znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 428/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndt 10/2015 zo 17. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndt 10/2015 zo 17. júna 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Podaním   zo   dňa   14.05.2015   som   namietal   zaujatosť   senátu   Krajského   súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 3Nto/6/2015, 3 Tos/37/2015.

Podaním zo dňa 18.05.2015 som vzniesol ďalšiu námietku zaujatosti voči senátu Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 3Nto/6/2015, 3 Tos/37/2015.

Podaním zo dňa 19.05.2015 som vzniesol námietku zaujatosti voči Krajskému súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 3Nto/6/2015, 3 Tos/37/2015....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dňa   17.   júna   2015   uznesením   4Ndt   10-2015 rozhodol, že sp. zn. 3Nto/6/2015, 3 Tos/37/2015 sa Krajskému súdu neodnímajú.... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   uznesení   zo   dňa   17.06.2015   nerozhodol o námietkach zaujatosti vo výroku rozhodnutia v súlade s ustanoveniami § 31 a § 32 Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   rozhodovaní   nezaoberal podaním zo dňa 14.05.2015, čím rozhodnutie trpí vadami, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie v merite veci....

Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a boli porušené ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Sťažovateľ   vyčerpal   všetky   zákonné   prostriedky   na   dosiahnutie   nápravy a nedisponuje žiadnym zákonným opravným prostriedkom na dosiahnutie nápravy. Lehota na podanie na Ústavný súd Slovenskej republiky je sťažovateľom zachovaná....

Sťažovateľ poukazuje na porušenie Trestného poriadku Najvyšším súdom SR, ktorý riadne,   zákonne   a   spravodlivo   nerozhodol   o   námietkach   zaujatosti,   čím   porušil   právo sťažovateľa garantované Ústavou Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli Najvyšším súdom SR vo veci sp. zn. 3Nto/6/2015, 3 Tos/37/2015 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   zo   dňa   17.06.2015,4Ndt   10/2015,   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 1.000,- EUR, ktorý je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku o tom, že trestné veci sťažovateľa vedené Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Nto 6/2015 a sp. zn. 3 Tos 37/2015 sa krajskému súdu neodnímajú.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Nt 1/2015 (o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného konania) na námietku zaujatosti vznesenú sťažovateľom samosudca uznesením z 8. apríla 2015 vyslovil, že nie je vylúčený z úkonov   trestného   konania,   proti   ktorému   uzneseniu   sťažovateľ   podal   22.   apríla   2015 sťažnosť.

Vec   bola   okresným   súdom   predložená   krajskému   súdu   na   konanie   o   sťažnosti sťažovateľa   podanej   22.   apríla   2015   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   8.   apríla   2015 a na rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti   sťažovateľa   proti   samosudcovi   okresného   súdu z 22. apríla 2015 a je vedená pod sp. zn. 3 Nto 6/2015 a sp. zn. 3 Tos 37/2015.

Sťažovateľ podaním z 18. mája 2015 vzniesol námietku zaujatosti senátu krajského súdu a podaním z 19. mája 2015 vzniesol námietku zaujatosti celého krajského súdu, ktoré boli   v   zmysle   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   považované   za   návrh   na   odňatie   veci krajskému   súdu   a   jej   prikázanie   inému   súdu   a   takto   predložené   najvyššiemu   súdu na rozhodnutie o tomto návrhu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku o návrhu sťažovateľa tak, že trestné veci sťažovateľa vedené krajským súdom pod sp. zn. 3 Nto 6/2015 a sp. zn. 3 Tos 37/2015 sa krajskému súdu neodnímajú, keďže nezistil žiadne zákonné   dôvody   na   odňatie   a   prikázanie   veci,   a   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia uviedol:

«Z dôvodu, že odsúdený ⬛⬛⬛⬛ vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Krajského súdu v Trenčíne, ktorú je potrebné považovať za návrh na odňatie jeho trestnej veci Krajskému súdu v Trenčíne a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa podľa § 23 ods. 1 Tr. por., predložil predseda odvolacieho senátu spisový materiál na rozhodnutie   o   tomto   návrhu   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ v   trestných   veciach vedených na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 3 Nto 6/2015 a 3 Tos 37/2015, a súčasne predložil   písomné   vyjadrenia   sudcov   Krajského   súdu   v   Trenčíne   k   tomuto   návrhu odsúdeného.

Na podklade skôr uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či sú splnené zákonné podmienky na odňatie a prikázanie veci, a zistil, že tomu tak nie je. Prieskumná povinnosť najvyššieho súdu bola obmedzená ustanovením § 23 ods. 1 Tr. por.,   pretože   v   tomto   štádiu   trestného   stíhania   najvyšší   súd   nebol   oprávnený   vec preskúmať zo širších hľadísk, ako tomu je napríklad v konaní o odvolaní oprávnenej osoby (§ 317 ods. 1 Tr. por.).

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Takýto postup je však výnimkou z pravidla, čo zákon podmieňuje tým, že pre tzv. „delegáciu“ musia byť dané dôležité dôvody.

Platná právna úprava nedefinuje pojem „dôležité dôvody“. Význam, resp. dôležitosť dôvodu pre aplikáciu citovaného výnimočného opatrenia na zmenu miestnej príslušnosti súdu musí byť porovnateľný s významom ústavného princípu vyplývajúceho z článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“. „Delegácia" sa preto nesmie stať prostriedkom na porušenie práva obvineného na zákonného sudcu, ale ani prostriedkom na to, aby procesné strany určovali, kto bude zákonným sudcom v konkrétnom prípade bez splnenia zákonných podmienok § 23 ods. 1 Tr. zák.

Medzi   dôležité   dôvody   tzv.   delegácie   však   treba   zahrnúť   aj   prípady   vylúčenia všetkých sudcov príslušného súdu.

Takýto stav v posudzovanej veci nenastal. Z písomného vyjadrenia sudcov krajského súdu vyplýva, že títo sa necítia žiadnym spôsobom zaujatí a neboli u nich splnené zákonné podmienky pre ich vylúčenie uvedené v § 31 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. por.

Na podklade týchto skutočností možno preto konštatovať, že najvyšší súd doposiaľ nezistil žiaden dôležitý dôvod (akým je vylúčenie všetkých sudcov daného súdu alebo ako sú okolnosti,   ktoré   zabezpečujú   zistenie   skutkového   stavu   veci,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné pochybnosti, ako predpokladu spravodlivého konania a rozhodnutia alebo pochybnosti, či u miestne   príslušného   súdu   možno   zaistiť   dodržanie   základných   zásad   trestného   konania uvedených v § 2 Tr. por.), ktorý by odôvodňoval odňatie veci príslušnému súdu, ktorým je Krajský súd v Trenčíne a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii nenamieta samotné závery najvyššieho súdu   o   neexistencii   dôležitých   dôvodov   na   odňatie   veci   krajskému   súdu   (vrátane neexistencie dôvodov na vylúčenie sudcov krajského súdu), ale skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodoval o jeho námietkach zaujatosti vo výroku napadnutého uznesenia, pričom podľa sťažovateľa tak mal rozhodovať v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Sťažovateľ ďalej namietal,   že   najvyšší   súd   nerozhodoval   o   ním   vznesenej   námietke   zaujatosti   senátu krajského   súdu   v   podaní   zo   14.   mája   2015,   ale   len   o   jeho   námietke   zaujatosti   senátu krajského súdu v podaní z 18. mája 2015 a námietke zaujatosti celého krajského súdu v podaní z 19. mája 2015.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu a konštatuje, že argumentácia   sťažovateľa   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho   právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzované   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou   či nedostatočne odôvodnené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzované   uznesenie   najvyššieho   súdu   nezakladá možnosť porušenia zásady spravodlivého konania tým, že sťažovateľom vznesené námietky zaujatosti smerujúce proti všetkým sudcom krajského súdu (senátu krajského súdu a celému krajskému súdu) zhodne s krajským súdom považoval najvyšší súd za návrh na odňatie veci krajskému súdu a prikázanie inému súdu, a takto o nich aj napadnutým uznesením rozhodol, pričom   existenciou   dôvodov   vylúčenia   sudcov   krajského   súdu   sa   zaoberal   v   rámci posúdenia existencie dôvodov na odňatie veci krajskému súdu. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich základných a iných práv aj tým, že najvyšší súd vôbec nerozhodoval o jeho námietke zaujatosti vznesenej proti senátu krajského súdu jeho podaním zo 14. mája 2015,   je   potrebné   konštatovať,   že   ani   táto   námietka   nie   je   spôsobilá   spochybniť ústavnoprávnu udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, keďže predmetom posudzovania najvyšším súdom bola obdobná námietka sťažovateľa (námietka zaujatosti rovnakému   senátu   krajského   súdu   a   z   rovnakých   dôvodov)   vznesená   v   jeho   podaní z 18. mája 2015.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv uznesením najvyššieho súdu, odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015