znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 6 C 299/2001-737 z 30. apríla 2007, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 85/2007-835, 25 Co 115/2007, 25 Co 116/2007 z 5. decembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 113/2011 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2012 doručená sťažnosť E. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 299/2001-737 z 30. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 85/2007-835, 25 Co 115/2007, 25 Co 116/2007 z 5. decembra   2007   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 113/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v právnej veci žalobcu I., spol.   s   r.   o.,   proti   žalovaným 1.   E.   R.   (sťažovateľke,   pozn.)   a 2.   Ing.   A.   Z.,   za   účasti vedľajších   účastníkov na strane žalovaných 1. L. Z. a 2. P. R., o neúčinnosť právnych úkonov svojím rozsudkom „... určil, že kúpna zmluva z 8. decembra 1999 uzavretá medzi P. R. na strane predávajúceho, E. R… a Ing. A. Z.… na strane kupujúcich… je voči žalobcovi právne neúčinná. Ďalej súd určil, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R… a zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 27. marca 2000… sú voči žalobcovi právne neúčinné. Žalované 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1 000,- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej ich súd zaviazal zaplatiť na účet okresného súdu náhradu trov štátu 1 009,- Sk, tiež v lehote 3 dní…“.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   ako   žalovanej   1,   žalovanej   2   a   manžela sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka 2 svojím rozsudkom „... rozsudok súdu prvého stupňa   v   časti   určenia   právnej   neúčinnosti   kúpnej   zmluvy   z   8.   decembra   1999…   voči žalobcovi zmenil tak, že žalobu zamietol. V časti týkajúcej sa určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení   vecného   bremena   z   27.   marca   2000   voči   žalobcovi   napadnutý   rozsudok   súdu prvého   stupňa   potvrdil.“. Ďalej   krajský   súd   svojím   rozsudkom   rozhodol   o odvolaniach účastníkov proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách štátu, rozhodol, že o trovách odvolacieho   konania   rozhodne   samostatným   uznesením,   a   rozhodol   tiež   o odvolaniach žalobcu proti uzneseniam okresného súdu o vyrubení súdnych poplatkov.

Sťažovateľka ako žalovaná 1 a manžel sťažovateľky ako vedľajší účastník 2 podali proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   podľa   jeho   obsahu   smerovalo   proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu (ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v časti „určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi“). Dovolatelia odôvodňovali svoje dovolanie nesprávnymi skutkovými a   právnymi   závermi   v   rozsudku   okresného   súdu   a   v   rozsudku   krajského   súdu   v   časti „určenia   právnej   neúčinnosti   dohody   o   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   P.   R.   a E.   R.   a   zmluvy   o   zriadení   vecného   bremena   z   27.   marca   2000   voči žalobcovi“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky a vedľajšieho účastníka 2 ako neprípustné.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   ňou   označených   práv   rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že podľa nej nie sú správne ich skutkové a právne závery, pokiaľ ide o „určenie právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi“.

Podľa   sťažovateľky   teda   nie   sú   správne   skutkové   a   právne   závery   v   rozsudku okresného   súdu   odobrené   potvrdzujúcim   výrokom   v   rozsudku   krajského   súdu   v   časti „určenia   právnej   neúčinnosti   dohody   o   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   P.   R.   a E.   R.   a   zmluvy   o   zriadení   vecného   bremena   z   27.   marca   2000   voči žalobcovi“. Z   obsahu sťažnosti   možno   ustáliť,   že   sťažovateľka   namieta   aj   nesprávnosť záverov   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   ňou   namietanú   nesprávnosť   skutkových   a právnych záverov v označenej časti najvyšší súd nevyhodnotil ako dôvod prípustnosti a dôvodnosti jej dovolania proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sme toho názoru, že Okresný súd Komárno a následne Krajský súd v Nitre rozhodol v danej veci na základe nedostatočne zistenom právnom stave a v rozpore s platným znením Občianskeho zákonníka. Žalobca sa v tomto konaní domáhal rozhodnutia podľa ust. § 42a Občianskeho   zákonníka,   v   zmysle   ktorého   veriteľ   sa   môže   domáhať,   aby   súd   určil,   že dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu neúčinné.

Podľa § 42a ods. 2, 3 Obč. zák., odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 – 117 OZ) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu,   keď   druhá   strana   vtedy   dlžníkov   úmysel   ukrátiť   veriteľa   aj   pri   náležitej starostlivosti nemohla poznať...

Dovoľujem si uviesť niekoľko faktov a dôkazov ktoré preukazujú, že Okresný súd v Komárne ako i Krajský súd v Nitre a v neposlednom rade i Najvyšší súd SR pri svojom rozhodnutí pochybili a vychádzali z nedostatočne zisteného právneho stavu a v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

- Sťažovateľka… sa na Okresnom súde v Komárne vo forme návrhu doručeného OS dňa 4. 1. 2000 domáhali, aby súd zrušil ich BSM počas trvania manželstva podľa úst. § 148 ods.   2   Obč.   zák.   Okresný   súd   v   Komárne   rozsudkom   zo   dňa   28.   01.   2000   v   konaní č. 6 C 3100-17 návrhu vyhovel a zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov P. R. a E. R. rod. N.

- Následne dňa 27. 03. 2000 uzavreli v písomnej forme „Dohodu o vysporiadaní BSM“ a uzatvorili zmluvu o zriadení vecného bremena. Dohodou si usporiadali všetok majetok ktorý nadobudli do času zrušenia BSM súdnou cestou.

- To znamená že tak vykonali v čase, keď o súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Brne nemali ani najmenšiu vedomosť. Krajský súd v Brne konal až v roku 27. 6. 2001,   kedy   rozsudkom   potvrdil   zmenkový   platobný   rozkaz   zo   dňa   27.   03.   2000   č.   j. 3 Sm 395/99-21. Teda zmenkový platobný rozkaz bol vydaný až 4 mesiace po podaní návrhu na   vklad   do   katastra   nehnuteľností   v K.   po   predchádzajúcom   zrušení   BSM   za   trvania manželstva a vyporiadania spoločne nadobudnutého majetku.

Som preto toho názoru, že v tomto prípade, teda pri vyporiadaní BSM za trvania manželstva moji klienti v žiadnom prípade neporušili ustanovenia Občianskeho zákonníka o čom svedčí i rozsudok Okresného súdu v Komárne na základe ktorého prišlo k zrušeniu BSM za trvania manželstva a teda nič nebránilo v tom čase aby si spoločne nadobudnutý majetok i usporiadali...

Okresný súd Komárno ako i Krajský súd v Nitre, vážne pochybil pri rozhodovaní o právnej účinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim P. R. a kupujúcimi – Ing. A. Z. a E. R., ktorej predmetom bola nehnuteľnosť – nadstavba poražkárne súp. č. 523 na prc. Č. 5481/6 vednej u Správy katastra K., zapísanej na LV č. 1140, k. ú. I. – zastavaná plocha ku ktorej bol vklad povolený pod. č. V 3340/99 dňa 15. 12. 1999. Je preukázané a dokladmi doložené, že túto nehnuteľnosť kupoval P. R. v čase keď bol členom združenia, teda kupovali ju ako podnikatelia s vlastným IČO a preto táto nehnuteľnosť v žiadnom prípade nespadá do BSM manželov. To znamená, že nebolo potrebné zužovať BSM vo forme notárskej zápisnice v zmysle ust. § 143a Obč. zák. a preto sa nejednalo o obchádzanie zákona a tento právny úkon nebol urobený v rozpore s ust. § 39 Obč. zák.

V priebehu dokazovania na Okresnom súde Komárno, sme niekoľko krát poukázali na tú skutočnosť, že k vysporiadaniu BSM medzi manželmi za trvania manželstva neprišlo v úmysle krátiť v tom čase relatívneho veriteľa, ale bolo tak urobené z dôvodu, že P. R. bol v tom čase veľmi vážne a ťažko chorý, dlhodobo sa liečil, prekonal veľmi ťažké operácie hrubého streva a prežil vlastne len preto, že ako bývalý športovec bol trénovaný a fyzický dobre disponovaný. Teda k vyporiadaniu BSM prišlo preto, že chcel s majetkom naložiť za svojho života a domnievam sa, že v tom nie je ani nič protiprávne a najmä i preto, že o súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Brne nemali manželia R. žiadnu vedomosť, a vedomosť ani nemohli mať, lebo je preukázané, že žiadnu zmenku P. R. nepodpisoval a teda nemal vedomosť o dlhu voči pánovi Ing. S. Samozrejme tieto skutočnosti sme tak slovne ako i dokladmi preukazovali, žiaľ nebol na túto veľmi vážnu skutočnosť zo strany súdov braný zreteľ a rozhodli aj napriek tomu, že predmetnú zmenku nikto nikde nevidel, doložená do spisu je a aj bola len kópia zmenky.

Okresný súd v Komárne ale i Krajský súd v Nitre vlastne v priebehu dokazovania sa zaoberali   dôkazmi   ktoré nemali   súvis   s meritom   veci,   nemali   záujem na tom aby   bolo preukázané, že návrh žalobcu voči mojím klientom je irelevantný a vlastne nechceli jeho návrh zamietnuť. Takto bolo vedené konanie na Okresnom súde, na túto skutočnosť sme opakovane   poukazovali,   namietali   sme   zaujatosť   sudkyne,   žiaľ   žiadne   argumenty nepomáhali a rozhodli tak ako sme vlastne predpokladali, že v časti týkajúcej sa mojich klientov o vyporiadaní BSM bolo návrhu vyhovené a Krajský súd v Nitre potvrdil rozsudok Okresného   súdu   v   Komárne.   Veľmi   interesantné   je,   že   pri   prevode   nehnuteľnosti   – porážkarne v k. ú. obce I. neprišlo zo strany môjho klienta ku kráteniu veriteľa, ale pri vyporiadaní   BSM   už   prišlo   ku   kráteniu   veriteľa,   pritom   pri   prevode   nehnuteľnosti   – poražkárne   v   k.   ú   obce   I.   sa   jednalo   vlastne   o   spoločný   majetok   oboch   žalovaných   – vedľajších účastníkov konania a napokon tento majetok zostal i po rozsudku Krajského súdu v Nitre v podielovom spoluvlastníctve oboch žalovaných v prvom a druhom rade. Môžeme sa len domnievať, prečo tak rozhodol Okresný súd Komárno a aj Krajský súd Nitra. Keby bol tak Okresný súd Komárno ako i Krajský súd Nitra potvrdili, že právne neúčinná je zmluva o kúpe a predaji nehnuteľností v kat. území I., tak by boli obe účastníčky konania zaviazané k úhrade finančných prostriedkov v prospech navrhovateľa solidárne (zrejme by prišlo   k   predaju   nehnuteľností   v   exekučnom   konaní)   ale   súdny   exekútor   odmietol uspokojenie   oprávneného   odpredajom   týchto   nehnuteľností,   hoci   rozsudkom   Krajského súdu Brno sú zaviazaní obaja k náhrade týchto finančných prostriedkov v rovnakej miere, ale   začal   exekučné   konanie   len   voči   sťažovateľke   a   jej   manželovi   vo   forme   odpredaja rodinného domu a prevádzkarne. Pokiaľ je nám známe, voči p. Ing. Z. a jej manželovi je len formálne vedené exekučné konanie. I z toho je možné usudzovať, že súdy konali zaujato, nespravodlivo a účelovo...

navrhovateľ p. Ing. S. ihneď po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu Nitra ešte vo   väčšej   miere,   začal   voči   P.   R.   a   jeho   manželke   exekučné   konanie   pod   sp.   zn.   EX 2275/2003 vedené na Okresnom súde Komárno. Exekučné konanie vedie p. JUDr. J. I. – súdny exekútor… Je skutočne zarážajúce, že exekútor vedie exekučné konanie len proti mojej klientke resp. jej manželovi hoci rozsudkom Krajského súdu v Brne boli zaviazaní k úhrade 2 000 000 Kč s príslušenstvom tak P. R. ako i p. Z...»

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľky p. E. R., rod. N., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   čl.   36   ods.   1   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.   ktorým   sa   uvádza   Listina základných   práv   a   slobôd   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   rozsudkom   Okresného   súdu   Komárno   sp.   zn.   6   C   299/2001 a rozsudkom Krajského súdu Nitra sp. zn. 25 Co 85/2007, 25 Co 115/2007, 25 Co 116/2007 uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.2 Cdo 113/2011, bolo porušené.

Odkladá   sa   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia   vedené   na Okresnom súde Komárno sp. zn. 6 C 299/2001, rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25 Co 85/2007, 25 Co 115/2007, 25 Co 116/2007, a na tieto rozhodnutia nadväzujúce exekučné konanie sp. zn. EX 2275/2003 vedené na Okresnom súde Komárno.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu,   rozsudkom   krajského   súdu a uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   a   jeho   rozsudok   boli preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku (prípustného odvolania), ktoré sťažovateľka aj využila, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu a uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku potvrdil rozsudok okresného súdu v časti „určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov   P.   R.   a E.   R.   a   zmluvy   o   zriadení   vecného   bremena   z   27.   marca   2000   voči žalobcovi“,   čím   odobril   a   osvojil   si   podľa   nej   nesprávne   skutkové   a právne   závery okresného   súdu.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   vyslovil   podľa   sťažovateľky nesprávne   a   arbitrárne   skutkové   a   právne   závery,   pokiaľ   ide   o   posúdenie   prípustnosti dovolania ňou podaného proti rozsudku krajského súdu (proti jeho potvrdzujúcemu výroku) a jej dôvodnosti.

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

V   súlade   s   uvedenou   aktuálnou   judikatúrou   a   vzhľadom   na   to,   najvyšší   súd   sa nezaoberal   meritórnym   preskúmaním   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu   na   základe sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, bola zachovaná v tomto prípade lehota na podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

A.   K rozsudku krajského súdu

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by okresným   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôkazov,   s   ktorým   sa   krajský   súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods.   2 ústavy. Naopak, ide   o skutkové a právne závery,   ktoré   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď v rozsudku uviedol: «V zmysle § 42a ods. 2 OZ odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy;   v   tomto   smere   tvrdenie   a   dôkazné   bremeno   nesie   veriteľ.   Preukázanie   úmyslu dlžníka   nie   je   podmienkou   odporovateľnosti   vtedy,   pokiaľ   „druhou   stranou“   sú   osoby dlžníkovi   blízke.   V   takomto   prípade   zákon   predpokladá   úmysel   dlžníka   ukrátiť   veriteľa (prezumpcia vedomosti) a je na osobách dlžníkovi blízkych preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v dobe   právneho   úkonu nemohli   poznať   ani   pri   náležitej   starostlivosti. Tvrdenie blízkej osoby, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nevedela, a ani nemohla vedieť, samo o sebe nepostačuje k jej úspešnej obrane; musí totiž preukázať, že sa tak stalo, i napriek tomu, že vyvinula starostlivosť, aby tento úmysel dlžníka poznala a išlo o náležitú starostlivosť.

Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala, vzhľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka, takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovateľného právneho úkonu z objektívneho hľadiska musel byť, z ich výsledkov poznala, t. j. aby sa o tomto úmysle   dozvedela.   Zákon   totiž od   osôb   blízkych dlžníkovi   vyžaduje,   aby   sa   pri právnych   úkonoch   s   dlžníkom   alebo   pri   právnych   úkonoch,   ktoré   dlžník   urobil   v   jej prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka, a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová,   musí   byť   uzrozumená   s   tým,   že   veriteľ   môže   požadovať   uspokojenie   svojej pohľadávky   tiež   z   majetku,   ktorý   na   základe   takéhoto   právneho   úkonu   od   dlžníka nadobudla...

Vo   vyhovujúcej   časti,   ktorou   súd   prvého   stupňa   určil,   že   dohoda   o   vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov P.   R.   a E.   R. a   Zmluva   o zriadení   vecného bremena uzatvorená dňa 27. 3. 2000 (ďalej len dohoda) sú voči žalobcovi právne neúčinné, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil. V tejto časti prvostupňový súd vo veci náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver, ktorý si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil.

Bezpochyby žalobca v konaní splnil svoju dôkaznú povinnosť, keď tvrdil a preukázal, že voči vedľajšiemu účastníkovi v 2/ rade mal vymáhateľnú pohľadávku, čo dokladujú zhora citované právoplatné rozhodnutia súdov. Vzhľadom na ich záväznosť pre účastníkov a pre všetky orgány (§ 159 ods. 2 OSP) je preto tvrdenie žalovaných a vedľajších účastníkov o neexistencii   zmenky   v   posudzovanej   veci   právne   irelevantné.   Rovnako   tak   žalobca preukázal, že k uzatvoreniu dohody došlo v posledných troch rokoch a že ňou bolo ukrátené uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Na základe spornej dohody žalovaná v 1/ rade totiž z majetku nadobudnutého za trvania manželstva s vedľajším účastníkom v 2/ rade získala   do   výlučného   vlastníctva   všetky   hnuteľné   a   nehnuteľné   veci   v   celkovej   hodnote 4.150.720 Sk (po odpočítaní úveru v hodnote 3.210.720 Sk), oproti vedľajšiemu účastníkovi v 2/ rade, ktorému pripadli úspory len vo výške 1.000.000 Sk. Za situácie, že v konaní vedenom   na   OS   Komárno   pod   sp.   zn.   NcE   123/01,   ako   i   exekučnom   konaní   vedenom súdnym exekútorom JUDr. P. Š. pod sp. zn. EX 499/02 bolo potvrdené, že pohľadávku žalobcu nemožno uspokojiť z majetku vedľajšieho účastníka v 2/ rade pre jeho nemajetnosť, uzatvorená dohoda takto nesporne pohľadávku žalobcu ukracuje.

Na   druhej   strane,   účastníčkou   tejto   dohody   bola   žalovaná   v   1/   rade,   ktorá   ako manželka vedľajšieho účastníka v 2/ rade (dlžníka) v zmysle § 116 OZ je osobou jemu blízkou. Keďže zákon v takomto prípade úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá, bolo práve na žalovanej v 1/ rade preukázať, že tento úmysel vedľajšieho účastníka v 2/ rade v dobe uzatvorenia dohody   nemohla aj   pri náležitej starostlivosti   poznať.   Opierajúc sa o vyššie popísaný rozbor „náležitej starostlivosti“ a skutkové zistenia, i odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná v 1/ rade v tomto smere dôkazné bremeno neuniesla. Jej tvrdenia, ohľadne nevedomosti o úmysle vedľajšieho účastníka v 2/ rade ukrátiť žalobcu v zhode s prvostupňovým   súdom   vyhodnotil   ako   účelové   a   nevierohodné.   Samotná   skutočnosť, že žalovaná v 1/ rade sa rozhodnutím Obvodného úradu Komárno, živnostenské oddelenie zo dňa 6. 9. 1993, č. j. Žo 8144/1993 stala zodpovednou zástupkyňou vedľajšieho účastníka v 2/ rade pre výrobu mäsa, mäsových výrobkov – mäsiarstvo a údenárstvo, predpokladá jej reálnu vedomosť o aktivitách vedľajšieho účastníka v 2/ rade pri jeho podnikaní. I napriek závažnému ochoreniu   vedľajšieho účastníka   v 2/   rade,   na ktoré   sa   žalovaná   v 1/ rade odvolávala, k zániku jeho živnostenského oprávnenia došlo až dňom 4. 9. 2001. Okrem toho,   žalovaná   v   1/   rade   mala   v   tejto   oblasti   skúsenosti   už   z   vlastného   samostatného podnikania, ktoré vykonávala na základe živnostenského oprávnenia vydaného Obvodným úradom Komárno, živnostenské oddelenie dňa 15. 1. 1993, č. j. Žo 5407/1993. Neobstojí ani poukaz žalovanej v 1/ rade na dlhodobé neusporiadané manželské spolužitie s vedľajším účastníkom v 2/ rade pred uzatvorením dohody. Jeho vierohodnosť vyvracajú výpovede samotnej žalovanej v 1/ rade a vedľajšieho účastníka v 2/ rade v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6C 3/2000, v ktorom sa domáhali zrušenia ich bezpodielového spoluvlastníctva za trvania ich manželstva. Na pojednávaní dňa 28. 1. 2000 obaja   zhodne   potvrdili,   že   žijú   spoločne   a   spoločne   užívajú   i   veci   patriace   do   BSM. V neposlednom rade i zriadenie vecného bremena v prospech vedľajšieho účastníka v 2/ rade, spočívajúce v jeho práve neobmedzeného doživotného užívania všetkých nehnuteľností nadobudnutých   žalovanou   v   1/   rade   (nielen   domovej),   nenasvedčuje   proklamovanému rozvrátenému manželskému spolužitiu. Na záver odvolací súd len dodáva, že i v prípade, pokiaľ by si vedľajší účastník v 2/ rade uzatvorením dohody plnil i svoj „morálny záväzok“ voči žalovanej v 1/ rade, vzhľadom na jeho život ohrozujúce ochorenie, zákon v takejto situácii   od   žalovanej   v   1/   rade   ako   blízkej   osoby   vyžaduje,   aby   vynaložila   náležitú starostlivosť   a   presvedčila   sa,   že   dohoda   neukracuje   žalobcu   ako   veriteľa   vedľajšieho účastníka v 2/ rade. Nebolo totiž povinnosťou žalovanej v 1/ rade trvať na splnení takéhoto záväzku zo strany dlžníka a zmluvu s ním uzatvoriť...»

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s   napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

B.   K uzneseniu najvyššieho súdu

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle § 241 ods. 1 a 2 OSP procesne prípustné dovolanie je možné odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V   relevantnej   časti   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že «Dovolaním žalovanej 1/ a vedľajšieho účastníka 2/ je jednoznačne napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, t. j. v časti týkajúcej sa určenia právnej neúčinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov P. R. a E. R. a zmluvy o zriadení vecného bremena z 27. marca 2000 voči žalobcovi. Súd prvého stupňa v tejto časti žalobe vyhovel a odvolací súd tento výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdil. V zásade platí, že súd posudzuje každý úkon účastníka podľa obsahu. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu… Z týchto dôvodov dospel Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že   dovolanie   nie   je   podľa   §   238   O.   s.   p. prípustné…

neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   len   na   skúmanie   prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p…

Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolatelia   v   dovolaní   tvrdili,   že   súd   prvého   stupňa   a   odvolací   súd   nesprávne posúdili nielen skutkový ale aj právny stav veci.

K   uvedenej   námietke   dovolateľov   spochybňujúcej   posúdenie   skutkových   zistení dovolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže   byť   samo   osebe   nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/. O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   prieskumu   nimi   vykonaného a vyhodnoteného dokazovania…

Na ďalší dovolací dôvod dovolateľov, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať, pretože by sa ním mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné...

Právnym   posúdení   veci   neodníma   účastníkovi   konania   možnosť   uplatnenia   jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p… Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom len v prípade procesne prípustného dovolania, samo však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej 1/ a vedľajšieho účastníka 2/ odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods.   5   O.   s.   p.   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   vecnou   správnosťou   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu...».

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľky   odmietnuť   ako   procesne neprípustné.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012