znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 430/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 157/2013 z 22. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 1. apríla 2014   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 3 Co 157/2013 z 22. januára 2014 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   v   procesnom postavení   žalobcu   účastníkom   konania,   v   ktorom   sa   (po   späťvzatí   žaloby   vo   vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade) domáhal vo vzťahu k žalovanej Slovenskej pošte, a. s., náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 000 000 Sk. Skutkovým základom žaloby bolo doručenie poškodenej   zásielky   z   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len  ,,ESĽP“),   ktorú žalovaná doručovala sťažovateľovi ešte 27. novembra 2001. Keď sťažovateľ zistil, že táto zásielka bola otvorená a zabalená v priesvitnej fólii, odmietol ju prevziať a dal vrátiť späť odosielateľovi. Žalobou podanou na Okresnom súde Bardejov (ďalej len,,okresný súd“) sa sťažovateľ   domáhal   od   žalovanej   zaplatenia   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   podstate z dôvodu   zásahu   do   listového   tajomstva   a   jeho   súkromia,   keďže   sa   s   obsahom poškodenej (otvorenej) zásielky mohli oboznámiť aj iné osoby. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 78/2012 z 28. novembra 2012 bola žaloba zamietnutá. Na odvolanie sťažovateľa o   veci   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosť   rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: ,,Z   obidvoch   rozsudkov všeobecných súdov   je už na   prvý pohľad   vidieť,   že tieto pri prejednávaní tohto prípadu nekonali seriózne a objektívne, a teda že neboli nestranné a nezávislé. Hlavným problémom a kardinálnou otázkou zostáva naďalej to, že odporca v rozhodujúcej   veci   –   údajné   prasknutie   obálky   na   mieru,   aby   nemohol   byť   jej   obsah vyprázdnený a tým aj zneužitý, ničím a nikým nepreukázal. Ba naopak, môj korunný svedok sa na vlastné oči presvedčil a dal to aj na papier, že listová poštová zásielka od ESĽP bola pri preprave poškodená a otvorená, čo túto skutočnosť nechali súdy úplne bez povšimnutia a stotožnili sa iba s vyjadrením odporcu s absenciou akéhokoľvek dôkazu. A tým je právo bez diskusie úplne na mojej strane. Ale čo z toho, keď naše súdy sú také, aké sú a robia si čo samy chcú.“

4.   V petite   sťažnosti   sťažovateľ navrhuje,   aby ústavný súd   nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc.

8.   Ústavný   súd   sa   však   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zároveň   zaoberal bližšie   otázkou,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   Súčasťou   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, odôvodnenie odvolania sťažovateľa, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:

«Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

Predmetom   konania   je   náhrada   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   165   969,59   Eur (5 000 000 Sk), ktorú žalobca požaduje titulom zásahu do osobnostných práv porušením listového tajomstva...

Odvolací   súd   v   žiadnom   prípade   nespochybňuje   význam   listového   tajomstva a tajomstva prepravovanej správy, ktorým poskytuje náležitú ochranu tak Dohovor, ako aj Ústava. Aby súd však mohol konštatovať, že došlo k porušeniu listového tajomstva a tým k zásahu   do   osobnostných   práv   žalobcu,   musia   byť   však   kumulatívne   naplnené   všetky predpoklady vzniku zodpovednosti.

Občianskoprávna   zodpovednosť   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu osobnosti podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka predpokladá splnenie týchto podmienok:

1.   neoprávnený   zásah   do   chráneného   všeobecného   osobnostného   práva   fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, alebo aspoň ohroziť osobnosť fyzickej osoby,

2.   ujma   na   osobnosti   fyzickej   osoby   (nemajetková   ujma)   v   jej   osobnej   fyzickej a psychicko - morálno - sociálnej integrite, v určitých prípadoch musí táto ujma spočívať v znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere,

3.   príčinná   súvislosť   medzi   1.   a   2.,   t.   j.   či   neoprávnený   zásah   ujmu   skutočne bezprostredne vyvolal.

Z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým a jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu; ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladmo uvedené v tomto ustanovení. Ide o generálnu klauzulu o ochrane osobnosti fyzickej osoby. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý je neoprávnený (protiprávny). O neoprávnený zásah nejde, ak ten kto sa ho dopúšťa, plní   svoju   právnu   povinnosť   alebo   vykonáva   svoje   právo.   Právna   teória   definuje neoprávnený   zásah   tak,   že   znamená   každé   konanie   smerujúce   proti   osobnej   a   mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobiť zníženie dôstojnosti, vážnosti a česť a ktoré   ohrozuje   postavenie   a   uplatnenie   v   spoločnosti.   Každý   neoprávnený   zásah   je v rozpore s objektívnym právom.

Správne prvostupňový súd postupoval, keď sa v prvom rade zaoberal tým, či sa žalovaný dopustil neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcu a či mu vznikla ujma. Nie je preto pravdivé tvrdenie, žalobcu, že prvostupňový súd sa zaoberal náhradou škody za fyzické zničenie zásielky, práve naopak súd sa nezaoberal hodnotou zásielky ako takej. Žalobca v odvolaní správne poukázal na to, že s obyčajnou listovou zásielkou nie je možné narábať hocako a že informácie z nej nemôžu byť sprístupnené. Na strane druhej treba   uviesť,   že   žalobca   nijakým   spôsobom   nepreukázal,   že práve   konaním   žalovaného (resp. jeho zamestnancami) došlo k poškodeniu zásielky, no najmä nepreukázal, v čom mala spočívať ujma na jeho osobnostných právach. Žalobca tvrdil, že zamestnanci žalovaného sa mohli oboznámiť s obsahom zásielky, no uvedené je iba v rovine jeho tvrdení. Iná situácia by   nastala,   ak   by   žalobca   predložil   dôkaz   o   tom,   že   listové   tajomstvo   bolo   skutočne porušené a teda, že niektorý zo zamestnancov žalovaného rozširoval informácie, ktoré sa dozvedel zo zásielky a ktoré boli súčasne objektívne spôsobilé porušiť, alebo aspoň ohroziť žalobcovu osobnosť. Žalobca však uvedené ani len netvrdil a tým ani nepreukázal. V tomto smere žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Povinnosťou žalobcu bolo tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť alebo aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O. s. p.). Prvostupňový súd pri postupe žalovaného nezistil žiadne porušenie poštového zákona ani   iného   právneho   predpisu,   keď   zásielku,   ktorá   došla   na   poštu...   poškodená,   zatavil do igelitu   s   poznámkou   „došlo   poškodené“   a   vyzval   žalobcu   na   vyzdvihnutie   zásielky, pričom   mu   vysvetlil   vzniknutú   situáciu.   Odvolací   súd   teda   nevzhliadol   rozpor   ani v skutkových   zisteniach   súdu   prvého   stupňa   pri   zisťovaní,   v ktorej   fáze   prepravy   došlo k poškodeniu zásielky.

Vzhľadom k tomu, že v konaní neboli preukázané prvotné a esenciálne predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (spôsobenie neoprávneného zásahu zo strany žalovaného   a   spôsobenie   ujmy),   nebolo   potrebné   sa   zaoberať   ani   výškou   ujmy   v   jej finančnom vyjadrení.»

11. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa všeobecného súdu by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených práv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľa však takýto záver zistený nebol.

12. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   žalobu zamietajúci   rozsudok   okresného   súdu.   Ako   je   z   už   uvedeného   zrejmé,   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľovi   podrobnú,   jasnú,   zrozumiteľnú a zároveň   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   prečo   nedošlo   k   tvrdenému   zásahu do jeho   osobnostných   práv,   a   nadväzne,   prečo   neprichádzalo   do   úvahy   priznať   mu požadovanú   náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Krajský   súd   úvodom   svojej   argumentácie zvýraznil   význam   listového   tajomstva   (aj   z   ústavného   hľadiska),   následne   identifikoval predpoklady, za ktorých vzniká zodpovednosť za zásah do osobnostných práv (súkromie), aby následne konštatoval ich nenaplnenie v právnej veci sťažovateľa. Nemožno súhlasiť so sťažnostnou   argumentáciou,   že   súdy   nezohľadnili   nepreukázanie   poškodenia doručovanej   zásielky   zo   strany   žalovanej.   Skutočnosť,   že   doručovaná   zásielka   bola poškodená, nebola totiž medzi účastníkmi konania sporná. Ako však výstižne krajský súd uviedol, táto skutočnosť sama osebe neznamená, že tým došlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa. Ako je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé (a iné nevyplýva ani z ústavnej sťažnosti), sťažovateľ nepreukázal, že týmto (doručovaním poškodenej zásielky) bolo   zasiahnuté   do   jeho   súkromia,   že   boli   neoprávnene   zverejnené   či   iným   osobám sprístupnené údaje alebo informácie   z jeho súkromnej   sféry,   ktoré   mohli byť obsahom doručovanej listovej zásielky.

13.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu za akceptovateľný   a   primerane   argumentačne   zdôvodnený.   Napadnutý   rozsudok   preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je   arbitrárny   a   zrozumiteľným   spôsobom   dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

14. K tvrdenému zásahu do práv podľa čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru ústavný   súd   uvádza,   že   vo   svojej   judikatúre   opakovane   zdôraznil,   že   všeobecný   súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru   (kam   patria   aj   označené   práva),   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl.   48   ústavy   (II.   ÚS   78/05).   Na   druhej   strane   novšia   judikatúra   ústavného   súdu   už smeruje   aj   k posudzovaniu   namietaného   porušenia   hmotných   práv   v   rozhodnutí všeobecného   súdu,   a to aj   bez   toho,   aby   sťažovateľ   musel   namietať,   že   všeobecný   súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.).

15.   V   súvislosti   s   tvrdeným   zásahom   do   označených   práv   však   ústavný   súd konštatuje,   že   vzhľadom   na   záver   krajského   súdu   o   absencii   predpokladov   vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv (súkromia) sťažovateľa nemožno uvažovať o porušení   týchto   práv.   Totiž   ak   krajský   súd   (zhodne   s   okresným   súdom)   ústavne konformným   a   akceptovateľným   výkladom   relevantných   noriem   dospeli   k   záveru,   že u sťažovateľa nebol preukázaný neoprávnený zásah zo strany žalovaného a ani spôsobenie ujmy v jeho súkromnej sfére, a tento jeho názor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zjavné, že absentuje akákoľvek možná príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu a označenými právami.

16.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa,   ktorej reálnosť by mohol   bližšie posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na ďalšie   konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014