znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 430/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/148/2011 z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Z. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2012 doručená sťažnosť MUDr. Z. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   v spojitosti   s čl. 12   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So/148/2011 z 22. augusta 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a z dokumentov priložených k sťažnosti vyplýva, že medzi účastníkmi konania pred všeobecnými súdmi v správnom súdnictve   bolo   sporné,   či   dobu   od   1.   júla   1995   do   1.   júla   2004,   v   ktorej   sťažovateľ vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba prácu klinického onkológa v toxickom prostredí, možno hodnotiť vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, a teda či výkon činnosti vo zvýhodnenej   pracovnej   kategórii   má   vplyv   na   výšku   jeho   predčasného   starobného dôchodku.

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 500 708 3410 z 27. januára 2011 bol podľa § 67 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č. 461/2003   Z. z.“)   sťažovateľovi   priznaný   predčasný   starobný   dôchodok od 26. novembra 2010 v sume 441 € mesačne. Sťažovateľ sa na Krajskom súde v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   preskúmania   označeného   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne zastávajúc názor, že pri určení výšky jeho predčasného starobného dôchodku nebola zohľadnená práca v rizikovom prostredí (práca vo zvýhodnenej pracovnej kategórii).

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 Sd/83/2011-29 z 13. júna 2011 rozhodnutie Sociálnej poisťovne   potvrdil.   Z tohto   rozsudku   vyplýva, že   krajský   súd   neprihliadol   na námietku sťažovateľa,   že   mu   nebola   zhodnotená   práca   vo zvýhodnenej   pracovnej   kategórii s odôvodnením,   že   právna   úprava   predčasného   starobného   dôchodku   neumožňuje zohľadnenie zamestnania vykonávaného vo zvýhodnenej pracovnej kategórii tak, ako to umožňovali predpisy účinné do 31. decembra 2003. Krajský súd poukázal na § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého sa doba zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii   zohľadňuje   iba   pri   výpočte   starobného   dôchodku,   pomerného   starobného dôchodku a invalidného dôchodku tak, že suma takejto dávky nesmie byť nižšia ako suma určená   podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003.   Pri   predčasnom   starobnom dôchodku však nemožno takto určiť sumu predčasného starobného dôchodku, lebo predpisy účinné do 31. decembra 2003 takúto dávku a spôsob jej výpočtu nepoznali.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 Sd/83/2011-29 z 13. júna 2011 sa sťažovateľ odvolal   a domáhal   sa   jeho   zrušenia   dôvodiac,   že   je   povrchne   vypracovaný a nepreskúmateľný. Krajský súd sa nemal podľa sťažovateľa dostatočne vysporiadať ani s jeho námietkami a argumentáciou, pokiaľ ide o tvrdenie, že predčasný starobný dôchodok sa   po   dovŕšení   dôchodkového   veku   poistenca   stáva   starobným   dôchodkom,   preto predmetom   sporu   podľa   sťažovateľa   je   otázka   stotožnenia   závislej   práce   a   samostatnej zárobkovej činnosti a s ňou spojená otázka rozdielneho posudzovania pracovnej kategórie na   účely   starobného   dôchodku   a predčasného   starobného   dôchodku.   Podľa   názoru sťažovateľa rozlišovanie v prístupe Sociálnej poisťovne, ktoré akceptoval aj krajský súd, je prejavom   ich   svojvôle,   a   preto   je   v   rozpore   s   princípom   rovnosti.   Poukázal   pritom aj na nález   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 306/2010   z   8.   decembra   2010,   z   ktorého   má vyplývať, že prioritným kritériom na spravodlivé posúdenie nároku sťažovateľa a zaradenie ním   vykonávaného   zamestnania   do   zvýhodnenej   pracovnej   kategórie   na   určenie   výšky predčasného starobného dôchodku bol druh vykonávanej práce, a nie forma vykonávania tejto   práce.   Podľa   názoru   sťažovateľa   neobstojí   názor   krajského   súdu,   že   zákon č. 461/2003 Z. z. nezohľadňuje zamestnanie vykonávané v tzv. zvýhodnenej kategórii a že zvýhodnená pracovná kategória podmieňujúca výšku dávky sa uplatní len pri starobnom dôchodku,   a   nie   pri   predčasnom   starobnom   dôchodku,   pretože   predpisy   účinné do 31. decembra 2003 takúto dávku nepoznali. Vzhľadom na to je uvedený názor podľa sťažovateľa   v   rozpore   s   § 274   ods. 1   zákona   č. 461/2003   Z. z.   Obdobie   dôchodkového poistenia sa podľa sťažovateľa musí posudzovať pre predčasný starobný dôchodok rovnako ako   pre   starobný   dôchodok,   lebo   po dovŕšení   dôchodkového   veku   poistenca   splynú. Postupom odporkyne bol sťažovateľ postihnutý dvakrát, a to znížením výmery predčasného dôchodku   o 10 %   na   jednej   strane   a nezohľadnením   výkonu   práce   vo   zvýhodnenej pracovnej kategórii ako samostatne zárobkovo činná osoba na strane druhej.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 23 Sd/83/2011-29 z 13. júna 2011 ako vecne správny. Aj podľa názoru najvyššieho súdu   nárok   na   dôchodok   vo   výške,   ktorá   nie   je   nižšia   ako   jeho   výška   zistená   podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, sa netýka predčasného starobného dôchodku, keďže taký druh dôchodkovej dávky predpisy účinné do 31. decembra 2003 neupravovali, a to bez ohľadu na to, že dovŕšením dôchodkového veku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. sa predčasný   starobný   dôchodok   stáva   starobným   dôchodkom.   Sťažovateľ   si   podľa najvyššieho súdu musel byť vedomý toho, že v dôsledku uplatnenia nároku na predčasný starobný dôchodok nebude tento vypočítaný podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), a aj preto nie je   dôvodná   námietka   dvojitého   postihu   a   diskriminácie   sťažovateľa,   lebo   priznaním predčasného starobného dôchodku vo výške určenej podľa zákona č. 461/2003 Z. z. u neho nedošlo k inému zaobchádzaniu ako u iných žiadateľov o predčasný starobný dôchodok.

Sťažovateľ   považuje   výklad   najvyššieho   súdu   za   svojvoľný,   diskriminačný a nespravodlivý, a preto proti nemu podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   ním   došlo   k porušeniu   jeho základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   v spojitosti   s čl. 12   ústavy   a práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m.   I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd ďalej pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve, teda aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd (súd konajúci o žalobe proti rozhodnutiu alebo postupu správneho orgánu) nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (IV. ÚS 310/2011).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 12 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ nešpecifikoval, porušenia ktorého odseku čl. 12 ústavy sa dovoláva, ale zároveň namietal porušenie zásady nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   namietané   porušenie   čl. 12   ods. 1   a 2   ústavy konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať   ako   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 81/2011, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Tieto ustanovenia ústavy sú vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t. j.   aj   jeho   rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné porušenie tohto článku ústavy   vysloviť   len   v   spojení   s   vyslovením   porušenia   niektorého   zo   základných   práv a slobôd,   a preto   ak ústavný   súd   nedospeje   k   záveru,   že   boli   porušené   základné   práva a slobody   sťažovateľa,   neexistuje   ani   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   čl. 12   ústavy (IV. ÚS 214/2011, IV. ÚS 81/2011, m. m. IV. ÚS 119/07). Ústavný súd zastáva rovnaký názor aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru, pričom poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   (napríklad   rozhodnutie   bývalej   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva č. 23131/93 vo veci Ladislav Brežný a Aurel Brežný proti Slovenskej republike zo 4. marca 1996), z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Podstata   námietok   sťažovateľa   zhodne   s   námietkami   uvedenými   v   riadnom procesnom   postupe   pred   všeobecnými   súdmi   spočíva   v   tvrdení,   že   najvyšší   súd v napadnutom   rozhodnutí   potvrdil   diskriminačný   a nespravodlivý   výklad   Sociálnej poisťovne,   podľa   ktorého   bola   práca   vo zvýhodnenej   kategórii   u kolegov   sťažovateľa započítaná   do   ich   starobného   dôchodku,   ale   v jeho   prípade   nebola   táto   povaha   práce zohľadnená pri výpočte dávky predčasného starobného dôchodku. Argumentuje pritom, že predmetný rozdiel spočíva v tom, že na rozdiel od svojich kolegov, ktorí boli zamestnaní v pracovnoprávnom vzťahu, on prácu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba a tento rozdiel sa nemal prejaviť pri výpočte dávky sociálneho poistenia. Podobnosť inak rozdielnych dávok (sťažovateľov vlastný nárok na predčasný starobný dôchodok a nárok kolegov   na   starobný   dôchodok)   odôvodňuje   tým,   že   aj   pri   poberateľovi   predčasného starobného   dôchodku   po   vzniku   nároku   na   starobný   dôchodok   dôjde   k transformácii predčasného starobného dôchodku na starobný dôchodok.

Podľa   relevantných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu «Z dôchodkového zabezpečenia sa podľa zákona č. 100/1988 Zb. poskytujú tieto dôchodky: starobný,   invalidný,   čiastočný   invalidný,   za   výsluhu   rokov,   vdovský,   vdovecký,   sirotský, manželky, sociálny (§ 7 písm. a/. Druhom starobného dôchodku je aj pomerný starobný dôchodok (Druhá hlava, druhý diel, § 26 zákona č. 100/1988 Zb.)...

Podľa § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu. To platí aj vtedy, ak sa suma dôchodkov uvedených v prvej vete určuje na účely určenia sumy vdovského dôchodku, vdoveckého dôchodku alebo sirotského dôchodku.

Z citovaných ustanovení (§ 14 ods. 1 v spojení s § 16 a § 175 zákona č. 100/1988 Zb., § 274   ods. 1   a 2   zákona   č. 461/2003   Z. z.,   pozn.) vyplýva,   že   zachovanie   nárokov zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa týka len tých druhov dôchodkov, ktoré boli upravené v zákonnej úprave platnej pred 1. januárom 2004. Ak bol sťažovateľovi priznaný   predčasný   starobný   dôchodok,   ustanovenie   § 274   zákona   č. 461/2003   Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov na účely porovnávacieho výpočtu sumy dôchodku   podľa   zákona   č. 100/1988   Zb.   o   sociálnom   zabezpečení   v   znení   neskorších predpisov   nemožno   použiť.   Nároky   vyplývajúce   zo   zaradenia   do   zvýhodnenej   I.   alebo II. pracovnej kategórie podľa tohto ustanovenia na účely výpočtu sumy dôchodkovej dávky možno   použiť   len   pri   rozhodovaní   o   starobnom   dôchodku,   o   pomernom   starobnom dôchodku   alebo   invalidnom   dôchodku   (Zbierka   stanovísk   a   rozhodnutí   NS   a   súdov   SR 4/2012, rozhodnutie č. 59). Nárok na dôchodok vo výške, ktorá nie je nižšia ako jeho výška zistená   podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003   sa   teda   netýka   predčasného starobného dôchodku, keďže taký druh dôchodkovej dávky predpisy účinné do 31. decembra 2003 neupravovali a to bez ohľadu na to, že dovŕšením dôchodkového veku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. sa predčasný starobný dôchodok stáva starobným dôchodkom...

Vzhľadom na uvedené si sťažovateľ musel byť vedomý toho, že v dôsledku uplatnenia nároku   na   predčasný   starobný   dôchodok   nebude   tento   vypočítaný   aj   podľa   zákona č. 100/1988 Zb. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je dôvodná námietka dvojitého postihu a diskriminácie sťažovateľa, lebo priznaním predčasného starobného dôchodku vo výške určenej podľa zákona č. 461/2003 Z. z. u neho nedošlo k inému zaobchádzaniu ako u iných žiadateľov o predčasný starobný dôchodok.

Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáhal hodnotenia zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii do 1. júla 2004, také zaradenie by bolo možné len do 31. decembra 1999 (§ 14 ods. 1 v spojení s § 16 zákona č. 100/1988 Zb.). Hodnotenie samostatnej zárobkovej činnosti vo zvýhodnenej kategórii neumožňoval zákon č. 100/1988 Zb. ani pred zrušením pracovných kategórií.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. I. ÚS 306/2010, odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade sa ústavný súd zaoberal právnym   posúdením   otázky,   či   zamestnanie   sťažovateľa   bolo   „vykonávané   v   obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku“.».

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ sa v podstate cíti diskriminovaný   takým   výkladom   predmetných   ustanovení   právnych   predpisov,   podľa ktorého sú   podmienky   poberania predčasného   starobného dôchodku   iné ako starobného dôchodku, a zároveň sa na účely výpočtu predčasného starobného dôchodku robí rozdiel medzi   zamestnaneckým   pomerom   a samostatnou   zárobkovou   činnosťou,   čo   má   byť v rozpore   s judikatúrou   ústavného   súdu   (nález   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 306/2010). Takýto postup najvyššieho súdu pritom považuje za arbitrárny a nespravodlivý.

Ústavný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa poukazujúcou na diskriminačné posúdenie dávky predčasného starobného dôchodku a starobného dôchodku, ktoré by podľa sťažovateľa   mali   byť   posudzované   rovnako   z toho   dôvodu,   že   potom,   ako   poberateľ predčasného starobného dôchodku splní podmienky na priznanie starobného dôchodku, sa mu   predčasný   starobný   dôchodok   zmení   na   starobný   dôchodok.   V čase   rozhodovania správneho orgánu a vydania rozhodnutia, ktorého zákonnosť bola preskúmavaná, ale ešte neboli splnené podmienky na priznanie starobného dôchodku (z rozsudku krajského súdu pritom vyplýva, že sťažovateľ dovŕšil dôchodkový vek 8. júla 2012, teda až po vydaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu) a posúdenie možnej budúcej dávky (a podmienok nároku na jej vznik, ako aj na jej výšku) nebolo ani predmetom   rozhodovania   správneho   orgánu.   Ústavný   súd   bez   toho,   aby   prejudikoval posúdenie dávky sociálneho poistenia (starobný dôchodok) po nadobudnutí nároku na túto dávku, považuje dávku predčasného starobného dôchodku a starobného dôchodku za dve rozdielne dávky, a okolnosť, že sa v určitý čas jedna dávka transformuje na inú dávku, práve potvrdzuje rozdielny režim týchto dávok. Nejde tak v zmysle čl. 12 ústavy, resp. čl. 14 dohovoru o rovnaké situácie, ktoré by najvyšší súd posudzoval rozdielne.

Ústavný súd sa nestotožnil ani s argumentáciou sťažovateľa, že najvyšší súd robil rozdiel   v tom, či   v posudzovanom období vykonával prácu   ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba. Z uvedenej časti odôvodnenia vyplýva, že rozhodujúcim na určenie nebol spôsob realizácie určitého druhu práce, ale druh dávky (predčasný starobný dôchodok   oproti   starobnému   dôchodku).   Podstatná   časť   argumentácie   najvyššieho   súdu spočíva v tom, že zvýhodnenie vyplývajúce zo zaradenia do pracovných kategórií sa týka len tých druhov dôchodkov, ktoré boli upravené v zákonnej úprave platnej pred 1. januárom 2004. A keďže   predčasný   starobný   dôchodok   nepatril   medzi   dávky   predpokladané zákonnou úpravou pred 1. januárom 2004, nemožno priznať zvýhodnenie aj vo vzťahu k predčasnému starobnému dôchodku.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval rozhodnutie krajského súdu za vecne správne, vysporiadal sa pritom so všetkými námietkami sťažovateľa. Uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14   dohovoru   a čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnaký   záver   zaujíma   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 396/08),   a   vychádzajúc   z   toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov   za   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru. O prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013