znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 426/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10975/2012 až sp. zn. Rvp 10982/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v exekučných konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   17   Er   959/2010,   sp.   zn.   7   Er   15/2011, sp. zn. 7 Er 530/2010, sp. zn. 7 Er 960/2010, sp. zn. 24 Er 413/2010, sp. zn. 9 Er 803/2010, sp. zn. 27 Er 647/2010 a sp. zn. 17 Er 601/2010 a takto

r o z h o d o l:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10975/2012 až sp. zn. Rvp 10982/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10975/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. 17 Er 959/2010, sp. zn. 7 Er 15/2011, sp. zn. 7 Er 530/2010, sp. zn. 7 Er 960/2010, sp. zn. 24 Er 413/2010, sp. zn. 9 Er 803/2010, sp. zn. 27 Er 647/2010 a sp. zn. 17 Er 601/2010 (ďalej aj „napadnuté konania okresného súdu“).

2. Zo sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10975/2012 až sp. zn. Rvp 10982/2012 (s identickým obsahom, rozdielom len v označení povinného a spisovej značky konania pred okresným súdom, pozn.) vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) osobitne podanými návrhmi požiadala zvoleného súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Zvolený súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   následne   požiadal   okresný   súd   o   udelenie   poverení na vykonanie   exekúcií,   o   ktorých   okresný   súd   nerozhodol/nemal   rozhodnúť   do   doby podania   sťažnosti   ústavnému   súdu „Porušovateľ,   žiadosť   o udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   spísanú   súdny   exekútorom,   prijal   na   ďalšie   konanie,   čím   došlo k zákonnému   založeniu   jeho   povinnosť   zaoberať   sa   danou   žiadosťou   a rozhodnúť   o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe (legálne a ústavne súladným spôsobom).  ...   sťažovateľ poukazuje na právnu   úpravu   procesného   postupu   exekučného súdu vo veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia..., pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu ľudských práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona.“. Vzhľadom na podľa tvrdenia   sťažovateľky   neodôvodnenú   nečinnosť   a neefektívny   postup   okresného   súdu podala   opakovane žiadosti   a   výzvy   na stav konania vrátane podľa   § 62 a nasl. zákona č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy z 25. mája 2011 k rukám predsedu okresného súdu. V ostatnom sa z dôvodu   pretrvávajúceho   stavu   porušovania   svojich   už   označených   práv   obrátila   na ústavný súd.

3. Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

4. V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného   súdu   v   exekučných konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   17   Er   959/2010, sp. zn. 7 Er 15/2011, sp. zn. 7 Er 530/2010, sp. zn. 7 Er 960/2010, sp. zn. 24 Er 413/2010, sp. zn. 9 Er 803/2010, sp. zn. 27 Er 647/2010 a sp. zn. 17 Er 601/2010 boli porušené ňou označené   práva,   a   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľka   sa   zároveň   domáha,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 10975/2012 až sp. zn. Rvp 10982/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky   a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05   a sp.   zn. III. ÚS 168/05).

10.   Sťažovateľka   koncentruje   svoju   argumentáciu   na   skutočnosť,   že   do   podania ústavnej   sťažnosti   nebolo   okresným   súdom   v napadnutých   konaniach   rozhodnuté o udelení/zamietnutí   žiadosti   o udelenie   poverenia   zvolenému   súdnemu   exekútorovi   na výkon exekúcie proti povinným, a uviedla: „V tomto prípade vec stagnuje, resp. vo veci je súd neefektívny a nesústredený vo svojej činnosti po dobu 16... 23 mesiacov.“ Dôsledkom tohto   postupu   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   je/malo   byť   porušenie   jej základných práv, a to základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom od porušenia týchto práv odvodzuje porušenie ďalších označených práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy...

11. V rozpore s argumentáciou sťažovateľky boli zistenia ústavného súdu. Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že vo všetkých 8 veciach vedených na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 10975/2012 až sp. zn. Rvp 10982/2012 bolo do rozhodovania ústavného súdu   okresným   súdom   o návrhoch   sťažovateľky   rozhodnuté.   O niektorých   okresný   súd rozhodol   v čase   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   a o niektorých   v čase   do   rozhodnutia vydaného ústavným súdom.

12. V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 24 Er 413/2010 bolo týmto súdom vydané uznesenie č. k. 24 Er 413/2010-17 z 18. apríla 2012, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo 7. júna 2010. Obdobne okresný súd postupoval aj v ďalších sťažovateľkou napadnutých konaniach vedených pod sp. zn. 9 Er 803/2010 a sp. zn. 27 Er 647/2010, keď uzneseniami č. k. 9 Er 803/2010-9 z 25. apríla 2011 a č. k. 27 Er 647/2010-11 zo 14. januára 2011 taktiež zamietol žiadosť zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Er 647/2010 rozhodol aj svojím ďalším uznesením z 30. januára   2011   o zastavení   exekúcie/exekučného   konania.   Z uvedených   zistení   teda vyplýva,   že   v čase,   keď   sťažovateľka   podala   na   ústavnom   súde   sťažnosti,   v ktorých namietala,   že „Porušovateľ   doposiaľ   neuskutočnil   žiadne   účinné   a efektívne   riadiace opatrenia na odstránenie porušovania práv sťažovateľa a to napriek tomu, že sťažovateľ adresoval porušovateľovi rad žiadostí, výziev a sťažností.“, boli napadnuté konania vedené pred okresným súdom ukončené, resp. bolo v nich rozhodnuté vo vzťahu k ňou zvolenému súdnemu   exekútorovi,   ktorého   žiadostiam   o udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie   súd nevyhovel.

13. V ďalších sťažovateľkou napadnutých konaniach vedených na okresnom súde pod   sp.   zn.   17   Er   959/2010,   sp.   zn.   7   Er   15/2011,   sp.   zn.   7   Er   530/2010, sp. zn. 7 Er 960/2010 a sp. zn. 17 Er 601/2010 došlo k ich skončeniu v čase do rozhodnutia ústavného   súdu.   V exekučnom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 17 Er 959/2010 okresný súd vydal 6. septembra 2012 poverenie súdnemu exekútorovi na výkon   exekúcie,   kým   v predošlom   období   svojimi   uzneseniami   z 23.   júna   2011 a 4. novembra 2011 rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v 2/3 výšky sťažovateľkou uplatnenej pohľadávky v exekučnom konaní. Rovnako postupoval okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 601/2010, v ktorom svojimi uzneseniami   z 31.   októbra   2011   a 2.   júna   2011   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora o vydanie   poverenia   v 2/3   sťažovateľkou uplatnenej   výšky   pohľadávky   a vo   zvyšku pohľadávky ho 6. septembra 2012 poveril na výkon exekúcie. V exekučných konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 15/2011, sp. zn. 7 Er 530/2010 a sp. zn. 7 Er 960/2010 zhodne rozhodol 6. septembra 2012 o zamietnutí žiadostí zvoleného súdneho exekútora na výkon exekúcie, a to po preskúmaní exekučného titulu, ktorým bol vo všetkým troch prípadoch rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

15.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   rovnako   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01).

16. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

17.   V okolnostiach   posudzovanej   veci   sťažovateľka   namietala   prieťahy v exekučných konaniach okresného súdu, ktorý do okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu   buď o návrhoch   sťažovateľky už rozhodol (bod 12), alebo o nich   rozhodol   v čase do rozhodnutia ústavného súdu (keď od podania sťažnosti ústavnému súdu do meritórneho skončenia   veci   uplynul   krátky   čas,   pozri   bod   13,   pozn.)   a celková   dĺžka   konania   pred okresným súdom v týchto prípadoch nedosahovala ústavnú intenzitu „zbytočného prieťahu“ (čl.   48   ods.   2   ústavy).   Rozhodnutiami   okresného   súdu   v sťažovateľkou   napadnutých exekučných konaniach nepochybne došlo k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka   nachádzala,   pričom   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   tým   meritórnym dôsledkom   tak   samotného   konania   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy v nadväznosti na čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj využitia účinného prostriedku nápravy podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z toho vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažností, resp. v čase rozhodovania ústavného súdu, už nemohol porušovať sťažovateľkou označené práva.

18. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažností už iba dodáva, že napriek tomu, že sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej sťažnosti   nepredložila   žiadne   písomné   dôkazy,   na   ktoré   sa   odvoláva   na   prvej   strane sťažnosti, napr. jej žiadosti, výzvy a sťažnosti (pozri stranu 4 a 11 sťažnosti sťažovateľky). V neposlednom   rade   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým   „hmotnoprávne“ aspekty   tvoriace   nosné   dôvody   podaných   súdnych   žalôb   v konaní   pred   všeobecnými (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov   (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi P., s. r. o.,   ako   aj   súdneho   exekútora   JUDr.   K.   Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.

19.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci   domáhala ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v napadnutých exekučných konaniach vedených na okresnom súde namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, resp. celková dĺžka konania pred okresným súdom v týchto prípadoch nedosahovala ústavnú intenzitu „zbytočného prieťahu“ (čl. 48 ods. 2 ústavy), pripadalo do úvahy odmietnutie predmetných sťažností,   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti. Keďže porušenie svojich ďalších   označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy... sťažovateľka stavia do príčinnej súvislosti s porušením jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktorých   porušenie   zistené   nebolo,   nedošlo   ani   k porušeniu   týchto   ďalších označených základných práv a slobôd.

20. Z dôvodu odmietnutia sťažovateľkou podaných ústavných sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť rozhodovaním o ďalších ňou uplatnených procesných návrhoch sa už ústavný súd nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012