znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 427/2014-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   B. vo   veci   namietaného porušenia   základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 16/2011 a jeho uznesením zo 16. októbra   2012   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom pod sp. zn. 23 Tos 125/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd) bola 8. januára 2014 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   na   obhajobu zaručeného   v   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Nt   16/2011   a   jeho   uznesením   zo   16.   októbra   2012 a postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 23 Tos 125/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutým   rozhodnutím   zamietol   návrh sťažovateľa na povolenie obnovy v jeho trestnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ opravný prostriedok (sťažnosť), ktorý však krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tos 125/2012 z 31. mája 2013 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že „zásadne s tvrdeniami a rozhodnutiami“ okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí a došlo nimi k zásahu do jeho základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy.

Podľa názoru sťažovateľa „obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu. Toto moje   vyhlásenie   opieram   o skutočnosť,   že   navrhovaní   svedkovia,   o ktorých   nemal v pôvodnom   konaní   obvinený   a ani   orgány   činné   v trestnom   konaní   a ani   súd   žiadnu vedomosť, neboli ani len vypočutí a napriek tomu bol návrh na povolenie obnovy konania hneď zamietnutý. Taktiež následne podaná sťažnosť na Kraj. súd v Trenčíne.

Na základe týchto závažných dôvodov tvrdím, že postup a rozhodnutia okr. súdu v Bánovciach n/Beb. a Krajs. súdu v Trenčíne boli nezákonné, čím mi boli porušené moje základné práva a slobody podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vyslovil, že uznesením okr. súdu Bánovce n/Beb. č. 2 Nt/16/2011-71 zo dňa 16. 10. 2012 a uznesením Kraj. súdu v Trenčíne č. 23 Tos/125/2012-87 zo dňa 31. 5. 2013, bolo porušené právo na obhajobu v zmysle článku 50 ods. 3 Ústavy SR a zároveň, aby Ústavný súd SR zrušil obe napadnuté právoplatné uznesenia... a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   obhajobu zaručeného   v čl.   50   ods.   3   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Nt 16/2011 a jeho uznesením zo 16. októbra 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 125/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013, v rámci ktorých všeobecné súdy rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy trestného konania.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ústavný súd už mnohokrát vo svojej judikatúre uviedol, že jednou zo základných podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľom   označené   konania   boli   právoplatne   skončené   31.   mája   2013,   t.   j. vydaním   konečného   rozhodnutia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Tos   125/2012̶ z 31. mája 2013,   v spojení   s   ktorým   nadobudlo   právoplatnosť aj   rozhodnutie   okresného súdu   sp.   zn.   2   Nt   16/2011   zo   16.   októbra   2012.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   toto druhostupňové rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 14. júna 2013 a jeho obhajcovi 12. júna 2013, čo je bez akýchkoľvek pochybností viac ako dva mesiace pred podaním sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu   8.   januára   2014   (podané   na   poštovú   prepravu 3. januára 2014).

Sťažnosť   bola   teda   podaná   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   zákonnej   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa uvedených v sťažnosti (zrušiť namietané rozhodnutia všeobecných súdov a vrátiť vec na ďalšie konanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014