znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 428/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. S., N., ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Cb 108/2005 a jeho rozsudkom z 3. júla 2006   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Cob 114/2006 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných   práv   zaručených   v čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Cb 108/2005 a jeho rozsudkom z 3. júla 2006 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 114/2006 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2007.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „... 20. mája 2005... podal... žalobu aby súd určil, že uznesenie č. 4, ktoré bolo prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení J. spol s. r. o., ktoré sa konalo dňa 21. 2. 2005 o odvolaní Ing. Štefana S. z funkcie konateľa je neplatné.  ... 3.   júla 2006 vydal... Okresný súd...   rozsudok...   proti ktorému som... podal odvolanie.

Krajský súd... rozhodnutím... č. 16Cob/114/2006-224 zo dňa 10. 04. 2007 rozsudok Okresného súdu... potvrdil.

Zamietnutie...   návrhu...   súd   dôvodil   tým,   že   žalobcovia   1   a   2   sme   sa   nestali spoločníkmi obchodnej spoločnosti J. spol. s. r. o. a tvrdenia žalobcov k výške a zloženiu našich vkladov   zapísaných   2.   2.   1991 a   potvrdených   28.   2.   1991...   vyhodnotil   súd   bez právneho významu a tieto považoval za obranu v spore.“.

S právnymi   závermi   oboch   súdov   sťažovateľ   nesúhlasil   a za   porušenie   svojich ústavných práv označil skutočnosť, že „... Okresný súd... a Krajský súd... nerešpektoval objektívne   zistené   skutočnosti,   vôľu   účastníkov   pri   uzatváraní   spoločenskej   zmluvy a rozhodol vo veci v rozpore so skutkovými zisteniami a právne relevantným stavom...“.

Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

Právo Ing. Štefana S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodnutím Krajského súdu... č. 16Cob/114/2006 -224 zo dňa 10. 04. 2007 porušené bolo.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní, ako aj jeho rozsudkom z 3. júla 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva na ústavnom   súde   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôžu   poskytnúť   všeobecné   súdy. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že sťažovateľ aj využil právo podať odvolanie proti uvedenému rozsudku okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie rozsudku okresného súdu, a to preto, lebo preskúmanie tohto rozhodnutia na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského   súdu.   V súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05).   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 10. apríla 2007.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy a taktiež aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Krajský   súd,   ktorý   potvrdil   prvostupňový   rozsudok,   najskôr   poukázal   na   obsah prvostupňového rozsudku a podaného odvolania proti nemu:

«Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu... V odôvodnení uviedol, že žalobca 2/... nebol vecne aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, lebo nie je a   ani   nikdy   nebol   spoločníkom   žalovaného.   Vychádzal   zo   zistenia,   že   spoločníkom žalovaného sa stal s účinkami voči tretím osobám od 24. 8. 1993 len žalobca 1/ (sťažovateľ, pozn.) a to na základe rozhodnutia dovtedy jediného spoločníka žalovaného Ing. J. K. zo dňa 12. 7. 1993 a zmluvy o prevode časti obchodného podielu, uzavretej dňa 19. 7. 1993 medzi Ing. J. K. a Ing. Š. S. Pokiaľ sa žalobcovia... odvolávali na obsah zmlúv o prevode „vkladu“ na základe rozhodnutia Ing. J. K. ako spoločníka zo dňa 1. 12. 1991, pravosť podpisov v týchto zmluvách nebola úradne overená, v dôsledku čoho s prihliadnutím na ust. § 106p ods. 3 vtedy platného Hospodárskeho zákonníka sú uvedené zmluvy neplatné a nezaložili   účasť   žalobcov...   u   žalovaného.   Ďalej   uviedol,   že s   ohľadom   na   právoplatné rozhodnutia Krajského súdu... a NS SR... platí, že žalobca 1/ bol konateľom žalovaného nepretržite od 12. 2. 1991 do 20. 12. 2001, keď na valnom zhromaždení konanom dňa 20. 12. 2001 bol platne z tejto funkcie odvolaný nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných spoločníkov.   Za   uvedeného   stavu   následné   odvolanie   žalobcu   1/   z funkcie   konateľa   na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom dňa 21. 2. 2005 bolo bez právnych účinkov, uznesenie č. 4 je nadbytočné a neúčinné, lebo k zániku jeho funkcie došlo už skôr a to dňa 20.   12.   2001.   Pokiaľ   sa žalobca 1/   domáhal určovacou žalobou vyslovenia neplatnosti uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia konaného dňa 21. 2. 2005 ako spoločník žalovaného, konštatoval, že s prihliadnutím na ust. § 131 a § 113 až 123 Obch. zák. k žiadnemu porušeniu, či obmedzeniu práv žalobcu 1/ ako spoločníka nedošlo, naviac žalobca 1/ ani neuviedol, ktoré jeho práva mali byť prijatím uznesenia č. 4 obmedzené a aká je vecná súvislosť medzi porušením jeho práv a prijatým uznesením č. 4. Dospel taktiež k záveru, že žalobcovia... vzhľadom na vyššie uvedené nemajú naliehavý právny záujem na určení, že žalobca 1/ je naďalej konateľom žalovaného. Úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovaný náhradu trov výslovne nežiadal.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja žalobcovia. Navrhovali, aby odvolací súd napadnuté   rozhodnutie zrušil   a vrátil   vec   prvostupňovému súdu na   ďalšie   konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, v dôsledku čoho nesprávne rozhodol...».

K vlastným právnym záverom krajský súd uviedol:„Odvolací súd... dospel k záveru, že nie sú tu dôvody pre zmenu, ani pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa pritom stotožnil v celom rozsahu so skutkovým zistením a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí.  ...   Správne   tiež   ustálil,   že   pokiaľ   na   mimoriadnom   valnom   zhromaždení konanom dňa   21.   2.   2005 bolo   prijaté   uznesenie   č.   4   o odvolaní   žalobcu   1/ z funkcie konateľa žalovaného, toto je nadbytočné, bez právnych následkov, lebo žalobcovi 1/ funkcia konateľa zanikla už predtým a to dňom 20. 12. 2001, kedy bol z výkonu tejto funkcie platne odvolaný rozhodnutím valného zhromaždenia žalovaného. Pre platné rozhodnutie valného zhromaždenia   o   odvolaní   konateľa   postačovalo   schválenie   tohto   rozhodnutia nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných spoločníkov, lebo odvolanie konateľa v danom prípade nebolo zmenou spoločenskej zmluvy, ako to správne konštatoval súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sa žalobcovia... domáhali aj určenia, že žalobca 1/ je naďalej konateľom spoločností, za uvedeného skutkového stavu je žaloba v tejto časti taktiež nedôvodná s ohľadom na skutočnosť, že žalobca 1/ bol z výkonu funkcie konateľa platne odvolaný dňom 20. 12. 2001.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil...“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu   sp. zn.   16   Cob   114/2006   z 10.   apríla   2007   boli   svojvoľné   a   že   by   zasahovali do základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné, pričom namietaný rozsudok krajského súdu je tiež náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru nie   je   záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa na ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2008