znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 43/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Ď., B. B., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 260/94 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   260/94 p o r u š i l   právo J. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. J. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 138 Sk (slovom trinásťtisícstotridsaťosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. D. Ď., č. účtu 10006-19728050/4900, vedený v Istrobanke, a. s., pobočke Banská Bystrica, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. marca 2003   č.   k.   I.   ÚS   43/03-12   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 260/94.

Zo sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ podal   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne, vyplýva, že sťažovateľ podal 15. novembra 1994 na Okresnom súde v Banskej Bystrici žalobu   proti   Vojenským   stavbám   Bratislava,   š.   p.,   o   náhradu   mzdy   z titulu neplatného zrušenia jeho pracovného pomeru. Konanie je vedené pod sp. zn. 10 C 260/94.

Sťažovateľ namieta, že v konaní pred Okresným súdom v Banskej Bystrici došlo k porušeniu   jeho   ústavou   garantovaného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože konanie vo veci trvá takmer osem rokov, pričom sťažovateľ sa podľa jeho vyjadrenia musel niekoľkokrát osobne na príslušnom súde domáhať, aby sa vo veci konalo bez prieťahov. Predmetnú vec nemožno považovať podľa názoru   sťažovateľa   za   zložitú.   Predlžovanie   súdneho   konania   ho   neúmerne   psychicky zaťažuje, pričom má dôvodné obavy, či v čase právoplatnosti rozhodnutia vo veci bude jeho bývalý   zamestnávateľ   schopný   splniť   záväzok   spočívajúci   v zaplatení   náhrady   mzdy. V dôsledku toho sa sťažovateľ nachádza dlhodobo a neprimerane k zložitosti prejednávanej veci v stave právnej neistoty.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol   a listinami   zdokumentoval,   že   ohľadom predmetnej   veci   opakovane   vyčerpal   právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   na   prieťahy v konaní podal opakovane sťažnosti podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov,   avšak   k náprave   v postupe   súdov   nedošlo   napriek   prísľubu predsedníčky okresného súdu, ktorá aj konštatovala prieťahy v konaní.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vec prejednal a vyslovil tento nález:

„Postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v prejednávanej   veci   vedenej   na tomto súde pod spisovou značkou 10 C 260/94 bolo porušené základné právo J. Š., bytom P.,   podľa   ustanovenia   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   obsahujúceho   právo každého na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 260/94 konal bez zbytočných prieťahov a v právnej veci navrhovateľa rozhodol do dvoch mesiacov od vydania tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva J. Š., bytom P. v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60 000, -- Sk.“

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd v Banskej Bystrici, zastúpený podpredsedom JUDr. G. S., listom z 1. apríla   2003,   Spr.   4012/03   a sťažovateľ,   zastúpený   svojou   advokátkou,   stanoviskom z 28. mája 2003.

  Podpredseda okresného súdu podrobne popísal priebeh súdneho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 260/94 od podania návrhu sťažovateľom, t. j. 18. novembra 1994, až do 1. apríla 2003 a vo svojom stanovisku uznal, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 260/94 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie vec bez zbytočných prieťahov v období po roku 1999. Pred týmto obdobím ani po ňom nedošlo k subjektívnym prieťahom v konaní.

K vyjadreniu   podpredsedu   okresného   súdu   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne sťažovateľ zaujal stanovisko, v ktorom uviedol, že trvá na podanej sťažnosti v celom   rozsahu,   a opätovne   poukázal   na   skutočnosť,   že   v predmetnom   prípade   nešlo o prejednávanie   veci   právne   či   fakticky   zložitej,   pričom   sťažovateľ   dostatočne   určito špecifikoval   svoje   uplatňované   nároky,   a preto   zastáva   názor,   že   správnym   vedením predmetného sporu zo strany okresného súdu mohol byť tento i pri menšom počte úkonov vedený tak, aby vec bola rozhodnutá za nepomerne kratšie časové obdobie než takmer deväť rokov. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o náhradu mzdových nárokov, sťažovateľ pociťuje prejednávanie tejto veci trvajúce k dnešnému dňu už takmer deviaty rok (keď ani k dnešnému dňu nie je vo veci právoplatne rozhodnuté) za vážny zásah do svojich práv a žiada o vyhovenie jeho návrhu v celom rozsahu. Sťažovateľ si uplatnil aj náhradu trov právneho zastúpenia.  

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci návrhu na náhradu mzdy z titulu neplatného zrušenia pracovného pomeru sťažovateľa   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 10 C 260/94:

Dňa   18.   novembra   1994   podal   sťažovateľ   na   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici žalobný   návrh   proti   Vojenským   stavbám   Bratislava,   š.   p.,   o náhradu   mzdy   z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom.

Dňa 21. februára 1995 sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neúčasti odporcu.

Dňa 29. marca 1995 sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom výsluchu svedkov.

Dňa   7.   júna   1995   sa   uskutočnilo   vo   veci   pokračujúce   pojednávanie,   ktoré   sa vzhľadom na neúčasť jedného zo svedkov odročilo na neurčito.

Na pojednávaní dňa 10. augusta 1995 okresný súd vyniesol rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.

Proti zamietavému rozhodnutiu okresného súdu zahlásil sťažovateľ 17. októbra 1995 odvolanie, ktoré odôvodnil 7. novembra 1995.

Dňa   4.   januára   1996   bol   predmetný   spis   doručený   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Krajský súd uznesením z 1. februára 1996 zrušil napadnutý   rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.  

Predmetný spis bol doručený okresnému súdu 25. marca 1996.Okresný   súd   po   vrátení   spisu   niekoľkokrát   urgoval   odporcu,   aby   poskytol   údaje týkajúce sa príjmu sťažovateľa.

Prvé pojednávanie po vrátení spisu na okresný súd uskutočnené 27. augusta 1996 bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu ďalších svedkov.

Pojednávanie vytýčené na 27. november 1996 bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti právneho zástupcu odporcu, svedkov a nedodania listinných dôkazov zo strany odporcu.

Dňa 26. februára 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca odporcu mal v stanovenej lehote oznámiť súdu adresu svedkyne.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 12. februára 1998 a bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti svedkov a neúplnosti listinných dôkazov predložených odporcom.Nasledujúce pojednávanie uskutočnené 20. januára 2000 bolo odročené na neurčito. Na pojednávaní 6. apríla 2000 bol vo veci vynesený rozsudok.Sťažovateľ podal 29. mája 2000 proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa 9. októbra 2000 bol spis doručený na krajský súd. Dňa 7. novembra 2000 krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu sčasti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Spis bol vrátený okresnému súdu 1. februára 2001.Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 6. júna 2001. Okresný   súd   v konaní   pokračoval   pojednávaním   23.   novembra   2001,   na   ktorom právny zástupca odporcu vzniesol proti konajúcemu sudcovi námietku zaujatosti.

Dňa 20. decembra 2001 bol spis doručený na krajský súd.Dňa   23.   januára   2002   krajský   súd   vrátil   predmetný   spis   okresnému   súdu   ako predčasne, resp. bezdôvodne predložený.

Dňa 11. marca 2002 okresný súd vyzval odporcu, aby v stanovenej lehote oznámil, či trvá na námietkach zaujatosti. Vzhľadom na to, že odporca na námietke zaujatosti trval, okresný súd spis opätovne predložil krajskému súdu, a to 2. mája 2002.

Krajský súd opätovne vrátil spis okresnému súdu s oznámením,   že spis bol znovu predložený predčasne.

Po   vyjadrení   predsedníčky   okresného   súdu   k námietke   zaujatosti   a   predložení rozvrhu práce okresného súdu bol spis 27. septembra 2002 predložený krajskému súdu. Krajský   súd   7.   novembra   2002   uznesením   rozhodol,   že   konajúci   sudca   nie   je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Dňa 26. novembra   2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie na okresnom súde, ktoré bolo odročené na neurčito.

Ďalšie pojednávania, ktoré sa uskutočnili 14. januára 2003 a 28. marca. 2003, boli odročené.

Na nasledujúcom pojednávaní 1. apríla 2003 bol vo veci vyhlásený rozsudok.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   rozhodovanie   o   náhrade   mzdy   z titulu neplatného zrušenia pracovného pomeru sťažovateľa.

Ústavný súd je toho názoru, že ide o konanie, ktoré je svojou povahou náročné na dokazovanie - zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o merite veci, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali existujúci viac ako osemročný priebeh konania jeho zložitosťou.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda správanie sťažovateľa, ústavný súd nezistil žiadnu zásadnú   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Sťažovateľ postupoval vždy v intenciách pokynov okresného súdu, v podstate riadne a včas plnil jeho výzvy.   Na   prieťahy   v konaní   spôsobené   postupom   okresného   súdu   viackrát   upozornil orgány štátnej správy súdov a opätovne požadoval informáciu o stave konania vo veci.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť predovšetkým na obdobie od 26. februára 1997 do 12. februára 1998, keď vo veci okresný súd   takmer   jeden   rok   nevykonával   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov   konania, ďalej   na   obdobie   od   12.   februára   1998   do   20.   januára   2000,   keď okresný súd bol opätovne takmer jeden rok a deväť mesiacov bez akéhokoľvek zákonného dôvodu nečinný. Ústavný súd ďalej zistil, že od rozhodnutia krajského súdu zo 7. novembra 2000 do 30. októbra 2001 počas takmer deviatich mesiacov okresný súd nekonal plynule a napokon v dôsledku postupu okresného súdu od 23. novembra 2001 do 27. septembra 2002 mohol krajský súd o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu rozhodnúť až po deviatich mesiacoch.

Podľa názoru ústavného súdu práve uvedené obdobie celkove 4 rokov a 6 mesiacov nečinnosti, a to bez akýchkoľvek zákonných dôvodov malo rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedený   postup   okresného   súdu   nemôže   odôvodniť   ani   tvrdenie   podpredsedu okresného súdu o dlhodobej pracovnej neschopnosti konajúcej sudkyne v roku 1999.

Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,   I.   ÚS   55/02).   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym   udalostiam,   ale   uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystryci pod sp. zn. 10 C 260/94 konštatoval porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   a   odôvodnil   aj   nárok   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 60 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného základného práva a tiež podľa zásad spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 60 000 Sk.

Sťažovateľ si uplatnil aj náhradu trov právneho zastúpenia.Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho   zastúpenia   vyčíslených   tarifnou   odmenou   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   ktoré   si   vyžiadalo   tri   úkony   (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu) po 4 270 Sk a tri paušálne náhrady po 128 Sk, t. j. celkom v sume 13 138 Sk, ktoré je okresný súd povinný vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne.

Sťažovateľ sa domáhal aj toho, aby ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa.

Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   1.   apríla   2003   vydal   vo   veci   rozhodnutie, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2003