znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 426/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. O.,.Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Tdo 4/2011 z 10. mája 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To 53/2010-649 z 25. mája 2010 a rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 T 57/2009 z 22. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 26. augusta 2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 4/2011 z 10. mája 2011 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 53/2010-649 z 25. mája 2010 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 57/2009 z 22. februára 2010 (ďalej aj „rozhodnutie okresného súdu“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   tento   bol   rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To 53/2010-649 z 25. mája 2010, ktorým bol v odvolacom konaní zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 57/2009 z 22. februára 2010, právoplatne uznaný vinným z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) a iné zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov a ôsmich mesiacov a pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody   s minimálnym   stupňom   stráženia.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo rozhodnutím najvyššieho súdu odmietnuté.

3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ koncentroval svoje sťažnostné námietky proti trestnému konaniu vedenému proti jeho osobe ako celku so zameraním na spochybnenie skutkových a právnych záverov súdov, a to na základe vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov. Jeho celková argumentácia rozdelená do   siedmich   bodov   je   založená   na   opakovaní   tých   istých   obhajobných   dôvodov prednesených   už   v konaní   pred   okresným   súdom,   následne   zopakovaných   v   odvolaní a dovolaní,   k totožnosti   ktorých   sťažovateľ   uvádza „... moje   tvrdenia   a námietky   boli nemenné   a konštantné.“ Ich celkové   zhrnutie   predniesol   v závere   podanej   sťažnosti: „Okresný súd svoj záver o tom, že skutky uvedené v bode 1/ a 2/ obžaloby sa stali, uzavrel zo zjavne nezákonného a neštandartného hodnotenia dôkazov. Okresný a krajský súd totiž dopĺňa   obsah   vykonaných   dôkazov   a sám   utvára   skutkový   stav   na   základe   vlastného presvedčenia,   bez ohľadu na dôkazný stav.   Názor a presvedčenie súdu v právnom štáte nemôže existovať oddelene od vykonaných dôkazov, dokonca v priamom rozpore s obsahom dôkazov. Prvostupňový a krajský súd taktiež selektívne tzv. vyberá a interpretuje skutočnosti nepriateľným spôsobom.   Zreteľne preukázané fakty a skutočnosti z vykonaných dôkazov, ktoré sú v môj prospech, súd plne opomína a vôbec sa k nim nevyjadruje a nehodnotí ich. Postup   súdu   nesmeroval   k zisteniu   toho,   čo   sa   v skutočnosti   stalo   a reálne   mohlo   či nemohlo   stať,   ale   k paušálnej   podpore   a následnej   iniciatívnej   úprave   policajnej   verzie a odmietaní verzie obhajoby ako aj k odmietaniu záverov súdnych znalcov. Okresný súd tak svojvoľne preferuje tvrdenia svedkov policajtov a dokonca im pomáha vysvetliť a hľadať príčiny   ich   vlastných   rozporov   ako   aj   nesúladu   s ostatnými   dôkazmi   (najmä   závermi znalcov)   a náhlej   straty   pamäte   na   hlavných   pojednávaniach   resp.   ich   až   otvorene ospravedlňovať. Uznávam, že obžalovaný nemá právo, aby súd dôkazy hodnotil výlučne v jeho prospech a podľa názoru obžalovaného, v právnom štáte má však obžalovaný právo a súd povinnosť, aby skutkové zistenia boli osvojené súdom nie na základe subjektívneho presvedčenia, úvah, indícií, špekulácií a domnienok. Zásada voľného hodnotenia dôkazov rozhodne   neumožňuje   súd   hodnotiť   vykonané   dôkazy   svojvoľne   a akokoľvek,   priamo ignorujúc   ich   zreteľný   dôkazný   obsah,   ale   znamená,   že   zákon   žiadny   dôkaz   apriori nepreferuje a každý dôkaz sa posudzuje najprv jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.“ Na   podporu   svojej   argumentácie   sťažovateľ   podáva   podrobný   rozbor skutkových okolností jeho trestnej veci podporenej aj odkazmi predovšetkým na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   M.   M...   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... uznesením sp. zn. 4 Tdo 4/2011 zo dňa 10. 05. 2011, rozsudkom Krajského súdu   v Žiline   sp.   zn.   1   To   53/2010   zo   dňa   25.   05.   2010   a rozsudkom   Okresného   súdu v Žiline sp. zn. 1 T 57/2009 zo dňa 22. 02. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tdo 4/2011 zo dňa 10. 05. 2011, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 53/2010 zo dňa 25. 05. 2010 a rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1 T 57/2009 zo dňa 22. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. M. M... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR....

4. Najvyšší súd..., Krajský súd... a Okresný súd... sú povinný spoločne a nerozdielne uhradiť M. M... trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ   namietal   porušenie   v petite   označených   základných   práv   tak rozhodnutím najvyššieho súdu, krajského súdu, ako aj rozhodnutím okresného súdu hlavne tvrdiac,   že „...   jedine   spravodlivé   súdne   konanie   môže   vyústiť   do   spravodlivého rozhodnutia,   a že   nezákonným   postupom   nemožno   nikdy   dospieť   k zákonnému a spravodlivému   rozhodnutiu.   Spravodlivé   súdne   rozhodnutie   je   jedine   také,   ktoré predpísaným   procesným   spôsobom   dokazovania   viedlo   k náležite   zistenému   skutkovému stavu veci a z toho na základe zákona odvodeným konzekvenciám proti obžalovanému, teda rozhodnutie, ktoré je zákonné, objektívne, oprávnené, primerané a správne.“.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 57/2009 z 22. februára 2010

8.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie (čo   sťažovateľ   aj   využil),   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To 53/2010-649 z 25. mája 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo /2011 z 10. mája 2011

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Tdo 4/2011 z 10. mája 2011 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por.

Dovolací   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu   však   dospel   k   záveru,   že dovolateľom namietané dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli.

Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (písm. c/), rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom (písm. g/),

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia:   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť( písm. i/).

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1písm. c/ Tr. por. treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený bol v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom zastúpený splnomocneným obhajcom JUDr. M. O. Obvinený mal právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,   ktoré mu boli kladené za vinu,   ako aj ku vykonaným   dôkazom,   mal   právo   odoprieť   výpoveď,   ktoré   nevyužil   a   na   hlavných pojednávaniach vypovedal. Rovnako mal aj právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky, vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol alebo ktorých navrhol jeho obhajca, a klásť svedkom otázky, pričom všetky tieto práva mohol uplatniť aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že okresný súd sa pred rozhodnutím vo veci samej vysporiadal s každým návrhom na vykonanie dokazovania a odvolací súd nie je oprávnený meniť   skutkový   stav   do   tej   miery,   aby   menil   totožnosť   skutku.   Sám   môže   rozhodnúť rozsudkom len vtedy, ak bol skutkový stav správne zistený už súdom prvého stupňa. Nakoľko žiadna zo strán na verejnom zasadnutí 25. mája 2010 nepredložila návrhy na doplnenie dokazovania, rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

K   tomuto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uvádza,   že   ak   uplatnenie   práva   na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu   zaoberať   sa   každým   dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Za   porušenie   práva   na   obhajobu   v   zmysle   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo   súdu   učinený   v   zmysle   §   2   ods.   12   Tr.   por.   o   tom,   že   určitú   skutkovú   okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu   dovolania   podľa   §   371   ods.   í   písm.   c/   Tr.   por.,   odporovalo   by   to   viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Zistenie   skutku   súdom   na   podklade   dôkazov   vykonaných   zákonom   predpísaným spôsobom v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní a procesné (rozhodnutím súdu)   podložené   zamietnutie   dôkazných   návrhov   obvineného   nemožno   považovať   za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ani nemožno vyvodiť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

V   súvislosti   s   odbornou   a   znaleckou   činnosťou   ako   dôkaznými   prostriedkami dovolací súd pripomína, že dôkazy z nich zistené sa opierajú o odborné, často vedecké poznatky. Ich cieľom je využiť odborné znalosti na čo najpresnejšie zistenie skutkového stavu. Nie je preto možné súhlasiť s názorom dovolateľa, že MUDr. T. mal byť vypočutý v procesnom postavení svedka.   Svedok je vytvorený udalosťou,   skutkom,   ktorý pozoroval. Svedok hovorí o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, čo si zapamätal. Znalec, resp. osoba, ktorá podáva odborné vyjadrenie je pre konkrétny prípad „vytvorená“ orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, oboznamuje sa so skutkom až v priebehu trestného konania a robí k nemu svoj odborný záver.

Z   predloženého   procesného   spisu   ďalej   vyplýva,   že   obvinený   v   prevažnej   miere namietal hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, ako aj súdom druhého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zdôrazňuje, že z § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. možno vyvodiť, že   dovolací   súd   nepreskúmava   skutkové   zistenia,   na   ktorých   je   založené   napadnuté rozhodnutie   súdu,   teda   nepreskúmava   ani   neúplnosť   skutkových   zistení   ani   nesprávne hodnotenie dôkazov a podobne. Rozsah jeho prieskumnej povinnosti je vždy vymedzený len dovolacím dôvodom,   pre   ktorý   je dovolanie   podané.   Prax   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky   ako   súdu   dovolacieho   dôsledne   vychádza   zo   zásady,   že   trestné   konanie   je založené na princípe dvojinštančnosti. Dovolanie ani prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu nenahradzuje riadne opravné prostriedky, ani iné mimoriadne opravné prostriedky, ktorých uplatnením možno riešiť niektoré nedostatky v skutkových zisteniach. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, teda či sú právne kvalifikované v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   hmotného   práva.   Na   podklade   tohto   dovolacieho dôvodu teda nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por., ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 6 Tr. por., pretože to sú otázky upravené normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd, kde nemožno   znovu   vytvárať,   či   zásadne   meniť   skutkové   zistenia.   Právna   úprava   spôsobu rozhodovania   najvyššieho   súdu   predpokladá,   že   v   tomto   konaní   nebude   dokazovanie vykonané vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní (§ 379 ods. 2 Tr. por.).

Treba   uviesť,   že dovolanie,   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   zmysle   tohto ustanovenia,   je   určené   k   náprave   právnych   pochybení   vo   veci   samej,   pokiaľ   tieto pochybenia spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného   práva,   nie   však   z   hľadiska   procesných   predpisov.   V   praxi   to   znamená,   že s odkazom   na   uvedený   dovolací   dôvod   sa   nemožno   domáhať   preskúmania   skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa teda týka nesprávnosti právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného konania a   ktorý   je   v   meritórnom   súdnom   rozhodnutí   spravidla   vyjadrený   v   tzv.   skutkovej   vete výrokovej časti rozhodnutia.

Tento dovolací dôvod súvisí s nesprávnou aplikáciou zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu na zistený skutkový stav, ktorým je dovolací súd viazaný, prípadne nesprávnej aplikácie iných noriem hmotného práva. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej   vete   rozsudku   vymedzený   tak,   aby   zodpovedal   znakom   skutkovej   podstaty príslušného trestného činu.

Vychádzajúc z tejto právnej úpravy dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav bol správne   právne   kvalifikovaný,   teda   či   skutok   napĺňa   znaky   skutkovej   podstaty   daného trestného činu a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že skutková veta tak, ako bola ustálená vo výrokovej časti rozsudku, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v tzv. skutkovej vete z konania obvineného pôvodne právne kvalifikovaného ako dva skutky, a to prečin útoku na verejného činiteľa a zločin útoku na verejného činiteľa uvedené v bodoch 1/ a 2/ rozsudku okresného súdu, vytvoril jeden skutok. Z hľadiska právneho posúdenia ich rozdelenie na dva samostatné skutky, nezávisle od seba, totiž považoval za neodôvodnené.

V odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysvetlil, že konanie obvineného, ktoré aj   napriek   tomu,   že   sa   odohrávalo   na   dvoch   odlišných   miestach,   trvalo   určitý   čas, ohrozovalo, resp. porušovalo ten istý objekt a smerovalo proti tomu istému predmetu útoku, vytvára jeden skutok. Obvinený teda svojím konaním spáchal dva trestné činy odlišujúce sa objektívnou stránkou a ohrozujúce spoločný objekt, záujem na ochrane nerušeného výkonu právomoci   verejného   činiteľa.   V   jednočinnom   súbehu   preto   naplnil   znaky   skutkovej podstaty dvoch trestných činov, a to prečinu útoku na verejného činiteľa a zločinu útoku na verejného činiteľa.

Na podklade týchto úvah najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli, a prelo rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.».

13. Krajský súd v rozsudku č. k. 1 To 53/2010-649 z 25. mája 2010 v podstatnom argumentoval:

«Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   mu   predchádzalo.   Mal   pritom   na   zreteli   aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali   podanie   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   Tr.   por.   a   zistil,   že   na   základe odvolania pre chyby uvedené v ustanovení § 321 ods.   1 písm.   d) Tr.   por.   je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

K výroku o vine V   prvom   rade   je   potrebné   uviesť,   že   okresný   súd   v   rámci   procesného   postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanov § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Tr. por., práva ha obhajobu - § 2 ods.   9   Tr.   por.,   voľného   hodnotenia   dôkazov   -   §   2   ods.   12   Tr.   por.   i   rovnosti   strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por.

Krajský súd po preskúmaní veci však zistil, že rozhodnutie okresného súdu v časti, právneho posúdenia konaní obžalovaného ako dvoch samostatných skutkov, nezodpovedá stavu   veci   a   zákonu.   V   rámci   právneho   posúdenia   okresný   súd   pochybil,   keď   konania obžalovaného   neodôvodnene rozdelil   na   dva samostatné skutky   a   konania   nezávislé   na sebe.   Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   konania   obžalovaného   opísané   v   bode   1/   a   2/ enunciátu rozsudku okresného súdu tvoria len jeden skutok, a obžalovaný sa v jednočinnom súbehu dopustil dvoch súdených trestných činov - prečinu a zločinu útoku na verejného činiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi verbálnym a fyzickým útokom obžalovaného bola nepochybná časová a vecná súvislosť s gradujúcou tendenciou, pričom oba tieto útoky smerovali voči totožnému objektu, krajský súd posúdil konania obžalovaného len ako jeden skutok, trvajúci určitý čas a smerujúci proti totožnému predmetu útoku, v rámci ktorého boli naplnené skutkové podstaty dvoch trestných činov.

V súvislosti s právnym posúdením vyššie označených konaní obžalovaného krajský súd podotýka, že tieto nemohol posúdiť ako pokračovací trestný čin podľa ustanovenia § 122   ods.   10   Tr.   zák.,   ako   to   v   odvolaní   navrhol   obžalovaný,   nakoľko   konania obžalovaného nenapĺňali rovnakú skutkovú podstatu jedného trestného činu, resp. rôzne alternatívy toho istého trestného činu.

Podľa trestnoprávnej teórie jediným skutkom sú všetky prejavy páchateľovej vôle navonok, ktoré sú kauzálne pre následok, významný z hľadiska trestného práva, lebo sú spôsobilé spôsobiť následok, hoci by už viedli alebo mohli viesť k jedinému následku alebo k viacerým následkom, pokiaľ sú kryté zavinením. Podstatu skutku možno nájsť v konaní a v následku (resp. následkoch), ktorý ním bol spôsobený. O jediný skutok ide nielen pri všetkých tých prejavoch vôle páchateľa navonok, ktoré sú pre následok kauzálne (t. j. vedú k jeho   spôsobeniu),   pokiaľ   boli   zavinené,   ako   aj   v   prípade,   keď   prejav   vôle   páchateľa navonok   (teda   konanie)   bol   kauzálny   pre   viaceré   následky,   pokiaľ   je   to   opäť   pokryté zavinením páchateľa.

Jednočinný súbeh (inak nazývaný ideálna konkurencia) nie je vylúčený ani tam, kde budú   do   úvahy   prichádzať   dve   alebo   viaceré   ustanovenia   postihujúce   konanie charakterizované rôznou objektívnou stránkou, hoci tieto ustanovenia chránia aj rovnaký individuálny objekt trestného činu. O jednočinný súbeh ide aj v prípade, keď bol skutkom dotknutý   ten   istý   individuálny   objekt   konaním   napĺňajúcim   znaky   trestných   činov odlišujúcich sa objektívnou stránkou trestného činu.

V   danom   prípade   obžalovaný   jedným skutkom spáchal   dva trestné   činy -   prečin a zločin, ktoré ohrozili spoločný objekt - záujem na ochrane nerušeného výkonu právomoci verejného činiteľa.

V týchto súvislostiach krajský súd poznamenáva, že posúdenie konaní obžalovaného ako jedného skutku,   ktorý   trval   určitý čas,   nemalo   vplyv na   zistenia a   závery   ohľadne priebehu spáchania súdených trestných činov,   resp.   ich právnu kvalifikáciu,   ale len na závery o treste.

Zistenia a závery ohľadne priebehu a spáchania súdených trestných činov si krajský súd v celom rozsahu osvojil, pretože dôkazná situácia preukazuje priebeh skutku tak, ako bol tento opísaný v skutkovej vete výroku o vine v bodoch 1/ a 2/ napadnutého rozsudku. Preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tomto smere odkazuje. Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade preukazujú spáchanie súdených trestných činov.

V   prejednávanom   prípade   boli   ohľadne   obidvoch   súdených   trestných   činov v prípravnom konaní zadovážené a na hlavnom pojednávam okresným súdom vykonané dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporovali.

K prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Tr. zák. boli zaobstarané na jednej strane výpovede svedkov poškodených - L. R. a M. M., ktorí obžalovaného zo spáchania tejto trestnej činnosti usvedčovali a ktorí v podstatných bodoch zhodne popísali, za akých okolností, akým spôsobom ich obžalovaný verbálne inzultoval - aké   vyhrážky   im   obžalovaný   adresoval.   V   podpornom   vzťahu   s   týmito   svedeckými výpoveďami sú i výpovede ďalších svedkov policajtov T. D. a J. H., ktorí boli v dôsledku vyhrážania sa privolaní na výpomoc poškodeným.   Hoci títo svedkovia neboli priamymi svedkami vyhrážania sa obžalovaného poškodeným, v súlade s výpoveďami poškodených potvrdili vulgárne vystupovanie obžalovaného a jeho agresívne správanie, kvôli ktorému museli byť voči nemu v súlade so zákonom použité donucovacie prostriedky. Na druhej strane výpoveď obžalovaného M. M., ktorý vyhrážanie sa poškodeným policajtom L. R. a M. M.,   ako   i   jeho   agresívne   a útočné   správanie   sa   voči   nim   a   ďalším   členom   privolanej policajnej hliadky v celom rozsahu popieral, a tvrdil, že to boli, naopak, policajti, ktorí mu bezdôvodne vulgárne nadávali, správali sa voči nemu povýšenecky a arogantne, dokonca ho bezdôvodne fyzicky napadli a následne predviedli na políciu. V rovnakých intenciách v prospech obžalovaného vypovedali i civilní svedkovia - kamaráti obžalovaného – J. H., M. C., ktorí boli celú dobu spoločne s obžalovaným počas predmetného incidentu prítomní v Ž., a kamarátky obžalovaného, ktoré mali celý konflikt obžalovaného s policajtmi sledovať z okna ich bytu v Ž.

Obžalovaný   svoju   obhajobu   založil   v   podstate   na   tvrdení,   že   celé   obvinenie   zo spáchania predmetného prečinu i zločinu na neho nepravdivo vykonštruovali policajti, aby takým spôsobom zakryli jeho zranenie, ktoré mu bezdôvodne spôsobili (najmä policajt D., ktorý   ho   mal   udrieť   baterkou).   V   súvislosti   s   ním   tvrdeným   bezdôvodným   fyzickým napadnutím jeho osoby policajtmi podal na nich trestné oznámenie, na základe ktorého bolo Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, B. pod ČVS:   SKIS-28/IS-3-V-2009   vedené   trestné   stíhanie   pre   prečin   zneužívania   právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. V tomto smere vyvinuli aktivitu i civilní svedkovia, M. O., ktorá po príchode kamarátov obžalovaného J. H. a M. C. do jej bytu telefonicky na polícii oznámila, že jej kamarát – M. M. mal byť bezdôvodne zbitý policajtom, pričom uviedla, že z uvedeného si vyhotovila nahrávku na telefón. O niečo neskôr na 00 PZ Ž. M. C. osobne podal pod č. PU-153/OPP-Z-09 sťažnosť na postup policajtov, ktorí mali bezdôvodne fyzicky napadnúť jeho kamaráta M. M., mali mu tiež vulgárne nadávať a následne ho predviesť na políciu.

Po zhodnotení vyššie načrtnutej dôkaznej situácie detailne rozobratej súdom prvého stupňa   v   odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   na   ktoré   krajský   súd   v   tomto   smere   odkazuje, i odvolací súd dospel k záveru, že táto je dostatočná pre uznanie obžalovaného za vinného zo   spáchania   súdeného   prečinu.   Svedkovia   poškodení   L.   R.   a M.   M.   v priebehu   celého trestného konania v podstatných bodoch totožne popisovali konanie obžalovaného, ktorým došlo k spáchaniu prečinu, pričom na ich strane nebol zistený žiaden motív pre nepravdivé obvinenie obžalovaného. Ich tvrdenia nepriamo podporujú i výpovede ďalších svedkov T. D. a J. H. Naopak, obhajoba obžalovaného bola vyvrátená nielen dôkazmi produkovanými v tomto konaní, ale i výsledkom ním iniciovaného vyššie označeného trestného stíhania, ktoré bolo po vykonaní rozsiahleho vyšetrovania uznesením vyšetrovateľa z 23. 7. 2009 v spojení s uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry B., sp. zn. OPv 32/09-36 zo 7. 9. 2009 právoplatne zastavené z dôvodu podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. V tamtom konaní bolo na základe výsledkov vyšetrovania konštatované,   že príslušníci policajného zboru v danom prípade nekonali v úmysle zneužiť právomoc, ani v úmysle inému ublížiť na zdraví a pri výkone svojej služobnej činnosti postupovali v zmysle svojich práv a oprávnení. Tvrdenia obžalovaného o tom, že on mal byť obeťou bezdôvodných početných fyzických útokov a napadnutí zo strany policajtov voči jeho osobe, ktoré mali voči nemu realizovať kopaním a bitím   a policajt   D.   ho   mal   udrieť   do   čela   baterkou,   pričom   tieto   útoky   mali   smerovať z obidvoch strán a od viacerých osôb, boli vyvrátené odborným vyjadrením znalca MUDr. J. T. Závery tohto odborného vyjadrenia vyznievajúce v neprospech tvrdení obžalovaného a civilných svedkov (C., H., O. a B.) znegovali obžalovaným uvádzaný mechanizmus vzniku zranení, a naopak, vyzneli v prospech tvrdení svedkov policajtov (R., M., D. a H.), ktorí uvádzali, že voči obžalovanému použili na prekonanie ním kladeného aktívneho odporu iba donucovacie prostriedky. MUDr. J. T. tiež vylúčil, že by obžalovaný mal byť udretý do čela baterkou, pričom uviedol, že zranenie na čele obžalovaného mohlo vzniknúť následkom úderu policajným obuškom, čo podporuje pravdivosť výpovedí svedkov policajtov, ktorí uvádzali, že obžalovaného jedine nechtiac udrel obuškom po hlave policajt R., a to keď obžalovaného, ktorý sa metal, nakladali do policajného vozidla, pričom tento policajt ho v skutočnosti chcel udrieť po svale ruky. K nehodnovernosti výpovedí obžalovaného a v jeho prospech   svedčiacich   svedkov   (C.,   H.,   O.   a B.)   prispievajú   i viaceré   neprehliadnuteľné rozpory, nielen medzi výpoveďou obžalovaného a týchto svedkov, ale i medzi výpoveďami týchto svedkov navzájom, na čo správne v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal i okresný súd. Okrem týchto rozporov týkajúcich sa

- počtu a charakteru fyzických útokov zo strany policajtov voči obžalovanému (o ktorých sa na rozdiel od obžalovaného nezmienil žiaden z vyššie uvedených svedkov, ktorí mali byť priamymi pozorovateľmi obžalovaným prezentovanej „policajnej brutality“),

- toho, či obžalovaný mal byť policajtom hodený o auto, čo tvrdili len svedkovia H. a C.,

-   toho,   či   mal   policajt   D.   predtým,   ako   obžalovaného   udrel   po   hlave   baterkou, obžalovaného najskôr chytiť za rameno, čo uvádzala len svedkyňa O.,

-   spôsobu   nastupovania   obžalovaného   do   policajného   vozidla   pri   jeho   predvádzaní   na políciu (obžalovaný tvrdil, že bol do tohto auta dokopaný; svedok C. uviedol, že policajti obžalovaného chytili a do auta ho tlačili; podľa H. mal byť obžalovaný do tohto auta sotený, resp. hodený; svedkyňa B. tento moment popísala tak, že policajti obžalovaného chytili   pod   pazuchy,   odviedli   ho   k   autu   a   naložili   ho   do   neho;   svedkyňa   O.,   ktorá pozorovala incident so sestrou svedkyňou B., nevidela, akým spôsobom obžalovaný do tohto auta nastúpil), krajský súd poukazuje na ďalšie nezrovnalosti a rozpory vo výpovediach týchto svedkov, konkrétne že

- svedok H., ktorý mal podľa tvrdenia svedkyne O. na ňu kričať, „že či to vidí a či to natáča na telefón, na čo mu táto odpovedala, že to natáča na telefón“, uviedol, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by počas incidentu bol niekto priebeh incidentu zaznamenával, ani o tom, že by niekto niekoho žiadal, aby priebeh incidentu zaznamenával,

-   svedkyňa   O.   vo   svojom   telefonickom   oznámení   na   polícii   z   25.   1.   2009   o   01.18   h. o „bezdôvodnom útoku policajtov na obžalovaného“ uviedla, že z uvedeného si vyhotovila nahrávku na telefón (v tejto súvislosti okresný súd správne poukázal na to, že v tomto konaní spomínaná nahrávka M. O. predložená nebola, nakoľko podľa jej tvrdenia sa jej túto nepodarilo vyhotoviť),

-   kým   svedkyňa   O.   v   prípravnom   konaní   popísala   aj   časť   normálnej   -   „nekričanej“ konverzácie, ktorá mala prebehnúť medzi obžalovaným a policajtmi, jej sestra svedkyňa B., s ktorou mali incident sledovať spoločne z jedného okna, sa vyjadrila v tom zmysle, že nepočula, o čom sa policajti s chlapcami (obžalovaným a svedkami C., H.) rozprávali,

- svedok M. C. vo svojej výpovedi nespomínal, že by incident mala vidieť aj sestra svedkyne O. Z. B..

Vo svetle vyššie načrtnutých skutočností a dôkazov aj podľa názoru odvolacieho súdu vyznieva obhajoba obžalovaného nevierohodne a účelovo v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za svoje konanie.

S   ohľadom   na   zameranie   odvolania   obžalovaného   krajský   súd   okrem   vyššie uvedeného poznamenáva i nasledovné.

K odvolateľom namietanému postupu policajta poškodeného R., ktorý na privolanie ďalšej   hliadky   použil   namiesto   služobnej   vysielačky   súkromný   mobilný   telefón,   čo   je výslovne zakázané, odvolací súd na rozdiel od okresného súdu, ktorý sa s vyššie uvedenou námietkou v dôvodoch svojho rozhodnutia náležité vysporiadal, poznamenáva, že uvedenú skutočnosť (t. j. či použitie súkromných mobilných telefónov na privolanie hliadky bolo v rozpore so zákonom, resp. s interným aktom policajného zboru alebo nie) nepovažuje v danom prípade za podstatnú a rozhodnú, keďže táto nie je spôsobilá nijakým spôsobom vyvrátiť, resp. potvrdiť fakt, či sa obžalovaný dopustil konania mu kladeného za vinu alebo nie. Predmetom tohto konania je totiž rozhodovanie o (ne)vine obžalovaného zo spáchania žalovaných   trestných   činov   a   toto   rozhodovanie   nie   je   závislé   od   toho,   či   policajt vykonávajúci   svoju   právomoc   v   priebehu   služobného   zákroku   použil   súkromný   mobilný telefón alebo služobnú vysielačku. Ak takto konal a tento postup bol v rozpore s internými policajnými predpismi, neznamená to automaticky a bez ďalšieho, že v čase služobného zákroku nepožíval ochranu verejného činiteľa, čo by bolo len v prípade, ak by pri zákroku konal v rozpore so zverenými právomocami. Okresný súd však, dôsledne sa zaoberajúc i týmto obhajobným dôvodom, v tomto smere poukázal na správu riaditeľa OR PZ ÚJKP Ž., č.   p.   ORP-1210/VO-2009   z   26.10.2009,   z   ktorej   odvolávajúc   sa   na   pokyn   prezidenta Policajného zboru č. p. PPZ-273/OPP-99 z 31. 5. 1999 výslovne zakazujúci používanie súkromných mobilných telefónov počas výkonu služby stým, že výnimku z tohto pokynu môže povoliť v individuálnych prípadoch len príslušný riaditeľ KR PZ, resp. riaditeľ OR PZ, vyplynulo,   že   riaditeľ   OR   PZ   Ž.   v   súlade   s   výnimkou   z   citovaného   pokynu   nezakazuje používanie súkromných mobilných telefónov policajtmi počas výkonu služby na služobné účely a takéto používanie toleruje.

K   obdobnému   záveru   odvolací   súd   dospel   i   vo   vzťahu   k   úradnému   záznamu o predvedení obžalovaného, v ktorom sa konštatuje, že 25. 1. 2009 o 01.20 bol M. M. „predvedený za účelom podania vysvetlenia podľa §-u 17/2 Zák. č. 171/1993 Z. z. na útvar PMJ KR PZ.   Rušenie nočného kľudu, nerešpektovanie výzvy“ a ktorý aj podľa názoru krajského   súdu   vykazuje   isté   nedostatky   a   nesprávnosti   (ako   deň   jeho   vyhotovenia   je uvedený 24. 2. 2008), čo však tiež nie je v tomto konaní smerodajnou skutočnosťou. Naviac svedok M. M. spisujúci tento záznam na hlavnom pojednávaní konanom 29. 6. 2009 objasnil dôvod,   prečo   ako   dôvod   predvedenia   neuviedol   vyhrážanie   sa   policajtom   tak,   že   „do záznamu   o   predvedení   sa   uvádza   dôvod   predvedenia,   ktorý   má   oporu   buď   v   zákone o policajnom   zbore,   v   priestupkovom   zákone,   alebo   v   Trestnom   poriadku.   V   tom   čase obžalovanému nebolo preukázané a ani nebol stíhaný za žiadne vyhrážky policajtom, teda mohol som ho predviesť jediné za rušenie nočného pokoja.

Čo sa týka skutočnosti, že svedok K. ako člen operačného strediska počas telefonátu svedkyne O. na linku 158, ktorý prijímal jeho kolega, vyslovil slová „udrel ho baterkou“, pričom dôvod ich vyslovenia nevedel vysvetliť, krajský súd poznamenáva, že táto skutočnosť bez ďalších súvislostí ešte sama osebe nemôže preukazovať, že išlo o atak policajta na obžalovaného,   resp.   že   sa   toto   nekonkretizované   konštatovanie   malo   týkať   práve predmetného incidentu. Rovnako tak sa nemožno stotožniť ani so zavádzajúcim tvrdením obžaloby, že zo záverov znalca MUDr. T. na hlavnom pojednávaní konanom 14. 12. 2009 malo vyplynúť nepoužitie kopov a úderov voči jeho osobe, čo je v rozpore so samotným záznamom hliadok, ktoré otvorene deklarovali použitie kopov a úderov voči jeho osobe, nakoľko MUDr. T. sa v tomto zmysle vôbec nevyjadril, ale len vylúčil, resp. za použitia presvedčivých   argumentov   uviedol,   že   nemôže   potvrdiť   výpovede   obžalovaného   -   teda verziu   obžalovaného   o   tom,   akým   spôsobom   mal   byť   policajtmi   napádaný.   Pokiaľ obžalovaný vo svojom odvolaní následne uvádza, že pri nešpecifikovanom počte atakov zo strany   hliadok   voči   jeho   telu,   neexistencii   presného   popisu   intenzity   a   uhla   úderov   a rekonštrukcii oboch zákrokov,   ani nie je možné vyvodiť exaktné závery ohľadom počtu atakov voči jeho osobe, spôsobe ich vykonania a mechanizmu jeho zranení, tu krajský súd poznamenáva, že ide o fakty, ktoré mal - mohol poskytnúť jedine obžalovaný. MUDr. T. nepotvrdil, že by u obžalovaného nastala porucha vedomia a strata pamäti, na ktoré sa obžalovaný vo svojich výpovediach odvolával. Na záveroch svojho odborného vyjadrenia zotrval MUDr. T. aj po tom, ako ho obžalovaný na tomto hlavnom pojednávaní k tomuto vyzval, keď uviedol: „Na hlavnom pojednávaní som vypovedal, že potom v kancelárii ma policajti nebili až tak intenzívne, ako som o tom vypovedal dňa 25. 1. 2009, chcem uviesť, že potom v kancelárii ma policajti už nekopali, iba ma fackali, zaháňali sa na mňa, naťahovali ma“. Z uvedeného vyplýva najmä to, že ani sám obžalovaný nemá stálu verziu o tom, ako mali policajti na neho fyzicky útočiť, čo opätovne prispieva k nevierohodnosti jeho tvrdení. Závery tohto odborného vyjadrenia nedokáže vyvrátiť ani fakt, že MUDr. T. nebola v rámci vypracovania tohto vyjadrenia daná k dispozícii použitá obranná tyč - tomfa, ktorou bol podľa vyjadrení samotných policajtov obžalovaný udretý, nakoľko podstatou problému bolo posúdiť to, či zranenie na čele obžalovaného zodpovedalo úderom baterky, tak ako tvrdil obžalovaný,   čo   znalec   opätovne   i   potom,   ako   sa   s   touto   baterkou   osobne   oboznámil, nepotvrdil, pričom osobitne poukázal na to, že zranenie obžalovaného na čele je identické so zranením na temene hlavy, pri ktorom obžalovaný už neuvádza, že mal byť aj na tomto mieste udretý baterkou.

K   obhajobou   namietanému   procesnému   postupu   okresného   súdu   na   hlavnom pojednávaní   konanom   14.   12.   2009   pri   vykonaní   výsluchu   MUDr.   T.   ohľadne   ním vypracovaného vyššie spomínaného odborného vyjadrenia pod č. 39/2009 v inej trestnej veci   (v   konaní   vedenom   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky,   Sekciou   kontroly a inšpekčnej služby,   ČVS: SKIS-28/IS-3-V-2009) krajský súd uvádza,   že i keď procesný postup okresného súdu pri vykonaní   tohto   dôkazného prostriedku   nebol   úplne správny, v dôsledku čoho nemožno závery odborníka MUDr. T. považovať v konečnom dôsledku za závery znaleckého dokazovania, dôkazná hodnota tohto dôkazného prostriedku zodpovedá odbornému   vyjadreniu   podanému   priamo   na   hlavnom   pojednávaní,   ktorého   výpovednú hodnotu po obsahovej stránke neoslabuje ani nesprávny procesný postup. Keďže odborné vyjadrenie   bolo   v   konečnom   dôsledku   podané   v   súlade   so   zásadami   ústnosti a bezprostrednosti   až   na   hlavnom   pojednávaní,   nie   je   pravdou,   že   obžalovaný   a   jeho obhajca   sa   s   týmto   dôkazným   prostriedkom   nemohli   oboznámiť.   Naviac   obhajoba   na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa zvolený procesný postup vôbec nenamietala. Okrem   toho   nie   je   pravdivé   tvrdenie   obžalovaného,   že sa   so   závermi   tohto   odborného vyjadrenia nemohol oboznámiť skôr, resp. na tieto reagovať, pretože tieto závery už poznal z konania pred orgánmi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorom mal postavenie poškodeného a ktorého splnomocnencom bol jeho súčasný obhajca.

K   odvolacím   námietkam   obžalovaného   vytýkajúcich   súdu   prvého   stupňa   spôsob hodnotenia dôkazov, krajský súd poznamenáva, že okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť.   Pri   hodnotení   dôkazov   okresný   súd   reagoval   aj   na   obhajobné   tvrdenia obžalovaného,   pričom   tieto   preklenul   úvahami,   s   ktorými   sa   krajský   súd   stotožnil. Hodnotenie   dôkazov   súdom   prvého   stupňa   neodporuje   základným   princípom   logického myslenia.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou) konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo   účastníka   (strany)   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   súdu   ním navrhnutých   dôkazom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhovaného   spôsobu   hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97).

Vykonané dôkazy v ich súhrne bezpečne preukazujú a ani odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný M. M.k svojím konaním naplnil skutkovú podstatu prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Obžalovaný sa tohto protiprávneho   konania   dopustil   voči   poškodeným   policajtom   v súvislosti   s výkonom   ich právomoci   ako   verejných   činiteľov,   keď   poškodení   ako   príslušníci   policajného   zboru vykonávali v súlade so zákonom kontrolu totožnosti obžalovaného, ktoré oprávnenie im vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. Obžalovaný pritom nepochybne, od samého začiatku komunikácie s poškodenými vedel, že sa jedná o policajtov. Vyhrážky, ktoré   obžalovaný   poškodeným   adresoval   možno   všeobecne   vyhodnotiť   ako   vyhrážky usmrtením a ublížením na zdraví. Obžalovaný bol na mieste s dvoma kamarátmi (C., H.) a domáhal sa privolania posily - osoby V. R., o ktorej policajti vtom čase vedeli, že sa jedná o záujmovú osobu polície, ktorá mala problémy so zákonom. Skutočnosti, že vyhrážky zo strany obžalovaného pre poškodených vyzneli ako vážne mienené, nasvedčuje aj fakt, že poškodení po vyhrážkach obžalovaného privolali na pomoc ďalšiu policajnú hliadku. K zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák., § 138 písm. a) Tr. zák.

V   prvom   rade   odvolací   súd,   stotožniac   sa   s   námietkami   obžalovaného prezentovanými v jeho odvolaní ohľadne právnej kvalifikácie skutku v časti zločinu, dospel k záveru, že okresný súd pochybil, keď konanie obžalovaného posúdil ako zločin útoku na verejného činiteľa aj podľa § 323 ods. 2 písm. d) Tr. zák., hoci poškodený verejný činiteľ - policajt L. R. nemal v čase fyzického útoku obžalovaného na jeho osobu, postavenie orgánu činného v trestnom   konaní.   Odvolací súd   zároveň   napravil pochybenie   okresného súdu spočívajúce v absencii špecifikovania konkrétneho závažnejšieho spôsobu konania, ktorým obžalovaný fyzický útok na verejného činiteľa spáchal, aj pri uvedení právnej kvalifikácie vo výrokovej časti napadnutého rozsudku tak, že konštatovanie obsiahnuté v právnej vete výroku   o   vine   tohto   rozsudku   (teda,   že   obžalovaný   spáchal   súdený   zločin   závažnejším spôsobom konania - so zbraňou) premietol aj do právnej kvalifikácie skutku uvedením § 138 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Obžalovaný M. M. je usvedčovaný zo spáchania predmetného zločinu predovšetkým výpoveďami svedka poškodeného L. R. a svedka T. D., ktorí v čase útoku obžalovaného na poškodeného sa nachádzali k obžalovanému najbližšie, obidvaja títo policajti sa venovali priamo obžalovanému, u ktorého bola vtom čase po predvedení vykonávaná bezpečnostná prehliadka.   Obidvaja   svedkovia   v   podstatných   bodoch   zhodne   popísali   a   na   hlavnom pojednávaní   aj   názorne   predviedli,   akým   spôsobom   mal   obžalovaný   so   stoličkou   na poškodeného   zaútočiť.   V   podpornom   vzťahu   s   týmito   svedeckými   výpoveďami   sú   aj výpovede ďalších priamych svedkov - policajtov prítomných počas tohto útoku v kancelárii na polícii, kde sa útok odohral – J. H., J. D. a P. K. Všetci prítomní svedkovia zhodne popisovali, ako obžalovaný stoličku chytil za operadlo, túto zdvihol do výšky hlavy, resp. ramien a následne ju hodil do poškodeného R., ktorého stolička zasiahla do oblasti ľavého ramena.   Výpovede   týchto   svedkov   podporuje   aj   výpoveď   ďalšieho   svedka   -   policajta prítomného vtom čase v kancelárii M. M., ktorý síce priamo hodenie stoličky obžalovaným do poškodeného nevidel, nakoľko sa vtom čase venoval inej práci, no aj napriek uvedenému osobne zaregistroval, ako k zemi padala stolička, obžalovaný ležal na zemi a pacifikovali ho kolegovia, na čo niektorý z kolegov povedal, že ako si to obžalovaný mohol dovoliť a hodiť po   policajtovi   stoličku.   K   odvolacej   námietke   obžalovaného,   že   výsluch   tohto   svedka v prípravnom konaní nebol získaný lége artis - neprebiehal zákonným spôsobom, krajský súd poznamenáva, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal a prihliadal na výpoveď tohto svedka urobenú na hlavnom pojednávaní, ktorej z hľadiska jej zákonnosti nie je   čo   vytknúť.   Aj   keď   vypočutí   svedkovia   -   policajti   J.   H.   a P.   K.,   si   už   na   hlavom pojednávaní presne nepamätali okolnosti a spôsob útoku obžalovaného na poškodeného, z ktorého dôvodu okresný súd na hlavnom pojednávaní prečítal ich výpovede z prípravného konania,   uvedené   ani   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nespochybňuje   pravdivosť   a hodnovernosť   ich   výpovedí   z   prípravného   konania,   nakoľko   svedkovia   súdu   logicky zdôvodnili, že v rámci výkonu služby sa stretávajú s viacerými takýmito incidentmi. Dôvod, prečo   hodnovernosť   týchto   svedeckých   výpovedí   neoslabuje   ani   skutočnosť,   že   títo svedkovia   nepopisovali   spôsob   hodenia   stoličky   obžalovaným   do   poškodeného   úplne identickým spôsobom, v logických súvislostiach objasnil v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa, a odvolací súd sa s touto argumentáciou vychádzajúcou zo svojráznosti vnímania   jednotlivca   v   celom   rozsahu   stotožňuje.   Z   lekárskej   správy   traumatologickej pohotovostnej ambulancie NsP Ž. a hlásenia úrazu vyhotovených MUDr. N. vyplýva, že bezprostredne po incidente bol poškodený L. R. na lekárskom vyšetrení. V obidvoch týchto listinách sa uvádza: „dnes v službe o 01:45 napadnutý - udretý stoličkou. Udáva, že ho napadol M. M.“ V súvislosti s odvolacou námietkou obžalovaného týkajúcou sa opísania predmetného napadnutia slovným spojením „udretý stoličkou“, ktoré vo svojej výpovedi v prípravnom konaní použil i svedok J. H., odvolací súd poznamenáva, že ani tieto inak ojedinelé   spôsoby   vyjadrenia   útoku   obžalovaného   na   poškodeného   nedokážu   oslabiť jednoznačný   dôkazný   stav,   pretože   vo   svojej   podstate   vyjadrujú   následok,   ku   ktorému konaním obžalovaného u poškodeného došlo - udretie hodenou stoličkou. Odvolací súd taktiež nepovažuje za podstatnú skutočnosť, či obžalovanému boli počas jeho eskorty na policajné oddelenie nasadené putá alebo nie, nakoľko sa nejedná o skutkové zistenie, z ktorého dôvodu to ani nie je uvádzané v skutkovej vete napadnutého (ani tohto) rozsudku. Podstatnou a v konaní preukázanou bola skutočnosť, že v čase útoku na poškodeného R. obžalovaný žiadne putá nemal.

Manipuláciu so stoličkou, i keď popierajúc jej zdvihnutie a hodenie do policajta, potvrdil i samotný obžalovaný, ktorý uviedol, že v kancelárii chytil do ruky stoličku, túto však iba pritiahol k sebe, aby naznačil policajtom, nech prestanú s fyzickými a verbálnymi útokmi na jeho osobu. Uvedené obhajobné tvrdenie však bolo prekonané vyššie uvedenými dôkazmi.

Ohľadne zranenia, ktoré mal v súvislosti s útokom obžalovaného utrpieť poškodený L.   R.,   bolo v tejto   trestnej   veci   vypracované   znalcom   z odboru   zdravotníctva,   odvetvie traumatológia   MUDr.   J.   T.   odborné   vyjadrenie   č.   18/2009   a   súčasne   bol   obhajobou predložený znalecký posudok č. 4/2009 z 10. 8. 2009 vypracovaný MUDr. M. Č.

K obhajobnej námietke obžalovaného odvolávajúcej sa na konštatovanie znalcov, v zmysle ktorého „u poškodeného R. nebolo popísané žiadne objektívne zranenie, palpačná citlivosť nie je zranením, ale iba údajom poškodeného“, krajský súd i s poukazom na judikát Rt 52/2008 (na ktorý poukazoval v odvolaní i obžalovaný) poznamenáva, že v hlásení úrazu vyhotoveného ošetrujúcim lekárom MUDr. N. tento uviedol, že pacient „utrpel zhmoždenie v oblasti ľavého bicepsu paže“. Naviac podľa konštantnej judikatúry, z ktorej vychádzal i súd prvého stupňa, sa na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 Tr. zák. nevyžaduje, aby použitím násilia (ktorým je okrem iného aj konanie proti telu napadnutého, pri ktorom je použitá fyzická sila) došlo k ublíženiu na zdraví (Rt 22/1966).

Verzia poškodeného a ostatných svedkov nebola vyvrátená ani vo veci vykonaným znaleckým dokazovaním. Skutočnosť, že k zraneniu uvádzanému poškodeným L. R. mohlo dôjsť   následkom   hodenia   stoličky   spôsobom,   aký   tento   poškodený   popisoval   vo   svojej výpovedi, konštatovali i v konaní vypočutí znalci MUDr. J. T. i MUDr. M. Č. („znalec obhajoby“),   ktorí   súčasne   zhodne   konštatovali,   že   obžalovaný   musel   stoličku   do poškodeného hodiť silou malej intenzity, pred hodením mohol stoličku zdvihnúť maximálne do   úrovne   svojich   pliec   a   z   takejto   výšky   stoličku   hádzať,   aby   jej   hodením   mohlo   byť poškodenému spôsobené konštatované zranenie. To, že obžalovaný stoličku zdvihol do výšky ramien, uvádzal vo svojej výpovedi i svedok P. K. a alternatívne i svedok T. D.

Záver o tom, že útok obžalovaného stoličkou na poškodeného sa stal tak, ako je uvedené v skutkovej vete tohto rozsudku, nedokázal spochybniť a vylúčiť ani obhajobou zabezpečený a súdu prvého stupňa predložený znalecký posudok vypracovaný znaleckým ústavom - Ústavom súdneho inžinierstva Ž. pod č. 36/2010 z 10. 2. 2010, k obsahu ktorého bol   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   22.   2.   2010   vypočutý   Ing.   J.   P.,   PhD.   Podľa výpovede tohto znalca na základe vykonaných experimentálnych pokusov by stolička pri hodení   mohla   poškodeného   zasiahnuť   do   ramena   v   takom   prípade,   ak   by   obžalovaný zdvihol stoličku tak, že by ju držal za bočné okrajové tyčky operadla a takýmto spôsobom by ju zdvíhal do výšky tak, že čalúnená časť sedadla by bola pred jeho telom, stoličku by počas zdvíhania smerom nahor obžalovaný žiadnym spôsobom nepretáčal, zdvíhal by ju rovno nahor, nohy stoličky by stále smerovali dole k zemi, operadlo by smerovalo smerom nahor a stolička by bola v úrovni pliec obžalovaného a stoličku by hodil slabou intenzitou. Iba v takomto   prípade   by   mohol   byť   poškodený   zasiahnutý   plochou   čalúnenia   stoličky   alebo prednou časťou čalúnenia stoličky alebo oblúkom časti tapacíru stoličky.

Vzhľadom na uvedené výsledky znaleckého dokazovania okresný súd po dôslednom a logickom vysporiadaní sa tak so všetkými vykonanými, dôkazmi, ako i s odlišným opisom zo strany poškodeného ohľadne intenzity hodu stoličkou a výšky, do ktorej mala byť stolička pred jej hodením obžalovaným zdvihnutá, správne ustálil skutkové zistenia zodpovedajúce vykonaným   dôkazom,   v   dôsledku   čoho   upravil   skutok   opísaný   v   bode   2/   napadnutého rozsudku v časti popisovaného spôsobu hodenia stoličkou obžalovaným oproti obžalobe tak, že obžalovaný stoličku zdvihol   do   úrovne   pliec,   a   nie do úrovne hlavy,   ktoré skutkové zistenie si aj odvolací súd osvojil.

K odvolaciemu dôvodu obžalovaného namietajúceho úpravu skutkovej vety obžaloby súdom prvého stupňa krajský súd poznamenáva, že zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd je povinný skutok, ktorý je predmetom obžaloby, prejednať vždy v celom rozsahu (t. j. vyčerpať ho   v   celej   šírke),   pričom   má   právo   a   povinnosť   do   rozhodnutia   premietnuť   výsledky dokazovania   vykonaného   na   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   prípadne   údaje   uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý   bol   týmto   konaním   spôsobený   a   ktorý   je   relevantný   z   hľadiska   trestného   práva. Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo následku. Úpravou údaju výšky, do ktorej bola stolička pred jej hodením do poškodeného obžalovaným   zdvihnutá,   k   porušeniu   totožnosti   skutku   nedošlo.   Pri   úprave   skutku   súd prvého   stupňa   zachoval   v   celom   rozsahu   jeho   totožnosť,   pretože   bola   zachovaná   tak totožnosť konania, ako aj totožnosť následku.

Okresný   súd   nepochybil   ani   v   tom,   keď   postupom   podľa   §   272   ods.   3   Tr.   por. odmietol   vykonať   obhajobou   navrhnutý   dôkaz   -   previerku   výpovede   na   mieste   samom, nakoľko i podľa názoru odvolacieho súdu by z rovnakých dôvodov, aké v dôvodoch svojho rozhodnutia   uviedol   súd   prvého   stupňa,   vykonanie   takéhoto   dôkazu   bolo   pre   súd nadbytočným.

Krajský súd teda uzatvára, že všetky vykonané dôkazy týkajúce sa žalovaného zločinu tvoria logickú reťaz, ktorá bezpečne vedie k záveru o vine obžalovaného z jeho spáchania, ktorý záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti uvádzané obžalovaným v jeho odvolaní. K námietkam týkajúcim sa hodnotenia dôkazov, krajský súd v celom rozsahu odkazuje na to, čo ohľadne týchto námietok uviedol už vyššie k súdenému prečinu.

Na   tomto   mieste   odvolací   súd   zároveň   poznamenáva,   že nemožno   prisvedčiť   ani odvolacej   námietke   obžalovaného   vytýkajúcej   súdu   prvého   stupňa   porušenie   jednej   zo základných zásad trestného konania - prezumpcie neviny, ku ktorému podľa obžalovaného došlo tým, že okresný súd už 15. 4. 2009, t. j. pred vykonaním čo len jedného hlavného pojednávania,   vo   svojom   uznesení,   sp.   zn.   1   T/57/2009   zreteľne   prejudikoval   výsledok trestného procesu, keď uviedol napr.: „Ani predchádzajúce odsúdenia pre obdobnú trestnú činnosť   nebolo   pritom   pre   obvineného   dostatočným   ponaučením,   aby   sa   v   budúcnosti takéhoto   protiprávneho   konania   voči   policajnému   orgánu   viac   nedopúšťal.“   K   tomuto konštatovaniu krajský súd po dôkladnom oboznámení sa s celým odôvodnením predmetného uznesenia poznamenáva, že je vytrhnuté z kontextu. Súd prvého stupňa nielen v tomto, ale i vo všetkých odôvodneniach rozhodnutí o väzbe obžalovaného výslovne poznamenal, že „v tomto štádiu trestného konania možno hovoriť iba o dôvodnom podozrení obvineného zo spáchania   vyššie   uvedených   skutkov...,   a   až   na   základe   vykonania   všetkých   potrebných dôkazov a objasnenia veci v potrebnom rozsahu bude možné spoľahlivo rozhodnúť o vine obvineného.“ V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej samotné tvrdenie orgánov činných v trestnom konaní a súdu o spáchaní trestného činu obvineným nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pokiaľ   sú   vyslovené   s   výhradami,   ktoré   odôvodňujú   postavenie   jednotlivých   orgánov činných v trestnom konaní (súdu) a tiež štádium trestného konania. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu (IV. ÚS 171/03). Vychádzajúc z celkového znenia namietaného odôvodnenia predmetného uznesenia, posudzujúc ho v celom kontexte, podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd nemohol vyššie uvedeným spôsobom porušiť právo obžalovaného na prezumpciu neviny. K výroku o treste Pri   úvahách,   aký   druh   a   výmera   trestu   by   spravodlivo   zohľadňovali   konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal odvolací súd zo zásady,   že   trest   je   právnym   následkom   trestného   činu,   a   teda   musí   byť   úmerný k spáchanému   trestnému   činu   (zásada   proporcionálnosti   trestu).   Trest   je   jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej Činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu -rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie konaní obžalovaného krajský súd ukladal obžalovanému len úhrnný trest odňatia slobody podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. bez aplikácie asperačnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 2 Tr. zák.

Krajský   súd   obdobne   ako   súd   prvého   stupňa   nezistil   u   obžalovaného   žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Obžalovaný bol doposiaľ 3-krát súdne postihnutý, a to prevažne za násilnú trestnú činnosť. Nakoľko obžalovaný spáchal skutok po tom, čo už bol za trestný čin odsúdený, a to dokonca v skúšobnej dobe určenej mu pri predchádzajúcom „podmienečnom odsúdení“ trestným rozkazom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 32 T/69/2008 z 31. 7. 2008, krajský súd pri ukladaní trestu zohľadnil túto priťažujúcu okolnosť, uvedenú v ustanovení § 37 písm. m) Tr. zák. Práve spáchanie teraz súdených trestných činov v skúšobnej dobe „podmienečného   odsúdenia“,   vylučovalo   možnosť   na   toto   odsúdenie   neprihliadnuť. Vzhľadom na prevažujúci pomer priťažujúcich okolností krajský súd pri určovaní výmery trestu odňatia slobody postupoval v intenciách ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák. tak, že zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (trestného činu najprísnejšie trestného - § 41 ods. 1 Tr. zák.) o jednu tretinu, v dôsledku čoho mohol obžalovanému ukladať trest odňatia slobody vo výmere od 4 rokov 8 mesiacov do 8 rokov.

V   súvislosti   so   zisťovaním   priťažujúcich   okolnosti   krajský   súd   na   tomto   mieste poznamenáva, že i keď obžalovaný spáchal v jednočinnom súbehu dva trestné činy, túto okolnosť nehodnotil ako priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák., teda že spáchal viac trestných činov. Podľa názoru odvolacieho súdu pojmu „viac“ zakotvenému v ustanovení § 37 písm. h) Tr. zák. zodpovedá počet minimálne tri. Uvedený názor vychádza z kontextu jednotlivých ustanovení Trestného zákona, konkrétne § 20, § 41 ods. 2, § 122 ods. 2 písm. b) Tr. zák., v ktorých zákonodarca rozlišuje termíny „dva“ a „viac“, keď používa výrazy „dvoch alebo viacerých“ (§ 20), „dva alebo viac“ (§ 41 ods. 2), „viac ako dvoma“ (122 ods. 2 písm. b/), pričom v ustanovení § 143 Tr. zák. vyslovene stotožňuje pojem „viacerých“ s pojmom „najmenej troma“. Je teda zrejmé, že pojmu „viac“ nezodpovedá počet dva, ale minimálne tri.

Podľa názoru odvolacieho súdu, trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby   vo   výmere   4   roky   8   mesiacov   (t.   j.   v   najnižšej   možnej   výmere)   dostatočne a spravodlivo zohľadňuje účel trestu z hľadiska jeho individuálnej i generálnej prevencie. Na výkon tohto trestu krajský súd obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym   stupňom   stráženia,   pretože   na   takéto   rozhodnutie   boli   splnené   všetky podmienky uvedené v ustanovení § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., teda, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch   pred spáchaním trestného činu vo   výkone   trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.»

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15. Argumentácia sťažovateľa sa koncentrovala (bod 3 a 7) k jeho tvrdeniam, že „... najvyšší súd, krajský súd a okresný súd pri svojom rozhodovaní absolútne ignorovali obsah súdneho spisu a najmä obsah a význam dôkazov v ňom obsiahnutých.... skutkové závery okresného súdu a krajského súdu... sú svojvoľné, arbitrárne, dokonca sa priamo priečia   obsahu   jednotlivých   dôkazov.“.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   nezistil,   že   by napádané   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a krajského   súdu   boli   svojvoľné   a že   by   tak zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery ani najvyššieho súdu a ani krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

16. Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú   obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

17. V súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru nie   je   záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami ani najvyššieho   súdu   a ani krajského   súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   predmetných   rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011