znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 43/01-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   28. júna 2001 predbežne prerokoval podnet JUDr. M. M., bytom K., na začatie konania vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. P 321/90 a takto

r o z h o d o l :

Podnet JUDr. M. M. na začatie konania o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa 17. apríla 2001 doručené podanie JUDr. M. M., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako „Návrh na prijatie podnetu pre začatie konania o porušení mojich ústavných práv“, v ktorom navrhovateľ namietol porušenie svojich práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 321/90 a navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 17. 1. 2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 08. 03. 2001 nie je v súlade s ustanovením čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a dňom vyhlásenia tohto rozhodnutia stráca účinnosť.“

Z podnetu navrhovateľa vyplýva, že bol účastníkom v konaní o zvýšenie výživného na svoju   maloletú   dcéru   A.   M.   začatom   na návrh   matky   maloletej   a bývalej manželky navrhovateľa L. M.. Okresný súd rozsudkom z 10. júna 1997 rozhodol o zvýšení výživného. Proti   tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom zároveň   žiadal, aby o jeho   odvolaní   z dôvodu   zaujatosti   nerozhodoval   Krajský   súd   v Košiciach.   Na   základe vyjadrení sudcov Krajského súdu v Košiciach rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) uznesením z 5. marca 1998 o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach   z prejednávania   a rozhodovania   v predmetnej   veci,   s výnimkou   jedinej sudkyne, a prikázal vec Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd rozsudok okresného súdu uznesením z 30. apríla 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne na pojednávaní okresného súdu dňa 5. novembra 1998 vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti samosudcu JUDr. J. P., ktorú odôvodnil tým, že v rozsudku   okresného   súdu   „boli   uvedené   nepravdy   a okrem   toho   z dôvodu,   že   nemal možnosť zúčastniť sa pojednávania dňa 10. 6. 1997, a tým bol poškodený na základných ľudských právach.“ O tejto námietke rozhodol krajský súd uznesením z 31. decembra 1998 tak, že ju považoval za nedôvodnú a samosudcu JUDr. J. P. z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci nevylúčil.

Navrhovateľ opätovne namietol zaujatosť samosudcu JUDr. J. P. listom podaným na okresnom   súde   osobne   dňa   29.   septembra   1999,   pričom   túto   námietku   odôvodnil skutočnosťou, že konajúci sudca si od niektorých klientov navrhovateľa vyžiadal doklady o jeho príjmoch, čím údajne plnil príkazy matky maloletej. Na pojednávaní okresného súdu dňa 13. januára 2000 navrhovateľ uviedol, že na tejto námietke trvá. Okresný súd sa v tejto súvislosti odvolal na ustanovenie § 15 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého na opakované oznámenie tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol.

Následne   okresný   súd   na   pojednávaní   dňa   17.   januára   2000   vyniesol   rozsudok, ktorým   zvýšil   výživné   navrhovateľa   na   jeho   maloletú   dcéru.   V odôvodnení   rozsudku okresný   súd   uviedol   aj   to,   že   na   námietku   zaujatosti   vznesenú   navrhovateľom   dňa 29. septembra 1999 podľa § 15 ods. 2 OSP (v odôvodnení rozsudku nesprávne označenom ako § 16 ods. 2 OSP) neprihliadol, nakoľko o námietke zaujatosti konajúceho sudcu už krajský súd rozhodol a dôvody námietky navrhovateľa okresný súd považoval za „účelové s cieľom predlžovať konanie.“ Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdil aj to, že rozhodnutie okresného súdu o jeho námietke zaujatosti konajúceho   sudcu   bolo   porušením   jeho   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   O odvolaní navrhovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom z 8. marca 2001 sp. zn. 8 Co 1333/00 tak, že rozsudok okresného súdu v časti zmenil a v časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom tvrdením navrhovateľa o nesprávnom postupe okresného súdu pri prejednaní jeho námietky zaujatosti sa v príslušnom uznesení nezaoberal.

Navrhovateľ uvádza, že porušenie jeho práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy nastalo tým, že   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   zo   17.   januára   2000   údajne bez   dôkazov   uviedol úmyselné lži týkajúce sa príjmov navrhovateľa.

Porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí navrhovateľ v tom, že mu údajnou   následnou   úpravou   zápisnice   z pojednávania   konaného   okresným   súdom   dňa 20. mája   1997   bola   znemožnená   účasť   na   pojednávaní   dňa   10.   júna   1997,   na   ktorom okresný súd bez prítomnosti účastníkov vyniesol rozsudok, ďalej v tom, že okresný súd rozhodol o jeho opakovanej námietke zaujatosti z 26. septembra 1999 podľa § 15 ods. 2 OSP napriek tomu, že podľa navrhovateľa sa jeho námietka opierala o iné skutočnosti než jeho prvá námietka zaujatosti, a napokon v tom, že o predmetnej veci podľa navrhovateľa rozhodoval miestne nepríslušný súd.

Porušenie   zásady   rovnosti   účastníkov   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   (v   odôvodnení podnetu navrhovateľa nesprávne označenom ako čl. 47 ods. 2 ústavy) vidí navrhovateľ v celkovom   postupe   okresného   súdu,   konkrétne   predovšetkým v   tom,   že   okresný   súd o návrhu manželky navrhovateľa rozhodol v „super skrátenej“ lehote.

Za porušenie svojho práva, aby sa vec prejednala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   považuje navrhovateľ skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní konanom dňa 20. mája 1997 toto údajne odročil na neurčito, pričom zápisnicu konajúci sudca JUDr. J. P. údajne upravil tak, že pojednávanie odročil na 10. jún 1997, čím mal navrhovateľovi úmyselne znemožniť účasť na predmetnom pojednávaní. Ďalej vidí navrhovateľ porušenie svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tom, že okresný súd v odôvodnení rozsudku z dňa 17. januára 2000 údajne uviedol „ničím nepodložené, trestuhodné výmysly“, o ktorých sa „na pojednávaniach nezmieňoval“, v dôsledku čoho sa navrhovateľ podľa jeho názoru „ani k nejakým dôkazom vyjadriť nemohol.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu   na   konanie.   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Navrhovateľ uvádza, že jeho právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej   povesti   a na   ochranu   mena   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   bolo   porušené   údajnými nepravdami uvedenými v príslušnom rozhodnutí okresného súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   zásadne   nemá   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Zároveň vo veci namietaného porušenia práv navrhovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy nie je vylúčená právomoc všeobecných súdov (§ 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 200i OSP), takže ústavný súd si nemôže prisvojiť právomoc nahradzovať prípadné rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci bez toho, aby tým   neporušil   princíp   oddelenosti   a procesnej   samostatnosti   ústavného   a všeobecného systému výkonu súdnictva (napr. I. ÚS 50/96, I. ÚS 2/00, II. ÚS 23/00). Rovnako vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už viackrát vyslovil, že porušenie ním priznaných práv nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 12/01).

Keďže podľa názoru ústavného súdu právo navrhovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy nemohlo   byť   napadnutým   postupom   okresného   súdu   porušené   a ústavný   súd   na   jeho ochranu za daných okolností ani nemá právomoc, dospel ústavný súd k záveru, že v tejto časti je podnet navrhovateľa zjavne neopodstatnený a ústavný súd na rozhodnutie o ňom zároveň nie je príslušný.

2. Navrhovateľ ďalej namietol, že mu následnou úpravou zápisnice z pojednávania konajúcim sudcom bola týmto údajne úmyselne znemožnená účasť na pojednávaní, čím mali byť porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ   svoje   tvrdenie   nedoložil   žiadnymi   relevantnými   dôkazmi.   Zo   spisu, ktorý si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že došlo k namietanej úprave zápisnice. Predovšetkým však namietaný postup konajúceho sudcu je konaním, ktoré je spôsobilé naplniť skutkovú podstatu trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny podľa § 176 Trestného zákona. Ústavný súd zásadne   nemá   oprávnenie   suplovať   činnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní a vyšetrovať, či a koho konaním došlo k spáchaniu trestného činu. Ústavný súd preto dospel k záveru,   že   na   skúmanie,   či   došlo   k falšovaniu   alebo   pozmeňovaniu   zápisnice z pojednávania konajúcim sudcom okresného súdu, nie je príslušný.

3. Navrhovateľ ďalej namietol, že vo veci konal miestne nepríslušný súd, keďže „navrhovateľka trvale nikdy nebývala v Košiciach na Exnárovej ul. č. 4“. Tým malo byť podľa navrhovateľa porušené jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

S prihliadnutím na § 88 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého je namiesto všeobecného súdu odporcu na konanie vo veci starostlivosti o maloletých príslušný súd, v ktorého obvode má   maloletý   na   základe   dohody   rodičov   alebo   rozhodnutia   súdu,   prípadne   iných rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko, v spojení s § 11 ods. 1 druhou vetou OSP, podľa ktorého príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase konania, a trvá až do jeho skončenia,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   táto   námietka   navrhovateľa   je   zjavne neopodstatnená.   Okrem   toho   zo   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľ   námietku   miestnej nepríslušnosti okresného súdu nevzniesol pri prvom úkone, ktorý mu v konaní patril. Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať vo veci samej. Neskôr   ju   skúma   len   na   námietku   účastníka,   ak   je   uplatnená   pri   prvom   úkone,   ktorý účastníkovi patrí. V dôsledku tohto opomenutia navrhovateľ nevyčerpal všetky procesné úkony vo vlastnej dispozičnej sfére, ktorými sa mohol domáhať nápravy údajnej miestnej nepríslušnosti okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť sa v prípade tejto námietky navrhovateľ nemôže úspešne dovolať ochrany v konaní pred ústavným súdom.

4.   Navrhovateľ   ďalej   uviedol,   že   nezákonným   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Z konkrétnych prejavov údajného nerovného postavenia strán príslušného sporu navrhovateľ uvádza to, že medzi   podaním   návrhu   druhou   účastníčkou   predmetného   konania   a termínom   prvého pojednávania   uplynulo   len   šesť   týždňov.   Toto   navrhovateľ   považuje   za   „super   krátku“ lehotu, čo je podľa neho „už vysloveným klientelizmom.“

Zásada   rovnosti   strán   v civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a procesného   postavenia   subjektov,   o ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Zo spisu, ktorý si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že okresný súd pre účastníkov predmetného konania vytvoril nerovnaké procesné podmienky.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie   všeobecného   súdu   bez   zbytočných prieťahov,   ako   aj   uplatňovanie   jeho   právomocí   v súlade   s OSP   nemožno   považovať   za porušenie zásady rovnosti strán v civilnom procese. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že navrhovateľova námietka porušenia rovnosti strán v konaní pred súdom je zjavne neopodstatnená.

5. Navrhovateľ ďalej namietol, že okresný súd v odôvodnení rozsudku zo 17. januára 2000 „úmyselne uvádzal ničím nepodložené, trestuhodné výmysly“, čím malo byť porušené právo navrhovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd znova pripomína svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil   (napr.   II.   ÚS   21/96, I.   ÚS 4/00).   Na preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia všeobecného súdu a preukaznosti dôkazov, o ktoré sa vo svojom rozhodnutí opieral, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa. Navrhovateľ napokon tento postup aj využil a na základe jeho odvolania bol rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2000 krajským súdom v časti zmenený a v časti zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto čase   ešte   trvalo   (I.   ÚS   34/99).   S ohľadom   na   uvedené   rozhodnutie   krajského   súdu navrhovateľ   už   nemôže   namietať   prípadné   pochybenia   v rozsudku   okresného   súdu   zo

17. januára   2000.   Medzi   týmto   rozsudkom   okresného   súdu   a namietaným   dôvodom porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy evidentne nie je priama súvislosť. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že táto námietka navrhovateľa je zjavne neopodstatnená a že na rozhodnutie o nej ústavný súd nie je príslušný.

6. Navrhovateľ napokon namietol, že postupom okresného súdu pri prejednaní jeho námietky   zaujatosti   vznesenej   dňa   29.   septembra   1999   bolo   porušené   jeho   právo   „na konanie pred nezávislým a nestranným súdom“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré mu sú dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis mutandis, I. ÚS 49/98, I. ÚS 9/00, I. ÚS 48/00). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj príslušnosť ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namietala, sa táto osoba mohla domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom, takýto podnet odmietne (napr. I. ÚS 34/98, II. ÚS 23/00, I. ÚS 48/00).

V časti, v ktorej krajský súd rozsudok okresného súdu z dňa 17. januára 2000 zrušil a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   má   navrhovateľ   k dispozícii   možnosť   domáhať   sa nápravy stavu, v akom o predmetnej veci rozhoduje údajne zaujatý sudca, pred príslušnými všeobecnými súdmi, v čoho dôsledku nie sú splnené predpoklady pre ingerenciu ústavného súdu do rozhodovacích právomocí všeobecných súdov.

Tieto predpoklady však nie sú splnené ani vo vzťahu k tej časti, v ktorej krajský súd zmenil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu.   Ak   sa   totiž   navrhovateľ   domnieval,   že namietaná   vada   rozsudku   okresného   súdu   nebola napravená   rozsudkom   krajského   súdu v časti, v ktorej zmenil rozsudok okresného súdu, mohol proti rozsudku odvolacieho súdu ešte podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok a uplatniť dovolací dôvod   – zmätočnosť podľa § 237 písm. f), resp. § 237 písm. g) OSP. Podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa § 237 písm. g) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca.

Pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu   navrhovateľa   ústavný   súd   nezistil   takú judikatúru   najvyššieho   súdu,   ktorá   by   bola   v rozpore   s týmto   jeho   právnym   názorom. Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP   a popri   skúmaní   podmienok   prípustnosti   podľa   §   238   OSP   sa   vždy   zaoberá   aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie konkrétne procesné práva, ktoré mu OSP priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, ktoré by   inak   účastník   mohol   pred   súdom   uplatniť   a z ktorých   bol   v dôsledku   nesprávneho postupu súdu vylúčený. Neexistencia žiadneho alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   o veci   rozhodoval,   ak   v námietke   boli uvedené nové skutočnosti.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   navrhovateľ   mal k dispozícii   opravný   prostriedok,   prostredníctvom   ktorého   sa   mohol   účinne   domáhať nápravy   toho   postupu   súdu,   ktorým   mu   údajne   bola   odňatá   možnosť   realizovať   tie konkrétne procesné práva, ktoré mu OSP priznáva. Z princípu subsidiarity v oblasti súdnej ochrany ústavných práv vyplýva, že domáhať sa nápravy porušení ústavných práv pred ústavným súdom je možné až po vyčerpaní všetkých dostupných a účinných opravných prostriedkov, ktoré fyzickej alebo právnickej osobe príslušné právne predpisy priznávajú vo vzťahu k všeobecným súdom. Keďže navrhovateľ všetky tieto prostriedky nevyužil, ústavný súd na rozhodovanie o jeho námietke, že bolo porušené jeho právo, aby vo veci rozhodol nezávislý a nestranný súd, nie je príslušný.

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   podnetu   a tento   odmietne   (napr.   I.   ÚS   93/97,   I.   ÚS   87/97, I. ÚS 20/97,   I.   ÚS   31/98).   Rovnako   postupuje   ústavný   súd   v prípade,   ak   zistí,   že na rozhodovanie o namietanom porušení ústavných práv nie je príslušný.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o podnete   navrhovateľa   na   začatie   konania rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.