znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 430/2011-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. M. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 312/2010 z 9. marca 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. Č. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 312/2010 z 9. marca 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 312/2010 z 9. marca 2011 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. Č. trovy právneho zastúpenia   v sume 130,90   € (slovom   stotridsať   eur a   deväťdesiat   centov)   na účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr.   M.   V.,   CSc.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   Č.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. V., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 312/2010 z 9. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ «podal   5.   októbra   2007 na Okresnom   súde   Bratislava   II...   návrh   na   uloženie   povinnosti   na   náhradu   škody spôsobenej „rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom“, ktorým sa domáhal, aby súd uložil Slovenskej republike, za ktorú koná Ú. Slovenskej republiky, povinnosť   nahradiť   mu   škodu   vo   výške   456.000,-   Sk,   ako   náhradu   zisku,   ktorý navrhovateľovi ušiel v dôsledku „nesprávneho rozhodnutia a predchádzajúceho úradného postupu“ k. Okresného úradu B. č. V-34101/98 zo dňa 1. 7. 1999, ktorým bol zamietnutý návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Predmetné rozhodnutie k. Okresného úradu B. (ďalej len „katastrálny úrad“) bolo zrušené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 3 Sp/159/2004 zo dňa 9. 6. 2005.».

Okresný súd B. (ďalej len „okresný súd“) rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 C 241/2007 zo 7. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že zastavil konanie v časti, v ktorej vzal sťažovateľ návrh späť, a vo zvyšku jeho návrh z dôvodu premlčania zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   rozsudku okresného súdu vytýkal najmä dve závažné pochybenia. Prvé pochybenie spočívalo podľa sťažovateľa v tom, že okresný súd na jednej strane konštatoval, že «podľa právoplatného rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorý   rozsudkom   č.   3   Sp/159/2004-9   zo   dňa 9. 6. 2005 zrušil rozhodnutie k. a vec mu vrátil na nové konanie „napadnuté rozhodnutie nezodpovedá zákonu, nakoľko bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné“, ale na druhej strane... pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty vzal do úvahy výlučne len porušenie zákona spočívajúce v nedodržaní lehoty pre rozhodnutie k. a nevzal do úvahy aj nasledujúci postup k., ktorý „nezodpovedal zákonu“.». Druhé pochybenie okresného súdu spočívalo podľa sťažovateľa v   tom,   že   rozsudok   okresného   súdu   vychádzal „z   nesprávneho   právneho   predpisu ustanovujúceho   objektívnu   premlčaciu   dobu   pre   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Takým právnym predpisom v skutočnosti nie je všeobecné ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka..., ale špeciálne ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom...“.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, a teda sťažovateľom vytýkané nedostatky prvostupňového rozhodnutia nielen neodstránil, ale podľa jeho názoru pridal ďalšie dve nové pochybenia. Krajský súd „celkom opomenul, že rozhodnutie k. bolo zrušené nielen pre jeho omeškanie, ale hlavne preto, že vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu, že malo byť vydané nielen skôr, ale hlavne malo byť opačné a návrh na vklad nemalo zamietnuť ale mu malo vyhovieť“. V tejto súvislosti krajský súd «v príkrom rozpore so skutočnosťou   tvrdí,   že „rozhodnutie Okresného úradu   B.   zo dňa č.   V-34101/98 nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2005 č.   k.   3   Spr   1598/2004-9   zrušené   a   vrátené   Okresnému   úradu   B.,   k.   vrátené   na   nové konanie“».

Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ rozsudok krajského súdu za zmätočný, založený na nezrozumiteľnej argumentácii „o údajnej chýbajúcej nezákonnosti rozhodnutia k. zrušeného Krajským súdom v Bratislave...“ a arbitrárny najmä v otázke, ktorý „právny predpis má byť aplikovaný na posúdenie dĺžky objektívnej premlčacej doby pre nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“. Krajský súd v danej veci na posúdenie premlčacej doby aplikoval § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda dospel k nesprávnemu   právnemu   záveru,   že   objektívna   premlčacia   doba   v prípade   uplatňovania náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je trojročná.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie uviedol šesť dôvodov, pre ktoré sa má podľa jeho názoru v jeho veci aplikovať § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), podľa ktorého sa desaťročná objektívna premlčacia doba vzťahuje aj na prípady uplatnenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom:

-   ustanovenie   §   22   upravujúce   premlčanie   je   v   rámci   zákona   o   zodpovednosti za škodu   zaradené v jeho tretej   časti,   a preto   sa   vzťahuje na konanie o   náhrade škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   ako   aj   na   konanie   o   náhrade   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom;

-   uvedený   názor   vyplýva   aj   zo   samotného   znenia   ustanovenia   §   22   zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré znie: „Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí...“, a teda sa vzťahuje tak na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom;

-   k   odlišnému   stanoveniu   objektívnej   premlčacej   doby   nemožno   dospieť   ani   pri logickom   výklade   §   22   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu,   pretože „spoločnosť   má nepochybne   rovnaký   záujem   na   ochrane   občanov   pred   každým   nezákonným   konaním štátnych   orgánov,   bez   ohľadu   na   to,   či   je   to   nezákonné   rozhodnutie   alebo   nezákonný postup“;

- v osobitnej časti dôvodovej správy k § 22 až § 24 zákona o zodpovednosti za škodu sa uvádza, že „tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia doba stanovená jednotne pre konanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj pre konanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím“;

- takmer zhodné s § 22 zákona o zodpovednosti za škodu je znenie § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ktorým bol zákon o zodpovednosti za škodu zrušený), ktorého druhý odsek znie:

„Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému   doručené   (oznámené)   rozhodnutie,   ktorým   mu   bola   spôsobená   škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.“ V dôvodovej správe k uvedeným ustanoveniam tohto zákona sa uvádza, že „Objektívna premlčacia lehota je 10-ročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému   alebo   osobám,   ktoré   môžu   uplatniť   nárok   na   náhradu   škody   v   prospech poškodeného   alebo   po   jeho   smrti   alebo   odo   dňa,   keď   došlo   k   nesprávnemu   úradnému postupu. Objektívna premlčacia lehota neplynie, ak ide o škodu na zdraví.“;

- uvedený záver vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 2/96 z 31. júla 1996, v ktorom sa uvádza: „Vzhľadom na závery odvolacieho súdu, dôvody dovolania, a najmä na osobitnú úpravu premlčania práva na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste v ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb. (na rozdiel od všeobecne stanovenej trojročnej   subjektívnej   a   desaťročnej   objektívnej   premlčacej   doby   pri   iných   druhoch zodpovednosti štátu podľa tohto zákona) bolo predovšetkým...“. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v citovanom rozhodnutí označil objektívnu desaťročnú premlčaciu dobu za všeobecne   stanovenú   pre   všetky   druhy   zodpovednosti   štátu   za   škodu   podľa   zákona o zodpovednosti za škodu.

Za závažné pochybenie krajského súdu sťažovateľ považuje aj jeho konštatovanie v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   že „nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu, na ktoré nadväzuje vydanie chybného rozhodnutia, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, nie je súčasťou nesprávneho úradného postupu. Akákoľvek činnosť alebo opomenutie štátneho orgánu,   ktoré   sú   v   rozpore   so   zákonom,   vrátane   nevydania   rozhodnutia,   oneskoreného vydania   rozhodnutia   alebo   chybného   zistenia   skutkového   stavu   vedúceho   k   vydaniu nezákonného   rozhodnutia,   ktoré   sa   nestalo   právoplatným,   má   charakter   nesprávneho úradného postupu.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   namietal,   že   krajský   súd   neodôvodnil,   prečo   vznik škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom   nie je s týmto postupom   v príčinnej súvislosti.

Na základe uvedeného, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   považuje   sťažovateľ   rozsudok   krajského   súdu za arbitrárny a neodôvodnený, a preto z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo Ing. M. Č. na prerokovanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom   štátneho   orgánu   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. 4 Co/312/2010-180 zo dňa 9. marca 2011 porušené bolo,

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 4Co/312/2010-180 zo dňa 9. marca 2011 v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. 9 C 241/2007-135 zo dňa 7. júna 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

3. Ing. M. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 eur (slovom: dvetisíc euro), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ing. M. Č. trovy konania v sume 130,90   euro   (slovom:   stotridsať   euro   a   deväťdesiat   centov)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. V., CSc...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením   č.   k. I.   ÚS   430/2011-20 z 9. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   360/11 z 28. novembra   2011,   ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu   faxom   28.   novembra   2011 a poštou 2. decembra 2011, uviedla, že sa stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu „4 Co“ krajského súdu, ktorá na dôvodoch svojho rozhodnutia trvá, a preto je toho názoru, že k „žiadnemu porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa nedošlo.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vyjadrení   z   12.   decembra   2011   (doručenom ústavnému   súdu   15.   decembra   2011)   uviedol,   že   nepovažuje   za   potrebné   sa   vyjadriť k stanovisku krajského súdu, pretože uvedené stanovisko neobsahuje žiadny právny názor ani žiadne vecné tvrdenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky   sťažovateľa   uplatnené   v   sťažnosti   proti   rozsudku   krajského   súdu,   najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou na okresnom súde 8. októbra 2007 domáhal proti Slovenskej republike – Ú. Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 456 000 Sk (15 136,43 €) z titulu náhrady škody (ušlého zisku) spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom Okresného úradu Bratislava II, k. (ďalej len „katastrálny úrad“), ktorý o návrhu právnej predchodkyne sťažovateľa na vklad vlastníckeho práva k bytu podanom 4. marca 1998   rozhodol   až   18. augusta   2005   na   základe   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Sp 159/2004 z 9. júna 2005, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie katastrálneho úradu   o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva č.  ...   z 1.   júla 1999 (ďalej len „rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   na   vklad“).   Osvedčenie   o   dedičstve   bolo   v   prospech sťažovateľa v katastri nehnuteľností následne zapísané až 18. januára 2006. Sťažovateľ v podanej   žalobe   požadoval   ušlý   zisk   za   neuskutočnený   prenájom   predmetného   bytu vyčíslený za obdobie od 19. septembra 1999 do 18. januára 2006, počas ktorého bol byt zapečatený a bolo mu znemožnené jeho užívanie.

Rozsudkom   okresného   súdu   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Vo   vzťahu ku vzniku   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   katastrálneho úradu   okresný   súd konštatoval, že v zmysle § 4 zákona o zodpovednosti za škodu rozhodnutie katastrálneho úradu   o zamietnutí   návrhu   na   vklad   nemožno   považovať   za   právoplatné   a   ani za vykonateľné   rozhodnutie,   na   základe   ktorého   je   možné   vyvodzovať   zodpovednosť za škodu, a súčasne uviedol, že sťažovateľ požiadal odporcu len o predbežné prerokovanie škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom,   nie   nezákonným   rozhodnutím,   čím nesplnil ani zákonnú podmienku ustanovenú v § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu. Vo   vzťahu   ku   škode   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   katastrálneho   úradu okresný súd nárok sťažovateľa považoval za premlčaný uplynutím troch rokov odo dňa, kedy bol katastrálny úrad v súlade so zákonom č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) povinný rozhodnúť o návrhu na vklad vlastníckeho   práva,   aplikujúc   pritom   všeobecné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka o objektívnej premlčacej dobe. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, pričom v odôvodnení svojho rozsudku   sa v plnej miere stotožnil   s argumentáciou súdu   prvého stupňa a na túto poukázal.

Podstatou sťažnosti sú tieto námietky sťažovateľa:

- Nesprávnosť   právnych   názorov   krajského   súdu   vyjadrených   v   napadnutom rozhodnutí,   a   to   najmä   pokiaľ   ide   o   aplikáciu   všeobecných   ustanovení   Občianskeho zákonníka upravujúcich premlčanie práva na náhradu škody (objektívnu premlčaciu dobu) vo   vzťahu   k   premlčaniu   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom. Podľa sťažovateľa je v jeho právnej veci možné aplikovať výlučne ustanovenia špeciálneho   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu,   ktorý   podľa   jeho   názoru,   rovnako   ako v prípade   premlčania   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím, stanovuje aj na uplatnenie škody z nesprávneho úradného postupu desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu.

- Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej krajský súd konštatuje,   že   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   vznikom   škody   (ušlého   zisku) a zmenšením majetku sťažovateľa.

- Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu v časti odôvodnenia, v ktorej krajský súd konštatuje, že rozhodnutie katastrálneho úradu o zamietnutí vkladu nebolo rozsudkom sp. zn. 3 Sp 159/2004 z 9. júna 2005 zrušené pre nezákonnosť, ale bolo „zrušené a vrátené Okresnému úradu Bratislava II, katastrálnemu odboru vrátené na nové konanie“. Uvedené konštatovanie krajského súdu je podľa sťažovateľa v príkrom rozpore so skutočnosťou,   pretože   uvedené   rozhodnutie   bolo   v   zmysle   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 3 Sp 159/2004 z 9. júna 2005 zrušené pre nezákonnosť.

II.1 Relevantné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu a zákona o katastri nehnuteľností

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   majú   tí,   ktorí   sú   účastníkmi   konania   a   boli   poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú   v   rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   a   orgánov   spoločenskej   organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu najneskôr sa toto právo premlčí za   desať   rokov   odo   dňa,   keď   poškodenému   bolo   doručené   (oznámené)   nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 22 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím   zodpovedá   podľa   tohto   zákona   Československá   socialistická   republika,   ak rozhodnutie   vydal   štátny   orgán   Československej   socialistickej   republiky;   v   ostatných prípadoch zodpovedá Česká socialistická republika alebo Slovenská socialistická republika. To isté platí aj vtedy, ak ide o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.

Podľa § 32 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra rozhodne o návrhu na vklad do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na vklad.

II.2 K ústavnej akceptovateľnosti právnych názorov vyjadrených v rozsudku krajského súdu

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Napokon zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi [napr. Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“)] je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upraveného ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia k námietke sťažovateľa o nesprávnej   aplikácii   všeobecných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o   objektívnej premlčacej dobe na uplatnenie nároku na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu krajský súd uviedol: „Námietku premlčania vznesenú v konaní odporcom aj odvolací súd považoval   za   takú,   ktorá by   v prípade   dôvodnosti   bránila   súdu   priznať   navrhovateľovi uplatňovaný   nárok   a   s   ktorou   sa   musí   súd   vysporiadať   ako   s   prvoradou   otázkou.   Pri posudzovaní rozhodnutia súdu prvého stupňa o vznesenej námietke premlčania sa stotožnil s jeho záverom,   že zák.   č.   58/1969 Zb.   nemá osobitné ustanovenie o objektívnej dobe, v ktorej sa premlčuje právo na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu a že je treba na tento prípad aplikovať všeobecne platné ustanovenie § 106 ods. 2 Obč. zák. o premlčaní práva na náhradu škody, keďže zodpovedá úprave obsiahnutej v § 22 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. Pokiaľ ide o premlčanie práva na náhradu škody v danom prípade ide o premlčaciu dobu kombinovanú, a to kratšiu subjektívnu a dlhšiu objektívnu a ich začiatok plynutia je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba, avšak ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie ešte druhá premlčacia doba. Platí pritom, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Podľa ust. § 22 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (subjektívna premlčacia lehota). Pokiaľ ide o ust. § 106 Obč. zák., uplatnenie náhrady škody je možné len do 3 rokov odo dňa, kedy došlo ku škode, teda v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty, a skutočnosť,, že sa poškodený dozvie o tom, kto zodpovedá za spôsobenú škodu nedozvedel, znamená síce, že subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie náhradu škody ešte nezačala plynúť, zároveň však už nie je možné, aby začala plynúť za predpokladu, že už uplynula objektívna trojročná premlčacia lehota. Preto námietka navrhovateľa v tomto smere nebola dôvodná.“

Ako vyplýva z citovaného rozsudku, krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu najmä z dôvodu, že podľa jeho názoru je nárok sťažovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho   úradného   postupu   katastrálneho   úradu   podľa   §   106   ods.   2   Občianskeho zákonníka premlčaný, a to uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby (poukazujúc na odkazovacie ustanovenie § 20 zákona o zodpovednosti za škodu). Podľa § 20 zákona o zodpovednosti za škodu pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zákonom o zodpovednosti za škodu   upravené,   nie   sú   splnené   predpoklady   na   použitie   všeobecných   ustanovení Občianskeho zákonníka. Preto bolo podľa názoru ústavného súdu v danej veci potrebné posudzovať   trvanie   objektívnej   premlčacej   doby   na   náhradu   škody,   ktorá   vznikla z nesprávneho úradného postupu, podľa ustanovení § 22 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu,   ktorý   síce   explicitne jej dĺžku   nestanovuje, uvedenú medzeru   je však možné vyplniť analógiou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 4705/2007 z 28. januára 2010, v ktorom bola riešená otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na náhradu škody spôsobenej trestným   stíhaním,   ktoré   neskončilo   odsudzujúcim   trestným   rozhodnutím,   obdobným spôsobom,   t.   j.   analogicky   aplikovaním   lex   specialis,   t.   j.   ustanovení   zákona o zodpovednosti   za   škodu.   Rovnako   ako   právny   zástupca   sťažovateľa   ústavný   súd   tiež poukazuje na znenie dôvodovej   správy   k   zákonu   o   zodpovednosti   za   škodu   vo vzťahu k ustanoveniam   §   22   až § 24, z ktorej   vyplýva,   že „tak subjektívna ako   aj   objektívna premlčacia   doba“ je „stanovená   jednotne   pre   konanie   o   náhrade   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj konanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím“, a teda je v danom prípade desaťročná.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu možno považovať právny záver všeobecných   súdov   konajúcich   vo   veci   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   stanoveniu   dĺžky objektívnej premlčacej doby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom za ústavne neudržateľný a neakceptovateľný. V tejto súvislosti ústavný súd zohľadnil tiež skutočnosť, že všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa súčasne konštatovali dodržanie subjektívnej   premlčacej   doby   na   uplatnenie   práva   na   náhradu   škody   v   dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu je stanoviť v súlade s čl. 46 ods.   3   ústavy   podmienky,   za   ktorých   vzniká   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný (m. m. II. ÚS 25/2011).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   v   jeho   právnej   veci   tým,   že   napriek   jeho legitímnemu očakávaniu pri splnení podmienky včasného podania žaloby sťažovateľ nemal k dispozícii zákonnú ochranu, ktorú mu právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje. Vo   vzťahu   k   ďalšej   námietke   sťažovateľa,   teda   k   namietanému   nedostatočnému odôvodneniu nedostatku príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom,   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   uviedol: „V   katastrálnom   konaní sa postupuje podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, pokiaľ katastrálny zákon neustanovuje   inak   (§   22   ods.   3   katastrálneho   zákona).   Právne   účinky   vkladu   vznikajú na základe   právoplatného   rozhodnutia   správy   katastra   o   jeho   povolení   (§   28   ods.   3 katastrálneho zákona). Obsah návrhu na vklad vymedzuje a jeho prílohy vymenúva § 30 ods.   3   a   4   katastrálneho   zákona.   Podľa   §   32   katastrálneho   zákona   správa   katastra rozhodne o návrhu na vklad do 30 dní od doručenia návrhu na vklad. Nedodržanie tejto lehoty môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto postupom. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť   pôsobenia   príčiny   na   následok,   pri   ktorej   príčina   priamo   (bezprostredne) predchádza   následku   a   vyvoláva   ho.   Vzťah   príčiny   a   následku   musí   byť   preto   priamy, bezprostredný, nestačí ak je len sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Zo sledu relevantných   príčin   a   následkov   nevyplýva   zmenšenie   majetku   navrhovateľa   priamo postupom katastrálneho úradu a návrh navrhovateľa by tak nebol dôvodný ani vzhľadom na nepreukázanie   vzniku   mu   škody   a   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym úradným   postupom katastrálneho úradu a   znížením majetku navrhovateľa,   pričom   tieto obidve podmienky sú stanovené kumulatívne.“

Z citovaného je zrejmé, že krajský súd ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom,   teda   absenciu   príčinnej   súvislosti medzi vznikom škody (ušlého zisku) a nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu odôvodnil   len   všeobecne,   pričom   bližšie   nevysvetlil,   prečo   v   danom   prípade   uvedená príčinná   súvislosť   chýba,   resp.   neopísal   sled   relevantných   príčin   a   následkov,   ktoré odôvodňujú nezmenšenie majetku sťažovateľa, a teda nespôsobenie vzniku škody (ušlého zisku)   v   dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu   katastrálneho   úradu   pri   rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   jedným   z   princípov   spravodlivého súdneho   konania,   ako   ich   garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Rozsudok   krajského   súdu   v   časti,   v   ktorej   „odôvodňuje“   zamietnutie   žaloby sťažovateľa   v   dôsledku   nedostatku   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným postupom a vznikom škody, podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru ani z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k sťažovateľom vznesenej námietke o zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v tej jeho časti, v ktorej krajský súd konštatoval neexistenciu nezákonného rozhodnutia, a teda nesplnenie podmienky v súlade s § 4 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu, sa ústavný súd stotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že pokiaľ krajský súd uviedol, že „rozhodnutie Okresného úradu Bratislava II zo dňa č. V-34101/98 nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2005 č. k. 3 Spr 1598/2004-9 zrušené a vrátené Okresnému úradu Bratislava II, k. vrátené na nové konanie“, nezodpovedá skutočnosti, pretože ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku   krajského súdu sp.   zn. 3 Spr 159 2004 z 9. júna 2005, ktorým bolo zrušené rozhodnutie katastrálneho úradu o zamietnutí návrhu na vklad, „napadnuté rozhodnutie nezodpovedá zákonu, nakoľko bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.   Z   tohto   dôvodu   je   rozhodnutie   nepreskúmateľné.“. Súčasne   sa   však   ústavný   súd stotožňuje s argumentáciou krajského súdu, že vo veci sťažovateľa nebola splnená ďalšia zákonná   podmienka   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím, t. j. spôsobenie škody nezákonným rozhodnutím, ktoré je právoplatné (§ 4 ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu)   alebo   ktoré   síce   právoplatné   nie   je,   je   však vykonateľné (§ 4 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu), keďže rozhodnutie o zamietnutí vkladu   týmito   vlastnosťami   nedisponuje.   Vzhľadom   na uvedené   zmätočná   argumentácia krajského súdu týkajúca sa absencie nezákonného rozhodnutia tak nemala žiadny vplyv na zamietnutie   žaloby   sťažovateľa   vo   vzťahu   k náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím z dôvodu nesplnenia ďalšej kumulatívne zákonom ustanovenej podmienky, a preto   podľa   ústavného   súdu   z   pohľadu   materiálnej   ochrany   práva   k   dotknutiu   práv sťažovateľa uvedeným konštatovaním krajského súdu dôjsť nemohlo.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   krajského   súdu   je rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu boli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   rozhodol   aj   o   zrušení   tohto   rozsudku   a   vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Z   uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   toto zadosťučinenie   sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   takéto zadosťučinenie   je   namieste   len   tam,   kde   nie   je   možné   dosiahnuť   a   dovŕšiť   ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že rozsudok krajského súdu bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, pričom na jej dovŕšenie postačuje v tomto konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo   potrebné   rozhodnúť   o   úhrade   trov   konania   krajským   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa   v   petite   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   v   zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde viazaný, požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia v sume 130,90 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), podľa ktorej je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   130,90   € neodporuje platným právnym predpisom. Ústavný súd preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012