znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 426/2013-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   ČSOB   Leasing,   a.   s.,   Panónska   cesta   11,   Bratislava, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Malata,   Pružinský,   Hegedüš   &   Partners   s.   r.   o., Prievozská 4/B, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Milan Malata, advokát a konateľ, vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš č. k. 6 Cb 47/2010-265 z 5. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 77/2012 z 19. decembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti obchodnej spoločnosti ČSOB Leasing, a. s., ktorou namieta porušenie práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 6 Cb 47/2010-265 z 5. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 77/2012 z 19. decembra 2012, n e v y h o v u j e.O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločností ČSOB Leasing, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Milanom   Malatom,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 Cb 47/2010-265 z 5.   januára   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a rozsudkom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   43   Cob   77/2012 z 19. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2.   Sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   domáhala,   aby   uložil odporcovi   spoločnosti VINICA, a. s. „v reštrukturalizácii“, Cesta slobody 771, Vinica,̶ vydať jej sejačku HORCH Concord CO9, výrobné číslo 33021260, ktorá bola predmetom lízingovej zmluvy. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci tak, že návrh zamietol   a sťažovateľku   zaviazal   nahradiť   odporcovi   trovy   konania.   Proti   rozsudku okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľky rozhodol rozsudkom, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zmenil ho iba v časti o náhrade trov konania.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že k porušeniu v bode 1 označených práv došlo napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ktoré sú podľa jej názoru a s odkazom na judikatúru ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a arbitrárne, keďže oba súdy sa pri odôvodnení svojich rozhodnutí nedostatočne zaoberali aplikáciou právnych noriem   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a reštrukturalizácii“)   na   stanovenie   právneho   režimu   pohľadávok   vyplývajúcich z lízingových   zmlúv   v reštrukturalizačnom   konaní   na   posudzované   skutkové   okolnosti prípadu. Podľa tvrdení sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne interpretovali aplikovanú právnu   normu   a v rámci   odôvodnenia   sa   nedostatočne   vysporiadali   so   skutkovým a právnym stavom veci.

4. Podľa sťažovateľky «Navrhovateľ (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka, pozn.) si do reštrukturalizačného konania vedeného voči dlžníkovi prihlásil pohľadávky vo výške 10.737,84 EUR, ako pohľadávky splatné do začatia reštrukturalizačného konania. Následne dňa 10. 05. 2010 navrhovateľ vypovedal Leasingovú zmluvu z titulu omeškania úhrady pohľadávok z nezaplatených splátok vo výške 10.737,84 EUR, splatných po začatí reštrukturalizačného   konania.   Z dôvodu   ukončenia   Leasingovej   zmluvy   navrhovateľ požadoval   vydanie   predmetu   financovania,   nakoľko   odporca   stratil   akékoľvek   užívacie a dispozičné   právo   nad   predmetom   financovania.   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   sa   stotožnil s argumentáciou   odporcu,   podľa   ktorého   je   ukončenie   Leasingovej   zmluvy   zo   stany Navrhovateľa neúčinné, nakoľko v súlade s § 114 ods. 1 písm. d) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze   a reštrukturalizácii   v platnom   znení   (ďalej   ako   „ZoKR“)   nemožno   zmluvu ukončiť pre omeškanie nároku, ktorý vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania. Následne Okresný súd Veľký Krtíš poukázal na § 120 ZoKR, v zmysle ktorého mal za to,   že   si   mal   navrhovateľ   prihlásiť   do   reštrukturalizačného   konania   odporcu   všetky neuhradené   splátky   vyplývajúce   z Leasingovej   zmluvy   a nie   len   tie,   ktoré   boli   splatné do začatia reštrukturalizačného konania. Následne Okresný súd konštatoval, že nakoľko nedošlo   k účinnému   ukončeniu   Leasingovej   zmluvy   a došlo   k potvrdeniu   schváleného reštrukturalizačného   plánu   odporcu   súdom,   v súlade   s   §   155   ods.   1,   2   a 3   ZoKR   sa ustanovenia plánu stávajú účinnými voči všetkým jeho účastníkom. Plán potvrdený súdom sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi   pre   vznik,   zmenu   alebo   zánik   práv   alebo   záväzkov   obsiahnutých   v pláne. V záväznej   časti   plánu   boli   obsiahnuté   ustanovenia,   v zmysle   ktorých   dôjde   k prevodu vlastníckeho   práva   k predmetu   financovania   z navrhovateľa   na   odporcu   po   úplnom zaplatení pohľadávok prihlásených do reštrukturalizácie odporcu, najneskôr dňa 30. 06. 2012. Vzhľadom na uvedené Okresný súd Veľký Krtíš konštatoval, že navrhovateľ si mal do reštrukturalizačného konania prihlásiť všetky neuhradené splátky Leasingovej zmluvy, nie   len   tie,   ktoré   boli   splatné   do   začatia   reštrukturalizačného   konania.   K prevodu vlastníckeho   práva   z navrhovateľa   na   odporcu   v zmysle   ustanovení   obsiahnutých v reštrukturalizačnom   pláne   došlo   potvrdením   plánu   príslušným   reštrukturalizačným súdom....

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   sa   v rámci   odvolacieho   konania   plne   stotožnil s právnym   názorom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   a pre   doplnenie   uviedol.   Leasingová zmluva nie je zmluvným typom upraveným v Obchodnom alebo Občianskom zákonníku, v dôsledku čoho je uzatvorená v súlade s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Aj keď Leasingová   zmluva   vykazuje   znaky   nájomnej   zmluvy   podľa   §   663   a nasl.   Občianskeho zákonníka, má špecifickú povahu, pretože predmet financovania pri Leasingovej zmluve získa   nájomca   do   užívania   naraz,   a to   pri   podpise   zmluvy,   zatiaľ   čo   pri   nájomných zmluvách získava nájomca predmet nájmu do užívania postupne. Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej konštatuje, že ak navrhovateľ neukončil Leasingovú zmluvu, keď mu odporca ako nájomca nezaplatil leasingové splátky včas, aj keď nemusel byť ešte v úpadku, nie je daný dôvod chrániť navrhovateľa ako prenajímateľa, ktorý toto svoje právo pred začatím reštrukturalizácie odporcu nevyužil, najmä ak by to mohlo poškodiť majetkovú podstatu odporcu.   V rámci   ostatnej   argumentácie   sa   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa.»

5. Podľa tvrdení sťažovateľky základnou a podstatnou skutočnosťou pre posúdenie veci bolo stanovenie právneho režimu pohľadávok   splátok, ktoré bol odporca povinný̶ hradiť sťažovateľke pred a po dátume začatia reštrukturalizačného konania, a ich prihlášky do   reštrukturalizačného   konania,   ukončenia   platnosti   lízingovej   zmluvy   a vydania   jej predmetu. Sťažovateľka zásadne nesúhlasí s právnymi názormi všeobecných súdov, ktoré sa stotožnili   s argumentáciou   odporcu,   že   pohľadávky   vyplývajúce   z lízingových   zmlúv vznikli v čase uzatvorenia predmetnej lízingovej zmluvy, že predmet nájmu pri lízingovom nájme   získava   nájomca   naraz   pri   uzatvorení   zmluvy   a takéto   tvrdenie   považuje za nepreskúmateľné   a bez   opory   v skutkovom   a právnom   rámci   prípadu   aj   s odkazom na odbornú literatúru.

6. Sťažovateľka s odkazom na porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta aj nedostatočnú ochranu práv hmotného charakteru podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu   a to   tým,   že   rozhodnutím všeobecných súdov došlo k úplnému odňatiu výhradného vlastníckeho práva sťažovateľky k predmetu financovania. Podľa jej názoru môže dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva iba v prípade, ak subjekt, o ktorého práva ide s ním vyjadril jednoznačnú vôľu, ktorá nemôže byť nahradená reštrukturalizačným plánom, a to ani v prípade, že bol schválený veriteľmi a potvrdený   súdom.   Sťažovateľka   tiež   namietala,   že   krajský   súd   v rozpore   s právnym poriadkom poskytol jednému z účastníkov konania zvýšenú ochranu jeho majetkových práv bez náležitého odôvodnenia, a za neprípustné považuje aj jej sankcionovanie z dôvodu, že si neuplatnila svoje práva (vypovedanie zmluvy) pred začatím reštrukturalizačného konania.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   konaním   a rozhodnutím   okresného   súdu   a konaním a právoplatným   rozhodnutím   krajského   súdu,   tieto   rozhodnutia   zrušil   a vec   im   vrátil na ďalšie konanie.

II.

8. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 426/2013-18 z 19. júna 2013 prijal sťažnosť sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“). Zároveň listami vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril k vhodnosti   ústneho   pojednávania,   a predsedov   okresného   súdu   a krajského   súdu   aj na vyjadrenie k prijatej sťažnosti.

9. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 30. júla 2013 uviedol, že sťažnosť sťažovateľky by mala byť vyhlásená za neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľka nepodala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor) podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čím nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej   základných   práv   alebo   slobôd   poskytuje   a pre prípad,   že   by   ústavný   súd   túto argumentáciu neuznal, s odkazom na judikatúru ústavného súdu uviedol, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Poukázal, že sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v základnom   konaní   bola   účastníčkou   so   všetkými procesnými právami a povinnosťami, mala zabezpečený reálny prístup k súdu a súd v jej veci konal podľa relevantných právnych noriem a ústavne súladným spôsobom rozhodol. Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu ani práva vlastniť majetok, a preto žiada, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

10. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 26. novembra 2013 uviedol, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepovažuje za arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľka, pretože podrobne a v dostatočnom rozsahu nad rámec požadovaný v § 219 ods. 2 OSP zdôvodňuje   výrok   napadnutého   rozhodnutia,   dostatočným   spôsobom   sa   vysporiadalo s argumentáciou sťažovateľky, ktorú uviedla v konaní na súde prvého stupňa a v odvolacom konaní. Zastáva názor, že sťažovateľka nepreukázala, že došlo k porušeniu jej práva vlastniť majetok, keďže svoje majetkové práva si uplatňovala v reštrukturalizačnom konaní, kde o týchto   právach   bolo   rozhodnuté   v takom   rozsahu,   v akom   si   ich   uplatnila.   Predseda krajského   súdu   sa k vecnej   stránke   rozhodnutia   nevyjadril   a pripojil   stanovisko predsedníčky senátu z 22. novembra 2013, ktorá v ňom uviedla, že krajský súd ako súd odvolací svojím rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne a v celom rozsahu sa s ním stotožnil, pričom osobitne zdôraznil povahu lízingových zmlúv   a podrobne   poukázal   na   ich   špecifiká,   tak   ako   vyplývajú   zo   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii.

11.   Vyjadrenie   okresného   súdu   a krajského   súdu   k sťažnosti   zaslal   ústavný   súd na vyjadrenie   sťažovateľke.   Sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   (ďalej   len   „vyjadrenie“) z 20. januára 2014 (ústavnému súdu doručenom 13. marca 2014) k námietke prípustnosti sťažnosti   z dôvodu   nepodania   podnetu   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie mimoriadneho dovolania vznesenej okresným súdom s odkazom na judikát ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 42/01 a sp. zn. I. ÚS 19/01 uviedla, že jeho podanie nemožno považovať za účinný právny prostriedok na ochranu základných práv a slobôd, ktorý je nevyhnutné vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pred podaním ústavnej sťažnosti, v dôsledku   čoho   je   námietku   potrebné   považovať   za   neopodstatnenú   a sťažnosť sťažovateľky za prípustnú a dôvodnú.

V spoločnej časti svojho vyjadrenia k námietkam okresného súdu a krajského súdu venovala sťažovateľka hlavnú pozornosť argumentácii o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keď uviedla, že ochranu vlastníckeho práva sťažovateľky je potrebné chápať jednak v rovine majetkového práva sťažovateľky k pohľadávkam, ktoré má voči spoločnosti VINICA, a. s., ako subjektu, ktorý vstúpil do reštrukturalizačného konania, a jej práva   na ústavne   konformný   výklad   aplikovaných   právnych   noriem   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii a jednak v rovine majetkového práva sťažovateľky k predmetu – sejačke HORCH Concord CO9 ako hnuteľnej veci, vlastníctvo ku ktorej jej bolo nezákonne odňaté. Sťažovateľka uvádza, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa stotožnili v názore, že podľa § 114 ods. 1 písm. d) a § 120 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky, ktoré vznikli   pred   vyhlásením   konkurzu,   resp.   pred   začatím   reštrukturalizačného   konania,   sa musia   uplatniť   prihláškou   v reštrukturalizačnom   konaní   bez   ohľadu   na   ich   splatnosť. Sťažovateľka poukázala aj na právne názory odbornej verejnosti.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia sťažovateľka venovala pozornosť charakteristike lízingovej   zmluvy   a spôsobu   úhrady   predmetu   lízingu,   poukázala   tiež   na   nevhodnosť odkazu   krajského   súdu   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn. 31 Cdo 4356/2008,   v ktorom   podľa   tvrdení   sťažovateľky   išlo   o podstatne   iné skutočnosti ako v predmetnom prípade, a dospela k záveru, že postupom okresného súdu a krajského   súdu   došlo   k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   skutkového   stavu   veci a nesprávnemu výkladu dotknutých ustanovení právnych predpisov.

K druhej   namietanej   rovine   ochrany   vlastníckeho   práva   sťažovateľky   a ochrany práva   na   prístup   k súdu   sťažovateľka   uviedla,   že   k prevodu   vlastníckeho   práva k financovanému   predmetu   zo   sťažovateľky   na   lízingového   nájomcu   došlo   na   základe súdom   potvrdeného   reštrukturalizačného   plánu,   a to   uhradením   celej   pohľadávky sťažovateľkou   prihlásenej   do   reštrukturalizačného   konania,   pričom   konajúce   súdy považovali takýto postup za legitímny a ústavne konformný. Sťažovateľka sa s uvedeným výkladom   nestotožňuje,   považuje   ho   za   protiústavný   a zásadným   spôsobom   zasahujúci do ústavne   garantovaného   práva   vlastniť   majetok   a uvádza,   že   uplatnením   príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii tak, ako to vykonal okresný súd a krajský súd   môžu   veritelia   ako   účastníci   reštrukturalizačného   konania   (bez   vlastníckeho   práva a práva   dispozície   s vecou)   rozhodnúť   o   prevode   vlastníckeho   práva   k veci,   ktorá   je vo vlastníctve tretej osoby.

Sťažovateľka   odkazuje   aj   na   Občiansky   zákonník   platný   pre   nadobúdanie vlastníckeho   práva   a zdôrazňuje,   že   schválený   reštrukturalizačný   plán   nie   je   možné považovať za kúpnu alebo darovaciu zmluvu alebo inú zmluvu alebo rozhodnutie štátneho orgánu,   a preto   tvrdí,   že   podľa   platného   právneho   poriadku   nie   je   možné,   aby   subjekt nadobudol   vlastnícke   právo   k veci   na   základe   reštrukturalizačného   plánu   potvrdeného príslušným súdom.

Podľa tvrdení sťažovateľky je výklad prezentovaný dotknutými súdmi rozporuplný aj vzhľadom   na   postavenie   veriteľa   ako   lízingového   prenajímateľa   aj   v prípade,   ak   by   si do reštrukturalizačného   konania   prihlásil   všetky   leasingové   splátky,   ktoré   sa   stanú splatnými až po začatí reštrukturalizačného konania. Problematické je aj vlastnícke právo veriteľa, ktorého pohľadávky sa v rámci potvrdeného reštrukturalizačného plánu uspokojujú ako nezabezpečené, čo v reálnych podmienkach predstavuje uspokojenie na úrovni od 5 % do 50 %   prihlásenej   pohľadávky,   pričom   naďalej   zostáva   vlastníkom   predmetu financovania, ktorý užíva dlžník. Na uvedenú situáciu nedali súdy vo svojich rozhodnutiach ani len čiastočnú odpoveď, pričom východiská z takejto situácie môžu byť závažné tak pre veriteľa, ako aj dlžníka. Následky môžu spočívať v uplatňovaní si vlastníckeho práva dlžníka k predmetu   financovania, keď sa   neuspokojené pohľadávky   po riadnom splnení plánu dlžníkom budú považovať za nevymožiteľné.

K namietanému porušeniu práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu sťažovateľka uviedla, že jeho súčasťou je aj právo na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie. Podľa jej názoru však príslušné súdy, ktoré popri rozhodovaní o práve na vydanie veci vyslovili aj právny   názor   na   spôsob   prihlasovania   pohľadávok   z lízingových   zmlúv do reštrukturalizačných   konaní   dlžníkov,   svoje   rozhodnutia   náležite   neodôvodnili a do úvahy   nezobrali   následky,   ktoré   napadnuté   rozhodnutia   vyvolali,   v dôsledku   čoho sa dostali do nesúladu s čl. 152 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľka   preto   dospela   k záveru,   že „...   výklad   ustanovení   ZoKR   Okresným súdom   Veľký   Krtíš   a Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   nie   je   ústavne   konformný a porušuje majetkové práva sťažovateľa, a to práva vlastniť majetok. Zároveň máme za to, že postupom dotknutých súdov došlo k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu, a to tým, že nedošlo k správnej interpretácii aplikovaných právnych noriem. Súdne rozhodnutia sú arbitrárne vo vzťahu k posúdeniu a vysvetleniu následkov, ktoré spôsobili. Je nevyhnutné si   uvedomiť,   že   v Slovenskej   republike   neexistuje   iný   právny   názor   okresného   alebo krajského   súdu   k uvedenej   problematike,   ako   sťažovateľom   napádaný   a spochybňovaný názor príslušných súdov. V rámci relevantnej právnej teórie existujú viaceré protichodné závery, ktoré vychádzajú z relevantných aj keď rozličných skutkových a hlavne právnych posúdení.   Rozdielne   právne   závery   však   nikdy   neboli   zjednotené   výkladom   a právne záväzným   stanoviskom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Nakoľko   právne   závery Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského súdu Banská Bystrica nie je možné relevantne konparovať s inými právnymi stanoviskami súdov a argumentácia len na úrovni odbornej verejnosti nie je dostatočne predvídateľná a záväzná, je nevyhnutné, aby Ústavný súd SR v súlade s jeho právomocou posúdil či interpretácia právnych noriem okresným a krajským súdom bola ústavná. Sťažovateľ má za to, že postupom a rozhodnutím Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského súdu Banská Bystrica došlo k porušeniu jeho základného práva podľa   čl.   46   Ústavy   SR   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, ako aj práva podľa čl. 20 Ústavy SR a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).“.

12.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.   Pri   rozhodovaní vo veci vychádzal zo skutočností   vyplývajúcich   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Cb   47/2010,   ako   aj listinných dôkazov predložených účastníkmi konania.

III.

13.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

14. Podstatou prijatej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv rozsudkom okresného súdu a potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd k sťažovateľkou namietanému porušeniu práv okresným súdom uvádza, že   v rámci   svojej   judikatúry   už   opakovane   vyslovil,   že   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojich základných práv, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zásada subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu č. k. 6 Cb   47/2010-265   z 5.   januára   2012   domáhala   podaním   opravného   prostriedku (odvolania),   o ktorom   krajský   súd   aj rozhodol,   preto   ústavný súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke uplatnenej okresným súdom v jeho vyjadrení, že sťažnosť sťažovateľky je neprípustná z dôvodu, že nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP ústavný súd v zhode so svojou doterajšou   judikatúrou   uvádza,   že   správne   je   tvrdenie   sťažovateľky   v jej   vyjadrení,   že „Podľa   ústavne   konformného   výkladu   podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania v prípade jeho nevyhovenia generálnym prokurátorom nie je účinným právnym prostriedkom,   ktorý   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   poskytuje   každej   osobe na ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd.   Samotný   podnet   nie   je   teda   iným   právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv a slobôd ešte pred podaním sťažnosti na Ústavný súd SR (I. ÚS 67/02). Mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu na Ústavný súd SR, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   §   243e   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   – Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie   (táto   voľná   úvaha   je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva, ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   42/01, I. ÚS 19/01).“.

15. Predmetom posúdenia ústavného súdu sa tak stali otázky, či rozsudok krajského súdu, ktorým rozhodol o potvrdení rozsudku okresného súdu, bol dostatočne odôvodnený a či je výsledkom konania, v ktorom boli náležite interpretované právne normy.

Ústavný súd poznamenáva, že predmetom konania na okresnom súde bolo vydanie veci.   Okresný   súd   preto   v konaní   o vydaní   veci   vykonal   dokazovanie   zamerané na preukázanie skutočnosti, či odporca ku dňu rozhodnutia súdu neužíva predmet lízingu bez právneho dôvodu, a keďže s odkazom na ustanovenia § 114 ods. 1 písm. d), § 120 ods. 1 a § 155 ods. 1, 2 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dospel k záveru, že tomu tak nie je, návrh zamietol. Pre záver okresného súdu považoval ústavný súd za zásadné ustanovenie   §   155   ods.   3   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   podľa   ktorého   súdom schválený   reštrukturalizačný   plán   sa   považuje   za   právny   úkon   urobený   vo   forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Podľa zistení ústavného súdu reštrukturalizačný plán bol   potvrdený   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   2   R   1/2010-176 z 28. júla 2010 (právoplatné a vykonateľné 4. augusta 2010), na základe čoho okresný súd uzavrel, že reštrukturalizačný plán potvrdený súdom zmenil lízingovú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi tak, že stanovil prechod vlastníckeho práva odporcu k predmetu lízingu úplným zaplatením splátok prihlásených do reštrukturalizačného konania, a to najneskôr 30. júna 2012. Na jeho základe tak odporca ku dňu rozhodovania okresného súdu o vydaní veci neužíval predmet lízingu bez právneho dôvodu.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom namietala, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, že návrh na vydanie veci   nie   je   dôvodný,   rozsudok   označila   za   nepreskúmateľný   a podstatnú   časť   svojho odvolania   venovala   námietke   nesprávneho   výkladu   ustanovení   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii pri prihlasovaní pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky nebola spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   zistení   a hodnotení skutkového stavu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný, v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Vo vyjadrení podanom ústavnému súdu sťažovateľkou k stanoviskám súdov namieta, že „Príslušné súdy si nedostatočne uvedomili, že hoci predmetom ich súdneho konania bolo právo na vydanie veci, okrem meritórneho rozhodnutia v rámci prejudicionálnych otázok vyslovili svoj právny názor na spôsob prihlasovania pohľadávok z leasingových zmlúv do reštrukturalizačných   konaní   dlžníkov.“. S uplatnenou   námietkou   sťažovateľky   možno súhlasiť   v tom,   že   v konaní   o vydaní   veci   nebolo   úlohou   všeobecných   súdov   zaujímať stanovisko k otázkam spätým s reštrukturalizačným konaním (prihlasovanie pohľadávok), jeho   závery   vyplývajúce   zo   schváleného   reštrukturalizačného   plánu   a majúce   záväzný charakter boli však pre rozhodnutie vo veci zásadné. Krajskému súdu nemožno vytýkať, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uskutočnil sumarizáciu aj ďalších skutočností, keďže tým reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, ktoré poukazovali na nesprávnosť uplatňovania   ustanovení   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii.   V sťažnosti   podanej ústavnému   súdu   sťažovateľka   obdobne   poukázala   na   túto   skutočnosť,   napriek tomu rozhodnutie krajského súdu označila za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

16. Ústavný súd po posúdení všetkých relevantných skutočností dospel k názoru, že rozhodnutie krajského súdu je náležite odôvodnené a vychádzajúce zo správnej interpretácie právnych noriem, predovšetkým zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd preto konštatuje,   že   rozsudkom   krajského   súdu   nedošlo   k porušeniu   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľkou nastolené otázky oprávnenosti prevodu vlastníckeho práva z prenajímateľa na nájomcu a ich rozsah vyvolané reštrukturalizačným plánom schváleným súdom v sebe zahŕňajú ústavný aspekt, nie je však možné vyriešiť ich v konaní o predmetnej sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd k uplatnenej námietke sťažovateľky o porušení práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu uvádza, že argumentáciu (výška uplatneného nároku a uspokojovanie nezabezpečených pohľadávok) uvádzanú vo svojom stanovisku k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu bolo možné na ústavnom súde uplatniť   v sťažnosti   smerujúcej   proti   uzneseniu,   ktorým   okresný   súd   potvrdil reštrukturalizačný   plán   prijatý   schvaľovacou   schôdzou   a novo   ním   kreoval   vlastnícke vzťahy účastníkov lízingovej zmluvy. Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľka takúto sťažnosť nepodala.

18. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, že je nevyhnutné,   aby   posúdil,   či   je   interpretácia   právnych   noriem   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   ústavná,   keďže   v   Slovenskej   republike   neexistuje   iný   právny   názor okresného súdu alebo krajského súdu k uvedenej problematike, pričom protichodné závery uvádza   aj   právna   teória   a tieto   nikdy   neboli   zjednotené   výkladom   a právne   záväzným stanoviskom najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov ani podávať záväzné výklady pre rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   zverená   najvyššiemu   súdu   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09, III. ÚS 479/2013 a ďalšie).

19. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a ďalšími nárokmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

20.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014