znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 428/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   L.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Stanislavom Jakubčíkom,   Advokátska   kancelária   Kutlíkova   17,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. februára 2014 doručená sťažnosť F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/01.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou pôvodne Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 22. augusta 2000 sa žalobca [obchodná spoločnosť BLOCK   SLOVAKIA,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len   „žalobca“)]   domáhal   voči   sťažovateľovi zaplatenia sumy 105 364,29 € s príslušenstvom z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo na strane sťažovateľa dôjsť tým, že ako konateľ obchodnej spoločnosti, ktorá bola žalobcom, mal v rokoch 1999 a 2000 vynaložiť z prostriedkov žalobcu finančné prostriedky na úhradu faktúr za materiál a služby realizované v súvislosti s rekonštrukciou domu   vo   vlastníctve   sťažovateľa.   Podaním   z 2.   marca   2001   okresný   súd   postúpil   vec z dôvodu   svojej   vecnej   nepríslušnosti   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie   krajskému   súdu, ktorý vo veci koná pod sp. zn. 28 Cb 16/01.

Podstatou sťažnosti podanej ústavnému súdu je námietka sťažovateľa o nesprávnom postupe krajského súdu, ktorý nevyhovel jeho námietkam o vecnej nepríslušnosti krajského súdu na prerokovanie a rozhodnutie predmetného sporu, ktorý vec nepostúpil na konanie okresnému súdu, tak ako to žiadal sťažovateľ. Podľa sťažovateľa totiž dom, ktorý mal byť za žalované finančné prostriedky zhodnotený, bol v spornom čase jeho zhodnotenia v nájme žalobcu (t. j. obchodnej spoločnosti), ktorý ho využíval ako svoje sídlo, a to na základe nájomnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a jeho manželkou ako jeho bezpodielovými spoluvlastníkmi,   a teda   prenajímateľmi   na   jednej   strane   a medzi   žalobcom   (obchodnou spoločnosťou)   ako   nájomcom   na   strane   druhej.   Z uvedeného   má   podľa   sťažovateľa vyplývať, že v danom prípade nejde o obchodnoprávny spor, o ktorom by mal v prvom stupni konať a rozhodovať krajský súd, ale ide o občianskoprávny spor medzi obchodnou spoločnosťou   na   jednej   strane   a   sťažovateľom   ako   fyzickou   osobou,   ktorá   je spoluvlastníkom sporného domu, na strane druhej, takže podľa sťažovateľa mal daný spor v prvom stupni prerokovávať okresný súd.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

„Krajský súd v Bratislave pri skúmaní svojej vecnej príslušnosti konať vo veci podľa názoru sťažovateľa pochybil, pokiaľ usúdil, že v konaní ide o vzťah medzi spoločníkom a obchodnou   spoločnosťou,   pretože   tento   vzťah   sa   v   žiadnom   prípade   netýka   účasti sťažovateľa v spoločnosti. Podstatou sporu je posúdenie otázky, či sťažovateľ oprávnene nakladal v zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy s finančnými prostriedkami spoločnosti. Pri vzniku vzťahu sťažovateľa a spoločnosti dňa 3.5.1995 sa rodinný dom stal sídlom spoločnosti   bez   toho,   aby   spoločnosť   toto   sídlo   vlastnila   tak,   ako   je   to   preukázané spoločenskou zmluvou podľa dôkazu č. 3. Táto úprava sídla spoločnosti nevyhnutne založila vzťah spoločnosti k majiteľovi nehnuteľnosti, ktorý je fyzickou osobou. Okolnosť, že jeden z bezpodielových spolumajiteľov tejto nehnuteľnosti bol zároveň i spoločníkom spoločnosti je v tejto súvislosti právne irelevantná, nakoľko na právnu povahu daného vzťahu to nič nemení....

Bolo   by   absurdné   tvrdiť,   že   vzťah   spoločnosti   a   vlastníka   jej   sídla,   je   vzťahom obchodným len z toho dôvodu, že spoločnosť platnými úkonmi svojho konateľa toto sídlo zhodnotila.   Okolnosť,   že   jeden   zo   spoluvlastníkov   tohto   sídla   je   spoločníkom   tejto spoločnosti a dokonca i jej konateľom, ktorý zhodnotenie spoločnosti realizoval, nič nemení na povinnosti súdu konať o takomto vzťahu - zmluvnom, či nezmluvnom, postupom podľa Občianskeho   zákonníka   a   len   v   rámci   tohto   zákona   skúmať,   či   došlo   k   bezdôvodnému obohateniu vlastníka nehnuteľnosti, ktorá bola sídlom spoločnosti. Dôkazmi č. 3 a 4 je nepochybne preukázané, že ide o vzťah medzi spoločnosťou a majiteľom nehnuteľnosti, ktorú spoločnosť užívala od 3.5.1995 až do 4.9.2006. Niet preto pochýb o tom, že vzťah, ktorý je predmetom konania, je vzťahom vlastníka nehnuteľnosti a jej užívateľa. Tento vzťah je vzťahom absolútne neobchodným, nehovoriac o tom, že Obchodný zákonník neobsahuje právnu úpravu nájomnej zmluvy.

Vecná príslušnosť obchodného súdu, Krajského súdu v Bratislave, v tejto súvislosti by nemohla vzniknúť ani v prípade, ak by bolo sídlo spoločnosti výlučným vlastníctvom spoločníka (čo však v prejednávanom prípade nie je dané).“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu a právo na zákonný súd v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/01 porušené bolo. Krajský súd v Bratislave je povinný vec vedenú v konaní pod sp. zn. 28 Cb 16/01 postúpiť   vecne   a   miestne   príslušnému   občianskoprávnemu   úseku   Okresného   súdu Bratislava II.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   F.   L.   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 10.000 €, ktorá je splatná do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 340,90 €, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka na účet vedený vo VÚB, a. s. Bratislava.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/01, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd nepostúpil prerokovanie označenej veci okresnému súdu, ale vo veci konal sám, hoci podľa sťažovateľa mu (rozumej krajskému súdu,   pozn.)   z   titulu   predmetu   konania   nesvedčala   vecná   príslušnosť   na   prerokovanie a rozhodnutie daného sporu v prvom stupni.

V súvislosti s napádaným postupom krajského súdu ústavný súd poukazuje v prvom rade   na   skutočnosť,   že   ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem [zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)]. Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   [„ak   nerozhoduje   iný   súd“],   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa relevantnej časti § 205 ods. 2 písm. a) OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté   vo veci   samej, možno   odôvodniť   aj tým, že v konaní došlo   k   vadám uvedeným   v   §   221   ods.   1   OSP,   pričom   podľa   §   221   ods.   1   písm.   g)   OSP   je   jedným z takýchto dôvodov aj to, že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V súvislosti s problematikou zákonného sudcu v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorého vecnú príslušnosť je spochybňovaná samotným účastníkom konania, ústavný súd už aj v minulosti vo svojom rozhodnutí (napr. I. ÚS   52/97), na ktoré v sťažnosti   napokon poukázal aj samotný sťažovateľ, konštatoval:

„Ak sa účastník, na rozdiel od súdu domnieval, že o jeho veci koná vecne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu je odňatý svojmu zákonnému sudcovi, bolo na ňom, aby námietku porušenia   ústavnej   ochrany   vyplývajúcu   z ústavno-procesného   princípu   o   zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnil bezprostredne po tom, ako mu boli známe skutočnosti, ktoré ho k tomu oprávňovali, teda ešte na všeobecnom súde podaním riadneho opravného prostriedku.   Ochranu   základného   práva   účastníka   konania   pred   odňatím   zákonnému sudcovi poskytujú predovšetkým všeobecné súdy rôzneho stupňa, pretože ony sú oprávnené rozhodovať spory o vecnú príslušnosť.“

Z citovaného   vyplýva,   že   ak sa   účastník   konania domnieva,   že   v jeho   veci   koná a rozhoduje   vecne   nepríslušný   súd,   má   možnosť   domáhať   sa   v tomto   smere   zjednania nápravy   aj   podaním   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania)   proti   meritórnemu rozhodnutiu v danej veci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva a práva nebyť odňatý svojmu   zákonnému   sudcovi,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe   sťažovateľovi dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 28 Cb 16/01 rozhodol   rozsudkom   z 30.   apríla   2014,   ktorého   preskúmania,   ako   aj   preskúmania   jemu predchádzajúceho   postupu   mal   sťažovateľ   možnosť   domáhať   sa   využitím   riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ napokon aj využil (odvolanie sťažovateľa z 9. júna 2014, pozn.), pričom v rámci tohto odvolania mal sťažovateľ   možnosť   domáhať   sa   aj   preskúmania   názoru   krajského   súdu   o jeho   vecnej a miestnej príslušnosti na prerokovanie a rozhodnutie danej veci. V dôsledku využitia tohto opravného   prostriedku   sa   odvolací   súd   [Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“), pozn.] v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu bude musieť vysporiadať v podstate s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z uvedených dôvodov už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   ústavný   súd   podotýka,   že v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Obo 13/2014 o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 28 Cb 16/01 z 5. februára 2014, ktorým krajský súd zamietol   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania,   ktorého   prerušenia   sa   sťažovateľ domáhal do doby, kedy by sa ústavný súd vyjadril k otázke vecnej príslušnosti krajského súdu v danej veci, sa najvyšší súd v uznesení z 27. februára 2014 nevyjadroval k otázke vecnej   príslušnosti   krajského   súdu,   ale   skúmal   len   dôvodnosť   zamietnutia   návrhu sťažovateľa   na   prerušenie   konania   z hľadiska   danosti   otázky   dôležitej   pre   meritórne rozhodnutie krajského súdu.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní krajskému súdu konať, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014