znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 427/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoE 38/2015 z 12. júna 2015 ako aj jemu predchádzajúcim postupom a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 38/2015 z 12. júna 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len „namietané konanie krajského súdu“) a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/06 (ďalej len „namietané konanie okresného súdu“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že „podal   dňa   23.   05.   2006   súdnemu exekútorovi ⬛⬛⬛⬛ návrh na vykonanie exekúcie...

Dňa   11.   10.   2006   podala   povinná   námietky   proti   exekúcii,   súdne   konanie týkajúce sa námietok je vedené na Okresnom súde Košice II pod č. k. 49 Er/1465/2006. Dňa 31. 08. 2007 vydal Okresný súd Košice II uznesenie č. k. 49Er 1465/2006-45, ktorým námietkam povinnej vyhovel. Dňa 25. 09. 2008 vydal Krajský súd v Košiciach ako príslušný odvolací súd na základe odvolania podaného sťažovateľom uznesenie č. k. 3 CoE/158/2007- 104, ktorým prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia   prvostupňového   súdu   bola   skutočnosť,   že   vo   veci   nebolo   vykonané   riadne dokazovanie.

Po vrátení veci z odvolacieho súdu Okresný súd Košice II vo veci konal s prieťahmi, výsledkom čoho bol nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 412/2011-32 zo dňa 14. 12. 2011, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Okresnému súdu Košice II bolo prikázané konať v konaní vedenom pod č. k. 49 Er 1465/2006 bez zbytočných prieťahov.

Od vydania uvedeného nálezu došlo v konaní k vypracovaniu znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛ č. 5/2012 zo dňa 12. 03. 2012, ktorý povinná spochybnila písomným podaním zo dňa 04. 05. 2012, na základe ktorého došlo k doplneniu znaleckého posudku a to posudkom č. 19/2012 zo dňa 30. 12. 2012, v ktorom dospela tá istá znalkyňa k úplne iným záverom než v pôvodnom posudku. K predmetnému doplneniu sa sťažovateľ písomne   vyjadril   dňa   05.   03.   2013,   následne   povinná   dňa   24.   04.   2013   a   opätovne sťažovateľ dňa 11. 06. 2013. Medzi účastníkmi sa nevyskytli podstatnejšie skutkové rozpory, ťažiskom sporu medzi účastníkmi sa stalo právne posúdenie doterajších platieb uhradených povinnou podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. či sa jednalo z jej strany o úhradu istiny alebo príslušenstva pohľadávky.

Dňa   06.   02.   2014   vytýčil   vo   veci   konajúci   sudca   JUDr.   Pavol   Biroš   vo   veci pojednávanie   na   deň   24.   04.   2014   o   10:30,   ktoré   bolo   následne   odročené   na   deň 16. 10. 2014 o 8:30. Ani toto pojednávanie sa však neuskutočnilo. Následne po približne ročnej nečinnosti súdu bolo sťažovateľovi dňa 15. 04. 2015 doručené uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 49Er/1465/2006-513 Ex 1072/2006 zo dňa 13. 03. 2015, ktorým súd vyhovel   námietkam   povinnej   proti   exekúcii.   Na   predmetnom   uznesení   je   ako   sudca podpísaný JUDr. Rastislav Pella.“.

Uznesenie okresného súdu, ktorým bolo vyhovené námietkam povinného, sťažovateľ napadol odvolaním, v ktorom namietal, že vo veci nekonal zákonný sudca (JUDr. Pavol Biroš bol nahradený iným sudcom bez toho, aby mal o tom sťažovateľ vedomosť), vo veci sa rozhodlo bez pojednávania napriek tomu, že predchádzajúcim sudcom bolo pojednávanie opakovane nariadené (hoci sa neuskutočnilo), a v odôvodnení tohto uznesenia absentuje právne   posúdenie   platieb   povinnej,   hoci   toto   má   podľa   sťažovateľa   podstatný   vplyv na posúdenie veci.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. V jeho odôvodnení krajský súd neuviedol nič k namietanému odňatiu práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu   ani   k   jeho   námietke,   že sa rozhodlo   bez pojednávania.   Vo   vzťahu   k   veci   samej   sa   odvolací   súd   nevysporiadal   s relevantnými námietkami   sťažovateľa,   ktoré   tvorili   základ   jeho   procesnej   argumentácie.   Svojím rozhodnutím sa krajský súd podľa sťažovateľa odchýlil aj od ustálenej judikatúry, napríklad rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 1527/2009, sp. zn. 29 Obdo 511/2004 a sp. zn. 20 Cdo 3623/2008, ktoré nebolo žiadnym spôsobom odôvodnené.

Postupom   a   uznesením   krajského   súdu   bolo   podľa   sťažovateľa   porušené   jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže vo veci bolo   meritórne   rozhodnuté   až   po   štyroch   rokoch   od   predchádzajúceho   konštatovania zbytočných prieťahov ústavným súdom.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   vo   veci   takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením 7 CoE 38/2015-537 zo dňa 12. 06. 2015 porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na prístup súdu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov, vyplývajúce z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach 7 CoE 38/2015-537 zo dňa 12. 06. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Okresný   súd   Košice   II   v   konaní   49Er   1465/2006   porušil   základné   právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako   aj   právo   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,-   €...,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania za 2 úkony   právnych   služieb   v   sume   základnej   tarifnej   odmeny   279,66   €   a   paušálnej náhrady hotových výdavkov 16,78 € na účet právneho zástupcu... v lehote do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom a uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny), základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 38 ods. 2 listiny). Súčasne namieta, že postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   49   Er/1465/2006   bolo   porušené   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a podľa čl. 38 ods. 2 listiny), ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru aby bola   jeho   vec   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 49 Er 1465/2006 vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení oprávneného v exekučnom konaní o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť sťažovateľovi sumu 46 799 € s príslušenstvom proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „povinná“). Proti exekúcii podala povinná námietky, v ktorých predložila dôkazy o splnení svojho dlhu. Okresný súd uznesením z 31. augusta 2007 rozhodol tak, že námietkam povinnej vyhovel. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoE 158/2007 z 25. septembra 2008 zrušil uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu vykonania dokazovania,   či   tvrdenie   povinnej   o   úhrade   vymáhanej   pohľadávky   je   pravdivé. Po dokazovaní vykonanom výsluchom svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ako aj   na   základe   znaleckého   posudku   vyhotoveného   znalcom   z   odboru   ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva a personalistiky a vyjadrení účastníkov konania k znaleckému posudku, resp. k jeho doplneniu okresný súd opakovane rozhodol tak,   že   námietkam   povinnej   vyhovel.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd napadnutým uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Následne okresný súd uznesením z 31. júla 2015 rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 50 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Keďže uvedené uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou   súdnou úradníčkou,   na základe   odvolania sťažovateľa   vo veci opätovne rozhodol sudca, ktorý exekúciu zastavil uznesením z 2. septembra 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. septembra 2015.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/2006. Z predloženého spisu okresného súdu, zo sťažnosti a z jej príloh tiež vyplýva, že o porušení označených práv ústavný   súd   už   rozhodoval   nálezom   ústavného   súdu   č.   k.   I. ÚS 412/2011-32 zo 14. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. januára 2012. V tejto súvislosti ústavný súd vzal na vedomie, že označeným nálezom už vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, prikázal mu v tomto konaní konať   bez   zbytočných   prieťahov,   sťažovateľovi   nepriznal   finančné   zadosťučinenie, ale priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že ústavný súd hodnotil namietané konanie z faktického hľadiska ako čiastočne zložité a konštatoval   nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konal   nesústredene a neefektívne.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   právneho názoru, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu   (napr.   I. ÚS 167/03).   Posúdenie   otázky,   či   v   konkrétnom   prípade   bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).

V okolnostiach prípadu ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/2006 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 412/2011-32 zo 14. decembra 2011 vzhľadom na doterajšiu dĺžku tohto súdneho konania (viac než deväť rokov), ako aj príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov vyslovený v označenom náleze treba postup okresného súdu hodnotiť prísnejšie. Zároveň ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou (napr. II. ÚS 418/06, II. ÚS 252/05) poukázal na skutočnosť, že v danom prípade predmetom posudzovania nemôže byť obdobie pred vydaním jeho nálezu zo 14. decembra 2011.

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 49 Er 1465/2006.

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že v období po nadobudnutí právoplatnosti   nálezu   č.   k.   I. ÚS 412/2011-32   zo   14.   decembra   2011   okresný   súd v namietanom konaní plynulo konal a zároveň primerane využíval právne prostriedky dané mu Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“) na poskytnutie potrebnej súčinnosti zo strany   účastníkov   konania,   resp.   pribratej   znalkyne   (urgencie).   Zo   spisu   vyplýva, že na skutočnosť,   že   vec   (napriek   príkazu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov vyslovenému   v   označenom   náleze)   bola   právoplatne   skončená   zastavením   exekúcie po uplynutí   ďalších   tri   a   pol   roka,   objektívne   vplývala   naďalej   faktická   zložitosť   veci (potreba vypracovať relevantný znalecký posudok pri absencii hodnoverných podkladov), ako aj procesné úkony sťažovateľa (odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o vyhovení námietkam povinnej, odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie), ktoré umožňujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale zároveň si vyžadujú zo strany   okresného   súdu   uskutočnenie   procesných   úkonov,   čo   si   objektívne   vyžiadalo predĺženie   konania.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že o námietkach   povinnej   bolo   okresným   súdom   rozhodnuté   uznesením   okresného   súdu z 13. marca 2015, ktoré po odvolacom konaní nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2015, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (26. augusta 2015). Rozhodnutie o zastavení exekúcie bolo v danom prípade len nevyhnutným dôsledkom rozhodnutia okresného súdu, ktorým sa námietkam povinnej vyhovelo.

Sumarizujúc svoje zistenia ústavný súd dospel k záveru, že v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 412/2011, t. j. po 11. januári 2012, nevykazuje postup okresného súdu také závažné nedostatky, na základe ktorých by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dôjsť k záveru, že v tomto období okresný súd svojím postupom v namietanom konaní opakovane porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to   povolaní   podľa   vopred   známych   pravidiel,   ktoré   sú   obsahom   rozvrhov   práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada   pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne   dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskom   súdnom   poriadku   a   v   predpisoch   upravujúcich   organizáciu   súdnictva   a postavenie sudcov.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   vymedzené   od   samosudcu   až   po   rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol   natrvalo   alebo   dočasne pridelený   na   výkon funkcie   k určitému súdu,   jeho funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci...

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje:

a)   určenie   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a   notárov   poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd...

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych   úradníkov   tak,   aby   bolo   možné   zabezpečiť   v   súlade   s   osobitnými   zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony,

d)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   v   prípade   dlhodobej neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   z   dôvodu   výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka...

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol zabezpečený   výkon   súdnictva.   Pri   tvorbe   rozvrhu   práce   je   povinný   rešpektovať   zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade, najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na   ktorý   je   rozvrh   práce   určený.   Rozvrh   práce   sa   zverejňuje   spolu   so   stanoviskom sudcovskej rady.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   v   jeho   exekučnej   veci   došlo k nezákonnej zmene zákonného sudcu.

Zo   spisu   predloženého   okresným   súdom   vyplýva,   že   z   dôvodu   dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu bol spis už v roku 2013 opatrením predsedu okresného súdu pridelený sudcovi Mgr. Gabrielovi Frankovičovi a následne po odpadnutí uvedenej prekážky   pridelený   späť   pôvodnému   zákonnému   sudcovi.   Opakovane   v   roku   2014   bol zákonný   sudca   dlhodobo   práceneschopný   (z   uvedeného   dôvodu   bolo   zrušené aj pojednávanie nariadené na 16. október 2014), a preto už samotným rozvrhom práce okresného súdu na rok 2015 vedeným pod sp. zn. 1 SprR 30/2014 (verejne prístupný na stránke   http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Okresny-sud-KosiceII/Rozvrh-prace.aspx) pôvodnému sudcovi JUDr. Pavlovi Birošovi bolo odňaté súdne oddelenie 49 Er, ktoré bolo súčasne pridelené sudcovi JUDr. Rastislavovi Pellovi.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k zmene v osobe zákonného sudcu v exekučnej veci sťažovateľa došlo na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi postupom okresného súdu pri zmene zákonného sudcu v januári 2015 v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 49 Er 1465/2006 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, v ktorom mu krajský súd nedal odpoveď na podstatné odvolacie námietky.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveď na   tie   otázky,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základné právo   účastníka   konania   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   taktiež   pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu.

Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   v   relevantnej   časti   jeho   odôvodnenia po skonštatovaní   záverov   okresného   súdu   obsiahnutých   v   jeho   rozhodnutí   a   obsahu odvolania sťažovateľa uviedol:

„Dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa sú správne, výstižné a presvedčivé. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vykonal rozsiahle dokazovanie a dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci.“

Vzhľadom na uvedené krajský súd v súlade s § 219 ods. 2 OSP uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Okresný súd v uznesení z 13. marca 2015 po skonštatovaní obsahu námietok povinnej, vyjadreniach sťažovateľa, obsahu výpovedí svedkov, záverov znaleckého posudku znalkyne z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva a personalistiky, vyjadrení   sťažovateľa,   ako   aj   povinnej   k   znaleckému   posudku,   záverov   doplnenia znaleckého   posudku   a   vyjadrení   účastníkov   konania   k   doplneniu   znaleckého   posudku v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   zistenia   súdneho   znalca   ako   aj   jednotlivé vyjadrenia   zúčastnených   strán   -   oprávneného   ako   aj   povinného   dospel   k   záveru,   že exekučné konanie sa vedie na základe Notárskej zápisnice č. N 158/98, Nz 156/98 zo dňa 25.   6.   1998,   z   ktorej   obsahu   vyplýva,   že   povinná   na   základe   zmluvy   o   pôžičke uzatvorenej s pôvodným veriteľom ⬛⬛⬛⬛ č. 21/1998/911 uznala svoj dlh vo výške 56.429,66 Eur (1.700.000,-Sk), pričom z obsahu vyplýva, že sa zaviazala predmetný dlh uhradiť do 17. 9. 1998 spolu s úrokom vo výške 3,25 % p. a. za 28 kalendárnych dní. Účastníci predmetného zmluvného vzťahu následne uzavreli celkovo 20 dodatkov k predmetnej zmluve (č. l. 60 až 79) a to konkrétne dodatky: č. 1 zo dňa 17. 09. 1998, č. 2 zo dňa 12. 11. 1998, č. 3 zo dňa 6. 1. 1999, č. 4 zo dňa 3. 3. 1999, č. 5 zo dňa 31. 3. 1999, č. 6 zo dňa 28. 4. 1999, č. 7 zo dňa 26. 5. 1999, č. 8 zo dňa 23. 6. 1999, č. 9 zo dňa 21. 7. 1999, č. 10 zo dňa 17. 8. 1999, č. 11 zo dňa 14. 9. 1999, č. 12 zo dňa 13. 10. 1999, č. 13 zo dňa 10. 11. 1999, č. 14 zo dňa 8. 12. 1999, č. 15 zo dňa 3. 1. 2000, č. 16 zo dňa 2. 2. 2000, č. 17 zo dňa 1. 3. 2001, č. 18 zo dňa 2. 1. 2002, č. 19 zo dňa 1. 6. 2002 a č. 20 zo dňa 14. 12. 2002 (čl. 60-79). V žiadnom z týchto dodatkov nedošlo ku zmene výšky dohodnutého úroku (3,25 % za 28 kalendárnych dní) za poskytnutie pôžičky dohodnutej v bode 2 článku II zmluvy.

Ohľadom   žiadneho   z   citovaných   dodatkov   ku   zmluve   o   pôžičke   nebola   následne spísaná žiadna nová notárska zápisnica ako exekučný titul, respektíve nebol spísaný ani žiadny dodatok ku Notárskej zápisnici N 158/1998, Nz 156/1998 spísanej na Notárskom úrade ⬛⬛⬛⬛, dňa 25. 6. 1998.

Neskôr   došlo   zo   strany   pôvodného   veriteľa   k   postúpeniu   pohľadávky   na   pána ⬛⬛⬛⬛ - oprávneného zmluvou zo dňa 29. 3. 2006 (čl. 80). Súd ďalej zistil, že ako vyplýva z vyjadrenia veriteľa, veriteľ vykonával k poslednému dňu v roku dokladovú inventúru   pohľadávok   voči   všetkým   klientom.   Povinnej   však   neposielali   písomne na odsúhlasenie   zostatky   žiadnych   pohľadávok.   Na   druhej   strane,   v   každom   dodatku je uvedená dlžná čiastka a dodatky sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami. Podľa vyjadrenia veriteľa odsúhlasovanie výšky nesplatenej istiny a úrokov prebiehalo priebežne vždy   pred   podpisom   každého   dodatku,   čo   bolo   následne   potvrdené   oboma   zmluvnými stranami podpisom jednotlivých dodatkov. Súd sa stotožňuje so zistením súdneho znalca, že v dodatku č. 17 je kvôli dátumovej nezrovnalosti uvedená chybná suma zostatku istiny a dodatok   č.   17   je   sporný   nakoľko   bol   podpísaný   dňa   01.   03.   2001,   avšak   zahŕňa aj splácanie pôžičky spred tohto dátumu. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti išlo o splácanie pôžičky odo dňa ukončenia platnosti predchádzajúceho dodatku č. 16, teda od 01. 03. 2000. Jednotlivé dodatky by sa mali vzťahovať len na obdobie odo dňa ich podpísania,   aby   bolo   zrejmé,   k   čomu   sú   jednotlivé   splátky   hradené,   pretože   dodatok podpísaný   v   roku   2001   nemôže   pokrývať   úroky   v   roku   2000.   Súd   ďalej   poukazuje na skutočnosť   uvádzanú   v znaleckom   posudku,   že   oprávnený   žiadnym   dokladom nepreukázal   plnenie   v   období   od   01.   03.   2000   do   01.   03.   2001   a   z   toho   dôvodu,   že na dodatku je uvedené, že povinná dlhuje ešte sumu 53.774,15 Eur (1.620.000,- Sk). Avšak v tento   deň   už   dlžná   suma   podľa   účtovníctva   veriteľa   bola   vo   výške   45.807,61   Eur (1.380.000,- Sk). Všetky tieto nezrovnalosti vyplývajú z toho, že dodatok č. 17 sa vzťahoval na obdobie aj pred dňom 01. 03. 2001 a aj po tomto dni. Dodatok č. 17 nespĺňa kritériá relevantného účtovného a daňového dokladu, avšak je relevantný na posúdenie výšky dlhu respektíve, či existuje dlh povinnej voči oprávnenému, nakoľko existencia sporných súm uhradených povinnou hovorí o splátke úroku, ale dohodu o výške úrokov prevyšuje. Výška úroku nebola v súlade s dohodou, a tak môže ísť o splátku istiny.

Súd považuje za podstatnú najmä skutočnosť, že o zmene výšky úroku neexistuje žiaden písomný doklad. Či bol úrok menený ústnou dohodou zmluvných strán alebo išlo o jednostranný úkon oprávneného resp. veriteľa nie je v predmetnom exekučnom konaní preukázané a nie je preukázaná ani výška uplatňovanej pohľadávky zo strany oprávneného ako   aj   zo   záverov   znaleckého   dokazovania   nevyplýva   žiadna   relevantná   skutočnosť preukazujúca   výšku   pohľadávky   oprávneného,   nakoľko   ako   vyplýva   z   predložených účtovných dokladov vzniká alternatívna možnosť a to ak by bola úroková sadzba počas celej doby plnenia totožná s exekučným titulom t.j. 3,25 % p. a. za 28 kalendárnych dní, tak v takom prípade povinná už svoj dlh splnila pred začatím exekučného konania.

Ak sa však úroková sadzba menila ako vyplýva iba z vyjadrení oprávneného (čl.436), ktorý žiadnym spôsobom nepreukázal výšku úročenia dlhu, tak zostatok by tvorila suma 4.725,15   Eur   (142.349,93,-   Sk)   (čl.   435),   ale   aj   tá   je   sporná   s   ohľadom na nepreukázateľnosť platby vo výške 6.638,78 Eur (200.000,- Sk) (čl. 435), ktorá bola plnená na účet konateľa veriteľa - oprávneného v tomto konaní, čo by znamenalo splnenie dlhu zo strany povinnej, sporná suma je však predmetom samostatného súdneho konania, ktoré doposiaľ nebolo ukončené.

Pri rozhodovaní o námietkach povinnej vzal súd do úvahy tiež existenciu písomného potvrdenia veriteľa ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 6. 12. 2005, ktorým veriteľ potvrdil, že voči povinnej nemá žiadnu pohľadávku a že povinná všetky svoje minulé záväzky voči nemu uhradila. Ide o nesporný písomný dôkaz a konateľka spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ v rámci svojej   výpovede   potvrdila,   že   na   tejto   písomnosti   sa   nachádza   jej   podpis   a   razítko spoločnosti.   Obsah   tohto   listinného   dôkazu   bol   síce   spochybnený   výpoveďami   svedkov ( ⬛⬛⬛⬛ ),   ale   ich   výpovede   súd   nepovažoval   za   relevantné a to s ohľadom na ich personálnu spriaznenosť s pôvodným veriteľom (pracovníci veriteľa) ako aj s ohľadom na nezrovnalosti v účtovníctve spoločnosti ⬛⬛⬛⬛., na ktoré poukázala vo veci ustanovená súdna znalkyňa.

Bez   ohľadu   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti,   je   potrebné   konštatovať,   že aj bez podania námietok povinnej tu sú dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) exekučného zákona. K tomuto záveru súd dospel po zistení skutočnosti, že pôvodný záväzok podľa Zmluvy o pôžičke č. 21/1998/911 zo dňa 24. 6. 1998 bol neskôr zmenený jeho 20 dodatkami, pričom pôvodný exekučný titul (notárska zápisnica) nebol v tomto smere následne   vôbec   zmenený   a   teda   titul   sa   vzťahuje   iba   na   pôvodný   záväzok   povinnej. Ak zoberieme   do   úvahy   hodnotu   pôvodne   dohodnutého   záväzku   1.869.660,-   Sk (1.700.000,-Sk plus 3,25 % dvadsaťosemdňový úrok za dohodnuté obdobie od 24. 6. 1998 do 17. 9. 1998, t. j. 169.660,- Sk), tak povinná celý tento svoj záväzok nesporne v plnom rozsahu uhradila, respektíve dokonca zaplatila aj viac, čo vyplýva zo skutočnosti, že počas trvania sporného vzťahu uhradila pôvodnému oprávnenému z exekučného titulu minimálnu celkovú sumu vo výške 2.637.337,- Sk (takúto výšku úhrad potvrdil oprávnený). Na nároky oprávneného vyplývajúce z neskorších 20 dodatkov k zmluve oprávnený nemá príslušný exekučný titul.“

Poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu v spojení s citovanou časťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd   v   celom   rozsahu   stotožnil,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   namietaným   uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s nezaujatím stanoviska krajského súdu k otázke zmeny v osobe zákonného   sudcu   považuje   ústavný   súd   za   nepostačujúce,   avšak   vzhľadom   na   celkové posúdenie danej veci a zohľadňujúc okolnosti, za ktorých k zmene zákonného sudcu došlo, súčasne považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za ústavne udržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu (ako aj okresného súdu) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd (v spojení   s   okresným   súdom)   ústavne   konformným   spôsobom   posúdil   a   odôvodnil, na základe   ktorých   skutočností   (vyplývajúcich   najmä   zo   znaleckého   posudku)   dospel k záveru, že povinná svoj dlh splnila ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie sťažovateľom,   pričom   tieto   okolnosti   sa   sťažovateľovi   v   konaní   nepodarilo   dostatočne relevantným spôsobom spochybniť. Aj preto ústavný súd argumentáciu okresného súdu a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení prejednacieho princípu exekučného konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   vo   veci   najprv   nariadil   pojednávanie,   ktoré   sa neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu, a po zmene zákonného sudcu tento   o   námietkach   povinnej   rozhodol   bez   uskutočnenia   pojednávania,   čím   bolo sťažovateľovi   znemožnené   vyjadriť   sa   ku   všetkých   skutočnostiam,   ústavný   súd   dodáva, že vo vykonávacom štádiu konania vo všeobecnosti platí, že všeobecný súd nevykonáva dokazovanie, keďže je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   najmä   zo   založených   listín.   Súčasne   ústavný   súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   v   danej   exekučnej   veci   po   zrušení   svojho predchádzajúceho uznesenia odvolacím súdom vykonal rozsiahle dokazovanie, keď v roku 2010 (27. septembra 2010, 25. októbra 2010) uskutočnil dve pojednávania, na ktorých vypočul   navrhnutých   svedkov,   ako   aj   účastníkov   konania,   následne   nariadil   znalecké dokazovanie a opakovane umožnil sťažovateľovi, ako aj povinnej zaujať stanovisko tak k záverom znaleckého posudku, ako aj k jeho doplneniu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje,   že   v   exekučnej   veci   sťažovateľa   bola   prejednacia   zásada   súdneho   konania v plnom rozsahu rešpektovaná. Skutočnosť, že v dôsledku zmeny v osobe zákonného sudcu tento neuskutočnil ďalšie pojednávanie vo veci a o námietkach povinnej rozhodol v tejto fáze   súdneho   konania   na   základe   skutočností   vyplývajúcich   zo   spisu,   ktoré   považoval za dostatočné   pre   rozhodnutie,   nezakladá   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených práv.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   príslušné   ustanovenia   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý   a   zákony   a   iné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   vykladá   podľa   svojho najlepšieho   vedomia   a   svedomia;   rozhoduje   nestranne,   spravodlivo,   bez   zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom...

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento poskytuje ochranu uvedenému základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie   tohto   práva   ešte   mohlo   trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02). Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 CoE 38/2015, v ktorom krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného   súdu,   ktorým   vyhovel   námietkam   povinnej,   bolo   právoplatne   skončené 2. júla 2015, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (26. augusta 2015) už krajský súd nemohol porušovať sťažovateľom označené práva. V súvislosti s namietaným postupom krajského súdu ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že zo spisu okresného súdu je zrejmé, že namietané konanie na odvolacom súde trvalo 1 mesiac (od 26. mája 2015 do 26. júna 2015), čo   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015