znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 428/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   akciová   spoločnosť,   B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. Sch., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Cob/247/2009   z 24.   novembra   2010,   rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava II   č.   k.   19   C/128/2004-400   z 26.   mája   2009   a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/173/2008 z 28. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., a. s., B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   a.   s.   (ďalej   len   sťažovateľka, v citovanom texte aj „sťažovateľ“, „žalovaný“, resp. „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Cob/247/2009   z 24. novembra 2010, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) z 26. mája 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/173/2008 z 28. januára 2009.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení odporcu v súdnom spore „o zaplatenie istiny 407 086,20 Sk s príslušenstvom titulom nezaplatenia odmeny   za   poskytovanie   právnych   služieb“ (navrhovateľovi   advokátovi   JUDr.   L.   K.) vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 C/128/2004, ktorý rozsudkom z 19. februára 2008 návrh (žalobu) zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, na prerokovanie ktorého nariadil krajský súd na 28. január 2009 pojednávanie, na ktorom po doplnení dokazovania uznesením sp. zn. 3 Cob/173/2008 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   („viazaný   právnym   názorom krajského   súdu“)   rozsudkom   č.   k.   19   C/128/2004-400   z 26.   mája   2009 „zaviazal sťažovateľa   na   zaplatenie   odmeny   s príslušenstvom   a trovami   konania“.   O odvolaní sťažovateľky   krajský   súd „bez   nariadenia   pojednávania“ potvrdil   napadnutý   rozsudok „ako vecne správny“ rozsudkom č. k. 3 PCob 247/2009-425 z 24. novembra 2010. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie („... odôvodňovala prípustnosť dovolania ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p..., že sa sťažovateľovi... odňala postupom súdu možnosť konať pred súdom...“), ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012 odmietol.

Sťažovateľka tiež uviedla, že „Dňa 30. 01. 2011, t. j. po právoplatnom skončení veci bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie Okresného súdu... zo dňa 07. 04. 2009 spis. zn. 19 C 128/2004-378, ktorým súd na základe návrhu JUDr. L. D. zastavil konanie v časti istiny 57.086,20 Sk, pripustil zmenu návrhu v časti úrokov z omeškania... a tiež   pripustil   rozšírenie   žaloby   o sumu   12 913,80   Sk.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažovateľ   odvolanie...   Vzhľadom   na   právoplatnosť   skončenia   celej   veci   nebolo   na odvolanie... prihliadané.“.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Rozhodnutia Okresného súdu... a Krajského súdu... boli zjavne zmätočné a nepreskúmateľné... Rozhodnutie (krajského súdu, pozn.) je zjavne neodôvodnené,   resp.   jedná   sa   o vzájomne   sa   vylučujúce   dôvody   rozhodnutia   a súd   sa nevysporiadal s protichodnými informáciami, ktoré uvádza v odôvodnení.

Najvyšší súd SR sa s týmto pochybeniami súdom nižšieho stupňa nevysporiadal vo svojom   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   nezohľadnil   argumenty sťažovateľa o postupe súdov, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postup   Najvyššieho   súdu...   pri   rozhodovaní   nebol objektívny, čím došlo k porušeniu práv sťažovateľa tak, ako to je uvedené vyššie.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľa...   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantované v článku   46   ods.   1   Ústavy...   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   bolo   porušené   postupom a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   30.   04.   2012   spis.   zn.   2   Obdo   7/2012..., rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 24. 11. 2010 spis. zn. 3 Cob/247/2009-425, rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 26. 05. 2009, spis. zn. 19 C/128/2004-400 a uznesením Krajského súdu... zo dňa 28. 01. 2009 spis. zn. 3 Cob/173/2008-359.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   30.   04   2012   spis.   zn.   2   Obdo   7/2012 a rozhodnutia ktoré mu predchádzali sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka predložila rozsudok okresného súdu č. k. 19 C/128/2004-333 z 28. januára 2009, uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob/173/2008-359 z 28. januára 2009, rozsudok okresného súdu č. k. 19 C/128/2004-400 z 26. mája 2009, rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob/247/2009   z 24.   novembra   2010,   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo   7/2012   z 30.   apríla 2012 a uznesenie   okresného súdu sp. zn. 19 C/128/2004 zo 7. apríla 2009.

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej „základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ v bode 1 a 4 označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania   (koncentrovane   vyjadreným   v jeho   petite,   pozn.)   okrem   prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

11. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie ňou označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C/128/2004-400 z 26. mája 2009 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a z k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   – odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Cob/247/2009-425 z 24. novembra   2010.   Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti sťažnosti,   v   ktorej   sa   namieta   porušenie   práv   sťažovateľky   predmetným   rozhodnutím okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu   sťažnosť v tejto   jej časti   odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhala   predovšetkým   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s.   p.“ a jemu   predchádzajúcim   (rozhodnutie   okresného   súdu   z 26.   mája   2009 potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Cob/247/2009 z 24. novembra 2010 (pozri bod 4).

15. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

16.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

17.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

18. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 20) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení podstaty   odôvodnenia   prvostupňového   súdu   oboznámil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:

„Na   odvolanie   žalovaného   odvolací   súd   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu sumu 349,95 Eur. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval vecnú správnosť rozsudku súdu   prvého   stupňa   a   v   podrobnostiach   odkázal   na   jeho   odôvodnenie.   K   odvolaniu žalovaného odvolací súd doplnil, že súd prvého stupňa sa presne riadil právnym názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, vykonal dokazovanie a vec posúdil tak, ako mu to uložil odvolací súd v zrušujúcom uznesení pôvodného rozsudku. Odvolací   súd   zdôraznil,   že   v   konaní   bolo   preukázané,   že   žalobca   vykonával   činnosť mandatára,   a   preto   mu   prislúcha   za   túto   činnosť   i   riadne   dohodnutá   odmena.   Ak v konaniach, v ktorých žalovaného zastupoval žalobca, vznikla žalovanému škoda, túto si môže   žalovaný   uplatniť   samostatným   nárokom,   čo   i   v   niektorých   prípadoch   už   urobil. Nemožno však odoprieť zaplatenie odmeny v dohodnutej mandátnej zmluve, nakoľko v tejto bolo   dojednané,   že   táto   bude   žalobcovi   vyplatená   i   v   prípade   neúspechov   v   súdnych sporoch. Krajský súd v Bratislave preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. a o trovách konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom napadol rozsudok krajského súdu s poukazom na to, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., nakoľko žalovanému ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolateľ poukázal na uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 07. 04. 2009 č. k. 19 C/128/2004-378, v ktorom uznesení sa nesprávne uvádza, že k zmene návrhu žalobcu došlo podaním zo dňa 18. 05. 2007. Dovolateľ má za to, že k zmene návrhu došlo až dňa 06. 04.   2009,   kedy   boli   prekvalifikované   úroky   z   omeškania   z pôvodne   občianskoprávneho záväzku na obchodnoprávny záväzok, čím došlo k premlčaniu príslušenstva pohľadávky. Dotknuté uznesenie o zmene žalobného návrhu bolo žalovanému doručené až po tom, ako súdy o žalobnom návrhu konali a rozhodli, čím žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k zmene právnej kvalifikácie nároku žalobcu. Dovolateľ je toho názoru, že týmto bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, a to z toho dôvodu,   že mu bola zmarená možnosť vzniesť námietku premlčania.

Dovolateľ   namietol   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   aj   spôsobom   konania a rozhodovania   odvolacieho   súdu.   Dovolateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd v prvom odvolacom konaní nariadil pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania, avšak v druhom konaní o odvolaní žalovaného už dokazovanie nedopĺňal a ani nenariaďoval pojednávanie.   Podľa   dovolateľa,   ak   by   odvolací   súd   po   vykonanom   dokazovaní,   ktoré nasledovalo po odvolaní žalobcu, rozhodol tak, že by napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 19. 02. 2008 zmenil, žalovaný by mal v zmysle ust. § 238 O. s. p. možnosť napadnúť   rozsudok   odvolacieho   súdu.   Dovolateľ   podotkol,   že   v   konaní   v   podstate rozhodoval iba jeden zo súdov, a to Krajský súd v Bratislave, ktorý súd prvého stupňa zaviazal svojím právnym názorom a následne takto vydané rozhodnutie potvrdil. Týmto spôsobom bola podľa dovolateľa porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Preto navrhuje   rozhodnutia   oboch   súdov   zrušiť   a   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   súdu   prvého stupňa, pričom dovolateľ navrhol vydať aj rozhodnutie o odklade vykonateľnosti dotknutých rozhodnutí.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky   súdny   poriadok   pripúšťa   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust. § 238. Dovolaním   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   je   možné   napadnúť   všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto   ustanovení.   Dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   v   tomto   prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., prihliada   dovolací   súd   nielen   na   podnet   dovolateľa,   ale   z   úradnej   povinnosti   (§   242 O. s. p.).

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 O.   s.   p.,   ale   sa   zaoberal   tiež   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto ich opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto   ustanovenia   je   taký   vadný   postup   súdu   v   občianskom   súdom   konaní,   ktorým   sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.   Napríklad   môže   ísť   o   právo   predniesť   (doplniť)   svoje   návrhy,   právo   označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Dovolateľ predovšetkým namietal, že uznesenie o zmene žalobného návrhu   bolo   žalovanému   doručené   až   po   tom,   ako   súdy   o   žalobnom   návrhu   konali a rozhodli, čím žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k zmene právnej kvalifikácie nároku žalobcu, z ktorého dôvodu bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa § 80 písm. b/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Takýto návrh sa nazýva aj žalobou o plnenie. Podstatnou náležitosťou návrhu,   okrem   identifikačných   údajov   účastníkov   konania   a   súdu,   opisu   skutočností významných pre rozhodnutie vo veci a označenia dôkazov, je najmä vymedzenie povinnosti, splnenia   ktorej   sa   žalobca   domáha.   Žalobcova   právna   kvalifikácia   nároku   nemusí   byť v žalobe uvedená, a ak žalobca žalované plnenie právne kvalifikuje, súd nie je takýmto právnym   posúdením   veci   viazaný.   Z   obsahovej   stránky   žaloby   je   podstatné,   aký   druh plnenia, prípadne v akom rozsahu žalobca požaduje (petit). Súd je viazaný navrhovaným petitom, nie však tým, ako účastník sám svoj nárok právne posúdil.

V   posudzovanej   veci   žalobca   pôvodne   v   žalobe   žiadal   priznať   peňažné   plnenie s úrokom omeškania vo výške 0,025 % denne, o ktorom žalobnom návrhu súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo dňa 19. 02. 2008 č. k. 19 C 128/2004-333, ktorý rozsudok Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 01. 2009 č. k. 3 Cob 173/2008-359 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne žalobca upravil svoj návrh okrem iného tak,   že   požiadal   o   pripustenie   zmeny   pôvodného   návrhu   v   časti   úrokov   z   omeškania z 0,025 % denne na 9,91 % ročne. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 07. 04. 2009 č. k. 19 C 128/2004-378 túto zmenu pripustil.

Z ust. § 95 ods. 1 O. s. p. vyplýva procesné oprávnenie žalobcu meniť za konania so súhlasom súdu žalobu; zmenenú žalobu treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa ust. § 95 ods. 2 veta prvá O. s. p. súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Zo spisu sa zisťuje, že žalobca podaním zo dňa 06. 04. 2009 žiadal, aby súd prvého stupňa upravil petit jeho návrhu tak, že vzal svoj návrh v časti o zaplatenie 57 086,- Sk späť a zároveň svoj návrh rozšíril o sumu 12 913,80 Sk. Taktiež požiadal o pripustenie zmeny návrhu v časti   úrokov   z omeškania   z 0,025 %   denne   na 9,91 %   ročne.   O čiastočnom späťvzatí návrhu, ako aj o zmene žalobného návrhu bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 07. 04. 2009 za prítomnosti právnych zástupcov oboch účastníkov konania, ktoré rozhodnutie bolo vyhlásené a odôvodnené s daním poučenia o opravnom prostriedku. Dovolací súd má za to, že súd prvého stupňa len nedopatrením v uznesení zo dňa 07. 04. 2009 č. k. 19 C/128/2004-378 uviedol, že zmena žaloby bola uplatnená písomným podaním zo dňa 18. 05. 2007 vzhľadom na skutočnosť, že obsah tohto podania žalobcu nie je totožný s obsahom jeho podania zo dňa 06. 04. 2009, resp. s pripustenou zmenou žalobného návrhu.

Dovolací súd s poukazom na dovolanie žalovaného konštatuje, že procesný postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o zmene žaloby na pojednávaní konanom dňa 07. 04. 2009, na ktorom boli prítomní účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia, bol v súlade s § 95 ods. 1 O. s. p. Je potrebné zdôrazniť, že uznesenie o pripustení zmeny a rozšírení žaloby   nebolo   potrebné   doručiť   účastníkom   konania   do   vlastných   rúk,   keďže   na pojednávaní, konanom dňa 07. 04. 2009 boli prítomní ich právni zástupcovia (druhá veta ust. § 95 ods. 1 O. s. p.). Preto odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v námietke   dovolateľa   ohľadom   nedoručenia   predmetného   uznesenia   a   následného „zmarenia podania námietky premlčania“.

Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutím súdu prvého stupňa o pripustení zmeny (a rozšírenia) žaloby nešlo o postup, ktorým by súd účastníkovi znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. Ak má byť splnený predpoklad prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., musí zo strany súdu dôjsť k porušeniu konkrétneho procesného práva účastníka, ktorého bezprostredným následkom je odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Teda o vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ide len vtedy, ak z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími záväznými právnymi predpismi, išlo o nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavil v priebehu konania; o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

V danej veci súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (§ 95) rozhodol o žalobcom navrhovanej zmene (a rozšírení) žaloby uznesením (§ 167 O. s. p.) tak, že ju pripustil a po takomto rozhodnutí ďalej konal o žalobe a o nej rozhodol.

Námietku žalovaného, že odvolací súd pochybil, keď v konaní o odvolaní žalobcu nenariadil pojednávanie dovolací súd nemohol považovať za dôvodnú. V zmysle ust. § 214 v danej veci súd neopakoval ani nedoplňoval dokazovanie a neboli splnené ani ustanovenia písm. b/ a c/, preto nebolo potrebné nariadiť vo veci pojednávanie.

Za   zjavne   nedôvodnú   považoval   dovolací   súd   aj   námietku   dovolateľa   ohľadom porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania, keďže o žalobnom návrhu rozhodoval v prvom stupni vecne príslušný Okresný súd Bratislava II. a následne odvolací súd, Krajský súd v Bratislave.

Vzhľadom   na   to,   že   v   dovolacom   konaní   sa   nepreukázala   existencia   žalovaným tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a že najavo nevyšla ani žiadna iná   vada   uvedená   v   ust.   §   237   O.   s.   p.,   dovolací   súd   v   ďalšom   vychádzal   z   toho,   že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom   na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

22.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obdo 7/2012   z 30.   apríla   2012   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob/247/2009   a jeho   rozsudkom   z 24.   novembra   2011, ktorým na odvolanie žalovanej (t. j. sťažovateľky) rozsudok okresného súdu z 26. mája 2009   potvrdil   (pozri   bod   2).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľky   o   porušení   označených   práv   predmetným rozhodnutím krajského súdu.

25.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

28. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob/173/08 z 28. januára 2009, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 128/2004-333 z 19. februára 2008 o zamietnutí žaloby (body 4 a 2).

32. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možné podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Vo   vzťahu   k tejto   námietke   je   evidentne   zrejmé,   že predmetné   procesné   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť dávno   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   [10.   augusta   2012;   celá   predmetná   vec   (sp.   zn. 19 C/128/2004) právoplatne skončila 14. januára 2011, pozn.].

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   jej   časti   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

33.   V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľka   (kvalifikovane   právne   zastúpená advokátom)   namietala   v rámci   porušenia „jej   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1... Ústavy SR“ aj porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy (bod 3). Ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (body 10 a 4) sa posudzovaním tohto základného práva („všetci účastníci sú si v konaní rovní...“) samostatne nezaoberal a jeho namietanie kvalifikoval   ako   súčasť   argumentácie   sťažovateľky   súvisiacej   s namietaným   porušením základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   k uvedenému   ešte   v závere poznamenáva, že konanie všeobecného súdu súladné so základnými právami podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   (body   23   a 30)   nebolo   spôsobilé   porušiť   ďalšie sťažovateľkou označené právo.

34. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012