znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 427/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 101/2012 z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o.,   P. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 101/2012 z 26. apríla 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 29. marca 2010 na Okresnom súde Prešov žalobu proti odporcom, a to M. a S. B., o náhradu za užívanie nehnuteľnosti. Ďalej sťažovateľka uviedla: «Súd prvého stupňa konanie zastavil uznesením sp. zn. 28 C 70/2010-180 z 14. 12. 2011... v zmysle ust. § 10 ods. 1 až 3 zákona č. 71/1992 Zb.,   o súdnych   poplatkoch   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“),   keď   zistil,   že sťažovateľka v zmysle výzvy súdu sp. zn. 28 C 70/2010-177 zo 17. 10. 20111 neuhradila súdny poplatok za návrh na začatie konania, ktorý súd určil vo výške 2.634,50 EUR... Sťažovateľka bola súdom prvého stupňa poučená, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený,   súd   konanie   zastaví.   Výzva   bola   sťažovateľke   doručená   prostredníctvom právneho zástupcu dňa 19. 10. 2011.

Proti tomuto uzneseniu, a to proti obidvom výrokom podala sťažovateľka odvolanie... Sťažovateľka namietala uznesenie prvého stupňa z dôvodu, že súdny poplatok za podanie návrhu   jej   bol   vyrubený   v   nesprávnej   výške,   teda   vo   výške   odporujúcej   úprave   podľa zákonných predpisov, a preto žiadala napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušiť... O odvolaní rozhodoval Krajský súd Prešov, ktorý uznesením sp. zn. 17 Co 13/2012 zo   14.   02.   2012   rozhodol   tak,   že   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o zastavení konania a zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi v 1/ rade trovy konania... a odporca v 2. rade nemá právo na náhradu trov konania.

Krajský súd ďalej zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania...

Voči uzneseniu Krajského súdu Prešov sp. zn. 17 Co 13/2012 zo 14. 02. 2012 podala sťažovateľka   dovolanie...   o   ktorom   rozhodol   porušovateľ   sťažnosťou   napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 101/2012 z 26.04.2012 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 79,58 EUR... V konaní nebolo sporné, že všeobecný súd žiadal od sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok   vo   výške   2.634,50   EUR   napriek   tomu,   že   správne   mal   žiadať   zaplatiť   súdny poplatok vo výške 2.635.- EUR, tzn., že všeobecný súd žiadal zaplatenie poplatku v sume o 0.50 EUR nižšej ako určuje zákon č. 71/1992 Zb..

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že všeobecný súd žiadal sťažovateľku o zaplatenie poplatku   vo   výške   odporujúcej   úprave   podľa   tohto   zákona   a   preto   podľa   sťažovateľky všeobecný   súd   nebol   oprávnený   v   prípade   nezaplatenia   takéhoto   súdneho   poplatku   zo strany sťažovateľky konanie zastaviť...

Postup   všeobecného   súdu   nezodpovedá   právu   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie.

V   rozhodovanej   veci   sa   preto   postup   všeobecného   súdu   nedá   nazvať   ináč   ako svojvôľa, založená na nerešpektovaní kogentných noriem.»

3. Sťažovateľka na základe uvedeného v sťažnosti žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo spoločnosti C., s. r. o. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku   6   ods.   1   Dohovoru...   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 101/2012 z 26. 04. 2012, porušené bolo.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26.   04.   2012   sp.   zn. 2 Cdo 101/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti C., s. r. o., trovy konania vo výške 254,88 €... v prospech JUDr. J. G... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Ústavný   súd predovšetkým   konštatuje, že v sťažnosti   je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Z uvedeného v okolnostiach danej veci vyplýva, že keďže sa sťažovateľka, v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpená advokátom, v návrhu na rozhodnutie sťažnosti (ale tiež v rámci sťažnosti ako takej, pozn.) nedomáhala vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv tiež uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 13/2012 zo 14. februára 2012, ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   sa   uvedeným   uznesením   krajského   súdu   nemohol   zaoberať. V ďalšom posudzoval už iba (v sťažnosti a jej petite) namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 101/2012 z 26. apríla 2012.

9. K skutočnostiam uvedeným v bode 8 ústavný súd už iba dodáva, že sťažovateľka je   kvalifikovane   zastúpená   advokátom.   Podľa   §   18   ods.   2   zákona   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (II. ÚS 117/05,   IV.   ÚS   320/07).   Aj   v   tomto   ohľade   naďalej   zostáva   v   platnosti   zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

10.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   kľúčovej   námietky   sťažovateľky   spočíva v tvrdení, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   došlo   tým,   že   najvyšší   súd   nesprávne   interpretoval   pri rozhodovaní o jej dovolaní § 10 ods. 2 písm. e) zákona o súdnych poplatkoch.

11. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že nesprávna interpretácia a aplikácia právnych noriem v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu nemá automaticky za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv. Ústavný súd tento   záver   stabilne   uplatňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   keď   pri   predbežnom prerokúvaní sťažností posudzuje opodstatnenosť sťažností (z hľadiska existencie dôvodu na jej odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde)   aj z hľadiska intenzity namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej   moci   a   ich   ústavnoprávneho   rozmeru   v   kontexte   s   ich   únosnosťou   z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 362/08).

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). S odvolaním sa na uvedenú judikatúru ústavného súdu sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených   práv   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   101/2012 z 26. apríla 2012, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

13. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 101/2012 z 26. apríla 2012 vyplýva, že   dovolanie   sťažovateľky   bolo   odmietnuté.   Sťažovateľka   považovala   dovolanie za prípustné podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien (ďalej len „OSP“) na tom základe, že zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho   poplatku   je   porušením   jej   práva   na   spravodlivý   proces.   Najvyšší   súd   po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka sťažovateľky nie je dôvodná, a konštatoval: „Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných   zákonných   ustanovení.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.   Prijaté   právne   závery   primerane   vysvetlil.   Z odôvodnenia   jeho   rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení   rozhodnutia   v   súlade   s   ustanovením   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   skonštatoval správnosť   skutkových   a   právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa   a v   dostatočnej   miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok účastníkov a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne   vysporiadal.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných ustanovení neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke súdny poplatok o 70 centov nižší, než mal byť správne vyrubený. Keďže súdny poplatok bol vyrubený v prospech navrhovateľky,   správne   postupoval   súd   prvého   stupňa,   keď   po   uplynutí   lehoty   na   jeho zaplatenie a po upozornení na následky jeho nezaplatenia, konanie zastavil. Dostatočne taktiež odôvodnil aj svoje rozhodnutie o trovách konania.

Najvyšší súd... dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy... a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy... v žiadnom prípade   nemožno   považovať   to,   že   odvolací   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa predstáv navrhovateľky.

Dovolateľka   v dovolaní   taktiež   namietala   nesprávne   vyrubenie   súdneho   poplatku v jej prospech. Zastavenie konania pre nezaplatenie tohto súdneho poplatku súdom prvého stupňa a následne potvrdenie tohto rozhodnutia odvolacím súdom považuje dovolateľka za svojvôľu.

K uvedenému dovolací súd uvádza: Navrhovateľka sa domáhala voči odporcovi 1/ zaplatenia 39 088 € s príslušenstvom, voči odporcom 1/, 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 4 832 € s príslušenstvom, teda spolu bolo predmetom konania zaplatenie 43 920 € s príslušenstvom. Navrhovateľka nebola v   zmysle   §   138   O.   s.   p.   oslobodená   od   súdnych   poplatkov   a   konanie   nebolo   vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov. Súdny poplatok vo výške 6 % z uplatneného nároku predstavoval sumu 2 635,20 € (položka 1a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch). Výsledná suma mala po zaokrúhlení v zmysle § 7 ods. 11písm.a/ uvedeného zákona predstavovať sumu 2 635 €, pretože poplatok sa vypočíta s presnosťou na eurocenty tak, že ak suma prevyšujúca celé číslo je menšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na celé euro nadol. Keďže suma prevyšuje celé číslo - bola v danej veci 20 centov - mal sa zaokrúhliť súdny poplatok na celé euro nadol, t. j. sumu 2 635 €. Súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke súdny poplatok vo výške 2 634,50 €, teda o 0,50 € nižšie, než určuje zákon č. 71/1992 Zb. Tvrdenie dovolateľky o určení nesprávnej výšky súdneho poplatku je teda správne, no dovolateľka vôbec nezaplatila súdny poplatok. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v prejednávanej právnej veci   bol   síce   prvostupňovým   súdom   navrhovateľke   nesprávne   vyrubený   súdny   poplatok (o 0,50 € nižší) no v prospech navrhovateľky. Takýto postup súdu však nemožno hodnotiť ako závadný procesný postup súdu, ktorým by jej bola znemožnená realizácia procesných práv priznaných jej procesným predpisom. Odlišná situácia by vznikla, ak by navrhovateľke bol vyrubený vyšší súdny poplatok, v dôsledku nezaplatenia ktorého by došlo k zastaveniu konania. O takýto prípad však v tejto veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť z § 237 a § 239 O. s. p. Najvyšší súd... tento opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

14. Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu (bod 13) jasne vyplýva, prečo podľa názoru najvyššieho súdu nebolo v danej veci prípustné dovolanie, a to ani na základe § 237, ale ani na základe § 239 OSP. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že sťažovateľka v podanej sťažnosti ani bližšie neuvádza, v čom konkrétne pochybil najvyšší súd v rámci jeho namietaného uznesenia. Sťažovateľka bez ďalšieho tvrdí, že „Arbitrárnym postupom zo strany porušovateľa (najvyššieho súdu pozn.) došlo zároveň aj k zásahu do princípu   právnej   istoty,   ako   súčasti   právneho   štátu...“. Dôvody   odmietnutia   dovolania uvedené   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod znenie a zmysel procesných právnych noriem aplikovaných v danej veci.

15. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami.

16.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že z argumentácie sťažovateľky a obsahu listín pripojených k sťažnosti nevyplýva možnosť opačného záveru pri prerokovaní sťažnosti v merite veci. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

17. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

18.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012