znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 429/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného Mgr. Ivicou Šišolákovou, advokátkou, Nová Doba 920/5, Galanta, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   20.   novembra   2013 sp. zn. 5 Tdo 56/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 26. marca 2014 doručená sťažnosť F. S. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) z 20. novembra 2013 sp. zn. 5 Tdo 56/2013 (ďalej len,,najvyšší súd“ a,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len,,prvostupňový súd“) z 29. apríla 2011 sp. zn. 2 T 24/2010 uznaný za vinného z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa   podľa   §   158   ods.   1   písm.   a)   a   2   písm.   c)   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený súhrnný trest   odňatia   slobody   v   trvaní   3   rokov,   na   výkon   ktorého   bol   zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny (ústav s minimálnym stupňom stráženia).

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len  ,,odvolací   súd“)   na   podklade   odvolania sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a toto ako nedôvodné uznesením sp. zn. 4 To 32/2012 z 31. júla 2012 zamietol.

4.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   na najvyššom súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol, keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, rozsiahla časť jeho sťažnostnej argumentácie však smeruje proti   odsudzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu   a   odvolanie   zamietajúcemu   uzneseniu krajského súdu. Týmto vytýka, že odkázali na ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré v čase spáchania skutku neboli účinné, nevyrovnali sa s jeho obhajobnou argumentáciou o prechode   povinnosti   zamestnávateľa   (povinného   v   exekučnom   titule)   na   Sociálnu poisťovňu a nepreukázali ani subjektívnu stránku trestného činu – zavinenie sťažovateľa. Sťažovateľ tvrdí, že počnúc okresným súdom a končiac najvyšším súdom ani jeden z nich dostatočne   nevysvetlil   svoj   myšlienkový   postup   v   odôvodnení,   nepoukázal   na   právne závery,   ktoré   zaujal,   a   nepoukázal   na   to,   ako   sa   vysporiadal   s   tvrdeniami   obhajoby a s ostatnými skutočnosťami, najmä čo považovali za preukázané zavinenie sťažovateľa.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania 284,08 €.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   V   trestných   veciach   to   zvýrazňujú čl.   50 ods. 1 v spojení   s čl.   142   ods.   1   ústavy   tým,   že stanovujú všeobecné súdy   ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu pri rozhodovaní o sťažnosti   namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   (vrátane   Trestného   zákona a Trestného   poriadku)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s   priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom   ústavný   súd   posudzoval   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. l písm.   i)   Trestného   poriadku   spočívajúci   v   tom,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Dovolacie námietky obvineného sú neopodstatnené. Skutok, ktorého podstatu, tak ako   bol   ustálený   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   nemožno   meniť   a   ten   zahŕňa   aj subjektívnu stránku trestného činu, bol aj správne právne kvalifikovaný ako uvedený trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr.   zák.   účinného   do   31.   decembra   2005.   Nedošlo   k   žiadnemu   porušeniu   iného hmotnoprávneho ustanovenia právneho predpisu, ktorý mal na mysli obvinený.

V   žiadnom   prípade   ustanovenie   §   37   ods.   3   Exekučného   poriadku (zák. č. 233/1995 Z. z.), v znení pred i po jeho novele zákonom č. 341/2005 Z. z. nemohlo pripúšťať a ani nepripúšťalo situáciu, že by za účastníka základného sporového konania, pri ktorom došlo k uzavretiu zmieru o základe a výške náhrady škody, plnil iný subjekt, ktorý nebol účastníkom takého konania ani v pozícii vedľajšieho účastníka, ktorý by nemal možnosť vyjadriť sa ani k základu a ani k výške plnenia za iný subjekt, a ktorý nebol za povinného označený ani v exekučnom konaní a nemal možnosť sa vyjadriť k základu a najmä výške plnenia za iný subjekt. Bolo by to v rozpore s ústavným princípom právnej rovnosti subjektov v súdnom konaní na strane povinného oproti oprávnenému a možnosti primeranej právnej ochrany subjektu, ktorému sa má ukladať povinnosť niečo plniť. Povinnosť plniť môže prejsť z povinného na poisťovňu na základe zákona, ale základ tejto   povinnosti   a   jej   rozsah   musí   mať   možnosť   poisťovňa   namietať   už   v   samotnom sporovom konaní ako vedľajší účastník.

Možno súhlasiť s názorom prokurátora uvedeným vo vyjadrení k dovolaniu, že znenie ustanovenia § 37 ods. 3, v spojení s ods. 4 Exekučného poriadku v znení pred

po 1. septembri 2005 má na mysli prevod a prechod práv a povinností, ku ktorým dochádza   po   vydaní   exekučného   titulu   a   tento   prechod   povinností   sa   mal   prejaviť v správnom riešení vecnej legitimácie v základnom (sporovom) konaní.

Pokiaľ exekučný titul na strane povinného znel na spoločnosť Finest, s. r. o, bez zmeny účastníka na strane povinného v rozhodnutí príslušného súdu o udelení poverenia na vykonanie   exekúcie,   resp.   bez   vydania   uznesenia   súdu   o   pripustení   zmeny účastníka exekučného   konania,   nemohol   exekútor   vydať   príkaz   na   exekúciu   voči   inému subjektu, v danom prípade voči Sociálnej poisťovni. Súdy správne argumentovali tým, že sa tak nemohlo stať bez ďalšieho len poukázaním exekútora na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/ v tom čase platnej vyhlášky MF SR č. 280/1993 Z. z.

Správna   je   aj argumentácia   prokurátora   vo vyjadrení k dovolaniu,   že pokiaľ   by na základe   uvedeného   ustanovenia   citovanej   vyhlášky   mala   byť   Sociálna   poisťovňa povinným subjektom, malo sa tak stať už v základnom konaní a v žiadnom prípade nemohol a   nesmel   exekútor   sám   zmeniť   účastníkov   exekučného   konania   a   exekvovať   účet   iného subjektu, než toho, ktorý je v exekučnom titule označený ako povinný a dodať treba, že pokiaľ nedošlo ani k pripusteniu zmeny účastníka exekučného konania na strane povinného príslušným súdom na základe návrhu oprávneného. V opačnom prípade ide o svojvôľu exekútora.

Správne sa poukazuje v rozhodnutiach súdov i vyjadrení prokurátora, že na základe § 2 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky ide o prechod poistných vzťahov, nie o preukázanie prechodu konkrétnej povinnosti z jedného povinnostného subjektu na iný subjekt povinného v   konkrétnej   individuálnej   veci.   Obvinený   sám   zmenil   účastníka   exekučného   konania a vykonávanie jeho právomoci ako verejného činiteľa bolo v rozpore so zákonom.

Obidva   súdy   dostatočne   vyjadrili   subjektívnu   stránku   žalovaného   trestného   činu spočívajúcu v eventuálnom úmysle, ktorá je súčasťou skutkových zistení a v tomto zmysle nemožno na veci v dovolacom konaní nič meniť. Vyrovnali sa so stanoviskom Slovenskej komory   exekútorov   a   rozobrali   všetky   zákonné   znaky   skutkovej   podstaty   predmetného trestného činu a s ich závermi sa najvyšší súd stotožňuje, lebo žalovaný skutok bolo možné posúdiť ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa tak, ako je špecifikovaný v rozsudku súdu prvého stupňa.

Z uvedeného vyplýva, že nie sú dané dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., a preto bolo dovolanie obvineného F. S. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietnuté.“

11. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Podľa   ústavného   súdu   postup   najvyššieho   súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny,   teda   najvyšší   súd v danom   prípade neporušil základné   právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   dal   sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje   všeobecný   charakter,   naopak,   najvyšší   súd   primeraným   spôsobom   reaguje na konkrétne   dovolacie   námietky   sťažovateľa.   Konštatuje,   že   vzhľadom   na   absenciu dôvodov   dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku   dovolanie   odmietol   podľa   §   382 písm. c) Trestného poriadku.

12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný súd   uvádza,   že   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   má   v   trestnom   konaní osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného poriadku. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tento možno úspešne uplatniť len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení správne a úplne zisteného skutku alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Dovolací   súd   teda nepreskúmava   skutkové   zistenia,   na   ktorých   je   založené   napadnuté   rozhodnutie. O nesprávne   právne   posúdenie   skutku   ide   vtedy   ak   zistený   skutok   mal   byť   právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, prípadne ako žiadny trestný čin. O nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia ide nielen v prípade pochybenia pri aplikácii noriem Trestného zákona, ale aj iných predpisov hmotnoprávnej povahy.

14.   Najvyšší   súd ako   dovolací   súd rozhodujúci o   dovolaní   sťažovateľa   sa   podľa názoru   ústavného   súdu   zákonne   a   preskúmateľne   vyrovnal   s   dovolacou   argumentáciou sťažovateľa   a   stotožniac   sa   protiargumentáciou   prokurátora   a   nižších   súdov   dovolanie odmietol. Úvahy najvyššieho súdu   týkajúce   sa   skutku, ktorý   bol   v prípade   sťažovateľa kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.   a)   a   2   písm.   c)   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005,   nevykazujú všeobecný charakter, naopak, sú konkrétne a konzistentné. Výklad relevantných ustanovení tak   Exekučného   poriadku,   ako   aj   vyhlášky   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky č. 280/1993 Z. z., ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe   z povolania a aj podľa   názoru   ústavného   súdu   zodpovedá   ich   zmyslu a účelu. Posúdenie konania sťažovateľa   spočívajúceho   v   svojvoľnom   exekvovaní prostriedkov̶ iného subjektu, než aký bol v exekučnom titule označený za povinného – ako vykonávanie právomoci   verejného   činiteľa   spôsobom   odporujúcim   zákonu   nepredstavuje   neprípustné vybočenie z medzí ústavnosti a zákonnosti pri rozhodovaní o vine a treste za trestný čin. Rovnako   sa   najvyšší   súd   vyrovnal   aj   so   sťažovateľom   namietaným   nenaplnením subjektívnej stránky žalovaného trestného činu a so zmenou právnej úpravy v Exekučnom poriadku,   ktorá   však   nemala vplyv na správnosť   rozhodnutia   nižších   súdov.   Na   týchto záveroch neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.

15.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   hodnotí   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu ochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. augusta 2014