znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Stavebná   spoločnosť   TATRY Poprad, s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 143/2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 143/2002 z 12. júna 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Stavebná   spoločnosť   TATRY   Poprad,   s.   r.   o., o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   aj „ústavný súd“)   bola 31.   októbra 2003   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Stavebná   spoločnosť   TATRY   Poprad, s. r. o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. F.   K.,   Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) a porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 143/2002 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Obo 143/2002 z 12. júna 2003.

Z obsahu sťažnosti a z priložených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom zo 6. júla 1997 na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhala úhrady zvyšku ceny za dielo vykonané sťažovateľkou pre Kúpele Nový Smokovec, a. s. (ďalej len „žalovaný“), vo výške 2 821 921 Sk s príslušenstvom. Krajský súd rozsudkom zo 16.   decembra   1998   žalobe   sťažovateľky   v   časti   vyhovel   (ohľadne   platenia   úroku z omeškania) a v časti (ohľadne uplatnenej úhrady) ju zamietol. Proti rozsudku v časti, v ktorej krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol, táto podala odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozsudkom č. k. 3 Obo 76/99-394 z 9. decembra 1999 rozhodol tak, že v napadnutej časti   odvolaniu   vyhovel.   Žalovaný   podal   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   dovolanie, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol rozsudkom č. k. Obdo V 31/2000-427 z 27. septembra 2001 tak, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd v ďalšom konaní rozsudkom sp. zn. 3 Cb 429/97 z 5. februára 2002 žalobu sťažovateľky v celom   rozsahu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   27.   marca   2002 odvolanie   na   najvyšší   súd,   ktorý   rozsudok   krajského   súdu   rozsudkom   sp.   zn. 3 Obo 143/2002   z 12. júna   2003   potvrdil.   V odôvodnení   najvyšší   súd   konštatoval,   že krajský súd vec „rozhodol v súlade“ s ustanoveniami § 200a ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), § 194 ods. 1 prvej vety a § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka,   „ako   aj   s rozsudkom   dovolacieho   senátu   sp.   zn.   Obdo   V 31/00,   ktorým   bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 9. decembra 1999 č. k. 3 Obo 76/99-394 (...)“. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 2. septembra 2003.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd porušil jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že vo veci, ktorá nebola skutkovo zložitá a v ktorej vo vzťahu k sťažovateľke neboli vykonané žiadne úkony súdu, najvyšší súd vytýčil pojednávanie až po 16 mesiacoch. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že 19. marca 2003 žiadala najvyšší súd o poskytnutie informácie o stave veci. Najvyšší súd 28. marca   2003   v   odpovedi   na   túto   žiadosť   uviedol,   že   „prejednáva   a   predvoláva   veci v súlade s rozvrhom práce a podľa poradia ich nápadu“. Následne sťažovateľka 9. apríla 2003 podala najvyššiemu súdu sťažnosť, ktorou namietala zbytočné prieťahy v postupe najvyššieho   súdu.   Na   túto   sťažnosť   odpovedal   podpredseda   najvyššieho   súdu   listom z 12. mája 2003, ktorý bol sťažovateľke doručený 15. mája 2003 a v ktorom podpredseda najvyššieho súdu uviedol, že v predmetnom senáte „je ešte viacej nevybavených vecí z roku 2002, ktoré došli na NS SR skôr ako uvedená vec. Skutočnosť, že vec ešte nebola vybavená zatiaľ   nepovažujem   za   prieťah   zavinený   členmi   senátu.   Vo   veci   je   určený   termín pojednávania na 13. júna 2003, o čom budete v krátkom čase upovedomený procesným spôsobom“.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 Dohovoru. Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti je jej nesúhlas so spôsobom, akým najvyšší súd vyhodnotil skutkové okolnosti podpisu zmluvy, ktorej plnenie bolo predmetom príslušného súdneho konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že predmetná zmluva o dielo bola podpísaná neoprávnenou osobou, čo sťažovateľka   považuje za   doložené   ním   predloženými dôkazmi,   pričom   dôkaz   o   opaku nebol žalovaným ani označený, ani predložený a podľa tvrdení sťažovateľky sa tak najvyšší súd o takýto dôkaz nemohol oprieť. Podľa názoru sťažovateľky preto najvyšší súd „konal v rozpore   s   povinnosťou   uloženou   mu   zákonom“   tým,   že   „sa   stotožnil   so   zistením prvostupňového súdu, že predmetná zmluva o dielo je platná“, pričom „rozhodol na základe tvrdenia žalovaného, ktorý do spisu nepredložil žiaden relevantný dôkaz“, a „naopak, nami predložené dôkazy vyvracajúce tieto skutočnosti nebral do úvahy a v zmysle § 132 OSP ich nevyhodnotil“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že keďže „Neistota, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal, mala dopad aj z hľadiska psychiky, spôsobovala mu morálnu ujmu spočívajúcu v neistote a obave   o splnenie   svojich   záväzkov   voči   tretím   osobám,   včítane   hrozby   konkurzného konania“, sú „z dôvodu prieťahov v konaní splnené podmienky aj na priznanie finančného zadosťučinenia“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd:

1. Vyslovil,   že základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6 Dohovoru   na spravodlivé súdne konanie postupom   najvyššieho súdu   v konaní sp. zn. 3 Obo 143/2002 porušené bolo;

2. Vyslovil,   že   základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Obo 143/2002 porušené bolo;

3. Priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk;

4. Zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 143/2002 z 12. júna 2003, ako aj rozsudok krajského súdu z 5. februára 2002 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (ods. 1). Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (ods. 2). Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu. Táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť (ods. 3).

1.   Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky   o   porušení   jej   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že z citovaného čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   §   238   ods.   3   písm.   b)   OSP   dovolanie   je   prípustné   tiež   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 Obo 143/2002   z   12.   júna   2003   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cb 429/97   z   5.   februára   2002,   pričom   v   odôvodnení   konštatoval,   že   krajský   súd   vec „rozhodol v súlade“ okrem iného „s rozsudkom dovolacieho senátu sp. zn. Obdo V 31/00, ktorým bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 9. decembra 1999 č. k. 3 Obo 76/99-394 (...)“.

V   súvislosti   s označenými článkami ústavy a Dohovoru   sťažovateľka   namieta,   že „pre zachovanie princípu spravodlivého procesu, rovnosti účastníkov konania je absolútne nevyhnutné v konaní zhromaždený materiál zhodnotiť a súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo“. Podľa názoru sťažovateľky je preukázané, že najvyšší súd takto nepostupoval a konal preto v rozpore s § 132 OSP.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na podstatu námietok, v ktorých   sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   práv   podľa   označených   článkov   ústavy a Dohovoru, sťažovateľka má právne prostriedky nápravy, ktorých použitie je podľa cit. čl. 127   ods.   1   ústavy,   resp.   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   podmienkou právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv a slobôd pred ústavným súdom, resp. jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa tohto článku ústavy.

Zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľka použila cit. právne prostriedky, ktoré jej Občiansky súdny poriadok poskytuje a ktoré ústavný súd prima facie považuje za účinné na ochranu tých základných (ľudských) práv, ktorých porušenie namietala vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom. Pokiaľ tak sťažovateľka urobila (čomu by nasvedčovalo oznámenie krajského súdu, že spis sp. zn. 3 Cb 429/97 bol 20. októbra 2003 zaslaný najvyššiemu súdu z dôvodu podaného dovolania), bola jej sťažnosť podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označených základných práv (pozri napr. I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03). Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavania   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám   zaručuje   (napr.   II.   ÚS   55/98). Pokiaľ tak neurobila, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usúdiť,   že   preukázala,   že   podmienku vyčerpania tých právnych prostriedkov, ktoré jej Občiansky súdny poriadok na ochranu jej označených   základných   (ľudských)   práv   poskytuje,   nesplnila   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto nebol oprávnený uplatniť postup podľa § 53 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   jej sťažnosť vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   nie   je   prípustná   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu,   resp.   pre nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany   základných   práv a slobôd.

2.   Pokiaľ ide   o namietané porušenie práva sťažovateľa   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ústavy zaoberať opodstatnenosťou   námietok   o porušení   základného   práva   zaručeného   v ústave   alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských   právach a základných   slobodách   (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty (I. ÚS 235/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu   (mutatis mutandis I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, I. ÚS 122/03, I. ÚS 167/03, I. ÚS 208/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01). Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že účelom predmetnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty na strane druhej (mutatis mutandis I. ÚS 22/02, I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V prípade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sú však toto právo a princíp právnej istoty v istom zmysle a do istej miery totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   ústavný   súd   zároveň   chráni   jeden   konkrétny   rozmer   princípu   právnej   istoty; rozmer   spočívajúci   v   nároku   účastníka   konania   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne dlhá (I. ÚS 235/03).

S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo   (mutatis   mutandis I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   nachádzala   pred právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného základného   práva   už   nedochádzalo.   Pokiaľ   ide   o   konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre plynutie   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti,   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že o namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   najvyššieho   súdu   sa   sťažovateľka dozvedela v deň, keď jej podpredseda najvyššieho súdu listom z 12. mája 2003 odpovedal na jej sťažnosť z 9. apríla 2003 tak, že nevybavenie veci nepovažuje za prieťah zavinený členmi senátu a že vo veci bude v priebehu jedného mesiaca vytýčené pojednávanie. Táto odpoveď bola sťažovateľke doručená 15. mája 2003, pričom však sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu podala až 31. októbra 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004