znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. A., P., L. P., P., a T. K., P., zastúpených advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práv   zaručených   v čl.   6   ods.   1   a čl.   14 v spojitosti s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 5 písm.   f)   a čl.   6   Medzinárodného   dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej diskriminácie postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 115/2008 a jeho rozsudkom z 15. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. A., L. P. a T. K.   o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2010 doručená sťažnosť Ľ. A., L. P. a T. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie   základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   2,   čl.   46   ods. 1   a čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 14 v spojitosti s čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a porušenia čl. 5 písm. f) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 115/2008 a jeho rozsudkom z 15. júla 2010.

2.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že „Sťažovatelia   sú osobami rómskeho etnického pôvodu. Dňa 10. 6. 2005 podali Okresnému súdu v Michalovciach žalobu o poskytnutie ochrany pred diskrimináciou proti žalovanému J. spol. s r.o., ktorou sa sťažovatelia ako žalobcovia   domáhali,   aby   súd   určil,   že   konaním   žalovaného   voči   žalobcom   došlo k porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   a   žalobcovia   tým   boli   vystavení   priamej diskriminácii   pre   svoj   rasový   (etnický)   pôvod.   Zároveň   sa   domáhali,   aby   súd   uložil žalovanému   povinnosť   zaslať   každému   žalobcovi   ospravedlňujúci   list,   ktorého   obsahom malo   byť   konštatovanie,   že   vzhľadom   na   to,   že   personál   prevádzkarne   žalovaného   im zabránil vo využití služieb, boli vystavení diskriminácii, bola znížená ich ľudská dôstojnosť, pričom tento zásah bol protiprávny, za čo sa im hlboko ospravedlňuje. Zároveň navrhli, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- Sk.

Sťažovatelia   vo   svojej   žalobe   tvrdili,   že   k   porušeniu   zásady   rovnakého zaobchádzania došlo dňa 14. 4. 2005, približne o 22.55 hod. kedy navštívili Kaviareň I. s cieľom využiť služby pohostinstva a diskotéky. Okrem využitia spomínaných služieb si chceli overiť,   či   v zariadení   naozaj   dochádza   k   diskriminácii   Rómov.   Pre   takýto   prípad   boli dohodnutí s ďalšími osobami z mimovládnej organizácie Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktoré by mohli byť pri prípadnom incidente prítomné. Sťažovatelia prišli ku vchodu do kaviarne, kde narazili na zamestnanca žalovaného, ktorý od nich požadoval klubové karty   ako   podmienku   vstupu   do   kaviarne.   Keďže   sťažovatelia   spomínanými   klubovými kartami nedisponovali, nebol im vstup do prevádzky umožnený a preto odišli. Zhruba o 15 minút   neskôr   sa   do   tej   istej   prevádzkarne   dostavili   tri   spolupracovníčky   mimovládnej organizácie Poradňa   pre   občianske   a ľudské práva,   ktorým   bol vstup bez   akýchkoľvek problémov umožnení, bez toho, aby od nich žiadal predloženie klubovej karty. V danom prípade sa teda so sťažovateľmi zaobchádzalo menej priaznivo ako sa zaobchádzalo s inými osobami v porovnateľnej situácii, pričom sa od obslúžených osôb odlišovali jedine etnickou príslušnosťou...

Okresný súd v Michalovciach rozhodol vo veci prvý krát rozsudkom dňa 31. 8. 2006, ktorým konštatoval, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania a dopustil sa diskriminácie   tým,   že   žalobcov   dňa   14.   4.   2005   vo   večerných   hodinách   nevpustil   do priestorov kaviarne a uložil žalovanému zaslať každému žalobcovi ospravedlňujúci list... Proti   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie   žalobcovia   aj   žalovaný.   Krajský   súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením zo dňa 25. októbra 2007, sp. zn. 2Co/430/2006-148 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uložil súdu prvého stupňa vec opätovne prejednať a vykonať navrhnuté dôkazy, resp. ich nevykonanie zdôvodniť, vykonané dôkazy vyhodnotiť a rozhodnutie náležité odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné a súčasne sa vysporiadať aj so skutočnosťami, ktoré žalobcovia a žalovaní uviedli v podaných odvolaniach.

Okresný   súd   v   Michalovciach   po   vrátení   veci   z   druhostupňového   súdu   opätovne rozhodol rozsudkom dňa 29. 1. 2008, pričom určil, že žalovaný dňa 14. 4. 2005 vo vzťahu k žalobcom porušil zásadu rovnakého zaobchádzania a dopustil sa diskriminácie tým, že žalobcov dňa 14. 4. 2005 vo večerných hodinách nevpustil do priestorov kaviarne. Zároveň zaviazal žalovaného, aby zaslal žalobcom ospravedlňujúci list. Opätovne zamietol žalobu sťažovateľov   v   časti,   ktorou   sa   domáhali   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   za diskriminačné konanie. Žalobcovia podali proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, ktorým   napadli   výrok   súdu,   ktorým   došlo   k   zamietnutiu   ich   žaloby   v   časti,   ktorou   sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za diskriminačného konanie a v časti, ktorou im nebola priznaná náhrada trov konania.

Na základe odvolaní podaných žalobcami a žalovaným vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom zo dňa 15. 07. 2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že

- určil, že konaním žalovaného dňa 14. 4. 2005 voči žalobcom došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a žalobcovia tým boli vystavení priamej diskriminácii

-   uložil   žalovanému   povinnosť   zaslať   každému   zo   žalobcov   ospravedlňujúci   list v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

- v časti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania...“.

3. Sťažovatelia tvrdili, že postupom a rozhodnutiami v ich právnej veci konajúcich všeobecných súdov boli porušené nimi označené články ústavy, základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom a dohovorom o odstránení rasovej diskriminácie.

4. Podľa názoru sťažovateľov došlo „postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie tak ako je garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Sťažovatelia zdôrazňujú, že „Princípu práva   na   spravodlivý   proces   zodpovedá   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   aj povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia náležité odôvodniť. V rámci dôsledného plnenia   tejto   povinnosti   je   pritom   nevyhnutné,   aby   sa   všeobecné   súdy   vyrovnali1 s námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom, ktorý zodpovedá miere ich významu. Ak všeobecné súdy takto nepostupujú,   vedie to zvyčajne k nepreskúmateľnosti nimi vydaných rozhodnutí, a tým aj k ich rozporu s princípmi spravodlivého procesu, ale aj so samotným účelom súdneho konania... odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na závery a odôvodnenie súdu prvého stupňa, ktorý napadli sťažovatelia dňa 28. 3. 2008 odvolaním. Pričom   však   argumentáciu   sťažovateľov   obsiahnutú   v   tomto   odvolaní   krajský   súd odignoroval, resp. sa s ňou dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadal.“.

5. Sťažovatelia tvrdia, že „krajský súd tak dospel v svojom rozhodnutí k záverom, ktoré sú zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako   také   mali   za   následok   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   garantovaných v ústave   a   v   medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach   a slobodách...   Sťažovatelia majú za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a je ústavne nekonformné.“. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že „došlo v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré bolo odobrené postupom a rozhodnutím Krajského súdu čo sa týka nepriznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   za   diskriminačné   taktiež   v   rámci   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, k porušeniu aj konkrétne princípu rovnosti   zbraní...   Princíp   rovnosti   zbraní   ako   jeden   z   prvkov   spravodlivého   procesu požaduje, aby každá strana v súdnom spore mala možnosť predložiť svoju vec súdu za podmienok,   ktoré nie sú jasne nevýhodné oproti   protistrane.   Možnosť   uplatňovať   svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany súd pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy... V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľom. Sťažovatelia ako už vyššie uviedli považujú rozhodnutia všeobecných   súdov   za   arbitrárne,   nakoľko   sa   ich   argumentáciou   zaoberajú   len v obmedzenom   rozsahu,   v   nich   obsiahnuté   odôvodnenia   nie   sú   presvedčivé,   v   určitých smeroch sú aj v rozpore s akýmikoľvek zásadami logiky. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia všeobecným   súdom   tak   došlo   k   porušeniu   princípu   rovnosti   zbrani   ako   jedného   zo základných   prvkov   práva   na   spravodlivý   proces   a   k   znevýhodneniu   sťažovateľov v porovnaní s protistranou.   Vyvodené závery všeobecných súdov sú   podľa   sťažovateľov z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a účinky týchto záverov mali za následok porušenie práv sťažovateľov podľa medzinárodných dohovorov a ústavy.“.

6. Sťažovatelia namietali tiež porušenie svojich „práv zakotvených v článku 12 odst. 2 Ústavy SR, článku 14 v spojitosti s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a článkov 5 písm. f) a 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii“, ktoré odôvodňovali tým, že „sú osobami rómskej etnickej príslušnosti. V konaní pred všeobecným súdom namietali porušenie zásady rovnakého zaobchádzania na základe ich etnického pôvodu. Majú za to, že ich etnický pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými súdmi,   ktoré skutkové okolnosti prípadu zľahčovali a aj napriek tomu, že nakoniec po 5-tich rokoch dospeli k záveru, že došlo   k   porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   z   dôvodu   ich   etnicity,   neuložili diskriminujúcemu   subjektu   sankcie,   ktoré   by   boli   dostatočne   efektívne,   primerané a odstrašujúce.“.

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Krajský   súd...   postupom   a   rozhodnutím   v   konaní   vedenom   pod   sp.   značkou 2 Co/115/2008 porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľov podľa čl. 12 ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 47ods. 3 Ústavy... a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1 a článku 14 v spojitosti s článkom 6... dohovoru... a článku 5 písm. f) a článku 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. značka 2 Co/115/2008 zo dňa 15. júla 2010 sa zrušuje

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške každému po 5000,- € (slovom: päťtisíc Eur)... a nahradiť im a ich právnej zástupkyni trovy konania...“

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti nahliadol ústavný súd do súdneho spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 12 C 139/2005.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

12.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Podľa   čl.   14   dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

14.   Podľa   čl.   5   písm.   f)   dohovoru   o odstránení   rasovej   diskriminácie   v   súlade so základnými povinnosťami   vyhlásenými v   článku   2   tohto   dohovoru   sa   zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo   každého   na   rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti, národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv:... f) práva prístupu na všetky miesta a na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú dopravné prostriedky, hotely, reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky... Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkým   osobám   podliehajúcim   ich jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej   diskriminácie,   ktoré   v   rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

16. Sťažovatelia namietali porušenie označených článkov ústavy, základných práv zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom   a dohovorom   o odstránení   rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 115/2008 z 15. júla 2010 (bod   7)   z dôvodov   už   uvedených   v bodoch   2   až   6.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovatelia   nesúhlasia   s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a právnym   názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v ich právnej veci.

17.   Sťažovatelia   vo   vzťahu   k porušeniu   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   namietali,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   z hľadiska preskúmateľnosti   presvedčivé   a   ústavne   konformné,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne vysporiadal   so skutočnosťami,   ktoré   vyplynuli   z dokazovania   a ktoré   mali   vplyv   na rozhodnutie   vo   veci   samej,   pritom   nesprávne   interpretoval   vnútroštátne   právne   normy. Sťažovatelia   taktiež   tvrdili,   že   krajský   súd   neprihliadol   na   skutočnosti   a dôkazy,   ktoré predložili   v rámci   konania, v čom   vidia   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní   (zaručeného v čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   47   ods.   3   ústavy).   Podľa   ich   názoru   sú   rozhodnutia všeobecných   súdov   arbitrárne,   pretože   sa   argumentáciou   sťažovateľov   zaoberajú   len v obmedzenom rozsahu a ich odôvodnenia sú nepresvedčivé.

18. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 2 Co 115/2008 z 15. júla 2010 v podstatnom uviedol:

«...   Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1,   3   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a rozsudok podľa § 220 O. s. p. zmenil a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

Podľa   §   9   ods.   1,   2,   3   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (antidiskriminačný   zákon),   každý   má   podľa   tohto   zákona   právo   na   rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať,   aby   ten,   kto   nedodržal   zásadu   rovnakého   zaobchádzania,   upustil   od   svojho konania,   ak   je   to   možné,   napravil   protiprávny   stav   alebo   poskytol   primerané zadosťučinenie.   Ak   by   primerané   zadosťučinenie   nebolo   dostačujúce,   najmä   ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd   s   prihliadnutím   na   závažnosť   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   a   všetky   okolnosti,   za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 11 ods. 2 cit. zák. žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu: rovnakého zaobchádzania, ak žaloba oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný vo   vzťahu   k   spotrebiteľovi   dodržiavať   zásadu   rovnakého   zaobchádzania   v   poskytovaní tovarov a služieb ustanovenú osobitným zákonom. Predávajúci najmä nesmie odmietnuť predať spotrebiteľovi výrobky, ktoré má vystavené, alebo inak pripravené na predaj, alebo odmietnuť poskytnutie služby, ktoré je v jeho prevádzkových možnostiach; nesmie takisto viazať   predaj   výrobkov   alebo   poskytnutie   služieb   na   predaj   iných   výrobkov,   alebo poskytnutie   iných   služieb,   pokiaľ   nejde   o   obmedzenie   rovnaké   pre   všetky   prípady a v obchodnom   styku   obvyklé.   To   neplatí   v   prípadoch,   v   ktorých   spotrebiteľ   nespĺňa podmienky, ktoré musí spĺňať podľa osobitných predpisov.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v 1. až 3. rade, ktorí patria k rómskej etnickej skupine   mali   záujem   dňa   14.   4.   2005   približne   o   23.00   hod.   navštíviť   a   využiť   služby kaviarne I. v M., prevádzkovanej žalovaným. Pri vstupných dverách do priestorov kaviarne podniku žalovaného biletár M. V., ktorý je zamestnanec žalovaného podmieňoval vstup žalobcov   predložením   klubovej   karty.   Po   oznámení   žalobcov,   že   takýmito   kartami nedisponujú, ich odkázal k majiteľovi podniku, ktorý vraj tieto karty predáva. Približne po 15   minútach   sa   pokúšali   vstúpiť   do   tých   istých   priestorov   žalovaného   zamestnankyne Poradne pre občianske a ľudské práva A. M., V. H. a K. L., ktoré nie sú príslušníčkami rómskeho etnika, pričom biletár týmto osobám predal vstupné lístky, pričom žiadne klubové karty od nich nežiadal. Po využití služieb žalovaného sa približne po 15 minútach vrátili späť, kde sa pred kaviarňou stretli so žalobcami a navštívili políciu, kde celú záležitosť oznámili.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   pokiaľ   zamestnanec   žalovaného   podmieňoval   vstup žalobcov   predložením   klubovej   karty,   ktorými   nedisponovali   a   následne   predal zamestnankyniam   Poradne   pre   občianske   a   ľudské   práva   vstupné   lístky   bez   toho,   aby požadoval   od   nich   predloženie   klubových   kariet,   možno   konštatovať,   že   žalobcom   bolo odmietnuté poskytovanie služieb žalovaným, ktoré má v predmete činnosti na základe výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel Sro, vložka č. 6463/V. Odvolací súd je toho názoru, že týmto konaním žalovaný porušil povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania, zakotvenú v ust. § 3 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ust. § 6 ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, čím bola aj znížená dôstojnosť žalobcov. Preto v tejto časti odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil rozsudok súdu   prvého   stupňa   vo   výrokoch   o   povinnosti   žalovaného   ospravedlniť   sa   tak,   že   do jednotlivých výrokov zahrnul aj pojem, že bola znížená ľudská dôstojnosť žalobcov a to tým, že do podniku žalovaného neboli vpustení žalobcovia ktorí boli Rómovia, ale svedkyne M., H. a L., ktoré nie súd Rómky, boli vpustené aj bez klubových kariet. Skutočnosť, že žalovaný porušil povinnosť dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania bola v konaní preukázaná aj výpoveďou biletára, zamestnanca žalovaného M. V., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že pre vstup do priestorov kaviarne nebolo podmienkou preukazovať sa klubovými kartami, čo taktiež vyplýva aj zo všeobecných pravidiel klubu.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobcovia sa domáhali nápravy protiprávneho stavu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia, pričom okrem ospravedlňujúceho listu požadovali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.659,70 € (50.000,- Sk) na každého zo žalobcov.

K   uplatneniu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   odvolací   súd   uvádza,   že   žaloba   na zaplatenie takejto náhrady môže byť úspešná len za predpokladu dôkazu, že sú splnené podmienky pre vyhovenie žalobe na poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia, pričom však takéto morálne zadosťučinenie sa javí nepostačujúcim. Okrem už spomínaného dôkazu o tom, že nepostačuje samotné morálne zadosťučinenie, musí žalobca preukázať, že došlo k reálnemu zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti a dôstojnosti, a to dokonca značným spôsobom. Podmienka značného spôsobu zníženia dôstojnosti, čí vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je závislá od konkrétnych okolností   prípadu.   Nemožno ju mať za splnenú v prípadoch zásahu, ktorý sa stal známy len úzkemu okruhu osôb, ktorý pretrvával len krátky   čas   a   ktorý   z   hľadiska   svojej   formulácie   nemožno   považovať   za   zásah   značne znižujúci   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť   v   spoločnosti.   Pociťovanie nemajetkovej   ujmy   spočívajúce   v   znížení   dôstojnosti   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosti v spoločnosti   v   značnej   miere   je   treba   hodnotiť   vždy   objektívne   s   prihliadnutím   ku konkrétnej situácii,   za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv.   konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako aj k osobe postihnutej fyzickej osoby, predovšetkým k jej veku a postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby aj vážnosti značným spôsobom pôjde iba tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako aj s prihliadnutím k dotknutej   fyzickej   osobe   možno   spoľahlivo   uzavrieť,   že   by   nastalú   nemajetkovú   ujmu vzhľadom   k   intenzite   a   trvaniu   nepriaznivého   následku   spočívajúceho   v   znížení   jej dôstojnosti,   či   vážnosti   v   spoločnosti,   pociťovala   ako   závažnú,   spravidla   každá   fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Preto je v tejto súvislosti dôležité zisťovať, ako zapôsobil zásah nielen na postihnutú fyzickú osobu a jej rodinných príslušníkov, ale aj na osoby priamo zainteresované. Pritom by súd mal zisťovať nielen to, či sa im stal známym zásah voči žalobcovi, ale aj to, ako by ho oni hodnotili, pokiaľ by podobným spôsobom boli zasiahnuté ich práva. Ako už bolo zdôraznené, nestačí na úspešnosť takejto žaloby preukázanie možnosti vzniku takejto ujmy u žalobcu. Zákon v tejto súvislosti výslovne hovorí „bola znížená“ čo znamená, že ujma skutočne nastala a je preukázateľná. Znamená to v konečnom dôsledku, že nie je možné vyhovieť takejto žalobe, pokiaľ žalobca len tvrdí možnosť vzniku ujmy na svojej dôstojnosti a povesti v spoločnosti, avšak nepreukáže, že k takejto ujme skutočne došlo.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ žalovaný podmieňoval   vstup   žalobcov   do   priestorov   kaviarne   predložením   klubovej   karty,   ktorá nebola   podmienkou   pre   jej   vstup,   pričom   od   zamestnankýň   z   Poradne   pre   občianske a ľudské práva tieto klubové karty nepožadoval a predal im vstupné lístky, porušil žalovaný povinnosť dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania,   čím bola aj znížená dôstojnosť žalobcov, avšak nie značným spôsobom, ktorý by zakladal nárok žalobcov na» uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že bola značným spôsobom znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie, pretože okrem zamestnancov Poradne pre občianske a ľudské práva pri podmieňovaní vstupu žalobcov do priestorov kaviarne predložením klubovej   karty neboli   prítomné   žiadne iné   osoby,   teda nedošlo   k   priamej   diskriminácii   žalobcov   na   verejnosti,   zamestnanec   žalovaného   pri požadovaní preukázania sa klubovými kartami sa správal k žalobcom slušne, nevytýkal ich etnický pôvod. Taktiež je potrebné uviesť, že žalobcom bolo známe, že niektorých Rómov do priestorov kaviarne I. nevpúšťajú, teda museli žalobcovia vopred s diskrimináciou rátať, pričom návšteva kaviarne I. prevádzkovaná žalovaným bola vopred dohodnutá žalobcami so zamestnankyňami Poradne pre občianske a ľudské práva. Zároveň je potrebné uviesť, že nebolo   úmyslom   žalovaného   hlboko   znevážiť   žalobcov,   pretože   žalovaný   ako   vyplýva   z obsahu spisu, zamestnával aj iných Rómov.

K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s tým, či žalobcovia mali naozaj úmysel vstúpiť do kaviarne, pričom je toho názoru, že takýto úmysel mali, je potrebné uviesť, že v priestupkovom konaní zamestnanec žalovaného M. V., ktorý pracuje   v   reštaurácii   I.   M.   ako   biletár   uviedol,   že   dňa   14.   4.   2005   okolo   23.00   hod. nevpustil na diskotéku návštevníka z toho dôvodu, nakoľko sa nepreukázal klubovou kartou, pričom uviedol, že klubové karty predáva len majiteľ a vstup na diskotéku je len pre členov, ktorí majú klubové karty. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia mali úmysel vstúpiť do kaviarne   I.,   ktorú   prevádzkuje   žalovaný,   a   preto   túto   odvolaciu   námietku   žalovaného odvolací súd považuje za neopodstatnenú.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil rozsudok v časti poskytnutia primeraného zadosťučinenia a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p.,   keďže   žalobcovia   boli   v   konaní   úspešní   iba   čiastočne,   odvolací   súd   v   súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.»

19. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Rozsudok   krajského   súdu   je   náležite   odôvodnený,   pričom   ho   nemožno   považovať   za arbitrárny ani z toho hľadiska, že vo svojom odôvodnení v podstatnom zdôraznil správnosť napadnutého   rozsudku   (t.   j.   rozsudku   okresného   súdu,   pozn.),   pretože   sa   v zásadnom stotožnil   s jeho   odôvodnením. Ústavný   súd   preto   považuje   postup   krajského   súdu   pri preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   a vylučujúci   možné   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20.   Sťažovatelia   v sťažnosti   namietali   (z dôvodov   uvedených   v bode   4)   tiež porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj „v rámci porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ porušenie „princípu rovnosti zbraní“ (pozri dôvody uvedené v bode 5). Keďže ústavný súd nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v súvislosti   s namietaným   porušením   práv   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani   v súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   47   ods.   3   ústavy   a ani   k sťažovateľmi tvrdenému porušeniu „princípu rovnosti zbraní“.

21. Ústavný súd preskúmal konanie na krajskom súde nielen z hľadiska dodržania práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie sťažovatelia namietali, ale aj vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia čl. 14 dohovoru vrátane porušenia čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací v občianskom súdnom konaní sa odvolaním sťažovateľov   zaoberal   v súlade   s ustanoveniami   relevantného   právneho   predpisu (ustanovenia   §   212   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a napadnuté   rozhodnutie okresného súdu v celom namietanom rozsahu preskúmal. Obsahom týchto práv však nie je automatický   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   predstavám   sťažovateľov. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia nesúhlasili s prejaveným právnym názorom krajského   súdu,   ktorý   sa   nestotožňuje   s právnym   názorom   sťažovateľov.   Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 14 dohovoru a čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

22.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv (body 19   a 20),   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

23. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, tento neobsahuje základné práva   alebo   slobody,   ale   ústavnoprávne   princípy,   pričom   vyslovenie   ich   porušenia   je súčasne   spojené   s porušením   ich   iného   základného   práva.   Keďže   ústavný   súd   nezistil v postupe a namietanom rozhodnutí krajského súdu porušenie označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom, ako aj dohovorom o odstránení rasovej diskriminácie,   nemohlo   dôjsť   (resp.   ústavný   súd   nemohol   konštatovať)   k   porušeniu princípov vyplývajúcich z ustanovení čl. 12 ods. 2 ústavy.

24.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   nepovažoval   ústavný   súd   za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011