znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 426/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T. A.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Andrejom   Garom, Prievozská 2/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   2   ods.   1,   čl.   6   ods. 1 a čl. 8   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   16   Co   107/2013-517 z 30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“) bola 16. decembra   2013   doručená   sťažnosť   T. A.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“), základného práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity podľa čl. 15 ods. 1 a čl. 40 ústavy a čl. 2 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu súkromia a rodinného života podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 16 Co 107/2013-517 z 30. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalobkyňa žiadala, aby Okresný súd Humenné (ďalej len,,okresný   súd“) v konaní vedenom proti žalovaným v 1., 2. a 3. rade ich zaviazal zaplatiť jej celkom 15 000 € ako nemajetkovú ujmu z   dôvodu   zásahu   do   práv   spätých   s   jej   osobnosťou   (zdravie,   súkromie).   Skutkovým základom   sporu   bola   dopravná   nehoda,   pri   ktorej   sťažovateľka   ako   cestujúca   v   rámci medzinárodnej prepravy osôb utrpela viaceré závažné zranenia. Vodič motorového vozidla (žalovaný v 1. rade), v ktorom sa žalobkyňa v čase nehody viezla, bol v tejto súvislosti právoplatným rozsudkom súdu uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona. Žaloba sťažovateľky smerovala aj proti spoločnosti, ktorá bola prevádzkovateľom   predmetného   motorového   vozidla   (žalovaný   v   2.   rade),   a   poisťovni, v ktorej mal prevádzkovateľ uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu (žalovaný v 3. rade). Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 51/2010-248 z 2. novembra 2011 zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť sťažovateľke 3 000 € a žalobu proti žalovaným v 2. a 3.   rade   a   vo   zvyšku   aj   voči   žalovanému   v   1.   rade   zamietol.   Na   odvolanie sťažovateľky, ako aj žalovaného v 1. rade krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 9/2012 z 22. marca   2012   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   10   C   51/2010-448   z   9.   marca   2013   bola   žaloba sťažovateľky   v celosti   zamietnutá.   Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu potvrdil.

3.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   najskôr   detailne   opisuje   priebeh   dopravnej   nehody, rozsah jej zranení, priebeh liečenia, ako aj následky, ktoré jej po zraneniach ostali. Tvrdí, že protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade došlo k neoprávnenému zásahu do jej práva na zdravie a telesnú integritu, práva na súkromie a rodinný život, a z týchto dôvodov podala žalobu proti žalovaným v 1. až 3. rade, ktorou si uplatnila svoje právo na ochranu osobnosti podľa   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom   na   charakter   vzniknutej   ujmy požadovala   podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch,   pretože   iné   formy   zadosťučinenia   neprichádzali   do   úvahy.   Napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   bol   potvrdený   žalobu   zamietajúci   rozsudok   okresného   súdu primárne   z   dôvodu,   že   ujmy   tvrdené   sťažovateľkou   sú   pokryté   inštitútom   sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka, a z tohto dôvodu nie je priestor tieto zložky práva uplatňovať cez ochranu osobnosti.

4.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   predkladá   ústavnému   súdu   rozsiahlu   polemiku s právnymi   závermi   všeobecných   súdov,   poukazuje   na   niektoré   konkrétne   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky,   ktorých aplikácie sa neúspešne domáhala v konaní pred všeobecnými súdmi. V týchto súvislostiach sťažovateľka v podstatnom uviedla:

«Podľa odvolacieho súdu bolo vykonaným dokazovaním zistené, že nároky, ktorých sa sťažovateľka domáhala, a to formou nemajetkovej ujmy cez ustanovenie § 11 a nasl. OZ., sa   uplatňujú   v   rámci   odškodňovania   bolesti   poškodeného   a   sťaženia   spoločenského uplatnenia, ktoré sa realizujú cez zákon č. 437/2004 Z. z.. Zložky práva, ktoré sťažovateľka uplatňovala   z titulu   nemajetkovej ujmy   cez   ustanovenia   týkajúce   sa ochrany osobnosti, považuje   odvolací   súd   za   zložky práva,   ktoré   sú   priznávané   pri odškodňovaní   sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom podľa jeho názoru má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia povahu špeciálnej úpravy vo vzťahu k ochrane osobnosti. Uvedeným rozhodnutím krajský súd porušil jej právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, pretože jej znemožnil úspešne sa domáhať a uplatniť si zákonom priznané a garantované právo na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do práva na ochranu osobnosti. Okrem toho v dôsledku rozhodnutia porušil aj právo sťažovateľky na zdravie a telesnú integritu a taktiež aj jej právo na súkromie a rodinný život. Bez opodstatnenia totiž stotožnil dva samostatné právne inštitúty, a tým aj z nich plynúce zákonné nároky, čím spôsobil, že sa sťažovateľka napriek neoprávnenému zásahu do jej základného ľudského práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity, ako aj do jej osobnostného práva na ochranu súkromia a rodinného života, nemohla domôcť zákonom ustanovenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola týmto zásahom spôsobená (§ 13 ods. 2 OZ)...

Konajúce   súdy   totiž   stotožnili   právny   inštitút   „ochrana   osobnosti“   s   právnym inštitútom   „škoda   na   zdraví“,   resp.   stotožnili   nároky   plynúce   oprávneným   osobám z uvedených   právnych   inštitútov.   S   takýmto   právnym   názorom   sa   nemožno   stotožniť. Ide o dva samostatné právne inštitúty, ktoré sú platnou právnou úpravou, ako aj právnou teóriou a praxou dôsledne odlišované. Medzi týmito inštitútmi a aj medzi nárokmi plynúcimi z nich oprávneným osobám je pojmová aj obsahová odlišnosť a nie je možné stotožňovať ich. Nejde o navzájom si konkurujúce nároky, pretože uplatnením jedného z nich nezaniká možnosť uplatnenia druhého...

Sťažovateľka si žalobou rozhodne neuplatňovala nároky, ktoré by znamenali ďalšie odškodnenie z titulu škody na zdraví formou náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Už z titulnej strany samotnej žaloby, ako aj z jej obsahu a žalobného petitu jednoznačne vyplýva, že sa domáhala nárokov plynúcich z neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv - práva na zdravie a telesnú integritu a práva na súkromie a rodinný život... Skutočnosť, že sťaženie spoločenského uplatnenia má povahu nemajetkovej ujmy neznamená,   že   ide   o   totožnú   ujmu   akou   je   ujma   spôsobená   neoprávneným   zásahom do osobnostného práva na súkromie a rodinný život, k akej došlo na strane sťažovateľky v dôsledku protiprávneho konania.

Nie je možné súhlasiť s právnym názorom porušovateľa, podľa ktorého skutočnosti uvádzané sťažovateľkou - popis dôsledkov neoprávneného zásahu do jej práva na súkromie a   rodinný   život   sú   skutočnosťami,   ktoré   sa   zohľadňujú   pri   posudzovaní   sťaženia spoločenského   uplatnenia   v   dôsledku   škody   na   zdraví.   Totiž,   náhrada   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   sa   poskytuje   za   následky   vyvolané   škodou   na   zdraví,   ktoré nepriaznivo ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť sa v ďalšom živote a v spoločnosti a poskytuje sa na základe lekárskeho posudku, na vydanie ktorého platia rovnaké zásady ako   pri   bolestnom,   pričom   hodnotiaci   lekár   posudzuje   závažnosť   poškodenia   zdravia a predpokladaný   vývoj   jeho   následkov.   Lekár   neskúma   a   ani   nie   je   oprávnený   skúmať následky   protiprávneho   konania   škodcu   v   súkromnom   a   rodinnom   živote   poškodeného. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia preto rozhodne nepokrýva aj nemajetkovú ujmu   spôsobenú   na   súkromnom   a   rodinnom   živote   poškodeného.   Nebyť   protiprávneho konania, sťažovateľka by žila podstatne iným životom. Tak ako v období pred nehodou, by so   svojím   nebohým   manželom   prežila   niekoľko   rokov   v   harmonickom   a   šťastnom manželstve. Nemusela by riešiť existenčné problémy, nemusela by si vyčítať, že nestála pri manželovi   v   čase   úmrtia   jeho   matky   a   najmä   v   čase   jeho   ťažkej   choroby.   Nebyť neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv, žila by tak ako predtým, pomáhala by svojej chorej matke, svojmu manželovi, deťom a pod.. To jej však bolo znemožnené, a to práve v dôsledku protiprávneho zásahu do jej osobnostných práv. Ujma spôsobená v tomto smere   na   osobnostných   právach   sťažovateľky   rozhodne   nemôže   byť   reparovaná prostredníctvom inštitútu náhrady škody na zdraví, nakoľko ide o odlišný a samostatný nárok založený na inom skutkovom aj právnom základe. Právny názor porušovateľa preto považujeme za nesprávny... »

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   rozsiahlo   polemizuje   s   otázkou   pasívnej legitimácie žalovaného v 2. a 3. rade a sťažnostnú argumentáciu uzatvára tvrdením: ,,Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností,   opierajúc   sa   o   zákonné   ustanovenia a znenie ústavy máme za to, že postupom a rozsudkom krajského súdu došlo v dôsledku aplikácie   nesprávneho   právneho   názoru   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 dohovoru, ako aj práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity v zmysle článku 15 ods. 1 ústavy a článku 2 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu súkromia a rodinného života podľa článku 16 ods. 1 ústavy a článku 8 ods. 1 dohovoru. Sme si vedomí toho, že úlohou ústavného súdu nie je suplovať rozhodovaciu právomoc všeobecných   súdov,   avšak   sme   toho   názoru,   že   v   danej   veci   sa   konajúce   súdy,   resp. porušovateľ   dopustil   tak   zásadného   nesprávneho   právneho   posúdenia,   čím   došlo k porušeniu práv sťažovateľky, že je nevyhnutné, aby sa touto vecou zaoberal aj ústavný súd a   posúdil,   či   je   napádaným   rozhodnutím   došlo   alebo   nedošlo   k   porušeniu   práv sťažovateľky.“

5.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jej označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, ktorý navrhuje zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania v sume 275,96 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení   z   ďalšieho   konania pred   ústavným súdom   zo   zákonom   stanovených   dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberal bližšie otázkou,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   totiž   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

11.   Podstatná   námietka   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdenom   zásahu   krajského   súdu do jej   označených   práv,   ktorej   sa   mal   dopustiť   nesprávnym   právnym   posúdením predpokladov   vzniku   jej   nároku   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   dôsledku   tvrdeného neoprávneného zásahu do práv spätých s jej osobnosťou.

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd najskôr   poukázal   na   dôvody   rozsudku   okresného   súdu,   odôvodnenie   odvolania sťažovateľky, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:

,,Žalobkyňa   rámec   svojho   odvolania   vymedzila   tým,   že   predmetnou   žalobou   sa domáhala nielen náhrady nemajetkovej ujmy týkajúcej sa práva na súkromný a rodinný život,   ale   aj   na   zdraví   a   telesnej   integrite.   Právo   na   zdravie   a   telesnú   integritu odôvodňovala   tým,   že   v   dôsledku   dopravnej   nehody   bola   práceneschopná,   nevládna, odkázaná na pomoc iných, pričom mala byť zdravá, pretože je to jedno z najzákladnejších ľudských práv. V rámci náhrady nemajetkovej ujmy v oblasti súkromia a rodinného života poukazovala na situáciu a spôsob žitia v jej rodine, na jej príbuzenské a rodinné väzby, na svoju finančnú situáciu, ako aj na ďalšie okolnosti, ktoré zasiahli do jej života, a to i tým, že,   keď   zomrela   matka   jej   manžela   nemohla   byť   manželovi   oporou   a   neskôr   zomrel, následkom   zlého   zdravotného   stavu   02.   03.   2010   aj   jej   manžel.   Z   týchto   dôvodov uplatňovala predmetnú nemajetkovú ujmu cez ust. § 11 a nasl. a ust. § 13 Občianskeho zákonníka s tým, že bol poškodený jej život a zdravie a došlo aj k zásahu do súkromného a rodinného života.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne svoje rozhodnutie právne odôvodnil, ak poukázal na ust. § 444 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri škode na zdraví sa jednorazové odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Odvolací   súd   je   názoru,   že   pri   škode   na   zdraví,   nemajetková   ujma,   je   krytá v slovenskej právnej úprave, cez ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského   uplatnenia.   Oba   vlastne   nároky,   ktoré   uplatňuje   žalobkyňa   sú   nárokmi nemajetkovej ujmy odškodňované podľa § 444 Občianskeho zákonníka. Iné druhy nárokov nemajetkovej   ujmy   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   výslovne   neupravuje.   Z   tohto dôvodu tu nie je priestor tieto zložky práva uplatňovať cez ochranu osobnosti.

Odvolací súd chápe, že navrhovateľka sa snaží tento nedostatok v právnej úprave Slovenskej republiky obísť aplikáciou cez ust. § 13 Občianskeho zákonníka, avšak je toho názoru, že nárok tak, ako ho žalobkyňa, v prípade zásahu do jej zdravia a telesnej integrity, bez pochýb pokrýva ust. § 444 Občianskeho zákonníka a ust. zákona č. 437/2004 Z. z. o odškodňovaní   bolestného   a   uplatnenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia.   Aj   nároky v oblasti   súkromia   a   rodinného   života   totiž   pokrýva   zákon   č.   437/2004   Z.   z.,   pretože poskytuje náhradu pre obmedzené možnosti poškodeného nielen v živote, ale aj spoločnosti. Smrť manžela poškodenej ako jeden z následkov jej ujmy, však nebola v príčinnej súvislosti s nehodou, pri ktorej utrpela ujmu.

Súdom   prvého   stupňa   bolo   riadne   zistené,   že   žalobkyňa   uplatňuje   náhradu nemajetkovej ujmy aj na inom súde a že jej bola čiastočne už poskytnutá náhrada, v konaní v   ktorom   uplatňuje   aj   odškodnenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia.   O   týchto skutočnostiach v prípade prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa napríklad žalobkyňa súd neinformovala.

Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia   sa   poskytuje   jednorazovo;   musí   byť   primeraná   povahe   následkov   a   ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa ust. § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej   miere   znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť   v   spoločnosti,   má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch...

Z doterajšej súdnej praxe, nie sú známe judikované rozhodnutia (podľa slovenskej právnej úpravy), aby ten, kto mal poškodené zdravie, mal nárok na náhradu cez ust. § 11 a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Nároky   poskytované   cez   ochranu   osobnosti,   sú   známe, avšak na inom skutkovom základe. V danom prípade však žalobkyňa po dopravnej nehode je   žijúcou   osobou,   ktorá   osobne   uplatňuje   nároky   z   titulu   dopravnej   nehody,   ktorú   jej spôsobil   žalovaný   v   I.   rade,   a   to   nároky   týkajúce   sa   nemajetkovej   ujmy   v   oblasti poškodeného zdravia a rodinného a súkromného života.

Súd prvého stupňa preto správne vo veci rozhodol, ak uplatnený nárok žalobkyňou na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Vykonaným dokazovaním totiž bolo zistené, že nároky,   ktorých   sa   domáhala,   a   to   formou   nemajetkovej   ujmy   cez   ust.   §   11   a   nasl. Občianskeho   zákonníka,   v   súvislosti   s   tým,   že   bolo   zasiahnuté   do   jej   zdravia,   telesnej integrity, ako aj do jej rodinného a súkromného života sa uplatňujú v rámci odškodňovania bolesti poškodeného a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   ktoré sa realizujú   cez zákon č. 437/2004 Z. z.. Takéto odškodnenie, resp. nároky aj žalobkyňa uplatnila.

Tieto   nároky   sú   pokryté   ust.   §   444   Občianskeho   zákonníka   a   zákonom č. 437/2004 Z. z.. Odvolací súd nepopiera, že takéto nároky sú zložkami práva, ak dôjde aj k zásahu   do   osobnostných   práv,   ale   v   prípade   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   sú nemajetkovou ujmou, ktorou sa výslovne odškodňuje sťaženie v živote a v spoločnosti. Tie zložky práva, ktoré uplatňuje žalobkyňa v konaní z titulu nemajetkovej ujmy cez ustanovenia týkajúce   sa   ochrany   osobnosti,   sú   zložkami   práva,   ktoré   sa   priznávajú,   aj   keď   sa odškodňuje sťaženie spoločenského uplatnenia. V danom prípade je tomu nepochybne tak. Ako bolo zistené žalobkyňa svojím návrhom na inom súde začala konanie o odškodňovanie následkov sťaženia spoločenského uplatnenia, kde zaiste bude prebiehať dokazovanie so zisťovaním všetkých následkov, ktoré nastali u nej ako poškodenej po úraze nielen v oblasti rodinného a spoločenského života, ale aj v oblasti jej telesnej integrity a zdravia. Nárok na sťaženie   spoločenského   uplatnenia   má   povahu   špeciálnej   úpravy   vo   vzťahu   k   ochrane osobnosti.

V   rozhodnutiach,   na   ktoré   poukazovala   žalobkyňa   v   priebehu   konania,   sa   rieši otázka usmrtenia a nároky pozostalým. V danom prípade však ide o zjavne inú situáciu. Žalobkyňa   úraz   prežila   a   uplatňuje   si   nároky   súvisiace   s   poškodením   zdravia,   telesnej integrity, ako aj nároky súvisiace so zásahom do spoločenského a rodinného života... Žalobkyňa si v konaní uplatňovala náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do jej osobnosti, a to zdravia, telesnej integrity a rodinného a súkromného života s poukazom na dopravnú nehodu, ktorú mal zaviniť žalovaný v I. rade. Keďže tieto nároky súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd považoval za nároky, ktoré sú špecificky upravené v ust. § 444 Občianskeho zákonníka a v zákone č. 437/2004 Z. z. bolo potrebné najprv sa vyporiadať s tým, či je možné tieto nároky, ktoré sú pokryté týmto špeciálnym ustanovením, uplatňovať aj cez ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany osobnosti. Keďže súd prvého stupňa v zhode s odvolacím súdom zistil, že žalobkyňa takéto nároky už uplatnila a že v danom konaní sú tieto nároky tými zložkami práva, ktoré sa uplatňujú v konaní o odškodňovaní   následkov   z   titulu   dopravnej   nehody,   bolo   by   nad   rámec   sa   zaoberať pasívnou legitimáciu žalovaných v 2. - 3.rade, vo zmysle stanoviska žalobkyne, pretože v prípade uplatňovania týchto zložiek práva, z titulu uplatňovania následkov po dopravnej nehode, je teda pre odškodnenie následkov na zdraví z doterajšej slovenskej súdnej praxe už jasná pasívna legitimácia.“

13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa všeobecného súdu by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených práv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený nebol.

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby.   Ako   je   z   už   uvedeného   zrejmé, v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľke   podrobnú,   jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo ňou uplatňované nároky   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   sú   pokryté   v   rámci   náhrady   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   a   prečo   v   dôsledku   uvedeného   bola   jej   žaloba   právoplatne zamietnutá. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ale primerane reagoval   aj   na   odvolacie   námietky   sťažovateľky   a   svoj   rozsudok   zákonným   spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.

15.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu za ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,   I.   ÚS   417/08).   V   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie,   ústavný súd uzatvára,   že rozsudok   krajského súdu   je vnútorne   logický,   nie   je prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne   správny   potvrdil.   Inak   povedané,   v   sťažnosti   absentuje   ústavno-právny   rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako   zjavne   neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia   označených   práv sťažovateľky,   ktorej   reálnosť   by   mohol   bližšie   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

16.   Aj   keď   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   dopĺňať,   precizovať   či   inak vylepšovať odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov, v reakcii na sťažnostné dôvody aspoň stručne dodáva. Je zjavné, že sťažnosti sťažovateľky nechýba racionalita v právnych úvahách, aj keď je súčasne zrejmé, že tieto prispôsobuje potrebám svojej právnej situácie. Z pohľadu ústavného súdu nie je sporné, že sťažovateľka si svoj nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka uplatnila v inom súdnom konaní. V konaní, ktoré právoplatne skončilo napadnutým rozsudkom krajského súdu, si uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného zásahu do práv spätých s jej osobnosťou.

17.   Podľa   §   444   Občianskeho   zákonníka   pri   škode   na   zdraví   sa   jednorazovo odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   437/2004   Z.   z.   o náhrade   za   bolesť   a o náhrade za sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a o zmene   a doplnení   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“) sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti   s   poškodením   na   zdraví,   ktoré   má   preukázateľne   nepriaznivé   následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len „následok“).

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   č.   437/2004   Z.   z.   náhrada   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia   sa   poskytuje   jednorazovo;   musí   byť   primeraná   povahe   následkov   a   ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.

18.   Citované   zákonné   ustanovenia   sú   aj   z   pohľadu   ústavného   súdu   ústavne konformne interpretovateľné tak, ako to učinili okresný súd a krajský súd v právnej veci sťažovateľky. Skutočnosť, že protiprávnym konaním (pri dopravnej nehode) došlo k zásahu do jej zdravia a telesnej integrity, nie je sporná. Rovnako nie je sporné, že v súvislosti, resp. v dôsledku poškodenia jej zdravia mala sťažovateľka preukázateľne nepriaznivé následky v jej   osobnej,   ako   aj   rodinnej   sfére.   Hospitalizácia   a   následné   liečenie   mali   vplyv na realizáciu   jej   životných   úkonov,   nemohla   plnohodnotne   žiť   a   pracovať,   nemohla plnohodnotne   plniť   svoju   úlohu   matky   a   manželky,   bola   obmedzená   v   starostlivosti o chorého   manžela.   Ústavný   súd   preto   nerozporuje   názor   sťažovateľky,   že   dôsledky poškodenia zdravia sa prejavili aj vo viacerých sférach jej súkromného a rodinného života. Z pohľadu citovanej platnej právnej úpravy je však zrejmé, že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia   spoločenského   uplatnenia   a   odškodňované   jednorazovo   na   základe   bodového ohodnotenia   v   závislosti   od   rozsahu   obmedzení   pri   uplatnení   v   živote   a   spoločnosti. Citované   ustanovenia   zákona   č.   437/2004   Z.   z.   teda   upravujú   náhradu   za   dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom ale napríklad aj v politickom   či   športovom   živote.   Pokrývajú   teda   náhradu   všestranných   obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia.

19. V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť (aj keď krajský   súd   sa   tým   bližšie   nezoberal),   že   platná   právna   úprava   počíta   aj   s   možnosťou zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia najviac o 50 % (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.), pričom aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky túto možnosť   nespája   výlučne   s   uznaním   invalidity   (uznesenie   sp.   zn.   5   Cdo   212/2010 z 29. novembra 2011). Takéto zvýšenie pritom prichádza do úvahy v takých prípadoch, kde paušalizovaná náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia cez bodové ohodnotenie celkom zjavne   neplní   dostatočne   satisfakčnú   a   reparačnú   funkciu   a   je   na   mieste   a   v   záujme spravodlivého usporiadania porušených vzťahov túto náhradu súdom zvýšiť. Aj preto je z pohľadu ústavného súdu právny záver krajského súdu o odškodnení dôsledkov poškodenia zdravia aj v súkromnom a rodinnom živote prostredníctvom inštitútu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ústavne konformný a akceptovateľný.

20. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd vo svojej judikatúre   opakovane   zdôraznil,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Na strane druhej   novšia   judikatúra   ústavného   súdu   už   smeruje   aj   k   posudzovaniu   namietaného porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl.   46   až čl.   48   ústavy   (IV.   ÚS   360/09,   III.   ÚS   196/08,   II.   ÚS   111/08, I. ÚS 131/09 a pod.).

21.   V   súvislosti   s   tvrdeným   zásahom   do   označených   práv   však   ústavný   súd konštatuje, že vzhľadom na záver krajského súdu o absencii vzniku nároku sťažovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno uvažovať o zásahu do týchto práv. Totiž ak krajský súd   (zhodne   s   okresným   súdom)   ústavne   konformným   a   akceptovateľným   výkladom relevantných noriem dospeli k záveru, že sťažovateľke nevznikol právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože ňou tvrdené ujmy sú odškodňované prostredníctvom inštitútu sťaženia spoločenského uplatnenia, a tento jeho názor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zjavné, že absentuje akákoľvek možná príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu a označenými právami. Aj v tejto časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014