znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Z., K., vo veci   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   z 26.   októbra   2006 č. k. VI/2 Pz 374/06-19 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   T.   M.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   Z.,   K.,   vo   veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   z 26.   októbra   2006   č. k.   VI/2   Pz   374/06-19   sťažovateľovi,   že   jeho   ďalší opakovaný podnet a podanie mimoriadneho dovolania vo veci Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 71/2005-274 z 23. júna 2005 nebude vybavovaný.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   podnetmi   adresovanými   generálnej prokuratúre   z 20.   apríla   2006,   4.   augusta   2006   a 28.   augusta   2006   domáhal   podania mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „okresný súd“)   č.   k.   16   C   6/01-249   z 1. decembra   2004   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   4 Co   71/2005-274   z 23.   júna   2005.   V uvedenom   súdnom   spore sa sťažovateľ   domáhal   proti   Slovenskej   pošte,   a.   s.,   B.   určenia   neplatnosti   výpovede z pracovného pomeru.

Generálna   prokuratúra   oznámila   sťažovateľovi   prípisom   z 26.   októbra   2006 č. k. VI/2 Pz 374/06-19,   že   jeho   ďalší   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 71/2005-274 z 23. júna 2005 nebude s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre vybavovaný. Tomuto   oznámeniu   predchádzalo   „vyrozumenie   o   vybavení“   z 2.   augusta   2006 č. Kc 2078/06-22,   v ktorom   mu   Krajská   prokuratúra   v P.   oznámila,   že   jeho   podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 71/2005-274   z 23.   júna   2005   ako   nedôvodný   odkladá,   lebo   v predmetnej   veci   neboli   splnené podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   (nebolo   zistené   porušenie   zákona) a oznámenie generálnej   prokuratúry   z 15.   augusta   2006   č.   VI/2   Pz   374/06-9   o odložení opakovaného podnetu sťažovateľa na postup podľa § 243e OSP.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil „(...) že postupom Generálnej prokuratúry SR, oznámením pod č. k. VI/2 Pz 374/06-19 zo dňa 26. 10.   2006   o nevybavovaní podnetu bolo   porušené právo   sťažovateľa na   mimoriadne dovolanie a práva na súdnu ochranu“.

II.

Sťažovateľ na začiatku   svojej   sťažnosti   uviedol „(...) porušenie základných práv čl. 48   ods.   2   Ústavy   SR“,   hoci   v ďalšom   jej   texte   nijakým   spôsobom   nekonkretizoval uvedený čl. 48 ods. 2 ústavy a v navrhovanom petite (čoho sa sťažovateľ domáhal) uvádzal, že „bolo porušené právo sťažovateľa na mimoriadne dovolanie a práva na súdnu ochranu“. Výkladom takto prejavenej vôle sťažovateľa dospel ústavný súd k názoru, že čl. 48 ods. 2 ústavy   (vzhľadom   na   jeho   obsah)   uviedol   sťažovateľ   zjavne   nesprávne   a   v skutočnosti vychádzajúc z navrhovaného petitu   (tým,   že malo byť porušené jeho právo na podanie mimoriadneho dovolania a na súdnu ochranu) namietal čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta sťažnosťou porušenie svojich základných práv nevyužitím práva generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podať proti označeným rozsudkom mimoriadne dovolanie.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom okresného súdu   a krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených základných práv sťažovateľa, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Z citovaného textu § 25 ods. 2 vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne   neopodstatnený.   V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa aj z dôvodu jej oneskoreného podania (§ 25 ods. 2 v spojitosti s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), keďže sťažnosťou namietané oznámenie generálnej prokuratúry z 26. októbra 2006 č. k. VI/2 Pz 374/06-19 nemožno   (vzhľadom   na   predtým   už   dvakrát   sťažovateľom   požadované   podanie mimoriadneho dovolania) považovať za účinný právny prostriedok na ochranu základných práv, ktorých porušenie namieta. Už v rámci (v poradí) druhého oznámenia z 15. augusta 2006   č. VI/2 Pz 374/06-9   generálna   prokuratúra   sťažovateľovi   oznámila, že   s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre bude ďalší opakovaný podnet v tejto veci vybavovať len vtedy, ak by obsahoval nové skutočnosti;   oznámenie z 26. októbra   2006 č. k. VI/2 Pz 374/06-19 (sťažnosťou namietané) nebol generálnou prokuratúrou vybavovaný práve   s poukazom   na   ustanovenie   §   34   ods.   2   zákona   o prokuratúre,   pretože   nové skutočnosti   neobsahoval.   Za   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu   základných   práv, ktorých porušenie sa namieta, preto treba (bez ohľadu na to, či takým v skutočnosti bol alebo nie) považovať v poradí prvý a druhý podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania   a   z toho   vyplývajúce   prvé   a   (predovšetkým)   druhé   oznámenie   generálnej prokuratúry z 15. augusta 2006 č. VI/2 Pz 374/06-9, ktoré bolo sťažovateľovi (podľa jeho vlastného   vyjadrenia   uvedeného   v opakovanom   podnete   z 28.   augusta   2006)   doručené 15. augusta 2006. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 3. januára 2007, bola podaná očividne po uplynutí dvoch mesiacov od doručenia (v poradí) druhého oznámenia generálnej prokuratúry.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007