znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 430/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., N., zastúpeného JUDr. M. C., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), v ktorej namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012.

2. Sťažovateľ v sťažnosti (bod I) uviedol tento skutkový stav:„Sťažovateľ podal dňa 18. 01. 2008 na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu na preskúmanie postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy - verejnej vysokej školy. Dňa 04.   06.   2008   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   na   pojednávaní   rozhodol   tak,   že   žalobu zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorému nebolo vyhovené a rozsudkom zo dňa 18. 03. 2009 bolo toto rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené.

Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd SR nálezom zo dňa 09. 12. 2010 sp. zn. II. ÚS 341/09 vyhovel a zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

Uznesením zo dňa 06. 04. 2011 sp. zn. 2 Sžo 4/2011 Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04. 06. 2008.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 23 S/41/2011 rozsudkom zo dňa 01. 06. 2011 opätovne žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30. 05. 2012 sp. zn. 2 Sžo/47/2011 potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.“

3. Ústavný súd poznamenáva, že sa bude zaoberať obdobím konania všeobecných súdov v predmetnej veci po svojom rozhodnutí nálezom sp. zn. II. ÚS 341/09 z 9. decembra 2010 a podrobí ústavnoprávnemu prieskumu podľa návrhu sťažovateľa (pozri petit sťažnosti –   bod   10)   odvolací   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   47/2011   z 30. mája   2012 a konanie mu predchádzajúce.

4. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd konal vo veci vedenej pod sp. zn.   2 Sžo   47/2011   ako   súd   odvolací,   a   to   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S/41/2011 z 1. júna 2011, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   verejnej   vysokej   školy   –   U.   (ďalej   len   „vysoká   škola“)   č.   Z   4109/2007 z 27. novembra   2007,   ktorým   bola   sťažovateľovi   ako   študentovi   ekonomickej   fakulty vysokej školy uložená povinnosť zaplatiť školné za akademický rok 2007/2008 z dôvodu, že pri svojom štúdiu na označenej fakulte vysokej školy prekročil štandardnú dĺžku štúdia piatich rokov. Sťažovateľ súbežne študoval na právnickej fakulte a na ekonomickej fakulte, pričom päťročné štúdium na právnickej fakulte ukončil v roku 2007, avšak na ekonomickej fakulte vysokej školy študoval namiesto štandardných piatich rokov až šesť rokov, pričom šiesty   rok,   o ktorý   prekročil   štandardnú   dĺžku   tohto   štúdia,   bol   v akademickom   roku 2007/2008.

5. Podstatou námietok sťažovateľa je (podľa jeho názoru) nesprávna interpretácia a následná aplikácia ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 131/2002 Z. z.“), najmä ustanovenia § 109 ods. 1 jeho poslednej vety: „Študenti študijných odborov zriadených   podľa   predchádzajúcich   predpisov   a študenti   doktorandského   štúdia vo vedených odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich predpisov   dokončia   štúdium   podľa   predchádzajúcich   predpisov.“   Sťažovateľ   tvrdí,   že argumentácia (záver) najvyššieho súdu, že sa „posledná veta nevzťahuje na sťažovateľa“ a taktiež že „z kontextu vety... nikde nevyplýva, že definícia študenti študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov sa vzťahuje iba na osoby, ktoré mali štatút študenta   v dobe   nadobudnutia   účinnosti   zákona   č. 131/2002   Z.   z.“. Podľa   názoru sťažovateľa „argumentácia   najvyššieho   súdu   je   v tomto   smere   nepresvedčivá a nekoherentná“.

6.   Sťažovateľ   taktiež   namietal „argumentáciu“ najvyššieho   súdu,   že „prekročil štandardnú dĺžku štúdia stanovenú na päť rokov podľa zákona č. 172/1990 Zb. a tým sa dopustil porušenia povinnosti podľa zákona č. 131/2002 Z. z. Opäť sa tu dostávame do základného   rozporu   medzi   pôsobnosťou   jednotlivých   zákonov.   Najvyšší   súd   opakovane zdôraznil, že prechodné ustanovenia § 109 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. sa nevzťahuje na sťažovateľa - t. j. jeho štúdium by sa malo posudzovať podľa platného predpisu. Zároveň ale pri určení štandardnej dĺžky inžinierskeho štúdia odkazuje na zrušený zákon 172/1990 Zb. Inú možnosť ani súd nemal, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, zákon č. 131/2002 Z. z. päťročné inžinierske štúdium nepozná.“. Sťažovateľ v súvislosti s tým tvrdil, že „V rámci princípu   jednotného   a   ústavne   konformného   výkladu   zákonných   noriem   nie   je   vyššie uvedený postup súdu obhájiteľný a má za následok porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivý proces.“.

7.   Sťažovateľ   tiež   nesúhlasí   s názorom   najvyššieho   súdu „že   aj   v   čase   prijatia sťažovateľa   na   štúdium   existovala   povinnosť   platiť   školné   a   to   základe   vtedy   platného znenia §92 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. Nie je preto dôvod, prečo by sťažovateľ (podľa názoru súdu) nemal platiť školné aj podľa nového predpisu.“. Podľa názoru sťažovateľa „školné podľa vyššie uvedeného ustanovenia nebolo nikdy určené a ani vymáhané, je znenie irelevantné, nakoľko v dobe platnosti tohto ustanovenia ho sťažovateľ neporušil“. Taktiež podľa názoru sťažovateľa „nie je vyriešená problematika výšky školného, keďže táto má byť určená podľa § 92 ods. 3, ktorý sa sťažovateľa ako študenta prijatého na štúdium pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona netýka (§ 113a ods. 10). Postupom verejnej vysokej školy   bola   porušená   základná   zásada   právneho   štátu   uvedená   v   č.   2   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento postup správneho orgánu svojím rozhodnutím odobril aj súd.“.

8.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Najvyšší   súd   SR   ako   pred   ním   aj   Krajský   súd Banskej Bystrici opomenuli výhradu sťažovateľa,   že zákonná norma,   o ktorú sa opiera rozhodnutie orgánu verejnej správy je nejednoznačná a zmätočná, najmä v tom smere, že jedno ustanovenie vylučuje platnosť iného, na ktoré sa následne potom odvoláva,“ a tiež že mu „nebolo...   doručené   vyjadrenie   žalovanej   k odvolaniu   sťažovateľa.   Vzhľadom   na uvedené došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

9. Najvyššiemu súdu ešte vytýkal, že „okrem vyššie uvedeného neriešil základné problémy, ktoré boli v konaní nastolené, a to:

- výška školného bola určená všeobecným interným predpisom fakulty, nie vysokej školy

- výšku školného určila dekanka fakulty, ktorá nemá právnu subjektivitu

- prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie nemá zákonné odôvodnenie tak aby bol možný ich prieskum

O vyššie uvedených námietkach žalobcu najvyšší súd vôbec nerozhodoval ani vo zvyšku odôvodnenia neodkázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súd v Banskej Bystrici. Nakoľko ide o závažné námietky, ktorých podstata sa má v správnom súdnictve skúmať, bola týmto postupom súdu sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a tým porušené právo na spravodlivý proces.“.

10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd SR v konaní 2 Sžo/47/2011 porušil sťažovateľove právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 05. 2012 sp. zn. 2 Sžo 47/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom SR.“

11. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil žalobu z 19. decembra 2007, rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 S/12/2008 zo 4. júna 2008, odvolanie sťažovateľa z 15. júla 2008, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009, nález ústavného súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   341/09   z 9.   decembra 2010,   uznesenie najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžo 4/2011 zo 6. apríla 2011, rozsudok   krajského súdu   sp.   zn. 23 S/41/2011 z 1. júna   2011,   odvolanie   sťažovateľa   z 11.   júla   2011   a   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžo/47/2011 z 30. mája 2012.

II.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

13.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

14. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

15.   Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v odôvodnení   svojej sťažnosti (bod II – Porušenie základného práva alebo slobody) namietal aj porušenie práv podľa čl. 42 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 („čl. 6 ods. 1 a 2“) dohovoru, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy (časť III sťažnosti „postup správneho orgánu... odobril aj súd“) postupom v jeho veci konajúcich všeobecných súdov aj nad rozsah petitu sťažnosti (bod 10). Ústavný súd s prihliadnutím na rozsah svojej ústavnej preskúmavacej právomoci vyplývajúcej aj z už citovaného   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   považoval tieto   námietky sťažovateľa   (kvalifikovane   právne   zastúpeného   advokátom)   za   súčasť   jeho   všeobecnej argumentácie, ktorú samostatne neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.

16. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je (teda) namietané porušenie označených práv zaručených   ústavou   a dohovorom   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012 (bod 10).

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

18. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) najmä v tom (body 5 až 9), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne vyhodnotili   existujúci   skutkový   stav,   nesprávne   interpretovali   a aplikovali   na   vec   sa vzťahujúce   (aktuálne)   právne   predpisy   (normy),   v dôsledku   čoho   potom   skutkový   stav nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

20. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 47/2012 z 30. mája 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

21. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   na   základe   odvolania   sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 23 C/41/2011-23 z 1. júna 2011, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho   nadväzujúcich   právnych   záverov.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia po oboznámení   podstaty   prvostupňového   rozsudku   uviedol   odvolaciu   argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie žalovanej (vysokej školy) k nemu. Následne najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.   Rozhodol   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   podľa   §   250ja   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   rozsudkom,   ktorý   verejne   vyhlásil   (§   156   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku),   s   tým,   že   termín   verejného   vyhlásenia   rozsudku   bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možností spoločnosti aj na vysokých školách. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa možno domáhať práva podľa čl. 42 len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda v predmetnej právnej veci podľa zákona č. 131/2002 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, zistil, že žalobca bol rozhodnutím dekana F. č. 1572/2002 zo 7. júna 2002 prijatý na štúdium na vysokej škole v akademickom roku 2002/2003 formou denného štúdia v odbore „Financie, bankovníctvo a investovanie“, a to podľa ustanovenia § 58 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. Žalobca bol imatrikulovaný na F. v študijnom odbore Financie, bankovníctvo a investovanie (imatrikulačný list č. FBI/18/1/2002 z 15. novembra 2002). Žalobca študoval na vysokej škole v uvedenom študijnom odbore v akademických rokoch 2002/2003, 2003/2004 (od 16. februára 2004 do 30. júna 2004 žalobca na základe súhlasu   dekana   č.   ŠO   69/2004   z   10.   februára   2004   študoval   podľa   individuálneho študijného plánu; žalobca mal na základe ďalšieho súhlasu dekana č. 1844/2004 z 15. júna 2004   predĺžené   obdobie   pre   hodnotenie   známkou   za   uvedený   akademický   rok   do   31. augusta 2004), 2004/2005, 2005/2006, 2006/2007 (od 1. apríla 2007 do 31. augusta 2007 žalobca na základe súhlasu prodekana pre pedagogickú činnosť č. 66/SO z 27. marca 2007 študoval podľa individuálneho študijného plánu) a 2007/2008, teda celkovo šesť rokov. Dekanka   E.   č.   414/ŠO   z   23.   októbra   2007   určila   žalobcovi   výšku   školného   v akademickom roku 2007/2008 z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia študijného programu podľa § 53 ods. 3 o dobu jeden rok. Postupovala podľa Smernice č. 7/2006 U. o výbere školného na U. v akademickom roku 2007/2008 a § 92 ods. 4 a §.71 ods. 3 písm. b/ zákona   č.   131/2002   Z.   z.   Pokračovanie   v   štúdiu   v   akademickom   roku   2007/2008   je podmienené preukázaním úhrady školného hodnoverným spôsobom v zmysle § 92 ods. 4 a § 71 ods. 3 písm. b/ zákona č. 131/2002 Z. z. je študent povinný uhradiť školné vysokej škole. Porušenie   tejto   povinnosti   bude   považované   za   disciplinárny   priestupok   v   zmysle   §   72 zákona č. 131/2002 Z. z.

Rektorka   U.   rozhodla   rozhodnutím   č.   Z   4109/2007   (spis   1880-2007-SR)   z   27. novembra 2007 tak, že potvrdila oznámenie dekanky E. č. 414/ŠO z 23. októbra 2007 o určení výšky školného v akademickom roku 2007/2008 na tejto fakulte a žalobcovu žiadosť o preskúmanie tohto oznámenia zamietla.

Z oznámenia M. č. 2/2008-OK/sťaž. z 28. apríla 2008 (na základe sťažnosti žalobcu na   postup   žalovaného)   vyplýva,   že   Smernicu   č.   7/2006   o   výbere   školného   na   U.   v akademickom roku 2007/2008 vydala verejná vysoká škola - U. - a nie jej organizačná zložka E. Verejná vysoká škola v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom v čase vydania smernice v predpísanej lehote zverejnila školné a poplatky spojené so štúdiom na nasledujúci akademický rok. M. poukázalo na § 92 ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. a zdôraznilo, že žalobca študuje päťročný študijný program šiesty rok, prekračuje teda štandardnú dĺžku štúdia. Okrem toho žalobca je absolventom P., ktorú súbežne študoval so štúdiom na E. a denné magisterské štúdium na P. ukončil štátnou záverečnou skúškou 28. mája 2007 - z toho vyplýva, že od 1. septembra 2002 na dvoch fakultách absolvoval desať rokov   vysokoškolského   štúdia   a jedenásty   rok   ešte   študuje.   Ustanovenia   o   povinnosti uhrádzať školné a poplatky spojené so štúdiom podľa § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. sa vzťahujú   na   študentov,   ktorí   boli   na   štúdium   prijatí   po   1.   apríli   2002   (§   113   ods.   3 citovaného zákona), teda aj na žalobcu. M. sa v oznámení o vybavení sťažnosti venovalo aj disciplinárnemu konaniu žalobcu, ktoré je pre predmetnú právnu vec irelevantné, preto na ňu Najvyšší súd Slovenskej republiky neodkazuje. V závere M. vyhodnotilo sťažnosť žalobcu na   činnosť   žalovaného   v   zmysle   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o   sťažnostiach   ako neopodstatnenú.

Univerzita M. vydala 20. decembra 2006 Smernicu č. 7/2006 o výbere školného na U. v akademickom roku 2007/2008 (v znení dodatkov), ktorú schválila rektorka univerzity prof.   PhDr.   B.   K.,   CSc.,   pričom   maximálna   suma   pre   študentov,   ktorí   sú   občanmi Slovenskej republiky bola stanovená na 42.000,-- Sk (1394,14 €). Podľa dodatku č. 1/2007 z 5.   februára   2007   k   Smernici   č.   7/2006   výšku   školného   v   študijných   programoch uskutočňovaných na fakulte si určí fakulta osobitným predpisom. Smernica bola vydaná v súlade s § 92 ods. 1 až ods. 3, ods. 11 zákona č. 131/2002 Z. z. a neboli ňou rozšírené zákonné povinnosti študenta platiť školné, pretože povinnosť platiť školné je zakotvená v § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. a Smernica bola vydaná na základe § 92 ods. 1 až ods. 3, ods. 11 zákona č. 131/2002 Z. z., čo je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   zloženie   senátu   Krajského   súdu v Banskej Bystrici, ktorý vo veci konal a rozhodol (JUDr. M. S., JUDr. D. M. a Ľ. B.), je v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndzk 2/2008 zo dňa 17. apríla   2008.   Podľa   citovaného   uznesenia   z konania   vo   veci   neboli   vylúčení   sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. S., JUDr. D. M. a Ľ. B. Konanie o námietke zaujatosti voči ostatným sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici (okrem iných aj voči JUDr. J. Š., ako štvrtému členovi senátu 23 S) bolo zastavené. Nedošlo preto k odňatiu žalobcu a žalovaného ich zákonnému sudcovi, resp. senátu.

Ako   bolo   uvedené   vyššie   žalobca   bol   prijatý   na   štúdium   na   vysokej   škole v akademickom roku 2002/2003 podľa ustanovenia § 58 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. dňa 7.   júna   2002.   Jednoznačne   a   nepochybne   sa   naňho   vzťahuje   zákon   č.   131/2002   Z.   z. Študijný   odbor   „Financie,   bankovníctvo   a investovanie“   bol   zriadený   pred   účinnosťou zákona č. 131/2002 Z.   z. a prechodné ustanovenie § 109 upravovalo podmienky štúdia študentov aj tohto študijného odboru. Avšak, žalobca ku dňu účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z. (t. j. k 1. aprílu 2002) nebol študentom F., bol len uchádzačom o štúdium. Uchádzač sa stáva študentom vysokej školy až dňom zápisu na štúdium - v žalobcovom prípade až po účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z.

Zákonodarca v prechodných ustanoveniach citovaného zákona - § 109 a nasl. - riešil transformáciu existujúcich študijných odborov, tak aby po uplynutí zákonom stanovenej doby bolo štúdium na všetkých vysokých školách na Slovensku jednotné. Transformácia študijných odborov predstavuje jeden zo základných kameňov reformy vysokého školstva. Zákon   č.   131/2002   Z.   z.   dôsledne   rozlišuje   medzi   Študijnými   odbormi   a   študijným programom.

Podľa   ustanovenia   § 109 ods.1 zákona č.   131/2002   Z.   z.   vysoké   školy   môžu od akademického roka 2005/2006 prijímať študentov len na štúdium študijných programov podľa   tohto   zákona   a   uskutočňovaných   na   základe   kreditového   systému   spĺňajúceho rámcové usmernenie podľa § 62 ods. 4. V akademickom roku 2003/2004 a v akademickom roku 2004/2005 môžu vysoké školy prijímať študentov aj na štúdium študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak majú v nich právo konať štátne skúšky. V akademickom   roku   2003/2004   a   v   akademickom   roku   2004/2005   môžu   vysoké   školy a externé vzdelávacie inštitúcie prijímať študentov na doktorandské štúdium vo vedných odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak majú   v   nich   právo   konať   dizertačné   skúšky   a   obhajoby   dizertačných   prác   a   udeľovať vedecko-akademické   hodnosti   alebo   umelecko-akademické   hodnosti.   Študenti   študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov a študenti doktorandského štúdia vo vedných   odboroch   alebo   v   umeleckých   odboroch   zriadených   podľa   predchádzajúcich predpisov dokončia štúdium podľa predchádzajúcich predpisov.

Z uvedeného (ako aj z dôvodovej správy k zákonu č. 131/2002 Z. z.) vyplýva, že na transformáciu   vzdelávacích   aktivít   vrátane   akreditácie   nových   študijných   programov a prechodu na kreditový systém zákon poskytuje vysokým školám lehotu do konca roku 2003,   pretože   od   akademického   roka   2004/2005   budú   môcť   prijímať   študentov   len   na štúdium študijných odborov zriadených podľa tohto zákona. V prechodnom období, teda v akademických rokoch 2002/2003 a 2003/2004 budú môcť vysoké školy prijímať študentov aj na štúdium študijných odborov zriadených podľa doterajších predpisov, ak majú v nich právo konať štátne skúšky. Zákon ustanovil, že doteraz priznané práva pre tieto študijné odbory   zanikajú   v   termíne   vychádzajúcom   z   ustanovenia,   že   v   akademickom   roku 2003/2004 bude možné naposledy prijať na štúdium týchto študijných odborov študentov. To konkrétne znamená, že práva konať štátne skúšky v študijných odboroch bakalárskeho štúdia priznané podľa doterajších predpisov do nadobudnutia účinnosti zákona č. 131/2002 Z.   z.   zanikajú   31.   decembra   2008,   práva   konať   štátne   skúšky   v   študijných   odboroch magisterského   a inžinierskeho   štúdia,   rigorózne   skúšky   a   obhajoby   rigoróznych   prác zanikajú 31. decembra 2010, atď., ak z iných dôvodov nezanikli pred týmito dátumami. Zákon   č. 131/2002   Z.   z.   definitívne   ukončil   štúdium   na   neakreditovaných   študijných odboroch   a v akademickom   roku   2002/2003   už   nesmie   vysoká   školy   na   neakreditované študijné odbory prijímať študentov.

Študent podľa § 109 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý v akademickom roku 2002/2003   študoval   v   študijnom   odbore   zriadenom   podľa   doterajších   predpisov,   môže v tomto odbore študovať len za podmienky, že vysoká škola má právo v nich vykonávať štátne skúšky (aj to len do 31. decembra 2008). Teda jediná podmienka, ktorú zákon kládol, bola akreditácia študijného programu a zároveň určil lehotu, do kedy je platná akreditácia študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich právnych predpisov.

V čase prijatia žalobcu na štúdium (7. júna 2002) bolo účinné znenie ustanovenia § 92   ods.   3,   podľa   ktorého   študenti   v   študijnom   programe   prvého   stupňa,   v   študijnom programe druhého stupňa alebo v študijnom programe podľa § 53 ods. 3 (§ 2 ods. 5), ktorí neprekročili   štandardnú   dĺžku   štúdia   (§   51   ods.   4   písm.   h/)   ustanovenú   pre   študijný program, školné neplatia. Z uvedeného vyplýva, že už v čase prijatia si mal byť žalobca vedomý, že ak prekročí štandardnú dĺžku štúdia ustanovenú pre jeho študijný program, je povinný platiť školné. Prekročenie štandardnej dĺžky štúdia musel v tom čase preukazovať napríklad zdravotnými dôvodmi alebo inými vážnymi dôvodmi. Zákon č. 131/2002 Z. z. v období do 31. augusta 2007 určoval platenie školného len v dvoch prípadoch (§ 92 ods. 3 až ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z.):

-   prekročenie   štandardnej   dĺžky   štúdia   ustanovenej   pre   študijný   program   bez vážneho dôvodu.

- štúdium cudzincov. Iné poplatky ako školné (§ 92 ods. 7 až ods. 10 citovaného zákona) boli platené:

-   uchádzačmi   o   štúdium   v   súvislosti   s   materiálnym   zabezpečením   prijímacieho konania,

- v súvislosti so zabezpečením rigorózneho konania a s obhajobou rigoróznej práce, - za   úkony   spojené   s   vydaním   diplomu   o   priznaní   akademického   titulu   absolventom magisterského štúdia, ktorí vykonali rigoróznu skúšku,

- za vydanie dokladov o štúdiu a podobne. Štandardná dĺžka žalobcovho inžinierskeho študijného programu (resp. „študijného odboru“ podľa predchádzajúceho právneho predpisu) bola päť rokov. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, prečo by mala byť štandardná dĺžka jeho inžinierskeho študijného programu   šesťročná   (napríklad   prostredníctvom   povolenia   ministerstva,   vyjadrenia akreditačnej komisie a podobne). V administratívnom spise sa nenachádza údaj o tom, že žalobcov inžiniersky študijný program by mal trvať šesť rokov, práve naopak.

Žalobca   v   akademickom   roku   2007/2008   študoval   šiesty   rok   v   inžinierskom študijnom programe, teda o jeden rok prekročil štandardnú dĺžku štúdia ustanovenej pre tento študijný program, bol teda povinný zaplatiť školné podľa § 92 ods. 3, ods. 4 zákona č. 131/2002 účinného do 31. augusta 2007 ako aj podľa § 113a ods. 10 zákona č. 131/2002 Z. z. účinného od I. septembra 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza obe zákonné ustanovenia najmä z dôvodu prehľadnosti, teda aby bolo zrejmé, že povinnosť študenta platiť   školné   v   prípade   prekročenia   štandardnej   dĺžky   štúdia   v   študijnom   programe existovala   už   v   čase   prijatia   žalobcu   na   vysokoškolské   štúdium,   a   že   táto   povinnosť žalobcovi nezanikla ani po účinnosti zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 363/2007 Z. z.), od 1. septembra 2007.

Zákon č. 363/2007 Z. z. v značnej miere rozšíril povinnosť študentov platiť školné v porovnaní správnym stavom účinným pred 1. septembrom 2007. Od 1. septembra 2007 naďalej zostala povinnosť platiť školné študentom, ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia (§ 92 ods. 4) a cudzincom (§ 92 ods. 9); okrem toho bolo od 1. septembra 2007 zavedené ročné školné pre jednotlivé študijné programy, ktoré sa vzťahujú na konkrétny akademický rok, a to tak pre dennú, ako aj externú formu štúdia. Takisto bola zavedená povinnosť študenta, ktorý študuje súbežne v jednom akademickom roku dva alebo viac študijných programov   poskytovaných   verejnou   vysokou   školou   v   tom   istom   stupni,   platiť   školné v druhom a ďalšom študijnom programe za štúdium v príslušnom akademickom roku (§ 92 ods. 5). Keďže sa mohol rozšíriť okruh platiacich študentov z už existujúcich študentov (čo bol   aj   prípad   žalobcu)   zákonodarca   upravil   prechodné   ustanovenia   tak,   aby   bol   v   ich prípade zachovaný princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na nich vzťahuje až prekročením štandardnej   dĺžky   štúdia.   Inými   slovami,   študentom   prijatým   na   štúdium   pred   1. septembrom 2007 nevznikne ďalšia (nová) povinnosť platiť školné, než tomu bolo v čase ich prijatia na štúdium na vysokú školu, teda pred 1. septembrom 2007. Žalobca bol prijatý na vysokoškolské   štúdium   7.   júna   2002,   teda   pred   1.   septembrom   2007   a   v   tomto   čase existovala   povinnosť   platiť   školné   len   v   prípade   prekročenia   štandardnej   dĺžky   štúdia a v prípade   cudzincov,   preto   ani   žalobcovi   nemohla   vzniknúť   povinnosť   platiť   školné z iných,   nových   dôvodov,   ktoré   v   čase   jeho   prijatia   na   štúdium   neexistovali,   ale   len   z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia.

Zákonodarca na túto situáciu pamätal aj v prechodnom ustanovení § 113a zákona č. 131/2002   Z.   z.   účinného   od   1.   septembra   2007.   Podľa   ods.   9   tohto   ustanovenia   sa ustanovenia   §   92   ods.   3   až   8   nevzťahujú   na   študentov   prijatých   na   štúdium   pred 1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli prijatí a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne. Z uvedeného vyplýva, že podmienky „neboli prijatí a nezapísali sa“ musia byť splnené kumulatívne, čo je vyjadrené spojkou „a“, ktorú z logického,   systematického   a   teleologického   hľadiska   nemožno   vykladať   ako   spojku alternatívnu. Preto platí, že čo ak len jedna z týchto dvoch podmienok nie je splnená (teda či už študent bol prijatý alebo sa zapísal na štúdium aj po 1. septembri 2007), vzťahujú sa naňho ustanovenia § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. septembra   2007.   Z   dôvodovej   správy   k   citovanému   ustanoveniu   vyplýva,   že   má   ísť o študenta, ktorý už jeden študijný program študuje a zároveň bol prijatý a zapísaný od akademického roka 2007/2008 (rozhodnutie o prijatí bolo vydané pred účinnosťou tohto zákona) na štúdium bakalárskeho študijného programu, pričom štandardné dĺžky oboch študijných   programov   sa zrátavajú.   Prekročením štandardnej   dĺžky oboch   štúdií   vzniká študentovi   povinnosť   platiť   školné.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   tejto   časti stotožnil so žalobcom, pretože krajsky sud nesprávne spájal pojmy..boli prijatí a nezapísali sa", pričom správne a zákonne malo byť „neboli prijatí a nezapísali sa“. Táto nesprávnosť však nemala za následok nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu ako celku.

Štandardná dĺžka žalobcovho štúdia bola desať rokov (päť rokov v študijnom odbore právo a päť rokov v študijnom odbore financie, bankovníctvo a investovanie); žalobca však v akademickom roku 2007/2008 prekročil štandardnú dĺžku štúdia o jeden rok, pretože v študijnom   odbore   financovanie,   bankovníctvo   a   investovanie   v   akademickom   roku 2007/2008 študoval šiesty rok.

Žalobca   bol   prijatý   na   študijný   odbor   „právo“   a   „financie,   bankovníctvo a investovanie“   v   roku   2002.   Žalobca   teda   podľa   §   113a   ods.   9   začal   študovať   pred 1. septembrom   2007   a   nebol   prijatý   ani   sa   nezapísal   na   nový   študijný   program v akademickom roku 2007/2008, preto sa naňho § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. nevzťahuje. Zákonodarca však pamätal aj na túto situáciu a v ustanovení § 113a ods. 10 zákona č. 131/2002 Z. z. zakotvil povinnosť študentom, na ktorých sa nevzťahuje § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. (teda študent podľa odseku 9), uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študuje študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v citovaných ustanoveniach nie je nič nelogické, práve   naopak.   Aby   nevznikla   situácia,   že   určitá   časť   študentov,   na   ktorých   by   sa nevzťahovala povinnosť platiť školné podľa § 92 ods. 3 až ods. 8 citovaného zákona, by študovala   v   študijných   programoch   dlhšie   ako   je   ustanovená   štandardná   dĺžka   štúdia a zároveň by títo študenti neboli povinní platiť školné pri prekročení štandardnej dĺžky štúdia, tak ako tomu bolo podľa ustanovenia § 92 ods. 3 až ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. augusta 2007, zákonodarca uložil povinnosť platiť školné aj týmto študentom, ale len v prípade, že povinnosť zaplatiť školné v akademickom roku 2007/2008 vo výške 10.500,- Sk (348,53 €), aj keď zrejme omylom okrem ustanovení § 92 ods. 4, 71 ods.   3   písm.   b/   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   účinného   do   31.   augusta   2007   neuviedol   aj ustanovenie § 113a ods. 10 zákona č. 131/2002 Z. z. účinného od 1. septembra 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že právnu normu je potrebné vykladať   systematicky,   historickým,   logickým   a   v   neposlednom   rade   teleologickým výkladom;   žiadne   zákonné   ustanovenie   nemožno   vykladať   izolované   bez   ostatných ustanovení,   či   už   ustanovení   v   konkrétnom   paragrafe,   oddiele   alebo   zákone.   Nemožno z kontextu   vytrhnúť   poslednú   vetu   ustanovenia   §   109   ods.   1   a   nedať   ju   do   súvisu s predchádzajúcimi vetami citovaného ustanovenia. Takisto pri § 113a ods. 9, ods. 10 treba prihliadnuť aj na ustanovenie § 66 ods. 3, ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. účinné od 1. septembra 2007, keďže tak ustanovenie § 113a, ako aj § 66 ods. 3, ods. 4 a § 92 ods. 3 až ods.   8   citovaného zákona boli zavedené   zákonom   č.   363/2007 Z.   z.   a spája   sa s nimi rovnaký dátum účinnosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Krajský súd v Banskej Bystrici nepochybil, keď žalobu žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej   republiky,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   ako   vecne   správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.»

22. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

23. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   uvedenými   v odvolaní   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je plne realizované právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

24.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26.   Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   mu „nebolo   doručené   vyjadrenie   žalovanej k odvolaniu sťažovateľa...“ (pozri bod 8). K uvedenej námietke ústavný súd poznamenáva, že totožnou problematikou sa v predmetnej právnej veci už ústavný súd zaoberal vo svojom náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   341/09   z 9.   decembra   2010   (bod   II.   B   –   odôvodnenie   nálezu „k základnému právu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“), v ktorom vyslovil právny názor, s ktorým sa pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti plne stotožňuje (pozri bod 8 v spojení s bodom 3). K ďalšej námietke sťažovateľa [„... zákonná norma o ktorú opiera (najvyšší súd, pozn.) rozhodnutie orgánu verejnej správy je nejednoznačná a zmätočná...“] ústavný   súd   poznamenáva, že   v jeho právomoci   je aj   rozhodovanie   o súlade   všeobecne záväzných predpisov podľa čl. 125 postupom stanoveným v druhej hlave prvom oddiele zákona o ústavnom súde na návrh týmto zákonom oprávnených osôb.

27. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012