znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Š. J., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   5   ods. 1   písm.   c)   a čl.   6   ods.   1   a 2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2007 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra 2007.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti   obzvlášť   závažnej   kriminalite v Košiciach sp. zn. PPZ-57/BOK-V-I-2004 zo dňa 26. 1. 2005 mi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. Uznesením sudcu Okresného súdu v Prešove sp. zn. 3 Tp 6/05 zo dňa 30. 1. 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 2. 2005 sp. zn. 1 Tpo 9/05 som bol vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 2 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005 s tým, že začiatok väzby bol stanovený dňom 17. 1. 2005. Uznesením   Okresného   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   21.   4.   2005   sp.   zn.   4   Tp   74/05 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. 5. 2005 sp. zn. 3 Tpo 43/05 podľa § 72 ods. I Tr. por. boli zmenené a rozšírené dôvody mojej väzby aj o dôvody uvedené v § 67 písm. a, c/ Tr. por.

Okresný súd v Prešove uznesením sp. zn. 5 T 6/2006 zo dňa 3. 7. 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. 8. 2006 sp. zn. 2 Tos 45/06 rozšíril dôvody mojej väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Následne Okresný súd v Prešove pri rozhodovaní   o   mojej   väzbe   dňa   20.   10.   2006   rozhodol   tak,   že   ma   ponechal   vo   väzbe a dôvody väzby zmenil tak, že ma v nej ponechal z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Tos 14/06 zo dňa 6. 12. 2006 boli tieto dôvody potvrdené.

O   prepustenie   z väzby som opakovane   viackrát   žiadal,   všetky moje   žiadosti boli zamietnuté.

Naposledy o trvaní mojej väzby rozhodoval Okresný súd v Prešove dňa 28. 8. 2007 na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby, pri ktorom som prostredníctvom svojho   obhajcu   predložil   písomný   sľub   ako   náhradu   väzby.   Okresný   súd   rozhodol,   že z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ a c/ Tr. por. väzba u mojej osoby naďalej trvá a podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. môj písomný sľub ako nahradenie väzby neprijal. Proti tomuto uzneseniu som po jeho vyhlásení podal sťažnosť, ktorú som písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.

Moja sťažnosť bola uznesením Krajského súdu sp. zn. 6 Tos 28/07 zo dňa 4. 10. 2007 zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Môj obhajca toto uznesenie obdržal dňa 15. 10. 2007.“

2.   Podľa   názoru   („domnievam   sa“)   sťažovateľa „uznesením   Krajského   súdu v Prešove zo dňa 4. 10. 2007 sp. zn. 6 Tos 28/07 a v konaní mu predchádzajúcom, došlo k porušeniu mojich vyššie uvedených základných práv a to konkrétne v tom, že:

-bol som ponechaný vo väzbe bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností, teda nedôvodne

-rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby   aj   po   odmietnutí   obžaloby   je   pre   abstraktné úvahy nepreskúmateľné

-rozhodnutie   o neprijatí   písomného   sľubu   je   formálne,   nekonkretizované a nepodložené konkrétnymi skutočnosťami“.

K uvedenému názoru dospel sťažovateľ na základe toho, že „po doposiaľ vykonanej väzbe, ktorá trvá už takmer 3 roky, je nepostačujúcim väzobným dôvodom len konštatovanie o hrozbe   vysokého   trestu   bez   toho,   aby   takáto   obava   bola   podložená   inou   konkrétnou skutočnosťou, ako napr. pokusom o útek a pod. Zo spisu je zistiteľné, že mám stále bydlisko, kde som sa aj zdržiaval, spolu s družkou vychovávam svoje maloleté dieťa a pred zadržaním som bol zamestnaný. Pred zadržaním som bol viackrát v zahraničí napriek stíhaniu v inej veci a vždy som sa vrátil a bol som k dispozícii súdu. Hodnotenie skutočností, ako ho uviedol   krajský   súd   vo   vyššie   uvedenom   uznesení,   je   podľa   môjho   názoru,   povrchné, skreslené a má znaky rutinného konania s cieľom uspokojiť vopred prijatý názor o potrebe obmedzenia osobnej slobody. Naviac za situácie, keď súdy konštatujú závažné porušenia práv obhajoby v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom a dokazovanie sa začína po odmietnutí obžaloby z týchto dôvodov od začiatku.

Aj záver súdov o obave z pokračovania v trestnej činnosti sa javí ako abstraktný z toho dôvodu, že prijatý záver nie je dostatočne odôvodnený inou konkrétnou skutočnosťou zakladajúcou danú obavu.

Za porušenie zásady prezumpcie neviny považujem také konanie súdov, ak sa po takmer troch rokoch väzby odvolávajú na moje iné trestné stíhanie, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne ukončené bez môjho zavinenia.

Taký istý záver platí aj o neprijatí písomného sľubu“. Na podporu svojich tvrdení poukazuje sťažovateľ na judikatúru ústavného súdu „ako napr. III. ÚS 128/05, I. ÚS 157/07, III. ÚS 38/01“.

3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vyniesol tento nález:

1) Krajský súd y Prešove uznesením zo dňa 4. 10. 2007 sp. zn. 6 Tos 28/07, ktorým zamietol   sťažnosť   obžalovaného   L.   B.   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Prešov   sp. zn. 5 T 6/06 zo dňa 28. 8. 2007, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ a podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. 10. 2007 sp. zn. 6 Tos 28/07 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Prešove, aby menovaného neodkladne prepustil z väzby na slobodu. (výrok v bode 2 nadbytočne zopakoval aj v bode 3, pozn.)

4) Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie   o   sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a   zisťuje,   či   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi (vo veci sp. zn. 5 T 6/2006) „sa vedie trestné stíhanie v bode 1/ obžaloby pre spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 1. 1998, a v bode 2/ obžaloby pre spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy sčasti dokonanému podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 1. 1998 a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 1. 1998“.

Sťažovateľ „začal väzbu vykonávať na základe uznesenia sudcu Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Tp 6/05 zo dňa 30. 1. 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. februára 2005 sp. zn. 1 Tpo 9/05, ktorým bol vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 2 Tr. por., pričom jej začiatok bol stanovený dňom 17. 1. 2005 od 08.40 hod.“.

Uznesením Okresného súdu Trenčín z 21. apríla 2005 sp. zn. 4 Tp 74/05 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 11. mája 2005 sp. zn. 3 Tpo 43/05 podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku boli u sťažovateľa zmenené a rozšírené dôvody väzby o dôvody uvedené v § 67 písm. b) a c) Trestného poriadku. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 5 T 6/2006 z 3. júla 2006 v spojení s uznesením krajského súdu zo 4. augusta 2006 sp. zn. 2 Tos 45/2006 u sťažovateľa rozšíril dôvody väzby aj podľa § 71 ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Následne   okresný   súd   rozhodoval   o jeho   väzbe 20. októbra   2006,   keď   zmenil   dôvody   väzby   tak,   že   ho   ponechal   vo   väzbe   z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 14/06 zo 6. decembra 2006 bola táto dôvodnosť väzby sťažovateľa potvrdená.

2. Predmetom sťažnosti je sťažovateľovo tvrdenie, že v jeho trestnej veci konajúce všeobecné súdy porušili ním označené základné práva a slobody postupom (pozri bod 2 I. časti odôvodnenia) spočívajúcim v tom, že krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra zamietol jeho sťažnosť z 28. septembra 2007 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 6/06 z 28. augusta 2007, ktorým tento rozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby, a súčasne neprijal jeho písomný sľub „ako nahradenie väzby“.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Ústavný súd už mnohokrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že nie je súčasťou všeobecnej súdnej sústavy, a preto mu neprislúcha vykonávať dohľad nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je oprávnený zasiahnuť   len   vtedy,   ak   došlo   ich   právoplatným   rozhodnutím   v konaní,   ktorého   bol sťažovateľ   účastníkom,   k porušeniu   základných   práv   a slobôd   chránených   ústavným poriadkom   Slovenskej   republiky.   Vzhľadom   na to,   že sa   sťažovateľ   dovolával   ochrany svojho základného práva na nedotknuteľnosť osobnej slobody, ako aj práva na spravodlivý proces,   preskúmal   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   aj konanie   mu   predchádzajúce a dospel k záveru, že podaná sťažnosť nie je opodstatnená.

Posudzovanie existencie väzobných dôvodov je vecou často obtiažnou a subtílnou a všeobecné   súdy   musia   striktne   vychádzať   zo   zistených   konkrétnych   skutočností zakladajúcich   jednotlivé   väzobné   dôvody.   Výklad   zákonných   znakov   „konkrétnych skutočností“   je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   dôkladnej   znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej-ktorej veci musia (mali by) svedomito posúdiť (v ktoromkoľvek   štádiu   konania),   či   vzatie   do   väzby   alebo   jej   predĺženie   je   opatrením nevyhnutným   na   dosiahnutie   účelu   trestného   konania   a či   tento   účel   nemožno   ani   pri vynaložení všetkého úsilia dosiahnuť inak. Na výklad tohto znaku, resp. na aplikáciu naň sa vzťahujúceho   zákonného   ustanovenia   preto   nie   sú   (ani   nemôžu   byť)   dané   objektívne a nemenné   kritériá,   ktoré   je   naopak   potrebné   vyvodiť   vždy   z povahy   konkrétnej a individuálnej veci, vrátane osoby obvinenej, jej osobných pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, jeho náročnosti a pod.

Do   týchto úvah (a   rozhodnutí nimi podložených),   vychádzajúcich   zo skutkových zistení v čase rozhodovania všeobecných súdov o predĺžení väzby známych, sa ústavný súd v zmysle dnes už ustálenej judikatúry (porov. III. ÚS 128/05, III. ÚS 38/01) cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy, ak nie je rozhodnutie o predĺžení väzby podložené zákonným dôvodom   buď   vôbec,   alebo   ak   tvrdené   (a nedostatočne   zistené)   dôvody   väzby   sú v extrémnom   rozpore   s kautelami   vyplývajúcimi   z ústavného   poriadku   republiky,   príp. s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto smere Slovenská republika viazaná (pozri I. ÚS 157/07). O takýto prípad v prerokúvanej veci nejde.

3. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Podľa sťažovateľovho tvrdenia (pozri bližšie bod 2 I. časti odôvodnenia) porušenie označeného   základného   práva   bolo   spôsobené   tým,   že   uznesením   krajského   súdu   bol ponechaný vo väzbe nedôvodne („bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností“), že toto rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby je nepreskúmateľné („pre abstraktné úvahy súdu“) a rozhodnutie o neprijatí písomného sľubu je formálne („nekonkretizované a nepodložené konkrétnymi skutočnosťami“).

Aj   keď   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   za   porušiteľa   svojich   práv   označil   postup a rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd posudzoval vzhľadom na predmet trestnej veci vedenej   všeobecnými   súdmi   (rozhodovanie   o ďalšom   trvaní   väzby   v rámci   konania o predbežnom prerokovaní obžaloby) postup okresného súdu a krajského súdu ako jednotný celok   (spočívajúci   v dvoch   na   seba   nadväzujúcich   inštančných   etapách)   z hľadiska z konania vyplývajúcich právne relevantných skutočností, z ktorých oba súdy vychádzali pri svojom rozhodovaní.

3.1 Okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 6/06 z 28. augusta 2007 rozhodol, že: „Podľa   §   244   ods.   5   Trestného   poriadku   s použitím   ustanovenia   §   72   ods.   2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku väzba   u obžalovaného   L.   B.,   ktorú   vykonáva   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   v P., naďalej trvá.

Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súd písomný sľub obžalovaného L. B., predložený   dňa   28.   8.   2007   na   verejnom   zasadnutí   ako   nahradenie   väzby   neprijíma.“, pričom vychádzal z dovtedy zistených skutočností.

Okresný   súd   v úvode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   chronologicky   oboznámil podstatné skutočnosti doterajšieho konania:

„25. 1. 2006 podala prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne na L. B., M. Č., S. S. obžalobu pre trestný vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. 1. 1998 a iné.

Dňa 20. 10. 2006 na hlavnom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, voči ktorému podali   odvolanie   obžalovaný   B.,   ako   aj   jeho   obhajcovia   a   prokurátorka   Krajskej prokuratúry v Trenčíne. Krajský súd Prešov dňa 24. 4. 2007 na neverejnom zasadnutí pod sp. zn. 6 To 43/06 napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovaným L. B. a S. S. zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Trestného poriadku v celom rozsahu a vrátil Okresnému súdu v Prešove, aby prvostupňový súd vykonal celé dokazovanie odznova. Zároveň nariadil na verejnom zasadnutí obžalobu opätovne predbežne prejednať podľa § 244 a nasledujúcich Trestného poriadku. Vo vzťahu k obžalovanému M. Č. bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.“

Okresný súd uviedol, že „po zrušení rozsudku nariadil verejné zasadnutie na deň 28. 8.   2007,   kedy   opätovne   predbežne   prejednal   obžalobu   podanú   na   Okresný   súd   v Prešove dňa 25. 1. 2006 a vykonal procesné úkony v zmysle ustanovení Trestného poriadku. Na   verejnom   zasadnutí   o   predbežnom   prejednaní   obžaloby   obžalovaný   L.   B. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Š. J. predložil písomný sľub zo dňa 28. 8. 2007, ktorý ponúkol ako náhradu väzby. V písomnom sľube obžalovaný B. uviedol, že v prípade prepustenia   z   väzby   povedie   riadny   život,   nedopustí   sa   žiadnej   trestnej   činnosti,   splní povinnosti a dodrží všetky obmedzenia, ktoré sa mu uložia, ako aj to, že sa bude zdržovať na adrese svojho trvalého bydliska a dostaví sa na každé predvolanie OČTK“.

Na   tomto   verejnom   zasadnutí   okresný   súd   okrem   iných   procesných   rozhodnutí uznesením   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   a o neprijatí   jeho   písomného prísľubu. Ponechanie sťažovateľa vo väzbe odôvodnil takto:

„Obžalovaný L. B. je aj v súčasnom štádiu trestného konania dôvodne podozrivý zo spáchania jedného zo spoločensky najzávažnejšieho trestného činu - trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. 1. 1998. Pri tejto kvalifikovanej   skutkovej   podstate zákon   umožňuje   súdu uložiť páchateľovi   trest   odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočný trest podľa ustanovení Trestného zá- kona platného do 31. 1. 1998.

Okresný súd v Prešove uznesením zo dňa 30. 1. 2005 pod sp. zn. 3 Tp 6/05 vzal obvineného L. B. do väzby v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 Trestného poriadku platného do   31.   12.   2005   z   dôvodov   uvedených   v §   67   ods.   2   Trestného   poriadku   platného   do 31.12.2005, pričom väzba u neho začala plynúť dňom 27. 1. 2005 o 08,40 hod. Dôvody väzby u obvineného B. boli uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 21. 4. 2005 pod sp. zn. 4 Tp 72/05 rozšírené o dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku platného do 31. 12. 2005. Uznesením Okresného súdu v Prešove na neverejnom zasadnutí   zo   dňa   3.   7.   2006   pod   sp.   zn.   5   T   6/06   boli   rozšírené   dôvody   väzby u obžalovaného B. o dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. 1. 2006. Uznesením Okresného súdu v Prešove na hlavnom pojednávaní dňa 20. 10. 2006 pod sp. zn. 5 T 6/06 boli dôvody väzby u obžalovaného B. po vyhlásení rozsudku boli zúžené o dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného od 1. 1. 2006, pričom vyslovil súd, že dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku aj naďalej trvajú.“

Po   vyhodnotení   právne   relevantných   skutočností   vyplývajúcich   z doterajšieho konania, ktoré mali zásadný vplyv na rozhodnutie o existencii dôvodov na ďalšie trvanie väzby, okresný súd „vo svojom rozhodnutí konštatoval, že u obžalovaného sú dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku“.

Okresný súd uviedol:„Z   doposiaľ   zhromaždeného   spisového   materiálu   dospel   súd   k   záveru,   že u obžalovaného B. aj v súčasnom štádiu trestného konania dôvody väzby, pre ktoré bol obžalovaný vzatý do väzby, ktoré boli neskôr rozšírené o dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a napokon zúžené o dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, aj v súčasnosti existujú a tieto aj naďalej trvajú. Závažné obvinenia voči obžalovanému neboli doposiaľ vyvrátené, ani potvrdené. Aj v súčasnom štádiu konania je tu dôvodná obava, že obžalovaný bude v trestnej činnosti pokračovať vzhľadom na jeho predchádzajúcu trestnú činnosť, ako aj to, že dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, resp. ktorým hrozil. Zároveň je tu dôvod ďalšieho trvania väzby v hrozbe vysokého trestu odňatia slobody obžalovanému pre skutky, z ktorých je v predmetnej trestnej veci obžalovaný. Pri tejto   úvahe   sa   prvostupňový   súd   v   celom   rozsahu   riadil   názormi   odvolacieho   súdu obsiahnutými v uznesení zo dňa 24. 4. 2007 pod sp. zn. 6 To 43/06-2501. Keďže je vo veci potrebné vykonať celé dokazovanie odznova je na mieste dôvodná obava, že obžalovaný B. vzhľadom na hroziaci vysoký trest odňatia slobody sa bude trestnému stíhaniu voči jeho osobe vyhýbať a to marením vykonávaní procesných úkonov.“

Ďalej zdôraznil, že:„V súvislosti s predbežným prejednaním obžaloby na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. 8. 2007, ako aj pri samotnom procesnom rozhodovaní na verejnom zasadnutí bol prvostupňový   súd   viazaný   právnym   názorom   Krajského   súdu   v Prešove   vysloveným v uznesení zo dňa 24. 4. 2007 pod sp. zn. 6 To 43/06-2501.“

K odôvodneniu plynutia lehôt a dĺžky trvania väzby okresný súd citoval ustanovenia § 79 ods. 2 a 3, § 564 ods. 7, § 76 ods. 5, 6 a 7 Trestného poriadku upravujúce dôvody väzby, ako aj ustanovenia § 80 ods. 1 a 2 Trestného poriadku (upravujúce možnosť prijatia písomného sľubu) a ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Okresný   súd „s poukazom   na   skutočnosť,   že   obžalovaný   je   trestne   stíhaný   pre obzvlášť závažný zločin trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. a ) Trestného zákona platného do 31. 1. 1998 aj so zreteľom na článok 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je toho názoru, že predmetnú vec prejednáva v primeranej lehote, pričom sú dodržané všetky zákonné lehoty ustanovenia § 76 ods. 6, 7 Trestného poriadku, preto o ponúknutom sľube rozhodol v zmysle doteraz platnej judikatúry, resp. zavedenej súdnej praxe“.

Okresný   súd   z uvedeného   dôvodu   žiadosť   sťažovateľa   o nahradenie   väzby ponúknutým sľubom „meritórne preskúmal a dospel k záveru, že písomný sľub nie je takou formou záruky, ktorá by sama o sebe dokázala nahradiť väzbu, ktorej dôvody okrem iných, i v súčasnosti existujú. Pri svojom rozhodnutí súd konštatuje, že nedošlo k takej zmene dôkazného stavu vo vzťahu k obave, ktorú vyslovil súd vo vyššie uvádzaných dôvodoch, ktorá by odôvodňovala záver o vylúčení tejto obavy. Zároveň súd nezistil také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali prijatie navrhovanej záruky nahradenia väzby zo strany obžalovaného B..

Na základe vyššie uvedených skutočností, súd pri predbežnom prejednaní obžaloby na verejnom zasadnutí dňa 28. 8. 2007 rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia, pričom ponúkaný písomný sľub obžalovaného B. ako nahradenie väzby neprijal“.

3.2 Uznesenie okresného súdu z 28. augusta 2007 napadol sťažovateľ sťažnosťou z 28. septembra 2007. Rozhodnutiu okresného súdu vo vzťahu k dôvodom väzby vytýkal formálnosť „bez uvedenia konkrétnej skutočnosti, ktorá by vyslovenú obavu potvrdzovala“. Taktiež nesúhlasil so záverom okresného súdu zdôvodňujúcim odmietnutie jeho písomného sľub. Žiadal, „aby krajský súd po spravodlivom vyhodnotení skutočností, ktoré uvádzam v tejto sťažnosti, zrušil napadnuté uznesenie... a prepustil ma na slobodu“.

3.3 Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra 2007 o sťažovateľovej sťažnosti rozhodol tak, že „Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku zamieta sťažnosť obžalovaného... proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 6/06 zo dňa 28. 8. 2007“.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   najprv   oboznámil   podstatu   obrany sťažovateľa:

„V nej poukázal na to, že pokiaľ ide konštatovanie súdu o existencii dôvodnej obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti vzhľadom na jeho predchádzajúcu trestnú činnosť, táto   je   len   formálna   bez   uvedenia   konkrétnych   skutočností,   ktorá   by   vyslovenú   obavu potvrdzovala. Doposiaľ bol odsúdený iba v jednom prípade za skutok spáchaný v roku 1992,   pričom   trestné   konanie   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   doteraz   skončené   nebolo a preto na toto konanie platí prezumpcia neviny. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku vidí súd v hrozbe vysokého trestu odňatia slobody, pre ktoré je trestne stíhaný. Ani v tomto prípade neexistuje žiadny konkrétny dôkaz. Okresný súd neprijal jeho písomný sľub so záverom, že písomný sľub nepovažuje za takú formu záruky, ktorá by sama o sebe dokázala nahradiť väzbu. Okrem toho súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré   by   odôvodňovali   prijatie   navrhovanej   záruky.   S   týmto   záverom   súdu   nesúhlasil a uviedol, že výnimočnosť prípadu vidí v tom, že skutky spáchané pred desiatimi rokmi sa dokazujú len na základe tvrdení svedka A. H., ktorý navyše v procesnom postavení svedka svoje   tvrdenia   odvolal   a   uviedol,   že   o   skutkoch   len   počul.   Nesúhlasil   ani   s procesným postupom   súdu   na   verejnom   zasadnutí,   ak   tento   najprv   rozhodol   o   väzbe   a   až   potom pristúpil k rozhodovaniu podľa § 243 Tr. poriadku, čím bola vylúčená možnosť brať do úvahy pri rozhodovaní o jeho väzbe dôležitý fakt - vrátenie veci do prípravného konania po takmer 3 rokoch väzby. Z uvedených dôvodov preto navrhol krajskému súdu, aby zrušil napadnuté uznesenie a prepustil ho z väzby na slobodu, alternatívne, ak bude krajský súd presvedčený o existencii dôvodov väzby, aby prijal jeho ponuku písomného sľubu.“

Krajský súd „Na základe v lehote podanej sťažnosti (...) v zmysle ustan. § 192 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal   sťažnosť,   ako   aj   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého   uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.“

Po uvedení doterajšieho priebehu trvania sťažovateľovej väzby krajský súd uviedol: „(...) Z trestného spisu prvostupňového súdu sp. zn. 5 T 6/2006 vyplýva, že proti obž. L. B. sa vedie trestné stíhanie v bode 1/ obžaloby pre spolupáchateľstvo k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31.1.1998,   a v bode   2/   obžaloby pre spolupáchateľstvo   k   trestnému činu   vraždy sčasti dokonanému podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 1. 1998 a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 1. 1998, na tom skutkovom základe, že (...)

Okrem toho sa na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 1 T 43/02 vedie ďalšie trestné stíhanie proti obžalovanému a to pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák., v ktorej veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté.

Z registra trestov v ďalšom bolo zistené, že obž. L. B. bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4. 12. 2000 sp. zn. 1 T 16/95 odsúdený za trestné činy podľa § 234 ods. 1, § 235 ods. 1 písm. a/, c/ a § 231 ods. 1, 2, 3 Tr. zákona č. 141/1961 Zb. k trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov so zaradením pre jeho výkon do I. NVS.“

Krajský súd konštatoval, že „Z   uvedených   zistení   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   aj   okresný   súd,   ktorý v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   skonštatoval,   že   závažné   obvinenia   voči obžalovanému doposiaľ neboli vyvrátené ani potvrdené a aj v súčasnom štádiu konania je tu dôvodná obava, že obžalovaný bude v trestnej činnosti pokračovať vzhľadom na jeho predchádzajúcu   trestnú   činnosť,   ako   aj   je   tu   dôvod   ďalšieho   trvania   väzby   v   hrozbe vysokého trestu“.

Krajský súd ďalej uviedol, že „sa stotožnil s názorom okresného súdu, že dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku trvá aj v tomto štádiu trestného konania“.

Ponechanie sťažovateľa vo väzbe odôvodnil krajský súd takto: „Ako   to   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   obžalovaný   L.   B.   bol   odsúdený   za   násilnú trestnú činnosť a v súčasnosti sa proti nemu vedie trestné stíhanie za obzvlášť závažné trestné činy násilného charakteru - celkom za tri skutky posudzované ako trestný čin vraždy, za ktorý zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody v trvaní 12 až 15 rokov alebo výnimočný trest. Aj napriek dobe spáchania prejednávaných skutkov, resp. za ktoré už bol odsúdený, a na ktorú obžalovaný poukazuje v písomnom odôvodnení sťažností, sťažnostný súd zastáva názor,   že   vyššie   uvedené   zistenia   o   odsúdení   obžalovaného   za   násilnú   trestnú činnosť a o vedení   trestných   konaní   za   obzvlášť   závažnú   násilnú   trestnú   činnosť opodstatňujú dôvodnú obavu o pokračovaní v páchaní trestnej činnosti obžalovaným za predpokladu jeho prepustenia z väzby. Skutky, za ktoré bol odsúdený, obžalovaný spáchal v roku 1992, pričom skutky za ktoré sa vedie proti nemu trestné stíhanie, mali byť spáchané v rokoch 1997 až 1999. Okrem toho je potrebné uviesť, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti je objasňovanie trestných činov vrážd v kriminálnom prostredí veľmi ťažké, o čom svedčí   aj   doba,   ktorá   uplynula   od   spáchania   trestných   činov   po   vznesenie   obvinení jednotlivým páchateľom. Existencia preventívneho dôvodu väzby uvedeného v 71 ods. 1 písm.   c/   Tr.   poriadku   je   preto   opodstatnená   a   vyplýva   zo   zistenia,   že   obžalovaný   mal pokračovať v páchaní ďalšej násilnej trestnej činnosti.

Vyslovený názor okresného súdu o dôvodnosti útekového dôvodu väzby uvedeného v §   71   ods.   1   písm.   a/   Tr.   poriadku   vyhodnotil   sťažnostný   súd   ako   správny.   Stupeň spoločenskej   nebezpečnosti   činu,   ktorý   sa   prejednáva,   je   vysoký,   a   sankcia   stanovená zákonom umožňuje uloženie trestu odňatia slobody nad 12 rokov, ktorú dobu je nevyhnutné hodnotiť ako hrozbu vysokým trestom. Toto zistenie odôvodňuje obavu, že obžalovaný by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol hroziacemu trestu.“

Krajský súd k ďalšej časti námietok sťažovateľa zaujal krajský súd toto stanovisko:„Rozhodnutie okresného súdu o neprijatí písomného sľubu obž. L. B. predloženého na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. 8. 2007 považuje sťažnostný súd za správne. Je potrebné predovšetkým dať do pozornosti, že voči obžalovanému sa vedú dve rôzne trestné stíhania   pre   tri   trestné   činy   vraždy.   Táto   skutočnosť   závažným   spôsobom   spochybňuje ponúknutý   sľub   obžalovaného,   najmä   jeho   prehlásenie   v   časti,   že   povedie   riadny   život a nedopustí sa žiadnej trestnej činnosti. S ohľadom na uvedené, ponuka písomného sľubu v danom prípade nepostačuje ako opatrenie za náhradu väzby.“

Krajský súd v závere uviedol, že:„To boli podstatné dôvody, pre ktoré vyhodnotil sťažnostné námietky obžalovaného ako   nedôvodné   a   postupom   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c/   Tr.   poriadku   jeho   sťažnosť zamietol.“

3.4   Sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra 2007, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade okresného súdu, no najmä krajského súdu - ide o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv a slobôd rozhodnutím krajského súdu (v odôvodnení sťažnosti namieta aj právny „záver súdov“) pre to, „že bol ponechaný vo väzbe... neodôvodnene; že rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby   je  ...   nepreskúmateľné;   že   rozhodnutie   o neprijatí písomného sľubu je formálne, nekonkretizované a nepodložené konkrétnymi skutočnosťami“ (pozri bližšie bod 2 I. časti odôvodnenia a úvodnú časť bodu 3 jeho II. časti). Na uvedené skutočnosti sťažovateľ poukazoval aj v sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým okresný súd vyslovil, že väzba sťažovateľa naďalej trvá a neprijal jeho písomný sľub, o ktorej rozhodol krajský súd, pričom podľa sťažovateľa sa krajský súd týmito dôvodmi dôsledne nezaoberal, čiže nepostupoval pri rozhodovaní o jeho väzbe tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie   citovaných   ustanovení   ústavy   a dohovoru,   čo   sťažovateľ   považuje   za svojvôľu a postup („hodnotenie skutočností je... povrchné, skreslené a má znaky rutinného konania   s cieľom   uspokojiť   vopred   prijatý   názor   o potrebe   obmedzovania   osobnej slobody“), v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby ďalšieho trvania, ako aj rozpor s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z   čl. 17   ods. 2   ústavy   možno   vyvodiť   základné   právo   na   osobnú   slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Trestný poriadok a Trestný zákon). Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby   pozbavenia,   resp.   obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   sú za splnenia ustanovených podmienok prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy.

Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh   na konanie, v ktorom   by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol   o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) primárna. Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v čl. 5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   z predložených   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (v   danom   prípade väzobných   súdov)   zistil,   že   sťažovateľ   (v   spolupáchateľstve   s inými   obžalovanými)   je dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   závažnej   trestnej   činnosti   vyplývajúcej   zo   skutkového základu opísaného a konštatovaného aj v už citovaných rozhodnutiach väzobných súdov (pozri bližšie bod 1 I. časti, body 1, 3.1, 3.3 II. časti odôvodnenia), z čoho vyplýva, že u sťažovateľa je dôvodné podozrenie, že naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. januára 1998, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ bol pozbavený osobnej slobody na základe dodržania dvoch nevyhnutných zákonných podmienok v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, a to že je vo väzbe zo zákonného dôvodu (začaté trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin) a spôsobom zodpovedajúcim zákonu [dodržaný postup podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.), ďalej len „Trestný poriadok“].

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tos   28/07 zo 4. októbra   2007   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho   výrok (o dôvodoch   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   a aj   o neprijatí   jeho   písomného   sľubu) a nebolo zistené ani to, že záver krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou (pozri bližšie bod 3.3   II.   časti   odôvodnenia). Ústavný súd v takom   prípade   nemá žiaden   dôvod   a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov.

Ústavný súd teda medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred   ústavným   súdom,   nezistil   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť   právne   závery   krajského   (tiež   okresného)   súdu   o existencii   a   relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Na   základe   uvedeného   niet   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra 2007 a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd nezistil dôvod na jej vyhovenie ani z hľadiska čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 6 ods. 1 (právo na spravodlivý proces) a čl. 6 ods. 2 (právo na prezumpciu neviny) dohovoru

4.1   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Vo   veci   sťažovateľa   však   nešlo   o taký   prípad   majúci   za   následok   porušenie základných práv, ale o prípad, keď sťažovateľ podal sťažnosť proti rozhodnutiu o ďalšom trvaní   väzby   podľa   § 71 ods.   1   písm. a)   a c)   Trestného   poriadku   a o neprijatí   jeho písomného sľubu, o ktorej krajský súd rozhodol, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť s obsahom   rozhodnutia krajského   súdu   nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd v rámci rozhodovania o jeho sťažnosti porušil ním označené práva, pretože sa dôsledne nevysporiadal s dôvodmi sťažnosti.

Ústavný súd v tejto   súvislosti   poukazuje na skutočnosť,   že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) garantuje aj určitú kvalitu súdneho konania najmä v podobe procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého súdneho konania je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie § 176 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého v odôvodnení uznesenia treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,   úvahy,   ktorými   sa   rozhodujúci   orgán   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na základe ktorých podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval   dokázané   skutočnosti.   Už zo samotnej   dikcie   ustanovenia   §   176   ods.   2 Trestného poriadku vyplýva, že len ako príklad uvádza obsah odôvodnenia zdôrazňujúc pritom povahu veci. Všeobecný súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých   detailov   veci   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a označeným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol podstatné právne relevantné skutočnosti vyplývajúce z doterajšieho konania o predmetnej trestnej veci (chronologický priebeh rozhodnutí o väzbe, popis skutkového stavu aktuálnych deliktov, odôvodnenie   väzobných   dôvodov,   poukázanie   na   ďalšiu   trestnú   činnosť   sťažovateľa prejednávanú v iných trestných veciach, dôvody neprijatia písomného sľubu a pod.; pozri bližšie bod 3.3 II. časti odôvodnenia).

Takto koncipované odôvodnenie je zákonné a ústavne konformné, je zárukou toho, že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny   a neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok sťažovateľom namietané porušenie jeho práv.

4.2 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 2 dohovoru (čl. 50 ods. 2 ústavy) ústavný súd uvádza, že z prezumpcie neviny, ktorá je v predmetných článkoch ústavy a dohovoru upravená, nevyplýva zákaz, aby s tým, voči komu sa trestné konanie začalo, nebolo možné zaobchádzať   ako   s obvineným,   pričom   (a v dôsledku   uvedeného)   obvinený   je   povinný strpieť určité obmedzenia, akým je napríklad väzba (čl. 17 ods. 5 ústavy), prípadne ďalšie obmedzenia v súlade s Trestným poriadkom. Rôznorodé obmedzenia a opatrenia, ktoré je obvinený povinný strpieť, však nenarušujú prezumpciu neviny, keďže ich účelom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny, t. j. nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu (PL. ÚS 12/98).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra 2007 z právneho hľadiska nemá účinky takého rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť označené základné práva a slobody sťažovateľa, a preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4.3 Nad rámec dôvodov už uvedených (4.1) ústavný súd uvádza, že pôsobnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého sťažovateľ namietal porušenie svojho práva, sa vzťahuje iba na konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje   o   občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   prípade o oprávnenosti   trestného   obvinenia.   O oprávnenosti   trestného   obvinenia   sa   rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí,   ktoré   sa   priamo   netýkajú   oprávnenosti   trestného   obvinenia   a spravidla   tieto konania, medzi iným aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Ak   teda   konanie   o   rozhodnutí   o väzbe   nepodlieha   režimu   čl.   6   dohovoru,   tak   ani rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 28/07 zo 4. októbra 2007 nie je spôsobilé tento článok dohovoru porušiť. Článok 6 dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivý proces, sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   osobnú   slobodu   a bezpečnosť   (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu argumentujúc nezákonnosťou väzby, tvrdiac že jeho väzba je nedôvodná,   že rozhodnutie   o ďalšom   trvaní väzby je nepreskúmateľné   a že rozhodnutie o neprijatí   písomného   sľubu „je   formálne,   nekonkretizované   a nepodložené   konkrétnymi skutočnosťami“ (pozri bližšie bod 2 I. časti odôvodnenia).

Sťažovateľ   teda   namieta   porušenie   svojich   práv   takým   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne navyše nevzťahuje (II. ÚS 23/05, IV. ÚS 65/05).

Sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatok akejkoľvek vecnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 6/06 z 28. augusta 2007 o jeho ponechaní vo väzbe a o neprijatí jeho písomného sľubu,   a označenými článkami ústavy a dohovoru (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

5.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného   právoplatného   rozhodnutia   (a na   uvedenom   základe   aj   jeho   prepustenia z väzby) vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti), ako aj o trovách konania nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008