znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č. a Ľ. Č., obaja bytom H., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na spravodlivé súdne konanie postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 342/05 z 30. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č. a Ľ. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2006 doručená sťažnosť Ing.   D. Č. a Ľ. Č., obaja bytom H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie postupom a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 17 Co 342/05 z 30. novembra 2005.

Zo sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že Mestský bytový podnik H. (ďalej len   „žalobca“)   viedol   proti   sťažovateľom   súdne   konanie   o   zaplatenie   neuhradených zálohových faktúr za poskytnuté služby spojené s nájmom bytu, a to teplo a teplú úžitkovú vodu. Dňa 30. novembra 2005 krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti, ako aj v nasledujúcom podaní označenom ako „Dodatočné   zaslanie   rozsudku   KS   zo   dňa   20.   11.   05   so   stručným   sprievodným   listom navrhovateľa ústavnej sťažnosti v zmysle § 49 - 58 zákona NR SR č. 38/93 Zb. z.“ uviedli, že na pojednávaní na krajskom súde boli účelovo zneužité sfalšované úradné doklady, ktoré predložil žalobca, čím bol ovplyvnený senát krajského súdu v neprospech sťažovateľov, a to napriek tomu, že krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 348/04 z 3. novembra 2004 sčasti zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a nariadil vec došetriť ustanovením nového znalca. Pôvodný súdny znalec spresnil požadované informácie, nemohol ale podľa sťažovateľov založiť doklad o výnimke od Štátnej energetickej inšpekcie, Krajského inšpektorátu B., do posudku   z technických   dôvodov.   Podľa   sťažovateľov   základné ľudské   práva   boli hrubo porušené   podvodmi   v nezávislom   súdnictve,   ako   aj   protiprávne   vysokými   finančnými požiadavkami   v zimných   mesačných   zálohách.   Sťažovatelia   situáciu   riešili   písomným vypovedaním jednej z nákladových položiek spojenej s užívaním bytu. Sťažovatelia uviedli, že im bola zamietnutá žiadosť o udelenie súhlasu na realizáciu vlastného vykurovania, preto boli nútení založiť Spoločenstvo NR 454 a realizovať v časovej tiesni vlastné vykurovanie mimo   prirodzeného   monopolu,   ktorý   ich   doslova   zdieral.   Navyše,   nezodpovedným hospodárením boli podľa sťažovateľov hrubo porušené odborné platné zákony. Sťažovatelia ďalej   namietajú,   že   napadnuté   rozhodnutie   sa   neopiera   o riešenie   sporu   ustanovenými znalcami, ktorí podávali záväzne návrh odborného riešenia spornej problematiky. Podľa názoru sťažovateľov žalobca sa dopustil bezdôvodného obohatenia, keď získal nepoctivé zdroje   na   podplácanie   znalcov,   Štátnej   energetickej   inšpekcie   a pracovníčky   okresného súdu. Nárok uplatnený žalobcom sťažovatelia považujú za nenárokovateľný, pretože nie je fakturačne podložený a požadovaná suma je abstraktná a protiprávna v zmysle legislatívy. Sťažovatelia   tvrdia,   že   celkovú   spotrebu   do   odstavenia   tepla   v októbri   2002   uhradilo Spoločenstvo   NR 454 zo spoločného účtu, preto   spochybňujú uplatnené nároky, keďže zmluvu o výkone správy neuzavreli.

Sťažovatelia   sa   vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sa   domáhajú   zrušenia napadnutého   rozsudku   vydaného   v   konaní,   ktoré   podľa   ich   názoru   nebolo   spravodlivé, pretože   sčasti   potvrdil „neoprávnenú   fiktívnu   požiadavku   finančných   nárokov   žalobcu“ v konaní pred všeobecnými súdmi.

II.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na spravodlivé súdne konanie postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 17 Co 342/05 z 30. novembra 2005.

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   predmetný   návrh   nespĺňa   všetky zákonom   o ústavnom   súde   ustanovené   náležitosti,   ale   vzhľadom   na   nižšie   uvedené skutočnosti nepripadalo do úvahy vyzvať sťažovateľov na odstránenie vád tohto podania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu a jeho skutkovým a právnym názorom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v ich veci.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľov sú zlučiteľné s relevantnými článkami ústavy.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 17 Co 342/05 z   30. novembra 2005 krajský súd okrem iného uviedol:

„(...)   Z výsledkov   vykonaného   dokazovania   podľa   názoru   odvolacieho   súdu nepochybne vyplynulo, že odporcovia získali na úkor navrhovateľa bezdôvodné obohatenie, pretože navrhovateľ im poskytol služby spojené s nájom bytu a to teplo a teplú úžitkovú vodu, za ktoré odporcovia neuhradili predpísané mesačné zálohové platby, tak ako boli špecifikované navrhovateľom. Odporcovia v prvom a druhom rade uznali, že tieto platby nerealizovali, bránili sa tým, že navrhovateľ im neposkytol službu tak ako mu to vyplývalo zo   zákona   o energetike   č.   70/98   Z.   z.,   ktorý   platil   v čase,   za   ktorý   boli   povinní   platiť zálohové   platby   a kedy   im   bolo   teplo   a teplá   voda   dodávané.   Navrhovateľ   podľa   ich tvrdenia nevyužil možnosť požiadať o výnimku podľa § 36 zákona č. 70/98 Z. z. od Štátnej energetickej inšpekcie v B. na montáž meracej techniky, čím by sa bola realizovala montáž meračov tepla a tak by bol regulovaný odber tepla a nedochádzalo by k jeho úniku a tiež k prekurovaniu niektorých bytov.

Krajský súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka   je   dôvodný.   Navrhovateľ   preukázal   opodstatnenosť   svojho   nároku,   teda   tú skutočnosť,   že   odporcovia   v prvom   a druhom   rade   neplatili   zálohu   za   služby   spojené s užívaním bytu a to za teplo a dodávku teplej vody za žalované obdobie roku 2001 v sume 5.239,-   Sk,   v roku   2002   v sume   17.010,-   Sk,   teda   celkovo   vo   výške   22.249,-   Sk,   ktorá povinnosť im vyplývala z ust. § 696 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Takto odporcovia porušili svoju právnu povinnosť a keďže im navrhovateľ poskytoval tieto služby, teda teplo a dodávku teplej vody, získali na jeho úkor bezdôvodné obohatenie, ktoré sú povinní vydať v uplatnenej výške.

Navrhovateľ jednoznačne preukázal výšku a opodstatnenosť svojho nároku, pretože aj z výsledkov znaleckého dokazovania a to znaleckého posudku znalca Ing. K. C. z odboru energetiky vyplynulo, že pri oceňovaní dodávok tepla pre vykurovanie a dodávok teplej úžitkovej vody v rozhodnom období postupoval navrhovateľ v súlade s platnými právnymi a cenovými predpismi. Odporcovia nepreukázali nehospodárnu výrobu tepla. Jednotkové ceny tepla boli určené v súlade s platným cenovým predpisom za žalované obdobie, ktorý platil v rozhodnom období.

Z uvedených   dôvodov   krajský   súd   odvolanie   odporcu   v prvom   rade   nemohol považovať za opodstatnené a rozsudok okresného súdu vo veci samej, teda vo výroku, kde boli odporcovia zaviazaní zaplatiť navrhovateľovi sumu 22.249,- Sk ako vecne správny potvrdil. (...)“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006