znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 425/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PharmDr.   J.   V.,   B.,   a Ing.   D.   V.,   B.,   obaja   zastúpení advokátom   Mgr. M.   Z.,   Advokátska   kancelária   Z.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 324/2011 z 15. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. J. V. a Ing. D. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 21. januára 2013   doručená   sťažnosť   PharmDr.   J.   V.   a   Ing.   D.   V.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 324/2011 z 15. novembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako kupujúci uzavreli 18. septembra   2002   s   mestom   B.   kúpnu   zmluvu,   predmetom   ktorej   bola kúpa pozemku v katastrálnom   území   S.   Správa   katastra   B.   (ďalej   len   „správa   katastra“) rozhodnutím č. V-4072/1995 z 29. októbra 2002 (ďalej len „rozhodnutie správy katastra“) povolila vklad vlastníckeho práva k predmetnému pozemku na sťažovateľov. Na základe protestu   prokurátora   bolo   rozhodnutím   Katastrálneho   úradu   v B.   č.   P   2/2003 z 28. septembra   2004   rozhodnutie   správy   katastra zrušené a vec   bola   vrátená   na nové konanie. Následne správa katastra rozhodnutím č. V-4072/02 z 26. augusta 2005 (ďalej len „nové rozhodnutie správy katastra“) návrh na vklad vlastníckeho práva k pozemku zamietla. Na základe podaného odvolania sťažovateľmi Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24 Sp 31/2005-31 z 23. februára 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. apríla 2006, potvrdil nové rozhodnutie správy katastra.

3. Na podklade uvedených skutkových okolností sťažovatelia podali 17. apríla 2009 žalobu   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorou   sa   domáhali zaplatenia   náhrady   škody   v   celkovej   sume   189   670,05   €   proti   Slovenskej   republike, Úradu geodézie,   kartografie   a   katastra   Slovenskej   republiky.   Škoda   mala   spočívať v skutočnej   škode   a   najmä   v   ušlom   zisku,   keďže   sťažovatelia   mali   v   čase nadobúdania nehnuteľnosti   záujem   realizovať   podnikateľský   zámer,   konkrétne   výstavbu a prevádzkovanie   lekárne.   Príčinnú   súvislosť   medzi   nezákonným   rozhodnutím   správy katastra a vznikom škody sťažovatelia dôvodili tak, že nebyť nezákonného rozhodnutia správy katastra, neinvestovali by čas a finančné prostriedky na realizáciu zámeru projektu a namiesto toho by investovali na inom vhodnom mieste.

4. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17 C 149/2009   z   30. mája 2011   (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) konanie v časti o sume 4 547,56 € zastavil a vo zvyšku žalobný návrh sťažovateľov zamietol. Podstatným dôvodom   na zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že okresný súd z vykonaného dokazovania nezistil príčinnú súvislosť medzi nezákonným   rozhodnutím   správy   katastra   a   požadovanou   škodou,   naopak,   súd   prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že škoda bola spôsobená v dôsledku absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú si spôsobili sťažovatelia sami, prípadne spolu s predávajúcim.

5. Proti zamietajúcej časti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávnou aplikáciou a interpretáciou   právnych   predpisov   a   nesprávnym   hodnotením   dôkazov   zasiahol do ich označených základných práv. V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú:

„Krajský súd v Bratislave, ako aj Okresný súd Bratislava I uviedli, že Sťažovateľmi uplatnená   škoda   bola   v   príčinnej   súvislosti   s   neplatnosťou   Zmluvy,   a   nie   v   príčinnej súvislosti   s   Nezákonným   rozhodnutím.   Uznali   však,   že   došlo   k   vydaniu   nezákonného rozhodnutia, ako aj k vzniku škody.... bez ohľadu na skutočnosť, či Sťažovatelia alebo niekto   iný   zavinil/spôsobil,   že   Zmluva   bola   neplatná,   Správa   katastra   sama   spôsobila nezákonný   stav,   ktorému   mohla   a   mala   zabrániť   tým,   že   by   bola   vydala   zákonné rozhodnutie, t. j. že by hneď zamietla návrh na povolenie vkladu. Akonáhle Správa katastra povolila   vklad   vlastníckeho   práva   k   Pozemku,   Sťažovatelia   začali   realizovať   svoj podnikateľský zámer na Pozemku vo forme prevádzkovania lekárne... Sťažovatelia nemali dôvod pochybovať o správnom rozhodnutí Správy katastra a museli z neho vychádzať. Škoda, ktorá vznikla žalobcom, nevznikla ako následok neplatnosti Zmluvy. Škoda je v príčinnej súvislosti s Nezákonným rozhodnutím. Ak Sťažovatelia aj uzatvorili neplatnú Zmluvu,   Správa   katastra   mala   vydať   hneď   zákonné   rozhodnutie   (t.   j.   zamietnuť   návrh na povolenie   vkladu).   a   tak   by   nevznikla   žalobcom   nimi   uplatnená   škoda, a to z nasledovného   dôvodu.   Ak   by   Správa   katastra   nevydala   Nezákonné   rozhodnutie, ale zákonné rozhodnutie, Sťažovatelia by hneď vedeli, že nemôžu nadobudnúť vlastnícke právo k Pozemku a obstarali by si iný Pozemok, na ktorom by realizovali Zámer. Uvedeným Sťažovatelia   dôvodili   v   čl.   IV.   svojho   odvolania...   Krajský   súd   v   Bratislave   sa   však v odôvodnení svojho rozsudku... s touto námietkou vôbec nevysporiadal.

Pre úplnosť zdôrazňujeme, že Sťažovatelia boli v neistote až do 19. 4. 2006, kedy nadobudlo právoplatnosť Konečné rozhodnutie, či nadobudnú vlastnícke právo k Pozemku alebo nie, t. j. 4 roky....

Ako   Sťažovatelia   uviedli   i   v   odvolaní,   pre   ustálenie   zodpovednosti   za   škodu nie je podstatné, že škoda vznikla ako dôsledok jedinej skutočnosti. Podstatné je, že táto škoda   bola   spôsobená   aspoň   v   dôsledku   jednej   skutočnosti,   s   ktorou   právne   predpisy spájajú   zodpovednosť   za   škodu.   Ak   škoda   vznikla   v   dôsledku   viacerých   skutočností, je potrebné tieto skutočnosti oddeliť a zistiť vo vzťahu ku každej skutočnosti, či by škoda vznikla, ak by daná skutočnosť nenastala. Pri týchto skutočnostiach (bez ktorých by škoda nevznikla, resp. by vznikla v menšom rozsahu) treba zas posúdiť, či právne predpisy s týmito skutočnosťami spájajú zodpovednosť za škodu. Ak áno, za škodu zodpovedá osoba určená právnymi predpismi, pokiaľ zodpovedná osoba nepreukáže liberačnú udalosť, resp. pokiaľ   sa   nevyviní (ak   to samozrejme   pripúšťajú   právne predpisy).   Ak   škoda   vznikla v dôsledku viacerých skutočností,   za ktoré zodpovedajú viaceré osoby,   pripadá do úvahy spoločná zodpovednosť, ak to zas umožňujú právne predpisy....

Krajský   súd   v   Bratislave   sa   však   s   vyššie   uvedenými   argumentmi   vôbec nevysporiadal.“

6. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   ich   označených   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   ústavy   a   podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   zrušil   napadnutý   rozsudok,   vec   vrátil na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   danom   prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   sťažovatelia   označili,   či   už   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

11.   V súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

14.   Sťažovatelia   vidia   porušenie   nimi   označených   základných   práv   v tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne nekonformný a krajský súd nesprávne aplikoval   ustanovenia   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti   za   škodu“).   Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   všeobecné   súdy im mali priznať   nárok   na   náhradu   škody   v   sume,   akú   si   uplatňovali,   pretože   boli jednoznačne naplnené predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá im bola spôsobená.

15. V danej veci ústavný súd konštatuje, že zákon o zodpovednosti za škodu zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

16. V konkrétnych okolnostiach danej veci bolo zásadnou otázkou určenie, či medzi nezákonným rozhodnutím správy katastra ako orgánu verejnej správy a údajnou škodou sťažovateľa existuje príčinná súvislosť.

17. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   vo   vzťahu   k   nedostatku   príčinnej   súvislosti   medzi nezákonným   rozhodnutím   správy   katastra   a   vznikom   škody   argumentoval: «Nárok navrhovateľov   okrem   nesprávneho   úradného   postupu   vychádzal   aj   z   nezákonného rozhodnutia, ktorým malo byť rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu. V danom prípade uvedené rozhodnutie možno považovať za nezákonné z dôvodu, že bolo zrušené katastrálnym úradom a neskôr bol tento „stav“ potvrdený aj rozsudkom krajského súdu. Súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru,   že   z   troch   uvedených kumulatívnych   podmienok,   potrebných pre úspešné   uplatnenie práva   na   náhradu škody podľa citovaného zákona nie je splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Navrhovatelia totiž uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorá bola aj podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu absolútne neplatná, nakoľko nerešpektovala právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu   v   prospech   vlastníkov   bytového   domu,   a   teda nebola   v   súlade   s   ustan.   §   23   ods.   5   zákona   č.   182/1993   Zb.   o   vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov...   Navrhovatelia   teda uzatvorili neplatnú zmluvu,   ktorú predložili správe katastra s návrhom na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Neplatnosť tejto zmluvy si spôsobili navrhovatelia sami, prípadne spolu s predávajúcim, ktorým bolo Mesto B... Aj keď možno konštatovať nezákonné rozhodnutie správy katastra, vznik škody nemožno pripísať   k zodpovednosti   odporcu,   pretože   táto   nevznikla   v   priamej   príčinnej   súvislosti s jeho   konaním.   Pokiaľ   by   navrhovatelia   neuzatvorili   neplatnú   kúpnu   zmluvu,   nedošlo by k vzniku škody... Z výsluchu navrhovateľa v I. rade, ktorý zariaďoval všetky záležitosti ohľadne kúpy a ďalších súvisiacich právnych úkonov, súd zistil, že pred uzatvorením kúpnej zmluvy komunikoval s predávajúcim, pred overením geometrického plánu a ani potom si list vlastníctva na pôvodný pozemok nevyžiadal a ani nijakým spôsobom nezisťoval na správe katastra ďalšie okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na prevod predmetného pozemku okrem zisťovania prípadných ťiarch od niektorých inštitúcií (plynárne, telekomunikácie). Následne navrhovatelia   uzatvorili   kúpnu   zmluvu,   ktorá   bola   absolútne   neplatná.   Súd   na   základe vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru,   že   návrhu   navrhovateľov   v   uplatnenej   časti nemožno   vyhovieť   pri   neexistencii   príčinnej   súvislosti   medzi   vznikom   škody   a   konaním odporcu, ktoré nebolo príčinou vzniku škody, ale túto spôsobila neplatnosť kúpnej zmluvy.» V súlade s uvedeným krajský súd v napadnutom rozsudku doplnil: „Odvolací súd sa plne stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku   aj   vo   vzťahu   k   nedostatku   príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, keď škoda vznikla v dôsledku uzavretia absolútne   neplatnej   kúpnej   zmluvy   medzi   navrhovateľmi   a   Mestom   B.   Navrhovatelia nemohli realizovať podnikateľský zámer nie v dôsledku nezákonného rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva, ale v dôsledku absolútne neplatnej kúpnej zmluvy. Ak by totiž navrhovatelia uzavreli zmluvu platnú, po povolení vkladu vlastníckeho práva by svoj podnikateľský zámer realizovať mohli.“

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

19. Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

20. Napadnutý rozsudok krajského súdu poukazujúc na závery rozsudku okresného súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov a ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

21.   Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   namietaným   rozsudkom sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jeho názor sa s právnym názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010). Medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   základným   právom   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá by signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k   jeho   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

22.   Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

23. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy)   zákonným   obmedzeniam   upravujúcim   predpoklady na jej uplatnenie.

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne   súladným   postupom   vyhodnotil   a   aplikoval   na   prípad   sťažovateľov   relevantnú právnu   normu,   na   základe   čoho   dospel   k   záveru,   že   sťažovatelia   nespĺňali   zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa čl. 46   ods.   3   ústavy,   pričom   tomuto   jeho   záveru   sa   nedá   vyčítať   arbitrárnosť   ani svojvoľnosť,   takže   v konečnom   dôsledku   nemohlo ani dôjsť   k   porušeniu   čl.   46   ods.   3 ústavy.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013