znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   arch.   Ľubice   Hvizdovej,   bytom   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 582/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. Ľubice Hvizdovej o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2005 doručená sťažnosť Ing. arch. Ľubice Hvizdovej, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 582/97. Zo sťažnosti vyplynulo, že „Sťažovateľka je navrhovateľkou v konaní o vyslovenie neplatnosti odvolania z funkcie miestnej kontrolórky a o vyslovenie neplatnosti výpovede a ostatných nárokov z toho plynúcich.

Sťažovateľka podala návrh na súd 14. 7. 1997. Okresný súd Košice II vo veci koná pod sp. zn. 19 C 582/97. (...)

Okresný súd vo veci postupoval spočiatku relatívne v súlade s § 6 a § 100 ods. 1) O. s. p. Obstaral vyjadrenie od odporcu, na ktoré sťažovateľka 12. 10. 1997 reagovala. Od tej doby však už konanie vykazuje značné prieťahy, v dôsledku ktorých sa sťažovateľka obrátila   dňa   23.   4.   2002   na   predsedu   Okresného   súdu,   ktorý   jej   listom   z 29.   4.   2002 odpovedal v tom zmysle, že jej sťažnosť na prieťahy považuje za dôvodnú. (...)

Prvý   rozsudok   vo   veci   vyniesol   súd   až   dňa   14.   9.   2004.   Proti   tomuto   rozsudku sťažovateľka   podala   30.   11.   2004   odvolanie,   takže   vo   veci   bude   konať   odvolací   súd. Z uvedeného vyplýva, že predmetná vec dosiaľ nie je skončená.

(...)   ide   o vec,   ktorá   je   po   právnej   a skutkovej   stránke   vecou   jednoznačne jednoduchou. (...)

Sťažovateľka   mala   eminentný   záujem   na   rýchlom   prejednaní   veci   a žiadnym spôsobom sa nepričinila o vznik zbytočných prieťahov.

Pokiaľ ide o činnosť súdu je jeho zásluha na vzniku zbytočných prieťahov nesporná aj za predpokladu, že skutočne existujú objektívne dôvody, spočívajúce vo veľkom počte vecí prejednávaných v príslušnom súdnom oddelení. Táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu účastníka konania. (...)

Z pohľadu   sťažovateľky   –   keďže   ide   o pracovnoprávny   spor,   ide   o konanie vyžadujúce osobitnú rýchlosť podľa kritérií,   všeobecne prijatých Európskym súdom pre ľudské práva. Takáto osobitná rýchlosť je spojená s rozhodovaním vo veciach, spojených s prostriedkami na živobytie sťažovateľa. (...)

Sťažovateľka už v počiatku sporu ochorela predovšetkým pod ťarchou mimoriadnej psychickej   záťaže.   Táto   bola   okrem   iného   spôsobená   podľa   jej   presvedčenia   zjavne neobjektívne a mocensky presadzovaného zámeru odporcu v základnom konaní prepustiť ju z práce.   Psychické   následky   sa   prejavujú   doteraz.   Výraznou   mierou   k tomu   prispel   aj samotný súd neprimerane dlho trvajúcim konaním.

Podľa čl. 127 ods. 3) Ústavy SR môže Ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.   Pre   prípad,   že   Ústavný   súd   v konaní   odporcu   zbytočné   prieťahy skonštatuje, navrhneme priznať 150.000,- Sk.

Navrhujem, aby Ústavný súd vyniesol tento nález: Okresný   súd   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   582/97-85   porušil základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej lehote, chráneného čl. 48 ods. 2) Ústavy SR a čl. 6 ods. 1) Dohovoru. Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   II   konať   bez   zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke z titulu primeraného zadosťučinenia 150 000,- Sk, ktoré je odporca povinný sťažovateľke zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške, určenej pri skončení veci, ktoré je povinný odporca poukázať na účet JUDr. T. Š., do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľka v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 24. februára 2005, namietala   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 582/97. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu   už tvrdené porušovanie označeného   základného   práva   sťažovateľky   na okresnom súde už netrvalo. Sťažovateľka uviedla, že: „Prvý rozsudok vo veci vyniesol súd až dňa 14. 9. 2004. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala 30. 11. 2004 odvolanie, takže vo veci bude konať odvolací súd.“ Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené najneskôr 14. septembra 2004.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky), bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd už o jej žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2005