znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 427/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť spoločnosti   S., s.   r.   o.,   D., zastúpenej advokátkou JUDr. E. S., Advokátska kancelária, D., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 K 169/97 z 2. apríla 1998 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka P., a. s., D. (ďalej len „úpadca“). Opatrením sp. zn. 4 K 169/97 z 22. októbra 2002 krajský súd na návrh správcu konkurznej podstaty   schválil predaj nehnuteľného majetku úpadcu   na   základe   návrhu   správcu   konkurznej   podstaty   zo   17.   septembra   2002   pre sťažovateľku za kúpnu cenu 8 500 000 Sk. Na základe tohto opatrenia správcu konkurznej podstaty uzavrel so sťažovateľkou, zastúpenou jedným z dvoch jej konateľov oprávnených konať samostatne, 27. júna 2004 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľného majetku úpadcu. Z dôvodu   rozporov   medzi konateľmi sťažovateľky   správcu   konkurznej podstaty pre údajné nezaplatenie celej kúpnej ceny v zmluve dohodnutej lehote od zmluvy odstúpil.   Po   zmene   správcu   konkurznej   podstaty   sa   nový   správca   konkurznej   podstaty oboznámil so stavom majetku úpadcu a odstúpenie od kúpnej zmluvy predošlým správcom konkurznej podstaty vyhodnotil ako konanie v rozpore so zákonom. Správca konkurznej podstaty dospel k záveru, že k omeškaniu s úhradou časti kúpnej ceny v čiastke 200 000 Sk došlo na strane úpadcu ako predávajúceho, keď prijatú čiastku vrátil späť na druhý deň po jej doručení. Listom z 26. októbra 2007 navrhol správca konkurznej podstaty krajskému súdu,   aby   vydal   opatrenie,   v ktorom   vysloví   súhlas   s prevodom   vlastníckych   práv k nehnuteľnému   majetku   úpadcu.   Následne   správca   konkurznej   podstaty   14.   novembra 2007   uzavrel   so   sťažovateľkou   novú   kúpnu   zmluvu,   predmetom   ktorej   bol   prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve úpadcu na sťažovateľku schválený opatrením krajského   súdu.   Uznesením   krajského   súdu   zo   7.   januára   2008   došlo   k zmene   správcu konkurznej podstaty. Na jeho návrh vydal krajský súd 3. novembra 2008 opatrenie pod sp. zn.   4   K 169/97,   ktorým   zrušil   opatrenie   z   22.   októbra   2002   o schválení   predaja nehnuteľného majetku úpadcu sťažovateľke. Proti opatreniu krajského súdu z 3. novembra 2008 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010 (ďalej len „uznesenie z 25. marca 2010“) mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu opatrenie krajského súdu má vo svojej podstate charakter   rozhodnutia   o postupe   konkurzného   konania,   a preto   treba   na   takúto   formu rozhodnutia   nazerať   ako   na   rozhodnutie,   ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania. Proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa upravuje vedenie konania, však mimoriadne dovolanie nie je prípustné. Najvyšší súd preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nesprávne posúdil kritériá prípustnosti mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   a tento   postup   najvyššieho   súdu predstavuje také odchýlenie od výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, že ním došlo k porušeniu práv sťažovateľky.

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   sa   vysloví,   že uznesením najvyššieho súdu z 25. marca 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ho na náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.  

II.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   alebo namietaným rozhodnutím   príslušného orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).

7. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. I. ÚS 31/05). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03). Z takého   hľadiska   preto   pristúpil   ústavný   súd   k preskúmaniu   sťažnosťou   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 25. marca 2010.

8. Podstatou sťažnosti je posúdenie otázky, či opatrenie vydané konkurzným súdom, podľa § 66b zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „ZKV“)   možno   považovať   za   rozhodnutie   (ktorým   sa   rozhoduje   o právach a povinnostiach   účastníkov   konania,   prípadne   iných   osôb)   alebo   či   ide   o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie (konkurzného) konania. Od posúdenia tejto otázky potom závisí prípustnosť mimoriadneho dovolania podľa § 243f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 66b ods. 1 ZKV súd rozhoduje opatrením, ak ukladá správcovi povinnosť, pri   dohliadacej   činnosti,   ak   rozhoduje   o ustanovení   opatrovníka   a osobitného   správcu, odmene opatrovníka, predbežnej odmene správcu, zbavení správcu mlčanlivosti, odmene likvidátora alebo ak dáva súhlas podľa tohto zákona.

Podľa § 66b ods. 3 ZKV proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam, ktorými   súd   dáva   súhlas   s výnimkou   súhlasu   podľa   §   28,   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.

Podľa § 12 ZKV súd je oprávnený vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru alebo správcovi môže dať pokyny sám.

9. Z obsahu sťažnosti ako aj jej príloh je zrejmé, že podľa sťažovateľky je opatrenie vydané podľa ZKV rozhodnutím, ktorým sa priznávajú práva a ukladajú povinnosti, a nie rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania. Naproti tomu najvyšší súd ako dovolací súd dospel v uznesení z 25. marca 2010 k názoru, že opatrenie konkurzného súdu určuje, akým spôsobom bude speňažovanie ako jedna z fáz konkurzného konania prebiehať. Preto je   opatrenie   o súhlase   či   nesúhlase   so   speňažovaním   či   predajom   majetku   potrebné považovať   len   za   rozhodnutie   o postupe   konkurzného   konania,   a teda   za   rozhodnutie ktorým sa upravuje vedenie konania.

10. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 25. marca 2010, ktorý rozhodoval ako súd dovolací, dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom   zdôvodnil,   prečo   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   odmietol. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne zdôvodnil, prečo považuje opatrenie vydané   konkurzným   súdom   iba   za   usmernenie   spôsobu   speňažovania,   ktoré   má   preto charakter   rozhodnutia,   ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania,   proti   ktorému   mimoriadne dovolanie nie je prípustné. Uznesenie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Samotná skutočnosť, že najvyšší   súd   v   uznesení   z   25.   marca   2010   posúdil   otázku   prípustnosti   mimoriadneho dovolania odlišne od právneho názoru sťažovateľky, nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

11. Za daných okolností ústavný súd považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu z 25. marca 2010 z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Preto podľa jeho názoru neexistuje medzi základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a   právam podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010 taká príčinná súvislosť,   ktorá   by zakladala reálnu možnosť dospieť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že týmto uznesením došlo k   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľky.   Samostatné   posudzovanie správnosti   spochybňovaného   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   (v   otázke   posúdenia charakteru opatrenia ako forme rozhodnutia, ktorého právny režim je upravený len v ZKV) v   okolnostiach   danej   veci   opomína   ústavnoprávny   rozmer.   Samostatné   posudzovanie spochybňovaného právneho názoru nemôže mať vplyv na záver ústavného súdu o absencii možnosti porušenia označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu z 25. marca 2010, ako celku.

12. Sťažovateľka   na   podporu   svojej argumentácie v sťažnosti uviedla citáciu z   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 27.   apríla   2005   sp.   zn.   1   M   Obd V 16/2004,   ktorý   bol publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu pod sp. zn. R 37/2005. Tento sťažovateľkou citovaný názor, podľa ktorého je proti opatreniu vydanému súdom podľa ZKV mimoriadne dovolanie prípustné, však nie je stanoviskom najvyššieho súdu,   ale   iba   súčasťou   odôvodnenia   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora, ktoré sa navyše týkalo skutkovo rozdielnej veci.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky pre zjavnú neopodstatnenosť.

14.   Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010