znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 427/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., M. O., B., P. Š., B., a N. Š., B., zastúpených advokátkou Mgr. A. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   M.   K.,   M.   O.,   P.   Š.   a N.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   23/2002 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. K., M. O., P. Š. a N. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume po 2   000   €   (slovom   dvetisíc   eur)   pre každého,   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. M. K., M. O., P. Š. a N. Š. spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 699,74 € (slovom šesťstodeväťdesiatdeväť eur   a sedemdesiatštyri   centov) na účet ich   právnej   zástupkyne Mgr.   A.   S.,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   K.   (ďalej   aj   „sťažovateľka   v 1.   rade),   M.   O.   (ďalej aj „sťažovateľka   v 2.   rade“),   P.   Š.   (ďalej   aj   „sťažovateľ   v 3. rade“)   a N.   Š.   (ďalej aj „sťažovateľka vo 4. rade; spolu ďalej aj ako „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že 20. februára 2002 podal sťažovateľ v 3. rade na okresnom súde návrh, ktorým sa domáhal, aby odporcovi – B. bola uložená povinnosť   uzatvoriť   s ním   zmluvu   o prevode   vlastníctva   k bytu,   ktorý   užíva,   a podielu na spoločných   priestoroch   bytového   domu.   V súlade   s návrhom   sťažovateľa   v 3.   rade okresný   súd   pripustil   do   konania   aj   ostatné   sťažovateľky.   Okresný   súd   vydal   vo   veci 9. februára 2009 rozsudok, ktorým určil, že nebytové priestory zapísané na LV č. 4830 k. ú. N... ako priestor č. 12 – NP 04 nachádzajúci sa v suteréne bytového domu T., B., súp. č.., podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 2460/388070 – in, priestor č. 12 – NP 05 nachádzajúci sa v suteréne bytového domu T., B., súp. č..., podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach 3350/388070 in, priestor č. 12 – NP 06 nachádzajúci sa v suteréne bytového domu T., B., súp. č..., podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 4265/388070 – in vo vlastníctve odporcu sú spoločnými zariadeniami bytového domu T., B., súp. č..., určenými na spoločné užívanie, a to priestor č. 12 – NP 05 ako príručná dielňa, priestor č. 12 – NP 06 ako sklad bicyklov, priestor č. 12 – NP   04   ako   sklad   –   archív   a súčasne   nahradil   vyhlásenie   vôle   odporcu   uzavrieť s navrhovateľmi   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľmi,   pozn.)   podľa   zákona č. 42/1992   Zb.   o   úprave   majetkových   vzťahov   a vyporiadaní   majetkových   nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu   a spoluvlastníckeho   podielu   na   spoločných   častiach, spoločných   zariadeniach   domu   a nebytových   priestorov   v znení   zmlúv   tvoriacich neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Rozsudok č. k. 13 C 23/2002-475 z 9. februára 2009 sa stal právoplatný 4. marca 2009. Dňa 19. februára 2009 podali sťažovatelia okresnému súdu návrh na vydanie opravného uznesenia, a to z dôvodu, že doručený rozsudok nebol v súlade s návrhom petitu, vykazoval chyby v písaní a iné nesprávnosti. Predmetom konania o ústavnej   sťažnosti   sa   stala   tá   časť   konania,   v   ktorej   okresný   súd   vykonáva   opravu po právoplatnosti rozsudku, a napriek skutočnosti, že trvá viac ako 4 roky, nebola dosiaľ ukončená spôsobom, ktorý by vyústil do vykonateľného rozhodnutia spôsobilého na zápis do katastra nehnuteľností a realizáciu vlastníckych práv sťažovateľov. Rozsudok okresného súdu   nadobudol   právoplatnosť   4. marca   2009   a na   jeho   základe   malo   dôjsť   k zápisu vlastníckeho   práva sťažovateľov   do katastra   nehnuteľností.   Kvôli pochybeniu okresného súdu vo výroku rozsudku sa stalo toto rozhodnutie pre kataster nevykonateľným, v dôsledku čoho   musel   okresný   súd   vydať   k rozsudku   opravné   uznesenie.   Napriek   skutočnosti, že vo veci rozhodol o oprave už dvakrát, dosiaľ nebolo možné rozhodnutie okresného súdu vykonať.   Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   o oprave   napadnutého   rozsudku   koná okresný súd od 19. februára 2009, pričom do dňa podania ústavnej sťažnosti nebol rozsudok okresného   súdu   náležite   opravený   a spôsobilý   zápisu   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností.

3.   Sťažovatelia   preto   ústavný   súd   žiadajú,   aby   vo   veci   rozhodol   nálezom, ktorým vysloví   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 23/2002, priznal im primerané finančné zadosťučinenie od okresného súdu každému po 4 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 699,74 €.

4.   Sťažovatelia   zaslali   ústavnému   súdu   13.   júna   2013   oznámenie   k sťažnosti, v ktorom uviedli, že 27. marca 2013 vydal okresný súd vo veci nové opravné uznesenie č. k. 13 C 23/2002-666, ktorým opravil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 23/2002-480 z 9. februára 2009, avšak ani po vydanom opravnom uznesení nie je rozsudok postačujúci pre zápis vlastníckych práv do katastra nehnuteľností.

5. Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 427/2013-26 z 19. júna 2013.

6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3613/2013 z 13. septembra 2013, v ktorom uviedol:

„Skutkové okolnosti, ktoré sú uvádzané v sťažnosti sťažovateľov nenamietam a tieto korešpondujú priebeh súdneho konania. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti popisujú právne hodnotenie   prípadu   a jednak   z pozície   rozhodovania   Okresného   súdu   Bratislava   III, ako i pozície   Krajského   súdu   v Bratislave.   Sťažovatelia   najmä   poukazujú   na   prieťahy v konaní,   ktoré   nastali   po   roku   2009,   keď   prvýkrát   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol. Ako vyplýva zo samotných úkonov sťažovateľov, ktorí popisujú vo svojej sťažnosti, nemožno konštatovať,   že   by   súd   v danej   veci   nekonal.   Isté   prieťahy   v konaní   boli   uznané i v súvislosti s vybavovaním sťažnosti. V prílohe Vám zasielam kópie listu Spr. 3922/2011, ako i Spr. 2017/2013, v ktorom sú popísané jednotlivé úkony súdu ako i spôsob vybavenia sťažností adresovaných predsedovi súdu. Navrhujem ústavnému súdu, aby pri rozhodovaní prihliadol najmä na skutkovú zložitosť veci, keď podstatou sporu bolo určenie, či nebytové priestory   vybudované   v spornom   bytovom   dome   boli   samostatnými   nebytovými priestormi, resp.   súčasťou   bytových   jednotiek   a to   i z pohľadu   na   komplikovanosť pri zachovaní projektovej dokumentácie. Navrhujem, aby súd prihliadol i na časté menenie petitu návrhov, keď v priebehu konania bol celkovo štyrikrát menený, resp. doplňovaný petit návrhu.“

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade s ktorou „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nasolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

12.   Zo   sťažnosti,   z jej   príloh   a vyjadrení   účastníkov   vyplýva,   že   predmetná vec o uložení povinnosti odporcovi uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva bytu   a podielu   na   spoločných   priestoroch   bytového   domu   bola   meritórne   rozhodnutá rozsudkom   č.   k.   13   C   23/2002-475   z 9.   februára   2009,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 4. marca   2009.   V dôsledku   chýb,   ktoré   sa   v rozsudku   vyskytli,   požiadali   sťažovatelia 19. februára 2009 o ich odstránenie. Napriek skutočnosti, že od podania žiadosti o opravu právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   uplynuli   viac   ako   štyri   roky,   rozsudok   nebol opravený   tak,   aby umožňoval   zápis   do   katastra   nehnuteľností   a výkon   vlastníckych práv sťažovateľov.

13.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, b) správanie účastníka súdneho konania a c) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   [povahu   veci   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02)].

a)   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   základným   konaním na okresnom súde bolo konanie o uloženie povinnosti odporcovi uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva bytu a podielu na spoločných priestoroch bytového domu. Konanie bolo právoplatne ukončené a jeho dĺžka nebola predmetom skúmania ústavným súdom.   K prieťahom   v konaní   došlo   až   v štádiu   po   vydaní   rozsudku   vo   veci,   ktorý obsahoval   chyby   a   napriek   opakovaným   opravám   dosiaľ   nespĺňa   všetky   náležitosti, aby bol spôsobilý vkladu do katastra nehnuteľností.

b)   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Správanie účastníka   konania   môže   súd   zbaviť   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní, len ak dôsledkom   správania účastníka   je spomalenie postupu   konania. V danom   prípade sťažovatelia nijakým spôsobom neprispeli k dĺžke konania, v ktorom bolo úlohou okresného súdu opraviť právoplatný rozsudok. Vo veci postupovali aktívne a súčinnostne, keďže je ich prvoradým   záujmom   mať   vo   veci   právoplatný   rozsudok   spôsobilý   zápisu   do   katastra nehnuteľností.

c) Okresný súd po právoplatnosti rozsudku vydal 27. mája 2009 opravné uznesenie č. k. 13 C 23/2002-507, súčasťou ktorého boli aj tri zmluvy, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou   pôvodne   vydaného   rozsudku.   Proti   opravnému   uzneseniu   podal   odvolanie odporca,   ktorý   v ňom   uviedol,   že   zmena   sa   týkala   iných   nebytových   priestorov. Sťažovateľky v 1. a 2. rade vo vyjadrení z 12. januára 2010 k odvolaniu odporcu uviedli, že jeho tvrdenie   je účelové   a zavádzajúce.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“)   o odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   8   Co   309/2009-526   z 29.   januára   2010 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovatelia   vo   vyjadrení   k rozhodnutiu   krajského   súdu   uviedli,   že   s ním   nesúhlasia, pretože vydanie dopĺňacieho rozsudku bez návrhu a po stanovenej lehote je nezákonné. Podaním zo 16. decembra 2010 okresnému súdu sťažovateľky v 1. a 2. rade doplnili návrh na vydanie opravného uznesenia pre iné nesprávnosti. Okresný súd vydal 14. septembra 2011   pod č. k. 13   C   23/2002-570   doplňujúci   rozsudok.   Podaním   z 22.   novembra   2011 sťažovateľky   v 1.   a   2.   rade   okresnému   súdu   oznámili,   že   v doplňujúcom rozsudku sú chybné   údaje,   na základe   čoho   okresný   súd   opravil   záhlavie   doplňujúceho rozsudku.   Proti   doplňujúcemu   rozsudku   podali   odvolanie   sťažovateľky   v 1.   a 2.   rade, ako aj odporca. Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 78/2012-649 z 18. júla 2012 doplňujúci rozsudok   zrušil.   Vzhľadom   na existujúci   právoplatný   rozsudok   podala   sťažovateľka v 2. rade 30. marca 2012 návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Katastrálny úrad konanie prerušil a vyzval sťažovateľku v 2. rade na odstránenie nedostatkov. Následne potom,   ako k odstráneniu   nedostatkov   nedošlo,   Správa   katastra...   vydala   rozhodnutie č. V 7323/12   z 25.   júna   2012,   ktorým   konanie   o návrhu   na   vklad   zastavila   z dôvodu, že účastníci   vytýkaný   nedostatok   v stanovenej   lehote   neodstránili.   Odvolací   orgán odvolanie sťažovateľky v 2. rade z 25. júla 2012 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil s   odôvodnením,   že   sama   sťažovateľka   v odvolaní   konštatovala,   že   nemôže   predložiť opravné uznesenie, pretože o oprave rozsudku okresný súd nerozhodol. V období po podaní ústavnej   sťažnosti   vydal   okresný   súd   nové   opravné   uznesenie   č. k. 13 C 23/2002-666 z 27. marca 2013, ani toto však nie je postačujúce pre zápis vlastníckych práv sťažovateľov.

14. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

15. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   nečinnosťou,   zruší   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Ústavný   súd   preto   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov.

16. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

17.   Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie každému po 4 000 €, t. j. 16 000 € spolu. Ústavný súd uložil povinnosť okresnému súdu zaplatiť každému zo sťažovateľov po 2 000 €.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti.

Berúc do úvahy doterajšiu dĺžku konania o oprave rozsudku a zohľadňujúc okolnosti daného prípadu dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia   v sume   2 000   €   každému   zo   sťažovateľov   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu.

18.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátkou Mgr. A. S.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) pri zastupovaní štyroch sťažovateľov v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 699,74 € tak, ako   si   ju   uplatnili   aj   samotní   sťažovatelia.   Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013