znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/02-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   K.,   zastúpenej   Ing.   D.   K.,   obaja   bytom   B.,   vo   veci porušenia jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu v Nových Zámkoch z 11. februára 1998 č. k. 9 C 63/97-50 v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   z 30. júla   1999   č.   k.   5   Co   195/98-118 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 14. decembra 2000 č. k. 5 Co 147/98-384 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. K.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. marca 2002 doručené podanie O. K., zastúpenej Ing. D. K., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Sťažnosť“, ktorým sťažovateľka namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) z 11. februára 1998 č. k. 9 C 63/97-50   v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 30. júla 1999 č. k. 5 Co 195/98-118 a rozsudkom krajského súdu zo 14. decembra 2000 č. k. 5 Co 147/98-384.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením z 11. februára 1998 č. k. 9 C 63/97-50 zastavil konanie o určenie neplatnosti kúpnej a darovacej zmluvy začaté na návrh O. K. O odvolaní voči tomuto rozhodnutiu rozhodol krajský súd tak, že uznesenie okresného súdu uznesením z 30. júla 1999 č. k. 5 Co 195/98-118 potvrdil. Krajský súd ako súd druhého stupňa   tiež   v   dedičskom konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   7 C 220/92 rozsudkom zo 14. decembra 2000 č. k. 5 Co 147/98-384 rozhodol, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v časti potvrdil a v časti zrušil a konanie zastavil. Sťažovateľka uviedla,   že   svojím   postupom   a rozhodnutiami   napadnuté   súdy   porušili   jej   právo   na prerokovanie veci v jej prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Žiadala preto, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania okrem iných aj návrhy podané oneskorene.

Sťažovateľka   namietala   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   z ktorých   posledné   bolo vynesené 14. decembra 2000 a účastníkom konania doručené začiatkom roka 2001, keď aj nadobudlo   právoplatnosť.   Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti,   v tomto   prípade   od   právoplatnosti v sťažnosti označených rozhodnutí. Vzhľadom na to, že v čase, keď sťažovateľka podala na ústavný súd sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred   ústavným súdom,   bolo potrebné jej   sťažnosť   posúdiť   ako návrh   podaný oneskorene.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2002