupňa depresie, kde bola moja miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 %, sa zhoršil zdravotný stav na ťažký stupeň depresie, avšak miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa zvýšila len o 5 %. Sama Sociálna poisťovňa vo svojom posudku zhodnotila súčasný zdravotný stav zhoršený.

Okrem   iného   vyššie   uvedené   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   nespĺňa   náležitosti na základe ustanovení správneho poriadku.

Na základe vyššie uvedeného som dňa 8. 10. 2013 v zákonom stanovenej lehote podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu na Krajskom súde v Prešove, kde som podrobne uviedla v čom vidím nesprávnosť rozhodnutia správneho orgánu.

Rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 2Sd/83/2013 zo dňa 15. 1. 2014 súd rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie odporkyne zo dňa 03. 09. 2013 pod. č. 595 712 6813 0. Jediné odôvodnenie potvrdenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne spočíva len v tom, že súd považuje závery   posudkových   lekárov   za   logické   vychádzajúc   z   komplexného   posúdenia   môjho zdravotného stavu k miere poklesu pracovnej schopnosti na základe odborných vyšetrení a odborných nálezov, ktoré sa nachádzajú v zdravotnej dokumentácii, ktorá je obsahom dávkového a posudkového spisu.

S takýmto odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove som sa nestotožnila, podľa môjho názoru je takéto odôvodnenie nedostatočné a vôbec nedáva odpovede na moje námietky, jeho rozhodnutie nepovažujem za presvedčivé vzhľadom na jediné odôvodnenie rozsudku, že závery posudkových lekárov sú logické....

Súd taktiež nesprávne poukazuje na znenie ust. § 71 ods. 8 zákona 461/2003 Z. z. že mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je možné zvýšiť najviac o 10 %. Súd si   výklad   tohto   ustanovenia   vysvetlil   tak,   že   keďže   mi   bola   zvýšená   miera   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť z 45 % na 50 % a teda o 5 % je to pre súd dostatočné zvýšenie, keďže podľa súdu „bola možnosť navýšenia o najviac 10 %“. Takýto výklad súdu je však nesprávny vzhľadom k tomu, že došlo k zhoršeniu mojej diagnózy, pričom pri ťažkom stupni depresie je minimálne miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 % a maximálna 80 % a v rámci tohto rozpätia je možné, aby došlo k navýšeniu o najviac 10 % pokiaľ závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Teda pri mojej diagnóze – ťažkého stupňa depresie je najväčší možný pokles miery vykonávať zárobkovú činnosť až 90 %.

Sociálna poisťovňa pri svojej posudkovej činnosti tak vôbec neposúdila môj skutočný zdravotný stav, iba určila schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť na 50 %, čo je zákonom garantovaná hranica minimálnej miery pri mojej diagnóze a tak keď mi bol určený ťažký stupeň depresie mala som nárok na priznanie minimálne 50 % miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť aj bez posúdenie posudkovým lekárom.

Posudzovanie   u   posudkového   lekára   aj   prebiehalo   tak,   že   k   posúdeniu   môjho zdravotného   stavu   vôbec   lekárom   nedošlo,   jediné   čo   spravil   posudkový   lekár   bolo prepísanie mojej diagnózy do záznamu, pričom na môj zdravotný stav, na moje pocity a na moju schopnosť vykonávať prácu sa vôbec nepýtala, akurát nemiestne poznamenala, že „pri   mojej   diagnóze   sa   pacienti   dokážu   naučiť   príznaky,   oklamať   lekárov,   ktorí   im diagnostikujú   chorobu   ktorou   vôbec   netrpia“.   Na   základe   tohto   jej   vyjadrenia   mi   bez podrobného   preskúmania   môjho   zdravotného   stavu   určila   mieru   poklesu   na   najnižšej hranici, pričom to nijako neodôvodnila.

Stav   psychiatrického   pacienta   s   diagnostikovanou   depresiou   nevie   pochopiť množstvo lekárov a samozrejme aj okolie pacienta ako som ja. To, že na prvý pohľad pôsobím ako zdravý človek, vzbudzuje pochybnosť o vôbec nejakej diagnóze. Väčšina okolia nevidí na prvý pohľad príznaky mojej choroby s ktorými dennodenné bojujem. Pociťujem stavy úzkosti a strachu pri väčšom počte ľudí, v MHD, v obchodnom centre, ale aj pri nákupe v potravinách. Akákoľvek len bežná činnosť mi spôsobuje ťažkosti a únavu, čo mi spôsobí zvýšenie krvného tlaku, dýchavičnosť, čo vo mne vyvolá pocit strachu a prehlbuje pocit ťažkej depresie. Takéto stavy mi spôsobuje len vykonávanie bežných prác, ktoré musím neustále prerušovať, aby som si oddýchla, preto moja doterajšia práca v Prvej stavebnej sporiteľni hoci len na polovičný úväzok v mojom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Preto som bola nútená podať výpoveď zo zdravotných dôvodov a hľadať si iné vhodnejšie zamestnanie, keďže mi bol priznaný pokles miery schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť len na 50 %. Od 11. 2. 2014 som vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, aktívne si aj hľadám zamestnanie pre mňa a pre moju diagnózu vhodné, avšak v dnešnej dobe keď aj zdravý človek má problém nájsť si zamestnanie sa mi to do dnešného dňa nepodarili.... Okrem   iného   som   si   dala   vypracovať   znalecký   posudok   na   posúdenie   svojho zdravotného stavu č. 13/2014 znalcami ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ako nestranné a objektívne posúdenie môjho zdravotného stavu, ktoré som si dala vypracovať na vlastné náklady....

Záverom znaleckého posudku je konštatovanie znalcov, že v porovnaní s obdobím pred   rokom   2010   je   môj   zdravotný   stav   nepriaznivý,   postupne   zhoršujúci,   napriek adekvátnej   liečbe,   jeho   zhoršenie   sa   prejavu   najmä   v   zhoršení   depresívnej Symptomatológie, sprevádzanej úzkostnou symptomatológiou a psychosomatizáciou, ľahkou exhausciou. znížením frustračnej tolerancie a tolerancie na záťaž. Je teda jednoznačné a aj podľa   záverov   znaleckého   posudku   vyplývajúce,   že   môj   zdravotný   stav   je   nepriaznivý postupne sa zhoršujúci.

Dňa 10. 03. 2014 som podala odvolanie proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove. Dňa   10.   08.   2015   mi   bolo   doručené   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 9So/43/2014 zo dňa 08. 7. 2015, ktorým Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sd/83/2013.

Najvyšší súd odôvodil svoje rozhodnutie tak, že medzi závermi posudkových lekárov a odbornými   lekárskymi   nálezmi   nie   sú   rozpory,   že   závery   znaleckého   posudku   nie   sú spôsobilé spochybniť závery posudkových lekárov a je nesporné, že som schopná v kratšej pracovnej dobe, podľa svojho tempa, vykonávať zárobkovú činnosť vo vhodnom pracovnom zaradení (aj inom ako doteraz vykonávam) podľa dosiahnutej kvalifikácie, v prostredí bez väčšej fyzickej a psychickej záťaže.

Odporca potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove aj napriek skutočnosti, že súd   sa   mojimi   námietkami   absolútne   nezaoberal   a   svoje   odôvodnenie   oprel   len o konštatovanie,   že   súd   považuje   závery   posudkových   lekárov   za   logické   vychádzajúc z komplexného posúdenia môjho zdravotného stavu k miere poklesu pracovnej schopnosti na základe odborných vyšetrení a odborných nálezov.

Odporca   vo   svojom   rozhodnutí   uvádza,   že   pre   posúdenie   nároku   na   zvýšenie invalidného dôchodku je podstatnou otázka vplyvu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na schopnosť výkonu zárobkovej činnosti. A práve to tiež považujem za kľúčové a dôležité na čo mal odporca v konaní prihliadať. Aj napriek tomuto konštatovaniu rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Môj zdravotný stav je dlhodobo nepriaznivý o čom svedčí aj skutočnosť, že som od 17. 1. 2013 do 30. 08. 2013 a od 2. 10. 2013 do 1. 2. 2014 bola práceneschopná, práve z dôvodu môjho zlého zdravotného stavu – ťažkej   formy   depresie.   Na   základe   mojej   práceneschopnosti,   ktorú   konštatoval   lekár   – odborník nie som schopná výkonu zárobkovej činnosti. Touto skutočnosťou sa však odporca nezaoberal,   pričom   sa   ňou   nezaoberal   ani   Krajský   súd   Prešove,   ani   posudkový   lekári Sociálnej poisťovne.

Pokiaľ odporca považoval závery môjho znaleckého posudku za nedostatočné keď uvádza   znalci   pri   tom   nedospeli   k   záveru   o   neschopnosti   navrhovateľky   vykonávať akúkoľvek činnosť uviedli len záver o výraznom obmedzení potenciálu k akejkoľvek činnosti v porovnaní so stavom pred rokom 2010, zo záveru znaleckého posudku nevyplýva, že by navrhovateľka dlhodobo vôbec nebola schopná vykonávať zárobkovú činnosť... pokiaľ mal odporca za to, že tento dôkaz je nedostatočný a takýto záver odporcovi chýba, pričom odporca aj napriek takému to záveru rozhodol, potom bol nedostatočne zistený skutkový stav veci a rozhodnutie je nezákonné.

Znalecký   posudok   vyhotovili   renomovaní   znalci   z   odvetvia   psychiatrii ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Samotný znalci v znaleckom posudku konštatovali že môj psychický stav predstavuje závažné narušenie môjho psychického zdravia, s nutnosťou dlhodobej adekvátnej liečby a výrazne ma obmedzuje v aktivitách bežného života ale aj v potencionálnej akejkoľvek činnosti oproti stavu roku 2010.

Záver   znaleckého   posudku   jednoznačne   konštatuje,   že   ide   o   zhoršenie   môjho zdravotného stavu výrazné, čomu nezodpovedá pokles len 5 % ako posudkoví lekári určili. Paradoxom je tiež skutočnosť, že ako pacientka s diagnózou ťažkej depresie mi bola Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny na základe Komplexného posudku určená miera funkčnej   poruchy   60   %   a   priznaný   z   dôvodu   ťažkého   zdravotného   postihnutia   nárok na sprievodcu....

Tento   nárok   samozrejme   aj   využívam,   keďže   prítomnosť   sprievodcu   je   pre   mňa nevyhnutná. Sprievod mi zväčša robí manžel alebo syn.

Je preto nepochopiteľné, že pacientovi s diagnózou ťažkej depresie, ktorý pri bežných úkonoch potrebuje prítomnosť sprievodcu na ktorého má so zákona nárok lebo jeho miera funkčnej poruchy je stanovená na 60 %, odporúča sociálna poisťovňa chodiť do práce na minimálne polovičný úväzok lebo posudkový lekár mu stanovil mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na minimálnej hranici pri ťažkej depresii a to na 50 %.... Za   porušenie   mojich   práv   považujem   najmä   aj   skutočnosť,   že   príslušné   orgány rozhodli vo veci bez znalosti skutkového stavu...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR,   sp. zn.:   9So/43/2014   zo   dňa   08.   07.   2015 a Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp. zn.:   2Sd/83/13   zo   dňa   15.   1.   2014   bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, 2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave,   sp. zn.:   9So/43/2014   zo   dňa 08.07.2015 a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 2Sd/83/13 zo dňa 15. 1. 2014 bolo porušené právo sťažovateľky garantované v čl. a čl. 6 bod. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave,   sp. zn.:   9So/43/2014   a   Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 2Sd/83/13 zo dňa 15. 1. 2014 zo dňa 08. 07. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu (ktorým bolo na základe opravného prostriedku sťažovateľky potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredia Bratislava o zvýšení invalidného dôchodku sťažovateľky na základe zvýšenia miery poklesu schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   z   dovtedajších   45   %   na   50   %)   a   rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým bol na odvolanie sťažovateľky potvrdený rozsudok krajského súdu).

Sťažovateľka   v   podstatnej   časti   svojej   argumentácie   namieta   nesprávne   závery krajského súdu i najvyššieho súdu, pokiaľ tieto odobrili závery v rozhodnutí Sociálnej poisťovne – ústredia Bratislava o zvýšení miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť z 45 % na 50 %, pretože podľa sťažovateľky jej zdravotný stav odôvodňoval vyššiu percentuálnu mieru zvýšenia poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd preto vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základných práv rozsudkom krajského súdu konštatuje, že proti tomuto prvostupňovému rozsudku bol prípustný a sťažovateľkou aj využitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol tento   rozsudok   preskúmaný   príslušným   odvolacím   súdom   v   inštančnom   postupe všeobecných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   nie   je   daná   jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne o zvýšení invalidného dôchodku navrhovateľky.

V konaní o žiadosti navrhovateľky o zvýšenie invalidného dôchodku zo 16. júla 2013 posudkoví   lekári   po   vlastnom   vyšetrení   zdravotného   stavu   navrhovateľky   a   dostupnej zdravotnej dokumentácie ako i navrhovateľkou predložených lekárskych správ a nálezov z odborných vyšetrení konštatovali, že u navrhovateľky, u ktorej bola v roku 2011 stanovená stredne ťažká forma depresie s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 %, čo je horná hranica rozpätia podľa kapitoly V., položky 3 písm. a/ prílohy č. 4 zákona, pretrváva depresívna symptomatika, zhoršenie zdravotného stavu si vynútilo hospitalizáciu a je hodnotený ako ťažká depresívna porucha. Toto postihnutie ustálili za rozhodujúce zdravotné postihnutie podľa kapitoly V., položka 3, písm. b) prílohy č. 4 zákona s mierou poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   50 %,   t.   j.   na   dolnej   hranici percentuálneho   rozpätia   z   dôvodu,   že   u   navrhovateľky   nie   sú   prítomné   psychotické príznaky, ktoré sú pre ťažkú formu charakteristické. Vzhľadom na to, že ostatné zdravotné postihnutia   (arteriálna   hypertenzia   a   hypothyreóza)   sú   dobre   substitované,   v   dobrom kompenzovanom   stave   a   s   nízkou   sadzbou   pre   mieru   poklesu   schopnosti   vykonávať zárobkovú   činnosť,   nebola   jej   miera   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť zvýšená podľa § 71 ods. 8 zákona.

Navrhovateľka   sa   domáhala   uznania   vyššej   miery   poklesu   schopnosti   vykonávať zárobkovú činnosť za rozhodujúce zdravotné postihnutie z dôvodu, že jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil a zvýšenia za iné zdravotné postihnutia, pretože negatívne ovplyvňujú jej celkový zdravotný stav.

Výška invalidného dôchodku je, okrem iného, odvodená od miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách sa určuje podľa druhu zdravotného postihnutia, ktoré je rozhodujúcou príčinou dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu, a so zreteľom na závažnosť ostatných zdravotných postihnutí. Na určenie zvýšenia   hodnoty   sa   vychádza   z   predchádzajúceho   výkonu   zárobkovej   činnosti, dosiahnutého   vzdelania,   skúsenosti   a   schopnosti   rekvalifikácie.   Jednotlivé   percentuálne miery   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   sa   nesčítavajú.   Mieru   poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú podľa § 71 ods. 6 zákona možno zvýšiť najviac   o 10 %,   ak   závažnosť   ostatných   zdravotných   postihnutí   ovplyvňuje   pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (§ 71 ods. 6 až 8 zákona).

Pre posúdenie nároku na zvýšenie invalidného dôchodku je podstatnou otázka vplyvu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na schopnosť výkonu zárobkovej činnosti. Podľa   všeobecného   posudkového hľadiska,   uvedeného v kapitole   V. prílohy   č. 4 zákona,   pri   stanovení   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   pri   duševných poruchách a poruchách správania je potrebné prihliadnuť na vývoj osobnosti v afektívnej, emocionálnej oblasti, na schopnosti adaptácie, na vplyvy prostredia, možnosti pracovného a sociálneho zaradenia.

Z posudkov posudkových lekárov vyplýva, že sa zaoberali posúdením schopnosti navrhovateľky vykonávať zárobkovú činnosť a dospeli k záveru, že je schopná vykonávať prácu podľa dosiahnutej kvalifikácie v prostredí bez väčšej fyzickej a psychickej záťaže. Výkon   samostatnej   zárobkovej   činnosti   zodpovedá   stredoškolskému   vzdelaniu navrhovateľky, ktorá si ho môže organizovať podľa svojich potrieb; z toho vyplýva, že je schopná túto činnosť vykonávať podľa svojho tempa. Obmedzenie schopnosti, resp. zákaz výkonu   len   niektorých   prác   pri   súčasnom   zachovaní   schopnosti   vykonávať   zárobkovú činnosť vo vhodnom pracovnom zaradení v zmysle zákona nie je samo o sebe dôvodom pre určenie vyššej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Pokiaľ   navrhovateľka   namietala,   že   odporkyňa   síce   konštatovala   zhoršenie zdravotného stavu, avšak zvýšila jej mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť len o 5 %, túto jej námietku aj odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V roku 2011 bola za jej rozhodujúce zdravotné postihnutie určená stredne ťažká forma depresie s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 % na hornej hranici rozpätia podľa kapitoly V., položky 3 písm. a/ prílohy č. 4 zákona. Vzhľadom na zmenu jej zdravotného stavu bolo jej rozhodujúce zdravotné postihnutie posudkovými lekármi prehodnotené s tým, že u navrhovateľky ide už o ťažkú depresívnu poruchu podľa kapitoly V., položka 3, písm. b) prílohy č. 4 zákona s percentuálnym rozpätím 50 % - 80 %, pričom riadne odôvodnili stanovenú mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %. Tento záver nie je v   rozpore   s   predloženými   nálezmi   z   odborných   lekárskych   vyšetrení,   keďže   ochorenie navrhovateľky je bez psychotických príznakov. Posudkoví lekári vzali do úvahy aj ďalšie zdravotné ťažkosti navrhovateľky (ochorenie vyššieho krvného tlaku a znížená činnosť štítnej žľazy), ktoré vyhodnotili ako liečbou dobre kompenzované a preto neodôvodňujúce zvýšenie miery poklesu podľa § 71 ods. 8 zákona.

Pokiaľ   navrhovateľka   namietala   znalecký   posudok   č.   13/2014,   ktorý   na   jej objednávku vypracovali znalci ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ dňa 03. 03. 2014, je potrebné uviesť, že znalci v ňom odpovedali na otázky, položené im navrhovateľkou, ktoré však nekorešpondujú s kritériami invalidity podľa § 71 zákona č. 461/2003 Z. z. Pokiaľ ide o hodnotenie   vývoja   a   prognózy   ochorenia   znalcami,   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   pre určenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je rozhodujúci preukázaný zdravotný stav, nie iba možnosť jeho závažného zhoršenia. Znalci pritom nedospeli k záveru o neschopnosti navrhovateľky vykonávať akúkoľvek činnosť, uviedli len záver o výraznom obmedzení potenciálu k akejkoľvek činnosti v porovnaní so stavom pred rokom 2010 – takéto hodnotenie, bez zohľadnenia kritérií invalidity podľa § 71 zákona a najmä prílohy č. 4 zákona, je nevýpovedný a nespôsobilý spochybniť závery posudkových lekárov. Zo záverov znaleckého posudku nevyplýva, že by navrhovateľka dlhodobo vôbec nebola schopná vykonávať zárobkovú činnosť, vyžadujúcu psychickú koncentráciu. Znalci vyslovili len záver, že z psych. hľadiska je dlhší (viachodinový) výkon doteraz vykonávanej práce problematický. Tento záver nespochybňuje záver posudkových lekárov o 50 % miere poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   podľa   vlastného   tempa   a   rozsahu pracovnej   činnosti.   Znalci   taktiež   neposudzovali   vplyv   hypertenzie   a   hypotyreózy na zdravotný   stav   navrhovateľky   a   mieru   poklesu   jej   schopnosti   vykonávať   zárobkovú činnosť v intenciách zákona o sociálnom poistení. Záver, že tieto ochorenia sú komorbiditou pri   základnej   diagnóze   a   že   ovplyvňujú   negatívne   celkový   zdravotný   stav,   pričom hypotyreóza   pri   neliečení   negatívne   ovplyvňuje   priebeh   liečby   depresívneho   ochorenia, odvolací súd nepovažoval za posúdenie v zmysle § 71 zákona č.461/2003 Z. z., lebo znalci nevyhodnotili závažnosť týchto ochorení podľa prílohy č.4 zákona s odkazom na postihnutia a ich prejavy, uvedené v konkrétnych položkách tejto prílohy. Z toho dôvodu ich záver o negatívnom vplyve ostatných ochorení je všeobecný, naviac pri hypotyreóze taký záver vyslovili len v prípade jej neliečenia; z odborných lekárskych nálezov pritom vyplýva, že hypotyreóza (a rovnako aj hypertenzia) sú liečbou dobre kompenzované.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že medzi závermi posudkových lekárov a odbornými lekárskymi nálezmi nie sú rozpory. Závery znaleckého posudku nie sú spôsobilé   spochybniť   závery   posudkových   lekárov   a   je   nesporné,   že   navrhovateľka   je schopná   v   kratšej   pracovnej   dobe,   podľa   svojho   tempa,   vykonávať   zárobkovú   činnosť vo vhodnom pracovnom zaradení (aj inom ako doteraz vykonávanom) podľa dosiahnutej kvalifikácie, v prostredí bez väčšej fyzickej a psychickej záťaže.

Z   uvedených   dôvodov   aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   posudkoví   lekári vyhodnotili mieru poklesu schopnosti navrhovateľky vykonávať zárobkovú činnosť úplne, objektívne   a   teda,   že   odporkyňa   zistila   riadne   skutočný   stav   a   rozhodla   o   zvýšení invalidného dôchodku v súlade so zákonom. Rozsudok krajského súdu preto podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 O. s. p. potvrdil.“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv rozsudkom   najvyššieho   súdu,   odmietol   jej   sťažnosť   v   tejto   časti   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015