znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 426/08-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. V., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 30. apríla 2007 sp. zn. 16 C 58/05 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. apríla 2008 sp. zn. 9 Co 312/07, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2008 doručená   sťažnosť   I.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len,,okresný súd“) z 30. apríla 2007 sp. zn. 16 C 58/05 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 17. apríla 2008 sp. zn. 9 Co 312/07.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že:   „Sťažovateľ   sa   žalobným návrhom zo dňa 24. 02. 2005 domáhal určenia, že je nájomcom bytu nachádzajúcom sa na IV. poschodí v B. Vychádzajúc zo znaleckého posudku predloženého spolu so žalobným návrhom, byt ktorý je predmetom sporu bol označený ako byt č. 29. (neskôr opravený na byt č. 30...).

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 30. 04. 2007, sp. zn. 16 C 58/2005 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Proti   predmetnému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   pričom   odvolací   súd, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17. 04. 2008, sp. zn. 9 Co 312/07 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 04. 2007, sp. zn. 16 C 58/2005 vyplýva, že sťažovateľ nepredložil Rozhodnutie o pridelení bytu ani Dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu ani Nájomnú zmluvu a rovnako nepovažoval za dostačujúce ani výpovede   svedkov,   a   z   týchto   dôvodov   návrh   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   zamietol. Dokonca prvostupňový súd za podporný dôkaz u odporcu považoval Rozhodnutie — Príkaz na vysťahovanie z bytu, ktorý nikdy nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

Odvolací súd   sa rozsudkom   zo dňa 17.   04.   2008,   sp.   zn.   9   Co   312/07   stotožnil so závermi prvostupňového súdu. S predložením nového dôkazu, a to s overenou fotokópiou Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18. 08. 1987 sa vysporiadal tak, že predmetný dôkaz nepovažoval za právne významný pre svoje rozhodnutie, odvolací súd mal za to, že sa netýka bytu, ktorý je predmetom sporu, kde pre odvolací súd bolo sporným označenie bytu ako dvojizbový byt.

Sťažovateľ opakovane na pojednávaniach tvrdil, že byt, u ktorého sa domáha určenia nájmu, bol pôvodne spojený s bytom č. 27, a to aj stavebne ako aj na papieri, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že predmetný byt bol zapísaný v katastri nehnuteľnosti v čase podania žalobného   návrhu   ako   2   -   izbový   byt   s   označením   bytu   č.   27,   a   preto   sa   vychádzalo zo znaleckého posudku, ktorý už riešil oddelenie bytov.

Byt č. 27 ako vyplýva z LV č. 5907 zo dňa 28. 05. 2004 - str. 5 je bytom dvojizbovým v podiele 404/10000, ktorému prislúcha výmera 83,40 m2 vo vlastníctve mesta - B. Rovnako táto skutočnosť vyplýva aj z evidencie u správcu bytu - spoločnosti B. a. s. B.

Odporca za účelom vyprodukovania zmätočnosti v konaní namietal, že byt ktorý sťažovateľ označil ako byt č. 29 je dvojizbovým bytom a jeho oprávneným nájomcom je p. O. P., ktorá tento byt nepretržite od roku 1982 užíva, a preto tento byt nemohol byť nikdy pridelený p. K. — matke sťažovateľa. Zmätočnosť v označení bytov u odporcu je zrejmá aj z Listu zo dňa 10. 05. 2004... adresovaný sestre sťažovateľa, v ktorom poukazuje na to, že otec sťažovateľa užíval spolu so sestrou byt č. 29 po p. B. nachádzajúci sa na v B. (neskôr opravený na byt č. 26).

Na námietky odporcu, sťažovateľ v priebehu konania upresnil označenie bytu, ktorý je predmetom sporu ako byt č. 30. Označenie bytu č. 30 v čase podania žalobného návrhu neexistovalo a ani takéto označenie bytu nebolo zapísané v katastri nehnuteľnosti. Sťažovateľ v konaní od samého začiatku tvrdil, že byt, ktorý je predmetom sporu je byt po p. J., ktorý po odsťahovaní p. J. bol pridelený sťažovateľovej matke, p. K. Odporca namietal, že tento byt nemohol byť pridelený matke sťažovateľa nakoľko p. J. predmetný byt užívala až do 30. 09. 1992, kde mala mať evidovaný aj trvalý pobyt do tohto dátumu, sťažovateľ však preukázal výpoveďami svedkov - osobami, ktoré žijú v tom istom bytovom dome, že sťažovateľ spolu s matkou žil v predmetom byte už v 80 - tých rokoch, takže toto tvrdenie   odporcu   sťažovateľ   vyvrátil,   avšak   ani   prvostupňový   ani   odvolací   súd   sa nezaoberal touto dôležitou skutočnosťou.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že byt, ktorý je predmetom sporu bol pôvodne spojený s bytom č. 27 a bol aj takto v katastri zapísaný a neskôr boli stavebne upravené ako 2 jednoizbové byty, neboli však zapísané v katastri nehnuteľnosti ako 2 byty ale ako 1 byt, a to byt č. 27. Skutočnosť, že má ísť o byt po p. J. potvrdil aj odporca na pojednávaní. Až po týchto vyjadreniach sťažovateľa, odporca uskutočnil rozdelenie bytov, nakoľko ani súdu ani samotnému odporcovi nebolo zrejmé aké byty má vo vlastníctve.

Odporca predložil súdu list zo dňa 25. 08. 2005, ktorým odporca požiadal Správu katastra   nehnuteľnosti   o   zapísanie   bytu   č.   30   resp.   označenia   bytu,   ktoré   dovtedy neexistovalo. Podľa tohto zápisu mal byť rozdelený byt č. 27 na 4. poschodí v podiele 404/10 000 prislúchajúca výmera 83,40 m2 na 2 byty a to, byt č. 27 v podiele 242/10 000 prislúchajúca výmera 50 m2 a byt č. 30 v podiele 162/10 000 prislúchajúca výmera 33,40 m2... Odporca spolu so žiadosťou o úpravu zápisu b. č. 27 zo dňa 25. 08. 2005 priložil 2x prílohu a to: zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu p. J. vo veľkosti podielu 242/10000 o výmere 50 m2 a zápis o odovzdaní a prevzatí bytu p. B. o veľkosti podielu 223/10000 o výmere 46 m2 čo dáva podiel 465/10000 a nie 404/10000 (ako bol byt pôvodne zapísaný), skutočnosť je aj tá že byt p. B. je označený a vždy bol označený ako byt č. 26 (vid príloha evidencie bytu u správcu) a z tejto skutočnosti je zrejmé že odporca stále nemá jasno o aké byty sa jedná, evidenciu bytov neeviduje správne, postupuje neprofesionálne a od počiatku koná zavádzajúco...

Sťažovateľ   po   ukončení   dokazovania   na   prvostupňovom   súde   našiel   v   čase hospitalizácie matky pri hľadaní rodného listu matky Listinu - Zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18. 08. 1987 na meno E. K., ktorú v rámci odvolacieho konania predložil odvolaciemu súdu ako nový listinný dôkaz.

Z listiny - Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18. 08. 1987 na meno E. K. je zrejmé, že byt bol evidovaný ako dvojizbový byt. Táto skutočnosť vyplýva aj z ďalšej listiny, a to zo Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 17. 10. 1978 na meno D. J.   ako   dvojizbový   byt,   ktorý   sa   vzťahuje   na   predmetný   byt.   Rovnako   túto   skutočnosť potvrdzuje aj List zo dňa 25. 08. 2005.

Listina - Zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18. 08. 1987 na meno E. K.   preukazuje,   že   byt   ktorý   je   predmetom   sporu   bol   pridelený   kompetentným   orgánom matke sťažovateľa, p. K. Odvolací súd však tento dôkaz vyhodnotil ako dôkaz, ktorý sa netýka bytu, ktorý je predmetom sporu, nakoľko na tejto listine je uvedené, že ide o 2 - izbový byt a byt, ktorý je predmetom tohto konania je 1 - izbovým bytom.

Odvolací   súd   sa   riadne   nevysporiadal   s   predmetnou   skutočnosťou,   vôbec   sa nezaoberal   s   tvrdeniami   sťažovateľa,   že   pôvodne   predmetný   byt   bol   evidovaný   ako dvojizbový byt, rovnako poukázal aj na Listinu predloženú odporcom, a to Zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 17. 10. 1978 na meno D. J., z ktorej je rovnako zrejmé, že predmetný byt bol rovnako označený ako dvojizbový.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   nie   jeho   vinou   boli   nesprávne   označené   byty vo vlastníctve odporcu. To, že odporca v minulosti nesprávne evidoval byty, raz ako 1 - izbový a raz ako 2 - izbový nie je rozhodujúce, keď v konaní bolo preukázané, že byt užíva sťažovateľ. Sťažovateľ považuje chybné označenie bytu za administratívnu chybu,   ktorá nemôže zvrátiť skutočnosť, že ide o byt, ktorý je predmetom sporu.

Okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vytýkal   sťažovateľovi,   že   neuniesol   dôkazné bremeno ohľadne preukázania skutočnosti ním tvrdených a ani nepredložil žiadne dôkazy, ako   sú   napr.   nájomná   zmluva,   zápis   o   dohode   o   odovzdaní   a   prevzatí   bytu,   a   keď   sa sťažovateľovi podarilo predložiť hodnoverný dôkaz, tak ho odvolací súd vyhodnotil ako bezpredmetný. Odvolací súd neumožnil sťažovateľovi doplniť dokazovanie resp. zopakovať dôkazy...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   odvolací   súd   vyslovil   nesprávny   právny   názor   ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, a tým bol vylúčený z realizácie svojich procesných práv - navrhovať ďalšie dôkazy.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   odvolací   súd   si   osvojil   právny   názor   okresného   súdu   a priklonil sa k vyjadreniam odporcu bez akéhokoľvek overenia si tvrdených skutočností. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nesprávny právny záver odvolacieho súdu týkajúci sa predmetu konania ako aj posúdenia dôkazného bremena ma za následok, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení predmetnej veci...

Podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom tohto článku ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdnej ochrane, k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ustanovenie článku 46 ods. 1 ústavy treba vykladať v súlade a v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy...

Sťažovateľ ako navrhovateľ má postavenie účastníka konania. Má právo na to, aby sa   súd   v   prejednávanej   veci,   ktorá   sa   jej   priamo   týka,   kvalifikovane   zaoberal   jeho námietkami a tvrdeniami. Tvrdenia a predložené dôkazy sťažovateľom súd bral na ľahkú váhu a de facto rozhodol len na základe tvrdení odporcu, ktoré boli počas súdneho konania vykonaným dokazovaním vyvrátené, a nie potvrdené.

Súdy sa v tomto procese svojim postupom a rozhodnutiami vzdialili od významu a zmyslu právnych predpisov upravujúcich ich postup, čím okrem iného porušili ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“

3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu bolo porušené rozsudkom   okresného   súdu   aj   rozsudkom   krajského   súdu,   ako   aj   predchádzajúcim postupom   obidvoch   súdov.   Žiadal, aby ústavný   súd   obidva   rozsudky   zrušil   a vrátil   vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že na jej prerokovanie a rozhodnutie v časti nemá právomoc a z časti je táto zjavne neopodstatnená rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol pre nedostatok právomoci preskúmavať namietaný rozsudok okresného   súdu,   keďže   jeho   preskúmanie   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu,   ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu v rámci riadneho inštančného postupu. Na základe toho ústavný súd v súlade s ústavným obmedzením svojho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov mohol posudzovať len rozsudok krajského súdu.

7. Krajský súd v odôvodnení rozsudku, ktorým podľa sťažovateľa došlo k zásahu do jeho práva na súdnu ochranu, okrem iného uviedol:

,,Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležité zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Svoje rozhodnutie patrične odôvodnil,   pričom   sa v ňom vysporiadal   so všetkými námietkami, ktoré v konaní vzniesli účastníci.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že matka navrhovateľa E. K. bola na základe rozhodnutia bývalého ObNV B. I č. 254-7-2356/1975 zo dňa 18. 8. 1975 o pridelení bytu oprávneným nájomcom (spolu s manželom W. K.) bytu č. 27 na IV. poschodí, a tento byt užívala spolu s manželom a deťmi E. a I.

Byt č. 29 na IV. poschodí v B. (ku ktorému sa navrhovateľ pôvodne domáhal určenia nájmu), pozostávajúci z dvoch izieb, bol pridelený O. P., ktorá ho užívala ako oprávnený nájomca od r. 1982, čo znamená, že nemohol byť pridelený matke navrhovateľa.

Navrhovateľ v konaní neprodukoval také dôkazy, ktoré by preukazovali, že by jemu, resp. ešte jeho matke byt č. 30 (ktorý bol po úprave žalobného návrhu predmetom konania o určenie   nájomcu,   príp.   o   určenie   nadobudnutia   práva   zodpovedajúceho   vecnému bremenu) na IV. poschodí o výmere 19,20 m2, pozostávajúci z jednej izby, na rovnakej adrese, bol niekedy pridelený kompetentným orgánom. Záver prvostupňového súdu o tom, že výpočtový a ani evidenčný list nemôžu nahradiť právny úkon, ktorý by zakladal vznik nájomného vzťahu k predmetnému bytu, je správny. Skutočnosť, že odporca od osôb, ktoré byt č. 30 užívali, požadoval a aj prijímal úhrady za (neoprávnené) užívanie tohto bytu a za poskytované   služby,   vznik   nájomného   vzťahu   nepreukazuje.   Pokiaľ   by   (neoprávnení) užívatelia bytu č. 30 za užívanie bytu a služieb neplatili, bezdôvodne by sa tým obohatili na úkor   vlastníka   bytu.   Ako   už   skonštatoval   súd   prvého   stupňa   vo   svojom   rozhodnutí, evidenčný list slúži pre účely evidencie, výpočtový list pre účely stanovenia výšky odplaty za užívanie bytu a služby s tým spojené, nájomný vzťah však nezakladajú.

Navrhovateľ predložil odvolaciemu súdu vo fotokópii Zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu (č. l. 192 spisu), datovaný dňom 10. 8. 1987, ktorým bol matke navrhovateľa E. K. pridelený v B. byt č. 7 - 87. Z predloženého zápisu ďalej vyplýva, že pridelený byt pozostáva z dvoch izieb. Uvedenú fotokópiu dokladu predložil navrhovateľ súdu za účelom preukázania dôvodnosti svojho uplatňovaného práva. Odvolací súd však po oboznámení sa s jeho obsahom   dospel   k   záveru,   že je   pre   posúdenie   dôvodnosti návrhu   navrhovateľa irelevantný. Navrhovateľ sa domáha svojim návrhom na začatie konania úpravy právneho vzťahu k bytu v B., ktorý má byť jednoizbový (byt č. 30 o výmere 19,02 m2, pozostávajúci z jednej   izby,   po   úprave   žalobného   návrhu   navrhovateľom   na   pojednávaní   pred   súdom prvého stupňa dňa 22.11.2005, č. l. 78 spisu). Byt podľa predloženého Zápisu o dohode o odovzdaní   a   prevzatí   bytu   zo   dňa   10.   8.   1987   je   však   vystavený   na   byt   č.   7   -   87,   a predovšetkým, je dvojizbovým, nie jednoizbovým bytom. Z jeho obsahu teda vôbec neplynie, že sa týka bytu (č. 30), ktorý je predmetom sporu medzi účastníkmi tohto konania. Na tvrdenie navrhovateľa, že odporca zničil doklady, preukazujúce nájomný vzťah jeho matky k predmetnému   bytu,   odvolací   súd   neprihliadal,   keďže   toto   svoje   tvrdenie   navrhovateľ nepodložil nijakými dôkazmi, resp. žiadne dôkazy na jeho preukázanie neoznačil.

Keďže   navrhovateľ   v   konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nepreukázal,   že   jeho matka bola nájomcom jednoizbového bytu č. 30 na IV. poschodí, o výmere 19,20 m2, súd prvého   stupňa   správne   uzavrel,   že   na   navrhovateľa   nemohlo   prejsť   právo   nájmu predmetného bytu v zmysle ust. § 706 ods. 1, § 708 Obč. zák...

Odvolací   súd   zo   všetkých   vyššie   uvedených   dôvodov   napadnutý   rozsudok   súdu prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil   (§   219   O.   s.   p.),   včítane   výroku   o   trovách konania, v ktorom súd prvého stupňa rovnako nepochybil.“

8.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov,   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich s osobitne vymedzeným poslaním   a osobitnou   rozhodovacou   právomocou   (II.   ÚS   1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ak teda   v   konkrétnom   prípade   rozhodnutie   o určení,   či   tu   nájomné   právo   sťažovateľa k predmetnému bytu, je alebo nie je (§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku), patrilo do   právomoci   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemá právomoc o   ochrane tohto   práva sťažovateľa rozhodovať.

9.   Podstata   námietok   sťažovateľa   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   spočíva v tom, že všeobecné súdy nesprávne zistili skutkový stav (zmätočnosť v označení bytov, chyby   v ich   katastrálnej   evidencii),   pričom   ďalej   uvádza,   že   nesprávny   právny   záver odvolacieho súdu má za následok, že rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. K tomu ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v podstate opakuje dôvody, ktoré sú odvolacím dôvodom podľa príslušnej procesnej normy (§ 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie sú však bez ďalšieho dôvodom na ústavno-súdnu korekciu záverov všeobecných súdov.

10.   Z postavenia   ústavného   súdu   v systéme   orgánov   ochrany   práva   vyplýva,   že v zásade nemá právomoc revidovať skutkové zistenia všeobecných súdov ani správnosť právneho posúdenia veci nimi, a to ani v prípade, ak by s nimi nesúhlasil. Výnimku z tejto zásady   predstavuje   také   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré   priamo   zasahuje   do základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto vyžaduje nápravu zo strany ústavného súdu.   V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   je teda   možná len v tých   prípadoch,   keď   by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu, teda do práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. V prípade sťažovateľom namietaného rozsudku krajského súdu však tomu tak nie je.

11. Podľa   čl.   46   ods.   l   ústavy sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Predovšetkým ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že označené právo bolo sťažovateľovi riadne a reálne poskytnuté v konaní pred prvostupňovým súdom a odvolacím súdom, pričom opak nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti   sťažovateľa.   V rámci riadneho   inštančného   postupu   mal možnosť   domáhať sa ochrany   svojho   tvrdeného   nájomného práva   na   príslušnom   súde,   ktorý   rozhodol   v jeho neprospech, pričom aj odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a z pripojených rozsudkov prvostupňového   súdu,   ako   aj odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   tieto   rozhodli   po   vykonaní dokazovania na verejnom pojednávaní, kde mal sťažovateľ možnosť byť prítomný a taktiež mal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný právny názor ako všeobecné súdy, ktoré rozhodli v jeho neprospech, neznamená zásah do ústavných práv sťažovateľa. Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   241/07),   alebo vtedy, ak by sa   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu. Inými slovami, sťažnosti chýba   ústavno-právny   rozmer.   Ústavný   súd   preto   nemal   žiaden   dôvod   zasahovať   do rozhodovacej   činnosti   všeobecného   súdu   v prípade   sťažovateľa   a ani   dopĺňať   alebo podporovať správnosť jeho rozhodnutia.

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

13.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej   už   pri   jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2008