znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 10/2010 a jeho uzneseniami z 31. októbra 2012 a 7. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. augusta 2013 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 10/2010 a jeho uzneseniami z 31. októbra 2012 a 7. júna 2013.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   8   T/10/2010   zo   7.   novembra   2011   uznaný   vinným   z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov.   Po   nebohom   V.   M.,   ktorý   pri   dopravnej   nehode   utrpel   smrteľné zranenia, vystupovala v trestnom konaní ako poškodená jeho manželka E. M. (ďalej len „poškodená“),   ktorá   spolu   s ďalším   poškodeným,   a to   zdravotnou   poisťovňou   Dôvera, využila svoje práva vyplývajúce jej z § 46 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a uplatnila si nárok na náhradu škody v trestnom konaní. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 8 T/10/2010 zo 7. novembra 2011 z dôvodu   rozsiahleho   dokazovania, „... ktoré   by   presiahlo   rámec   trestného   konania...“, odkázal poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Tento záver odobril aj Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku sp. zn. 3   To   9/2012   z 22.   februára   2012,   ktorým   v odvolacom   konaní   vymeral   sťažovateľovi miernejší trest. V ďalšom okresný súd svojím uznesením sp. zn. 8 T/10/2010 z 31. októbra 2012, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, rozhodol o povinnosti sťažovateľa ako právoplatne   odsúdeného   uhradiť   poškodenej   v trestnom   konaní   trovy,   ktoré   jej   vznikli uplatnením jej   práv   vzniknutých   pribratím   splnomocnenca.   Okresný   súd   svojím   ďalším uznesením sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 vydaným sudcom okresného súdu rozhodol v sťažnostnom   konaní   o potvrdení   uznesenia   z 31. októbra   2012   z dôvodu   jeho   vecnej správnosti. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je rozdelená do dvoch častí.

3.1 V prvej línii svojej argumentácie sťažovateľ vytkol postupu okresnému súdu to, že „... porušil princíp dvojinštančnosti konania (zvýraznený v danom prípade znením ust. § 557 Trestného poriadku)“. Sťažovateľ dôvodí, že „Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom   posúdenia   tak   súdu   prvostupňového,   ako   i   odvolacieho.   Dvojinštančnosť konania je ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov   so   zákonom   ustanovenou   pôsobnosťou   jednotlivých   stupňov   súdov.   Účelom dvojinštančnosti súdneho konania je pritom zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky v postupe a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, pričom Okresný súd Veľký Krtíš mi rozhodnutím o zamietnutí podanej sťažnosti takúto možnosť nedal, keďže rozhodol o uznesení vydanom ním povereným vyšším súdnym úradníkom sám, čím princíp dvojinštančnosti súdneho konania hrubo porušil.“.

3.2   V druhej   línii svojej   argumentácie sťažovateľ   poukazom   na §   557   Trestného poriadku uviedol, že „Rozhodnutie Okresného súdu v odsudzujúcom rozsudku o tom, že poškodených   s   ich   nárokmi   odkázal   na   občianske   súdne   konanie   je   teda   správne   aj s poukazom   na   to,   že   za   škodu   ktorá   v   tomto   prípade   vznikla,   resp.   mala   vzniknúť,   v žiadnom   prípade   nezodpovedám,   teda   nie   som   povinným   subjektom,   ktorý   by   mal poškodeným   vzniknutú   škodu   nahradiť.   Samotná   náhrada   trov   vzniknutých   pribraním splnomocnenca, resp. trovy ako také sú príslušenstvom hlavnej pohľadávky, t. j. nároku na náhradu škody a v prípade ak nezodpovedám za hlavnú vec (náhradu škody), nemôžem prirodzene   zodpovedať   ani   za   jej   príslušenstvo   (náhradu   trov).“.   V   závere   sťažovateľ poukázal   na   to,   že „...   ust.   §   557   ods.   2   Trestného   poriadku   ani   neumožňuje   vydanie rozhodnutia, ktoré vydal Okresný súd Veľký Krtíš, nakoľko podľa tohto možno odsúdené uložiť povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Citované ustanovenie (na rozdiel od ust. § 557 ods. 1 Trestného poriadku)   však   neumožňuje   uložiť   odsúdenému   povinnosť   nahradiť   trovy   vzniknuté pribraním splnomocnenca, nakoľko túto možnosť zákonodarca konajúcemu súdu v zmysle uvedeného   ustanovenia   nedal,   keďže   tieto   trovy   nesúvisia   so   samotnou   účasťou poškodeného   v trestnom   konaní   (takými   sú   napr.   výdavky   na   cestovné,   keďže   bez   ich vynaloženia nie je možné zabezpečiť účasť poškodeného v trestnom konaní).“.

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „... o predmetnej sťažnosti rozhodol nasledovne:

1. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 bolo porušené základné právo L. B... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Veľký Krtíš na ďalšie konanie.

3. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. 8 T/10/2010-206 bolo porušené základné právo L. B... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky.

4. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 06. 2013, č. k. 8 T/10/2010-206 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Veľký Krtíš na ďalšie konanie.“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra 2012

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, ktorú sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej   sťažnosti   sa   sudca   okresného   súdu   v   podstate   musel   vyrovnať   s   rovnakými skutkovými   a právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľ   na   adresu   postupu   a uznesenia okresného súdu z 31. októbra 2012 uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

11. Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   v dvoch   rovinách.   V prvej   rovine   namieta   to,   že „...   osoba,   ktorá   rozhodovala uznesením zo   dňa   31.   10.   2012,   sp.   zn.   8   T/10/2010   bola na rozhodnutie v danej   veci poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust. § 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie vydať sám. Je preto... porušením zásady dvojinštančnosti konania ak je osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba zhodná s tou, ktorá mohla vydať napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie napadnutého rozhodnutia poverila svojho nadriadeného.“. V druhej rovine argumentácie dôvodí tým, že „Zmysel ust. § 557 Trestného poriadku spočíva v priznaní náhrady trov vzniknutých   pribratím   splnomocnenca   v prípade,   ak   je   rozhodnutie   trestného   súdu o náhrade škody vzniknutej poškodenému definitívne, teda v prípade ak o náhrade škody vzniknutej poškodenému v trestnom konaní bolo už odsudzujúcom rozsudku právoplatne rozhodnuté. V danom prípade táto podmienka splnená nie je, keďže poškodenej... nebol priznaný nárok na náhradu škody, a to ani z časti.“.

12. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 uviedol:

„Samosudca na základe podanej sťažnosti preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. por. poškodený sa môže dať zastupovať splnomocnencom a podľa   §   54   ods.   1   Tr.   por.   splnomocnenec   poškodeného   je   oprávnený   robiť za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky, je tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený. Podľa § 557 ods. 1 Tr. por. ak bol poškodenému aspoň sčasti priznaný nárok na náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody uložená, povinný nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pri pribratí splnomocnenca,

Podľa § 557 ods. 2 Tr. por. súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti.

Je nepochybné, že v trestnom konaní proti odsúdenému... zastupoval poškodenú... advokát... na základe splnomocnenia z 09. 06. 2009. Poškodená už v priebehu prípravného konania uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 73.305,- Eur a splnomocnený advokát v rámci zastupovania poškodenej vykonal úkony tak ako sú špecifikované v odôvodnení napadnutého uznesenia. Dôvodom nepriznania uplatneného nároku nebola okolnosť, ktorú by   zavinila   poškodená,   ale   objektívna   potreba   ďalšieho   dokazovania   ohľadne   výšky spôsobenej škody. Zo spisu je zrejmé, že v dôsledku úkonov splnomocnenca poškodenej vznikli   vyčíslené   trovy.   Vyšší   súdny   úradník   pritom   správne   vychádzal   pri   rozhodovaní o výške   trov   z vyhlášky   MS   SR   č.   655/04   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytnutie   právnych   služieb   a   poškodenej   priznal   trovy   konania   v   celkovej   výške 8.359,80   Eur,   na   náhradu   ktorých   zaviazal   odsúdeného.   Samosudca   považuje   k   výške náhrady za jeden úkon právnej pomoci za potrebné doplniť, že podľa § 553 ods. 4 Tr. por. zástupca z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6 Tr. por. má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom pre konanie o občiansko-právnych veciach, Vyšší súdny úradník tak správne priznal odmenu a náhrady splnomocnenca poškodenej podľa § 9 a nasl. citovanej vyhlášky.“

13. Vzhľadom na stotožnenie sa samosudcu okresného súdu so spôsobom vyčíslenia trov konania poškodenej vyšším súdnym úradníkom, ako aj na obsah námietok sťažovateľa považoval   ústavný   súd   za   podstatné   citovať   aj   relevantnú   časť   odôvodnenia   uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra 2012:

«Súd preskúmal nárok poškodeného a zistil, že vyššie citovaným rozsudkom bola poškodená,   podľa   §   288   ods.   1   Tr.   por.   odkázaná   s   nárokom   na   náhradu   škody   na občianske právne konanie.

Súd má za preukázané, že poškodená... si na základe Plnomocenstva na zastupovanie v   predmetnej   trestnej   veci   dňa   09.   06.   2009...   zvolila   advokáta....   V   súvislosti   s   týmto zastupovaním   vznikli   poškodenému   náklady   vo   výške   8359,80   Eur.   Advokát   si   účtoval odmenu v zmysle Vyhlášky MS č. 655/2004.

Súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky ustanovenia § 557 ods. 2 Tr. por., ktoré implementuje Rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí v trestnom konaní, t. j. vykonanie čl. 6 a 7, teda ktoré umožňuje súdu, aby rozhodol o povinnosti náhrady   trov   poškodeného   aj   iných   prípadoch   ako   sú   uvedené   v   ods.   1,   citovaného ustanovenia Tr. por.

Súd preto skúmal možnosti, či poškodený by bol schopný, vzhľadom na svoj vek, majetkové pomery a celkovú sociálnu situáciu, uplatniť svoje právo v občiansko-súdnom konaní, bez náhrady už doposiaľ vynaložených nákladov, v danom prípade na pribratého splnomocnenca.

Na základe oznámenia zo Sociálnej poisťovni, pobočka Veľký Krtíš, je preukázané, že poškodená poberá vdovský dôchodok ktorý predstavuje sumu 137,90 Eur.

Poškodená   v   mieste   svojho   trvalého   bydliska   nevlastní   žiadnu   nehnuteľnosť,   je nezamestnaná,   stará   sa   o   nezaopatrené   dieťa,   táto   skutočnosť   vyplýva   zo   správy   z Obecného úradu...

Správa   z   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   vo   Veľkom   Krtíši   vyplýva,   že poškodená je poberateľom dávky v hmotnej núdzi vo výške 185,08 Eur a prídavku na dieťa vo výške 22,54 Eur.

Na základe týchto zistených skutočností, súd má za to, že poškodená... vzhľadom na svoj vek, svoju celkovú sociálnu situáciu (mesačný príjem celkom vo výške 345,52 Eur), by nebola schopná celkom uplatniť svoje právo poškodeného v občiansko-súdnom konaní, bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov.

Preto súd o povinnosti odsúdeného nahradiť účelne vynaložené trovy poškodenému a ich   sume   rozhodol   v   zmysle   §   558   ods.   1   Tr.   por.   s poukazom   na   Vyhlášku   MS   SR č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a),b),c). ods. 3 písm. c), ods. 5 písm. b).

Podľa   citovanej   vyhlášky   §   10   ods.   1   patrí   advokátovi   odmena   za   jeden   úkon právnej pomoci z tarifnej odmeny nad 33193,92 Eur do // vo výške 486,29 Eur + 6,64 Eur za každých aj začatých 3319,39 Eur prevyšujúcich sumu 33 193,92 Eur. V danom prípade bola poškodenému spôsobená škoda vo výške 73 305,- Eur, pričom táto bola stanovená v zmysle zák.   č.   461/2003   Z.   z o   sociálnom   poistení   a pozostáva z:   (§   94 jednorázové odškodnenie   pre   manželku   zosnulého   poškodeného   730x35,   §   94   ods.   3   -   jednorázové odškodnenie maloletého dieťa – 12755 Eur, § 101 – náklady pohrebu vr. nákladov na zaobstaranie pomníka - 2000 eur, § 92 - pozostalostnej úrazovej renty prináležiacu dieťaťu zosnulého poškodeného v odhadnej výške zhodnej s možnou výškou výživného - 350 Eur mesačne   a z titulu   náhrady   iných   škôd   spočívajúcich   v   strate   najbližšieho   človeka a v dôsledku   toho   sťažení   životných   podmienok   vo   výške   33   000,-   Eur.   Z   uvedeného ustanovenia teda vyplýva že za jeden úkon právnej služby súd priznal účtovanú odmenu vo výške 612,45 Eur.

Podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky má advokát nárok na náhradu na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.

Podľa   ods.   4,   vyššie   citovaného   ustanovenia,   má   advokát   nárok   aj   na   cestovné a podľa § 17 ods. 1 adv. tarify aj na náhradu za stratu času a to za každú aj začatú polhodinu.

Vzhľadom k tomu, že advokát, predložil súdu osvedčenie o evidencií vozidla, ktoré použil na úkony, ktoré boli mimo miesta jeho sídla, má nárok aj na náhradu cestovných výdavkov podľa § 16 ods. 4 adv. Tarify... Podľa § 17 ods. 1 advokátskej tarify má advokát nárok aj na stratu času za čas strávený cestou do miesta vykonania úkonu. Strata času predstavuje 1/60 výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.»

14. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

15. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má každý   právo   na to,   aby   sa   v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

16. Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví...  .   Poškodený   má   právo...   sa   vyjadriť,   či   súhlasí   s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich... Podľa § 53 ods. 1 Trestného poriadku poškodený sa môže dať zastupovať splnomocnencom a podľa § 54   ods.   1   Trestného   poriadku   splnomocnenec   poškodeného   je   oprávnený   robiť za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky, je tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený. Podľa   §   557   ods.   2   Trestného   poriadku   súd   môže   podľa   okolností   prípadu   rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy   alebo   ich   časť,   ktoré   súvisia   s účasťou   poškodeného   v trestnom   konaní,   a to   aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Podľa § 553 ods. 4 Trestného poriadku zástupca z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom pre konanie o občianskoprávnych veciach. Je tomu tak preto, že zástupca z radov advokátov   v tomto   (adhéznom)   konaní   neplní   úlohy   obhajcu   v trestnom   konaní,   ale zástupcu poškodeného tak, ako keby išlo o občianske súdne konanie.

17. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 ústavný súd konštatuje, že samosudca okresného súdu konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne,   právne   akceptovateľné   a ústavne   konformné. Z odôvodnenia   uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 vyplýva, že samosudca okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom, ktoré viedli k uloženiu povinnosti odsúdenému (sťažovateľovi) na náhradu trov konania poškodenej v trestnom konaní podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj so spôsobom vyčíslenia týchto trov. Keďže Trestný poriadok   nemá   osobitnú   právnu   úpravu   v súvislosti   s náhradou   trov   poškodeného vzniknutých pribratím právneho zástupcu, okresný súd postupoval analogicky podľa § 553 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý upravuje nároky zástupcu z radov advokátov ustanoveného poškodenému,   ktorý   nemá   dostatočné   prostriedky   na   úhradu   nákladov   spojených s uplatňovaním svojho nároku. Uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013 v nadväznosti na odôvodnenie   uznesenia   vydaného   vyšším   súdnym   úradníkom   z 31.   októbra   2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené.

18. Namietaný postup okresného súdu preto nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade neporušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym názorom   okresného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu uznesenie okresného súdu zo 7. júna 2013 v nadväznosti na odôvodnenie uznesenia   okresného   súdu   z 31.   októbra   2012   vydaného   vyšším   súdnym   úradníkom obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   jej   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19.   Sťažovateľ   taktiež   poukazoval   na   porušenie „...   princípu   dvojinštančnosti súdneho konania (zvýraznený v danom prípade ust.   § 557 Trestného poriadku)...“, keď „... osoba, ktorá rozhodla uznesením zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010 bola na rozhodnutie   v danej   veci   poverená   tým   istým   samosudcom,   ktorý   rozhodol   o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust. § 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie vydať   sám“.   Sťažovateľ   teda   poukazuje   na   to,   že   samosudca   okresného   súdu,   ktorý rozhodoval v sťažnostnom konaní o podanej sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, mohol takéto rozhodnutie vydať sám, pričom ak by sa tak stalo, mohol o opravnom prostriedku rozhodnúť krajský súd ako nadriadený súd, čím by bola podľa sťažovateľa zachovaná dvojinštančnosť konania.

20. Podľa § 10 ods. 6 Trestného poriadku predsedom senátu sa na účely tohto zákona rozumie   aj samosudca,   ak z jednotlivých   ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo   iné. Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník. Proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

21. Z rozvrhu práce okresného súdu na rok 2012 a 2013 vyplýva, že vyšší súdny úradník,   ktorý   vydal   uznesenie   okresného   súdu   z   31.   októbra   2012,   bol   na   takúto rozhodovaciu činnosť splnomocnený samotným rozvrhom práce, z ktorého je jednoznačne daný rozsah jeho rozhodovacej pôsobnosti. Citujúc z rozvrhu práce na rok 2012 „Koná a rozhoduje...   o trovách   trestného   konania,   ustanovení   obhajcu,   o znalečnom,   tlmočnom a svedočnom, o započítaní väzby...“.

22. Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti   už   všetkým   oprávneným   osobám   uplynula   a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie... písm. c) vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi   senátu a v prípravnom konaní sudcovi   pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

23. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Z dikcie tohto ustanovenia   okrem   iného   vyplýva,   že   sa   preskúmava   iba   správnosť   výroku   uznesenia. Správnosť výroku posúdi nadriadený orgán zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené. To isté platí aj pre posúdenie správnosti postupu konania, ktoré napadnutému výroku predchádzalo (pozri Trestný poriadok, stručný komentár autorov Štefan Minárik a kol., vysvetlivky k § 192, s. 502). Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak.... c) nie je dôvodná.

24. V nadväznosti na citovanú právnu úpravu vyplývajúcu z Trestného poriadku, ako aj s poukazom na rozvrh práce okresného súdu na roky 2012 a 2013 vyplýva, že vyšší súdny úradník   bol   na   vydanie   uznesenia   okresného   súdu   z 31.   októbra   2012   určený   priamo rozvrhom práce okresného súdu na rok 2012. Možnosť delegovať rozhodovaciu právomoc vyššieho súdneho úradníka k rozhodnutiu o niektorých otázkach týkajúcich sa trov trestného konania ako celku sa predpokladaná napr. aj v ustanoveniach § 558 ods. 1, § 553 ods. 5 alebo § 554 ods. 2 Trestného poriadku. Po ústavnom prieskume uznesenia okresného súdu zo   7.   júna   2013   z pohľadu   právomoci   samosudcu   v sťažnostnom   konaní   preskúmať uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom, a to aj v kontexte jeho právomocí, ústavný súd opäť konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi právomocou   tak   samosudcu   v sťažnostnom   konaní,   ako   aj   vyššieho   súdneho   úradníka v prvostupňovom   konaní a namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   jej   časti   odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013

25.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, k čomu dôvodil, že „Pokiaľ mi teda Okresný súd Veľký Krtíš uložil povinnosť nahradiť poškodenej... trovy v trestnom konaní, a to napriek tomu, že v dôsledku spáchaného trestného činu nemôže mať voči mne... a ani žiadny iný poškodený žiadnu pohľadávku (žiadny majetkový nárok) - keďže som si v tom čase plnil svoje pracovné úlohy   pre   svojho   zamestnávateľa,   ktorý   je   zodpovedným   subjektom   za akúkoľvek   mnou spôsobenú   škodu,   porušil   tak   moje   právo   vlastniť   majetok,   keďže   v prípade,   že   dôjde k vymáhaniu priznanej sumy v exekučnom konaní, bude o túto môj majetok zmenšený... Pritom... žiadny... poškodený si voči mne doposiaľ ani žiadnu škodu v občianskoprávnom súdnom konaní ani neuplatnil.“.

26. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti   záverov uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať   sa osobitne   uvedeným   článkom   ústavy,   ktorý   mal   byť   podľa   neho   taktiež porušený.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   a uznesením okresného súdu sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. júna 2013 a možným porušením základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani o porušení sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

27. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

28.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014